Sám s nocou mečom podopretou,
Dvojsečne plamenným a z ocele…
Len čo je hlbšie ticho za kométou
Či za žalmickým vzdychom z postele…
Mal som ťa, láska, za stredobod svetov,
Ba i mne bola si ním po celé
Noci, keď oheň šľahal z divých kvetov
A hľadajúc ťa, šmátral po cele.
Noc mečom zas je podopretá dneska,
Vietor tiež začpel čpavkom z potu žien!
No dneska z výšok biely hodváb plieska:
Je amnestia! (Vráť sa… ale kam?)
Byť sám zas! (Tam, ach, našmátrať tvoj tieň,
Kde ako domov navracať sa mám!)
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
