Zlatý fond > Diela > Zápisky z mŕtveho domu II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zápisky z mŕtveho domu II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov

I. Špitál

Onedlho po Vianociach som ochorel a odobral som sa do nášho vojenského špitála. Stál osobite asi pol versty od pevnosti. Bola to dlhá prízemná budova, zafarbená na žlto. Na ohromnom dvore špitála boly umiestené rozličné gazdovské budovy, domy pre lekárov a ostatné potrebné staviská. V hlavnej budove boly len izby pre chorých. Izieb bolo veľa, ale pre areštantov boly vyhradené len dve, ktoré bývaly vždycky plné, zvlášť v lete. Naše špitálske izby naplňovaly sa „nešťastnými“ všelijakého druhu. Chodili sem naši areštanti, prichádzali rozliční vojaci, čo boli práve vo vyšetrovaní, odsúdení, neodsúdení a aj takí, ktorí mali byť deportovaní ďalej; prichádzali sem tiež z „ispraviteľnej“ (polepšovacej) roty, podivného ústavu, do ktorého posielali previnilcov a nespoľahlivých vojakov od plukov, aby sa tam polepšili a odkiaľ sa po dvoch a viac rokoch vracali takí pľuháci a darebáci, že ťažko bolo najsť im podobných.

Areštanti, ktorí ochoreli, hlásili sa obyčajne ráno ako chorí poddôstojníkovi. Zapisovali ich hneď do knihy a s tou knihou posielali v sprievode vojenskej stráže do vojenského lazaréta. Tam ich prehliadol lekár a koho našiel ozaj chorým, toho zapísal do nemocničnej knihy. Okolo dvoch hodín, keď sa naši všetci odobrali z väzenia na odpoludňajšiu robotu, šiel som do špitála. Chorý trestanec bral so sebou obyčajne peňazí, chleba koľko mohol, keďže toho dňa už nemohol rátať na špitálsku porciu, potom fajku a mechúr s dohánom. Tieto posledné veci schovávaly sa do čižiem. Vstúpil som do ohrady špitála nie bez istej zvedavosti na túto novú, mne ešte nevedomú, variáciu nášho areštantského života.

Vošli sme so sprievodcom do prijímacej izby, kde stály dve medené vany a kde boli dva chorí vojaci z vyšetrovacieho oddelenia, tiež v sprievode stráže. Prišiel ranhojič, lenivo a panovito nás prehliadol, odišiel a oznámil lekárovi, ktorý mal službu. Tento sa objavil skoro; prehliadol nás, pri čom bol k nám veľmi láskavý a vydal nám „nemocničné lístky“, na ktorých bolo zapísané naše meno. Ďalší popis nemoce, predpísanie liekov, stravy a ostatné bolo ponechané tomu z ordinátorov, ktorý mal v svojej správe areštantské izby.

Počul som už prv, že sa areštanti nevedia nachváliť svojich lekárov. „Ani vlastní tatkovia,“ odpovedali mi na moje otázky, keď som sa sberal do špitála. Zatým sme sa preobliekli. Šaty a bielizeň, v ktorej sme prišli, nám vzali a obliekli nás do bielizne špitálskej; vydali nám dlhé pančuchy, pantofle, nočné čiapky a tlsté súkenné chaláty, hnedej farby. Chaláty boly ukrutne špinavé, čo som ocenil zúplna až na mieste.

Potom nás odviedli do areštantských izieb, ktoré boly na samom konci hrozne dlhej chodby, vysokej a čistej. Zovnútorná čistota bola všade veľmi uspokojivá; všetko, čo na prvý pohľad padalo do očú, len sa tak ligotalo. Ostatne, hádam sa mi to len tak zdalo v porovnaní s naším väzením. Pri dverách, zamknutých železným hákom, stál na stráži vojak s puškou, vedľa neho výpomocný strážnik. Mladší poddôstojník špitálnej stráže rozkázal, aby ma vpustili do izby, a ja som vraz bol v dlhej a úzkej izbe, v ktorej bolo asi dvaadvadsať postelí, z ktorých tri neboly ešte zaujaté. Postele boly drevené, farbené zelenou farbou, veľmi dobre známe všetkým a každému u nás v Rusku, tie isté postele, ktoré z akéhosi predurčenia nijakým spôsobom nemôžu sa zaobísť bez ploštíc.

Ukázali mi moje miesto v kúte okolo okna.

Ťažko chorých, t. j. takých, ktorí nevstávali z postele, nebolo veľa. Druhí, ľahko chorí alebo vyzdravujúci buď sedeli na posteliach, alebo sa prechádzali po izbe, kde medzi dvoma radami postelí zostávalo ešte dosť miesta k prechádzke. V izbe bol neobyčajne dusný špitálsky zápach. Vzduch bol presýtený rozličnými nepríjemnými výpary a vôňami lekárství, nehľadiac na to, že skoro celý deň v kúte horelo v peci. Pokrývadlo a bielizeň na mojej posteli boly pochybnej čistoty. Vedľa postele stál stolík, na ňom šálka a cínová miska. Všetko toto bolo pokryté malinkým uterákom, ktorý mi bol vydaný. Dolu mal stolík ešte poličku; tam držali tí, čo pili čaj, svoje čajníky; tam boly aj šálky s kvasom[1] a podobné; ale tých, čo pili čaj, bolo medzi chorými veľmi málo. Fajky a mechúry schovávaly sa pod posteľ. Lekár a druhí predstavení nikdy sa ta nepozerali a keď sa prihodilo, že zastihli niekoho s fajkou, robili, ako by to nevideli. Ostatne chorí boli vždy opatrní a chodili fajčiť k peci, aby to vyťahovalo. Okrem ak už v noci si zafajčili priamo na posteliach. Ale v noci nemocničné izby nikto neobchádzal, výjmuc azda dôstojníka, náčelníka stráže pri špitáli.

Do tých čias som nikdy neležal v nijakej nemocnici; všetko bolo tu tedy pre mňa zcela nové. Spozoroval som, že budím akúsi zvedavosť. O mne už počuli a prezerali si ma celkom bez ceremonie, ba s odtienkom akejsi prednosti, ako sa dívajú v školách na nového žiaka, alebo v úradoch na človeka, čo prišiel s nejakou prosbou. Na pravo odo mňa ležal akýsi pisár, ktorý bol vo vyšetrovaní; bol nezákonným synom istého kapitána vo výslužbe. Vyšetrovali ho pre padelanie peňazí a ležal už rok v špitáli, hoci mu, tuším, nič nechýbalo, ale on tvrdil lekárom, že má aneurizmus. Aj dosiahol svojho cieľa: väzenie a telesný trest ho minuly a po roku ho poslali do T…, kde mal byť vydržiavaný v nejakej nemocnici. Bol to silný, územčistý mladý človek, asi osemadvadsať ročný, veľký šudiar, zbehlý v zákonoch, nehlúpy, neobyčajne smelý v reči a sebavedomý, až chorobne vysokej mienky o sebe; on celkom vážne presvedčil seba samého, že je najpoctivejším a najspravodlivejším človekom na svete, ba že nemá ani viny nijakej na sebe, a toto presvedčenie mu zostalo navždy. On sa dal prvý so mnou do reči, zvedavo sa ma začal vypytovať, a dosť podrobne mi rozpovedal, aké sú poriadky v nemocnici. Rozumie sa, predovšetkým mi oznámil, že je synom kapitánovým. Veľmi by si bol prial, aby ho pokladali za zemana, alebo aspoň, že pochádza „z blahorodých“. Hneď za ním prišiel ku mne jedon chorý z „polepšovacej roty“ a začal ma uisťovať, že znal mnohých zemanov, čo boli prv na nútených robotách, a nazýval ich krstným menom a otcovým. Bol to už šedivý vojak; na tvári mal napísané, že, čo hovorí, je samá lož. Volal sa Čekunov. Očividome podlizoval sa, domnievajúc sa bez pochyby, že mám peniaze. Spozorujúc u mňa papierový balíček s čajom a cukrom, ponúkol mi hneď svoje služby; že mi zaopatrí čajník a zavarí čaj. Mne sľúbil M…cký, že mi pošle čajník zajtra s areštantmi, čo chodili do nemocnice na robotu. Ale Čekunov vykonal vec hneď. Vypožičal si akýsi kotlík, ba aj čašku, uvaril vody, zavaril čaj, slovom obsluhoval ma veľmi horlivo, čím zavdal hneď jednému z chorých príčinu k niekoľkým jedovitým poznámkam na svoj účet. Tento chorý bol suchotinár, ležal naproti mne, volal sa Usťjancev; bol to vojak vo vyšetrovaní, ten istý, čo dostal strach pred telesným trestom, a aby sa ho zbavil, vypil fľašku páleného, v ktorom sa dlho močil dohán a tým si zapríčinil suchoty; hovoril som už o ňom kdesi. Až dosiaľ ležal mlčky, ťažko dýchal a napnuto, vážne díval sa na mňa, s neľúbosťou sprevádzajúc zrakom počínanie Čekunovo. Neobyčajná, zlostná vážnosť dodávala jeho neľúbosti akýsi zvláštny komický odtienok. Konečne sa nezdržal.

