Apokryfy

„Pokľakni a siahni,
synu, na vemeno bolestivých kraviek a rozkníše ho
modlitebne, hymnicky a v rytme
zvonov, zvonov!“

Slnečným telom pracovala
z tiem! (Ona, ach, po kolená
v žihľave, a láska!)

(„Ej, kamaráti moji, v srdci
ani v úli rojí sa mi
hviezd, ach, koľko len
hviezd!“)

(…práve keď on, anjel,
hoci sa ním nezdá, na silných haluziach
a dlaňou
vyhmatával tie miesta,
a tie teplučké, tie pre spev
žĺn a pre anjelské hniezda…)

„…Deravá je noc a je
hore dnom (a pod dozorom
žmurkajúcich hviezd spí mesto) a ty
v ňom…“ (Je ale,

ach! pokňaznená
bytosť, vravím, príliš, až príliš! Že sám hrob
trpí tieňom kríža!)
Žena, ó,

ty šialenstvo mojich nocí, keď luna je
tvojou
zvučnou ozvenou! (Ale už tamhľa v tmách
mesačne bledým telom a žensky
a tak krvácavo! dokonáva
z noci do svetla, no voňajúca medom, v temnotách
predsa len!)

„…Tie dva džbánky (čo je na tom, že už
mŕtve, mŕtve?), skryté
do blúzy…“ A tie ruky
anjelské a odtiahnuté
z haluzí:

„…miláčik môj, ach, po kúpeli
baránkov, a vietor v putách
stojí (o vidly a opretý a hoci studňou zahĺbaný)
na zlatistom hnoji!“ (Tu slepý anjel
kladie čierne ruky na teplučké
a plné s jasom do ružova
kravské struky.)

V šialenstve kravínov a pod mesiacom
verejne sušia plátna
svadobné! („Ej,
kamaráti moji, eh,
miesto mňa už víchor-temnodoj
dojí si už, dojí
tri oblačné kravy!“)

A zatiaľ (hlasitý muž
sa skláňa) nad krvavou čriedou
nočne uväznených sŕdc a za temnotného dupotu
skláňa sa ponad ňu, nad jej telo
slnečné, ktorým pracovala
z tiem!

(Zakiaľ on, anjel sám, a týraný
a skromný: zabudnutú
kravku dojí
a od slepej kravy mliečko popíja!)