SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Človek


Už dávno predtým, než vietor hviezdy zametie,
skôr než si stromy rozprestrú modrý tieň,
človek má ohne po zemi rozprestreté
a už ich lúšti jak starý pergamen.

No prv než ryby naplnia striebrom siete
a chlieb si v ťarche pokľakne nad zeleň,
muž tká si rubáš, smrť z bielych kovov hnetie,
lilavým smútkom sám zalieva si deň.

Akže je čistý a že v ňom svetlo sliedi,
ó, kiež mu zem dá klíčiace zrná čuť,
záblesky čítať, reč perleti a sliedy!

No ak chce krvou do pláten votkať smrť,
nech šedý zákal a živé čierne vredy
nútia ho slepky do seba nahliadnuť!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama