ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Rozprávka.)

Bolo už neskoro v noci, okolo dvanástej. Ja som bol už usnul, no naraz som sa prebudil. Mdlé svetielko ďalekého kahanca ledva osvecovalo izbu… Skoro všetci už spali. Spal aj Usťjancev a v nočnom tichu bolo počuť, ako sa mu ťažko dýcha, ako mu pri každom dychnutí chrachotiny hrčia v hrdle. Ďaleko v pitvore ozvaly sa naraz ťažké kroky približujúcej sa strážnej zmeny. Buchnuly o podlahu dve pušky. Otvorily sa dvere; slobodník, ticho kráčajúci, spočítal chorých. Za minútu zapreli izbu, postavili novú stráž k dverám, nastúpilo predošlé ticho. Len vtedy som spozoroval, že neďaleko odo mňa na ľavej strane dvaja nespali a šeptom si čosi rozprávali. To sa stávalo v špitáli; niekedy ležia dvaja vedľa seba, celé dni a mesiace nepovedia si slova a naraz sa nejako rozhovoria v nočné hodiny, jedon začne pred druhým vykladať celú svoju minulosť.

Oni vidno už dávno besedovali. Počiatok som nezachytil, ba aj teraz som všetko dobre nepočul; ale pomaly som privykol a začal som všetko rozumieť. Spať sa mi nechcelo, čože robiť iného, než počúvať… Jedon vypravoval ohnivo, ležiac na poly v posteli so zdvihnutou hlavou a s krkom natiahnutým smerom ku kamarátovi. Bol rozčúlený; jemu sa chcelo rozprávať. Ten, čo ho počúval, bol zamračený a sedel na svojej posteli s natiahnutými nohami; len zriedka zabručal niečo ako odpoveď na dôkaz súcitu s vyprávajúcim, ale viac len zo zdvorilosti a nie naozaj; pri tom si každú minútu napchával nos šnupavým tabakom z rožka. Toto bol vojak z „polepšovacieho oddelenia“ Čerevin, človek asi päťdesiatročný, mrzutý pedant, chladný rezonér a samoľubívy durák. Ten, čo rozprával bol Šiškov, ešte mladý človek asi tridsaťročný, areštant z našeho občianskeho oddelenia, zamestnaný v krajčírskej dielni. Dosiaľ som mu venoval málo pozornosti; ba aj potom celú dobu môjho života vo väzení akosi ma nelákalo, abych si ho všímal. Bol to hlúpy, nerozvažitý človek. Niekedy mlčí, chodí mrzutý, drží sa hrubo, celé týždne neprehovorí ani slova. A naraz sa vplete do nejakej historie, začne roznášať klebety, rozčulovať sa pre nejakú hlúposť, vláči sa z kasárne do kasárne, ohlasuje všelijaké zvesti, ohovára. Vylúpia ho niekde, on opäť umĺkne. Bol to bojazlivý človek a slabý. Všetci s ním zachádzali akosi nedbale. Bol nevysokej postavy, chudorľavý; oči mal akési nepokojné a niekedy tupo zádumčivé. Ak sa prihodilo, že niečo rozprával, začne horkokrvne, s ohňom, aj rukami máše, ale naraz, ako keď odtne, alebo prejde na iný predmet, dá sa uchvátiť novými podrobnosťami a zabudne, o čom začal hovoriť. Často nadával, a kedykoľvek sa dal do nadávania, výčitky robí, že mu ubližujú, hovorí pri tom s citom, skoro mu je do plaču… Na balalajke hral dosť dobre a hrával rád; na sviatky sa aj do tancu pustil a tancoval pekne, keď ho k tomu vyzvali… Ľahko bolo nahovoriť ho, aby niečo urobil… Nie že by azda bol takým poslušným, ale rád sa priatelil a z priateľstva robil po vôli.

