Sečný blesk v poľnici
vyšľahol: a v kostlivejúcej, mrazom
stuhnutej lune trhlo
to v blýskavici diskantných hlasov do belasa
a kryštálov
vydýchnutého chľastu a rehotu
na zvracanie.
Moja dlaň za prítomnosti väzenského chleba
tvrdla, bleskom
zaťal boh: „Krvička červená pramení
mi z hrdla…“ (Ale jej ozvenou
je iba prečistý
ženský spev…)
Vyvrheli, náhlivci a samci, skurvené
potomstvo Adamovo
jastrí
nemenne nemými očami a za škrípania
zubov
sa škerí (štrbavými
dýkami) na nahé a ľudské
dcéry, živé
v ich spomínaní… (Ale on, Básnik, takto
prehovoril:)
zháranie!…“ (A vtedy precitol
človek v trvaní a naveky
vtáčom speve svojom!…)
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
