ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ten príbeh začal sa samovraždou
lampy: „…koľko len vtáčat, vtáčat
bez prístrešia!…“

A zo skleného tŕstia
hlahol!
Daj, brate (on ku katovi
takto!), srkať
jak piskľavučkú kyslosť zahĺbaných
dužín
vlastnú krv!… (Počúvam
ozvuky svetla z tepaného striebra.)

Z májovej stredy ihličky alkoholu
a hovoriaci strom:
„…prepisujem svoje spálenisko
na teba…“ Jej letná hviezda. Zvučí
jas. Tras v jej spieži. („…zvon, eleison,
porazený,
na teplej zemi leží…“) Za hlaholu

spí tráva z hĺbok, do vlasov
odspodu mi vrastá, do podušky. Sklo
ryba chvostom reže. Ozvučený kov.
Srdce. Nad vodou
spev a veslá.
Noc. (Smaragd znútra.) Zvon
odomkýna hrob. (A z hviezd
zvonobitie.)

(„…do hrobu lampu zo zeme
si zniesla…“)

Smiech. Jej letná hviezda.

(Bol to deň na prachu a vykladaný
dlaňami. A tušíme už čosi,
keď padajúce pierko do prachu
kladie svoj tieň…)

(…och, nočné krídla, do oranžova
napnuté na ulietajúci čierny krucifix… A naviac,
dožerava
vykutý klinec v žltom srdci
motýľa: „…ach, kamže, nočný, kamže
za svetlom?…“)