„Otrok, rabská duša! našiel si pána!“ povedal s prestávkami a zadychajúcim sa od rozčulenia hlasom. On trávil už posledné dni svojho života.

Čekunov sa urazene obrátil k nemu.

„Kto je otrok?“ opýtal sa, s opovržením pozerajúc na Usťjanceva.

„Ty si otrok!“ odpovedal tento takým sebavedomým hlasom, ako by mal plné právo hrešiť Čekunova, ba jako by bol postavený k nemu s tým cieľom.

„Ja že som otrok?“

„Áno ty si ten otrok. Počujte, dobrí ľudia, on neverí! Diví sa!“

„Ale čože sa ty miešaš do veci? Vidíš, že on je sám ako bez rúk. Neprivykol žiť bez služobníka, to sa vie. Prečože by mu nemal poslúžiť, ty mochom obrastená bláznivá papuľa!“

„Kto je tá mochom obrastená papuľa?“

„Nuž, ty si to.“

„Ja že som mochom obrastený?“

„Veru, ty si tá mochom obrastená papuľa!“

„A ty si krásavec? Máš tvár ako vranie vajce… keď som ti ja mochom obrastený.“

„Áno, ty si mochom obrastená papuľa! Veď ťa aj Boh pokáral, mal bys’ už ležať a umierať. Ale on nie, musí sa miešať do všetkého.“

„Nie, ja sa radšej pokloním bote, než krpcu. Ani môj otec sa neklaňal, aj mne zakázal. Ja… Ja…“

Chcel pokračovať, ale strašne sa rozkašľal a kašľal niekoľko minút, pľujúc pri tom krv. Studený, zoslabujúci pot vystúpil na jeho úzkom čele. Kašeľ mu prekážal, ináč by bol jednostajne hovoril; bolo mu vidieť na očiach, ako sa mu chcelo nadávať; ale nemajúc k tomu moci, máchal len rukou… Takže Čekunov na neho konečne zabudol.

Cítil som, že hnev suchotinárov týka sa skôr mňa, než Čekunova. Preto, že ma Čekunov chcel obslúžiť a tým si zarobiť kopejku, nikomu by nenapadlo sa horšiť alebo pozerať na neho s opovržením. Každý chápal, že to robí len pre peniaze. V týchto veciach prostý ľud nebere ohľad na malichernosti a ostro vie rozoznávať okolnosti. Usťjancevu som sa nepáčil vlastne ja, nepáčil sa mu môj čaj a to, že aj v okovách zostávam „bárinom“, že sa nemôžem obísť bez obsluhy, hoci som nikoho neprosil, ba ani si neprial nikoho k obsluhe. Vskutku vždy som chcel vykonávať všetko sám, a menovite to bolo mojim želaním, aby si nikto ani len myslieť nemohol, že som človek, vyhýbajúci robote, znežnelec, že si hrám na pána. Ba v tom záležala moja ctižiadosť, keď už ide o tom reč. Ale veru — nerozumiem, ako sa to vždy tak prihodilo — nikdy som nemohol odoprieť rozličným posluhovačom a prisluhovačom, ktorí sa mi sami vnucovali a na koniec zmocnili sa ma zúplna, takže oni boli vlastne mojimi pánmi a ja ich sluhom; podľa zovňajšku vychodilo akosi samo sebou, že som vskutku „bárin“, že sa nemôžem obísť bez obsluhy, že tedy žijem po pansky. To bolo pre mňa, pravda, veľmi mrzuté. Ale Usťjancev bol suchotinársky, popudlivý človek. Ostatní chorí dívali sa na mňa ľahostajne, ba s istým odtienkom hrdosti. Pamätám sa, že všetci boli zaujatí jednou zvláštnou okolnosťou; z rozhovorov medzi areštantami som sa dozvedel, že k nám privedú toho večera areštanta, ktorý práve teraz behá ulicou, znášajúc trest prútmi. Areštanti očakávali ho s istou zvedavosťou. Hovorili ostatne, že trest bude ľahký — všetkého len päťsto prútov.

