Apokryfy
Autor: Ján Stacho
Digitalizátori: Literárna nadácia Studňa
V korunách stromov struna
vetra hrá (videl som: najsamprv jej sukne
víchor zdvihne, potom načechrá
a nakoniec z ničoho nič sfúkne), struna,
ty taká ľudsky pohrebná!
Kráča, sestrička
prievanu, prespevujúc, do plameňa
zahalená (smrť prichádza
z mojej strany, ale ona rozvoniava
proti smrti, proti vanutiu), tajomná
v dutí a priodetá do temnôt.
(„…tvoj duch je dychom letnej búrky, je to dych
anjelský, dych vtáčí…“) (Zmráka sa,
zmráka, mračí…) Prílišný, ach,
je to víchor, vôňami
nabitý
a svetlom! (V letnej búrke
farebnými vôňami sa rozsvecujú
všetky, všetky zemské korene!)
nohu na zem položil, do jej domu
vstúpil. (Udieva sa
čosi v ovocí, uzlí sa
čosi
v stromoch): kravatu po mŕtvom
uviazal si muž… (bol to však domov
mŕtveho, jeho
bol to dom!)
(„…nie v susedstve prachu
jeho, ale tam, áno, v podmesačnom
vanutí!…“)
„…budem ťa, láska, hľadať
v speve žĺn i anjelích mláďat…“ A už letí biela,
biela holubienka
pod búrkovým mrakom… (A už pod spôsobom prachu
spevne ho nesú, mŕtveho, vo vysokom vetre…)
(Svadobné plátna po mŕtvom,
a poškvrnené už, šialená a nahá, rozprestiera
pod besniacim mesiacom a v hrmení
blčí
pošušky, tajomne a znútra…)
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