Pomaličky som sa rozhľadel okolo seba. Nakoľko som mohol spozorovať, ozajstní chorí mali tu najviac skorbut a očné choroby — boly to miestne choroby toho kraja. Takých bolo v izbe niekoľko. Ostatní z ozajstných chorých mali zimnicu, rozličné vredy a choroby prsné. Povedal som ozajstní chorí, lebo tu bolo tiež niekoľko takých, čo prišli len tak, bez akejkoľvek choroby odpočinúť si. Lekári vpúšťali ochotne aj takých z milosrdenstva, zvlášte keď bolo veľa slobodných postelí. Život na hlavnej strážnici a vo väzení zdal sa v porovnaní so špitálom takým mizerným, že iní areštanti s radosťou prichádzali si poležať, nehľadiac na zatchlý vzduch a zavretú izbu. Boli niektorí zvláštni milovníci vylihovania a vôbec špitálskeho živobytia; najviac ich bolo z „polepšovacej roty“.

Zvedavo som pozeral na svojich nových druhov, ale pamätám sa, že zvláštnu zvedavosť už vtedy vzbudil vo mne jedon skoro umierajúci, čo pochádzal z našeho väzenia, tiež suchotinár; ležal o jednu posteľ od Usťjanceva, tedy tiež skoro naproti mne. Volal sa Michajlov; ešte pred dvoma nedeľami som ho videl vo väzení. Bol už dávno chorý, a dávno mal už ísť do špitála; ale premáhal sa s akousi tvrdohlavou, zcela zbytočnou trpelivosťou; až po Vianociach išiel do nemocnice, kde po troch týždňoch umrel. Vedľa neho ležal akýsi vojak z polepšovacej roty, starý človek, strašne nečistotný, až sa to hnusilo… Ale nemôžem vypočitovať všetkých chorých… Aj tohoto starygáňa spomenul som len preto, že spôsobil na mňa vtedy tiež istý dojem a za jednu minútu dal mi dosť úplné poňatie o niektorých zvláštnostiach areštantského oddelenia v nemocnici. Ten starec mal vtedy, ako sa pamätám, veľmi silnú nádchu. Ustavične kýchal, kýchal aj zo spania, a to akoby strieľalo, päť aj šesť kýchnutí jedno za druhým, pri čom akurátne každý raz hovoril: „Hóspodi, prečo si ma len tak potrestal!“ V tú chvíľu sedel na posteli a usilovne pchal do nosa šnupavý tabak z papierovej škarnicle, aby sa silnejšie a lepšie prekýchal. Kýchal do bavlneného, vlastného, mrežkovaného ručníka, ktorý bol už storáz praný a skoro celkom vybledol. Keď sa dosť nakýchal, rozostrel hneď ručník, pozorne si poprezeral sople, ktorých sa tam nabralo hojne a začal ich stierať svojim hnedým erárnym chalátom, tak že všetok sopeľ zostal na chaláte a ručník mal len trochu vlhký. Tak robil celý týždeň. Toto starostlivé šetrenie svojho vlastného ručníka na účet erárneho chaláta nebudilo v ostatných chorých nijakého odporu, hoci niektorý z nich budúcne bude nútený obliecť práve tento chalát. Ale náš prostý ľud nie je hnuslivý až ku podivu. V tú chvíľu celý som strnul a hneď som s ošklivosťou a zvedavosťou mimovoľne začal prezerať chalát, čo som práve bol obliekol. Tu mi teprv napadlo, že už dlho budil moju pozornosť svojim silným zápachom; ohrial sa už na mne za ten čas a páchnul čím ďalej tým viac rozličnými lekárstvami, flajstrami a, jako sa mi zdalo, akýmsi hnojom, čo nebolo nič divného, lebo od nepamätných rokov mali ho skoro jednostajne na sebe rozliční chorí. Možné je, že jeho plátenú podšivku na chrbte prali niekedy; ale určite to tvrdiť nemôžem. Ale teraz bola táto podšivka presiaknutá všetkými možnými nepríjemnými šťavami, lekárstvami na rany, vodou z prerezaných pľuzgierov a pod. Krome toho do areštantského oddelenia prichádzali veľmi často ľudia s rozsekanými chrbty, čo práve prebehli ulicu; ich liečili tiež lekárstvami na rany, preto chalát, ktorý obliekali priamo na mokrú košeľu, musel tým nevyhnutne trpieť; všetko to na ňom zostávalo. Preto celú dobu svojho väzenia, celých tých niekoľko rokov, kedykoľvek sa mi prihodilo, že som býval v špitáli (a býval som tam často), každý raz som obliekal chalát s bojazlivou nedôverou. Obzvlášte sa mi nepáčily veľké a znamenite vypasené vši, ktoré sa niekedy nachodily v tých chalátoch. Areštanti ich s rozkošou zabíjali; keď pod tlstým, neohrabaným areštantským nechtom prasknul niekedy zabitý chrobák, bolo možné aj podľa tvári poľovníkovej súdiť o stupni tej rozkoši, ktorú mu to spôsobilo. Tiež nemali radi u nás ploštice a stávalo sa, že sa niekedy všetci chorí z celej izby sobrali a kántrili ich v dlhé, nudné, zimné večere. Hoci tedy v nemocnici, krome ťažkého zápachu, na zovňajšok všetko bolo podľa možnosti čisté, vnútornou, tak rečeno podšivkovou čistotou neveľmi sa u nás honosili. Chorí k tomu privykli, ba domnievali sa, že to tak musí byť; aj samé poriadky v nemocnici k obzvláštnej čistote nepobádaly. Ale o poriadkoch neskôr…

Len čo mi Čekunov podal čaj (mimochodom rečeno, prihotovený z nemocničnej vody, ktorú prinášali do izby raz na celý deň, a ktorá sa v našom vzduchu rýchlo kazila), otvorily sa akosi s šumom dvere a v sprievode zosilnenej stráže priviedli vojaka, ktorý práve prebehol ulicu, kde bol potrestaný prútmi. Bolo to prvý raz, čo som videl človeka práve potrestaného. Neskôr ich privádzali často, niektorých aj prinášali, ak boli príliš ťažko potrestaní, a každý raz to spôsobovalo u chorých veliké vzrušenie. Vítali u nás takého človeka s nápadne prísnym výrazom tvári a s akousi skoro trochu predpojatou vážnosťou. Ostatne privítanie záviselo čiastočne od stupňa veľkosti zločinu a nasledovne tiež od veľkosti trestu. Veľmi silne zbitý a podľa reputácie veľký zločinec, mal väčšiu vážnosť, venovali mu väčšiu pozornosť, než nejakému zbehovi-rekrútikovi, ako na príklad tomuto, ktorého priviedli teraz. Ale ani v tom ani v onom prípade neprejavovalo sa ani zvláštneho poľutovania ani akejkoľvek rozčuľujúcej poznámky. Mlčky pomáhali nešťastnému a opatrovali ho, zvlášte keď sa nemohol obísť bez cudzej pomoci. Ranhojičia vedeli už sami, že odovzdávajú zbitého do zkúsených a šikovných rúk. Pomoc záležala obyčajne v častých a nevyhnutných premenách namočenej do studenej vody plachty alebo košele, ktorú kládli na rozsekaný chrbát; zvlášte keď potrestaný sám už nemal sily starať sa o seba; potom v šikovnom vyťahovaní triesok z rán, ktoré sa často z polámaných pri údere prútov zadieraly do chrbta. Táto posledná operácia býva chorému obyčajne veľmi nepríjemná. Ale vôbec vždy som sa divil s akou neobyčajnou pevnosťou znášajú potrestaní bolesť. Veľa som ich videl, niektorých až príliš zbitých, ale skoro ani jedon z nich nestonal! Len tvár ako by sa celkom zmenila; zbledne, oči horia, pohľad nepokojný, roztržitý, rty sa trasú, tak že, chudák, schválne ich niekedy pridržuje zubami a rozkúše až do krvi.

Vojak, čo ho priviedli, bol šuhaj asi triadvadsaťročný, pevného, svalovitého tela, peknej tvári, vysoký, smuhlý. Chrbát jeho bol poriadne zosekaný. Shora až po pás celé jeho telo bolo obnažené; na pleciach mal prehodenú mokrú plachtu, následkom čoho sa triasol na celom tele ako by mal zimnicu a asi poldruhej hodiny chodil sem tam po izbe. Pozrel som mu do tvári. Zdalo sa, že o ničom nedumal v tú chvíľu, hľadel podivne a divo roztržitým pohľadom, ktorému ťažko bolo zastaviť sa s pozornosťou na niečom. Zdalo sa mi, že uprel pohľad na môj čaj. Čaj bol horúci; para sa valila z čiašky a jemu, chudákovi, bolo zima, triasol sa, zuby drkotaly. Ponúkol som ho. Mlčky, chytro sa obrátil ku mne, vzal čiašku, vypil ju stojačky, vypil bez cukru, veľmi sa náhlil a jakosi zvlášte sa staral, aby nemusel hľadieť na mňa. Keď všetko vypil, mlčky postavil čiašku, a ani len nekyvnúc mi hlavou, začal zasa chodiť po izbe. Nemyslel on, pravda, teraz na slová a na kývanie.

Čo sa týka areštantov, všetci sa akosi vyhýbali akýmkoľvek rečiam s potrestaným rekrútom; keď mu pomohli, sami ako by sa starali potom vôbec si ho nevšímať azda preto, aby mu dopriali čo najviac pokoja a nedomŕzali ho nijakými ďalšími otázkami, nijakým ľutovaním, čím on, zdá sa, bol zcela spokojný.

Medzitým sa zmrklo, zažali kahanec. Niektorí areštanti mali svoje vlastné svietniky, ale nie mnohí.

Konečne po večernej návšteve lekárovej prišiel poddôstojník od stráže, spočítal všetkých chorých a zavrel izbu, do ktorej najprv priniesli nočný džbán… K svojmu ustrnutiu som sa dozvedel, že tento džbán tu zostane celú noc, hoci záchod bol hneď na chodbe, nejaké dva kroky od dverí. Ale bol tu už zavedený taký „poriadok“. Vo dne ešte vypúšťali trestancov z izby na chvíľku, ale v noci pod nijakou podmienkou. Areštantské izby v špitáli neponášaly sa na obyčajné a areštant aj v chorobe musel znášať svoj trest. Kto prvý zaviedol tento „poriadok“, neviem; viem len toľko, že poriadku v tom vlastne nebolo nijakého a že nikdy celá zbytočnosť formalistiky sa nejavila zretelnejšie, než, na príklad, v tomto prípade. Pravda, tento „poriadok“ nebol zavedený lekármi. Areštanti, ako som povedal, nemohli sa nachváliť svojich lekárov, považovali ich za otcov, ctili ich. Každý cítil ich láskavosť, každý od nich počul dobré slovo, a areštant, všetkými odvrhnutý, vážil si to, keďže videl nelíčenosť a úprimnosť tohoto dobrého slova a tejto láskavosti. Ona mohla aj nebyť; lekári by sa nemuseli nikomu zodpovedať, keby sa držali ináč, t. j. hrubšie a necitelnejšie; boli tedy dobrými z ozajstnej ľudomilnosti. Oni, pravda, dobre ponímali, že chorý, nech si je aj areštant, potrebuje práve tak sviežeho vzduchu, ako každý iný chorý, hoci vysoko postavený. Chorí z druhých izieb, keď vyzdravovali, mohli sa svobodne prechádzať po chodbách, dýchať vzduch nie tak otrávený, ako vzduch v špitálskych izbách, zatchlý a vždy nasýtený dusnými výparmi. Strašné a hnusné je predstaviť si, v akej miere sa musel otravovať tento už otrávený vzduch v noci u nás, keď priniesli ten džbán, pri teplej temperatúre v izbe a pri istých nemociach, pri ktorých nemožné je obísť sa bez záchoda!

Ak som povedal, že areštant aj za choroby znášal svoj trest, nepredpokladám, že taký poriadok bol zavedený naschvál len pre potrestanie. Chorých nie je prečo trestať. A ak sa to robí, rozumie sa, že nejaká zvláštna potreba prinútila predstavených k zavedeniu poriadkov tak škodných v svojich následkoch. Čím si tedy máme vysvetliť takú zbytočnú prísnosť? Ale tým, že trestanec môže prijsť do špitála, môže oklamať lekára, môže v noci vyjsť do záchodu a použivši tmy, ufŕkne.

Dokazovať vážne nesmysel takého rozsudzovania je skoro nemožné. Kam utiecť? ako utiecť? v čom? Dňom púšťajú po jednom; to isté mohlo by sa robiť aj v noci. Pri dverách stoji stráž s nabitou puškou. Záchod je doslovne vzdialený dva kroky od vojaka, čo stojí na stráži; okrem toho sprevádza ho ešte výpomocný strážnik a nespúšťa s neho očú. Tam je len jedno okno, v zime-v lete s dvojným rámom a železnou mrežou. Pod oknom, na dvore chodí celú noc stráž. Aby mohol ujsť oknom, musel by vyraziť rám a mreže. Ktože mu to dovolí? Ale povedzme, že zabije najprv výpomocného strážnika tak, že tento ani nemukne a nikto nič nepočuje. Dopusťme aj tento nesmysel, veď predsa bude musieť vylámať okno a mreže. Všimnite si ešte toho, že tu hneď vedľa stráže spia nemocniční sluhovia a o desať krokov ďalej pri dverách druhej areštantskej izby stojí druhý vojak s puškou, vedľa neho druhý výpomocný strážnik a druhí sluhovia. A kam utečie v zime človek v pančochách a pantoflách, v špitálskom chaláte a nočnej čapici?

Ak tedy naozaj nieto nijakého nebezpečenstva, že by areštant utiekol, načo je také vážne obťažovanie chorých, čo trávia azda posledné dni a hodiny svojho života, chorých, ktorým je čerstvý vzduch ešte potrebnejší, než zdravým? Načo? Toho som nikdy nemohol pochopiť.

Ale keď som sa už raz opýtal „načo“? a rozhovoril som sa o tom, nemôžem sa zdržať, abych si nespomenul ešte jednej pochybnosti, ktorá sa toľko rokov vznášala predo mnou ako najzáhadnejší fakt, na ktorý som tiež nijakým spôsobom nemohol najsť odpovedi. Mienim putá, od ktorých neosvobodzuje odsúdeného areštanta nijaká choroba. Aj suchotinári umierali pred mojimi očima v putách. A pri tom všetci k tomu privykli, všetci to pokladali za niečo neodvratného. Sotva sa asi kto nad tým zamyslel, keď lekárom neprišlo na um, požiadať veliteľstvo, aby dovolilo sňať putá ťažko chorému areštantovi, menovite suchotinárovi. Pravda, okovy samy o sebe nie sú ešte Boh vie aká obťažnosť. Vážia od ôsmi do dvanásti funtov. Nosiť desať funtov nie je pre zdravého človeka obťažné. Hovorili ostatne, že od pút za niekoľko rokov začínajú vraj nohy schnúť. Neviem, či je to pravda, hoci trochu možnosti v tom je. Ťarcha, hoci neveliká, hoci len desať funtov, pripätých k nohe navždy, predsa len neprirodzene zväčšuje váhu nohy a môže za dlhú dobu spôsobiť istý škodlivý následok… Ale dajme tomu, že zdravému je to jedno. A či to bude tak aj pre chorého? Povedzme, že je to jedno tiež aj obyčajnému chorému. Ale ak tak to bude — opakujem — ťažko chorým, či to tak bude suchotinárom, ktorým i tak schnú ruky a nohy, tak že každá slamka sa im stáva ťažkou. Veru, keby lekárska správa vymohla úľavu aspoň suchotinárom, už by to bolo ozajstným a veľkým dobrodením. Pravda, povie azda niekto, že areštant je zlosyn a nie je hoden dobrodenia; ale či sa sluší zdvojnásobňovať trest tomu, koho i tak sa dotkol prst boží? Ostatne i veriť sa nedá, že by sa to robilo len pre potrestanie. Veď suchotinárov i súdne rozsudky oslobodzujú od telesného trestu. Nasledovne aj tu sa skrýva nejaká tajomná, dôležitá opatrnosť. Ale jaká? Zasa nerozumiem. Veď nie je predsa možné obávať sa, žeby suchotinár bežal. Komu by to prišlo do hlavy, zvlášte ak máme na zreteli istý stupeň rozvitia choroby? Pretvarovať sa suchotinárom, klamať doktorov je nemožné. Nie je to choroba takého druhu; na prvý pohľad sa pozná. A potom: či pripínajú areštantovi putá na nohy len preto, aby neutiekol, alebo aby mu prekážaly v úteku? Dokonca nie. Okovy sú príznakom potupy, sú obťažnosťou fyzickou a mravnou. Tak aspoň sa predpokladá. V úteku nikdy nikomu nemôžu prekážať. Najneobratnejší areštant bez veľkého namáhania môže ich prepíliť alebo kameňom odraziť nyty, ktoré ich spojujú; ale keď je to tak, keď sú odsúdenému areštantovi naznačené len pre potrestanie, nuž pýtam sa znova, či má umierajúci byť nimi trestaný?

Práve teraz, ako tieto riadky píšem, jasne spomínam istého umierajúceho suchotinára, toho istého Michajlova, ktorý ležal skoro naproti mne neďaleko od Usťjanceva, a ktorý — ako sa pamätám, umrel štvrtého dňa po mojom príchode do špitála. Azda som sa dal do reči teraz o suchotinároch preto, že znova vo mne vznikajú tie isté dojmy a tie isté myšlienky, čo mi vtedy prišly do hlavy po pôvode tejto smrti. Samého Michajlova som ostatne málo znal. Bol to ešte veľmi mladý šuhaj, človek sotva päťadvadsaťročný, vysoký, štihlý a neobyčajne príjemného zovňajšku. Býval vo „zvláštnom oddelení“ (pre najťažších priestupníkov), bol podivne mlčanlivý a vždy zarmútený.

Vo väzení akoby „schnul“. Tak sa aspoň o ňom neskôr vyjadrovali areštanti, medzi ktorými zanechal dobrú pamiatku po sebe. Umrel o tretej popoludní, za mrazivého a jasného dňa. Slnko, pamätám sa, zrovna prenikalo ostrými, šikmými lúčami skrze zelené, ľahko zamrzlé sklá okien našej sieni. Celý prúd ich padal na ubohého. Umrel v bezvedomí, a umieral ťažko, dlho; trvalo to niekoľko hodín. Už za rána prestaly jeho oči poznávať tých, čo k nemu prichádzali. Chceli mu nejako obľahčiť, lebo videli, že mu je veľmi ťažko; dýchal ťažko, hlboko a chrápavo; prsá sa mu vysoko zdvíhaly. Poshadzoval so seba všetko: paplon, šaty a nakoniec začal strhávať so seba i košeľu: aj tá sa mu zdala ťažkou. Pomohli mu a sňali s neho košeľu. Strašné bolo hľadieť na toto dlhohnáte telo, s nohami a rukami na kosť vyschlými, s vpadlým bruchom, s rozdutými prsami, a s rebrami, vyčnievajúcimi ani pri kostre. Na celom tele nezostalo mu nič, okrem dreveného krížika s pátričkami a pút, cez ktoré by azda bol mohol teraz prevliecť vychudlú nohu. Pol hodiny pred jeho smrťou všetci u nás stíchli, počali hovoriť temer šeptom. Kto chodil, robil kroky akosi, že ho nebolo počuť. Hovorili málo, kedy-tedy pozerajúc na umierajúceho, ktorý chrčal stále viac a viac. Konečne nahmatal neistou rukou pátričky na prsách a chcel ich strhnúť so seba, akoby aj tie ho obťažovaly, tlačily. Sňali mu i pátričky. Asi o desať minút umrel.

Zaklepali na dvere dohliadačove, dávajúc mu vedieť, čo sa prihodilo. Dohliadač vošiel, tupo pozrel na mŕtveho a šiel pre ranhojiča. Ranhojič, mladý a dobrý šuhaj, trochu prílišne zaujatý svojím dosť príjemným zovňajškom, hneď sa dostavil; bystrými kroky, hrmotne kráčajúc ztichlou sieňou, pristúpil k nebožtíkovi, a s akýmsi zvláštnym nenúteným výrazom vzal tepnu, ohmatal, máchnul rukou a odišiel. Hneď sa odobrali ohlásiť o smrti stráži: umrel ťažký zločinec, zo „zvláštneho oddelenia“; konštatovať jeho smrť vyžadovalo zvláštnych obradov.

Zatým, čo čakali na príchod stráže, ktorýsi z väzňov tichým hlasom vyslovil myšlienku, že by neškodilo zatlačiť očí nebožtíkovi. Iný pozorne ho vypočul, mlčky pristúpil k mŕtvemu a zatlačil mu oči. A spozorujúc ležiaci tam na poduške krížik, opäť zavesil ho Michajlovi na krk, zavesil a prežehnal sa. Zatým mŕtva tvár tuhla; lúč slnečný pohrával na nej. Ústa boly polootvorené; dva rady bielych, mladých zubov lesklý sa zpod tenkých rtov.

Napokon vošiel službu konajúci poddôstojník so šabľou a v čákove a s ním dvaja dohliadači. Kráčal stále viac a viac zvoľňujúc kroky, s podivom hľadiac na stíchlych väzňov, ktorí so všetkých strán nevľúdne naň pozerali. Pristúpil na krok k mŕtvemu a stál ani pribitý, ako keby ho bol strach ochvátil. Zcela nahá, vyschlá mŕtvola len v okovoch ho prekvapila; naraz sňal s hlavy čákov, čo ináče nebolo predpísané, a prežehnal sa. To bol prísny, šedivý, starý vojak.

V tú chvíľu stál tam trestanec Čekunov, tiež šedivý starec. Tento celý ten čas mlčky a uprene hľadel poddôstojníkovi do tvári a s akousi zvláštnou pozornosťou sledoval každý jeho pohyb. Ich oči sa stretly. Čekunovi naraz z akejsi príčiny zachvel sa dolný ret. Akosi divne ho skrívil, a bystro, akoby nenadále, pokynúc poddôstojníkovi na mŕtveho, riekol:

„Veď aj ten mal mať!“ a odišiel.

Pamätám sa, tie slová ako by ma boly prebodly… a prečo ich on len povedal a jako mu prišly do hlavy?

Potom začali zdvíhať mŕtvolu; slama zachrušťala, okovy zvučne štrngnuly pri všeobecnom tichu… Zdvihli ju a odniesli. Na chodbe poslal poddôstojník kohosi za kováčom. Bolo treba sňať putá s mŕtveho…

Ale odchýlil som sa od veci…



[1] Nápoj z chleba, alebo ražnej múky.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.