Dlho som nemohol poňať, o čom on rozpráva. Zdalo sa mi tiež zo začiatku, že sa ustavične vzďaľuje od predmetu a dáva sa uchvátiť vedľajšími vecami. On, hádam, pozoroval, že Čerevina jeho vypravovanie málo zaujíma, ale, zdá sa, chcel si akosi vnuknúť mienku, že jeho poslucháč je preňho vtelená pozornosť, a žiaľno by mu bolo, keby sa presvedčil o opaku.

„… Vyjde niekedy na trh,“ pokračoval Šiškov, „všetci sa klaňajú, úctu vzdávajú, slovom boháč.“

„Hovoríš, že kupčil.“

„Áno, kupčil. Medzi mešťanstvom u nás je bieda, veľká bieda. Baby nosia vodu z rieky, aký to kus cesty, aby mohly zahrady poliať; trápia sa, trápia a na jeseň nenaberú tej kapusty ani na sči. A on mal majetok veľký, troch robotníkov držal na oranie; k tomu včelín veliký, med predával, statkom kupčil a v našom kraji mal veľkú úctu. Bol veľmi starý, sedemdesiat minulo, šedivý, veľký. Keď vyjde v líščej šube na bazár, všetci mu vzdávajú úctu. Vedia, aká je to vážna osoba. ,Zdrávstvujte, bátjuška, Ankudim Trofimyč!‘ ,Zdrávstvuj aj ty.‘ Nikým nepohŕda. ,Buďte dlho živí, Ankudim Trofimyč!‘ ,Nu, akože sa ti vodí?‘ opýta sa. ,Ako nahému v tŕní. A vy ako sa ráčite mávať, báťuška?‘ ,Žijeme aj my,‘ povie, ,dokiaľ Boh naše hriechy trpí, tiež nebo čadíme.‘ ,Žite ešte dlhé roky, Ankudim Trofimyč!‘ — Ako hovorím, nikým nepohŕdne; keď hovorí, každé jeho slovo stojí rubľ. Vedel čítať, vedel písať; samé nábožné veci čítaval. Posadí starúchu pred sebou: ,Nu, počúvaj, žena, a dávaj pozor!‘ a začne vykladať. A starúcha jeho nebola ešte veľmi stará, s ňou sa oženil už druhý raz, pre deti, lebo od prvej nemal. Nu, a od tejto druhej, Marji Stepánovny, mal dvoch synov, ešte malých; mladší, Vasja, sa narodil, keď mu bolo šesťdesiat rokov, a Akuľka, dcéra, bola najstaršia, bolo jej osemnásť rokov.“

„To je tá tvoja žena?“

„Počkaj! Zprvu tam Fiľka Morozov narobil nerestí. Ty, hovorí Fiľka Ankudimovi, ma vyplať; daj všetkých štyristo rubľov, ja nie som tvojím robotníkom. Nechcem ja s tebou kupčiť, ani Akuľky tvojej si nevezmem. Ja budem teraz lumpovať. Rodičia umreli, všetko prepijem, potom pôjdem ako nájomník na vojnu za iného, a o desať rokov sa vrátim k vám ako poľný maršal. Ankudim mu peniaze vyplatil, všetko do kopejky — lebo otec jeho so starým kupčili na spoločné peniaze. — ,Ty si človek ztratený,‘ hovorí mu. A on na to: ,Nu, ztratený alebo nie, to sa ešte nevie, ale s tebou, plesnivá brada, naučí sa človek šidlom mlieko nabierať. Ty z groša chceš kapitál urobiť, všelijaké haraburdy sbieraš, či sa nehodia do kaše. A ja ti na to napľujem. Ja mám svoju hlavu. A tvojej Akuľky si predsa nevezmem; ja som aj tak s ňou spával…‘

,Ako sa ty opovážiš,‘ hovorí Ankudim, ,hanobiť poctivého otca poctivú dcéru? Kde si s ňou spal, hadie ty sadlo, ščučia ty krv!‘ a celý sa pri tom zatriasol. ,Fiľka mi to sám rozprával.‘

,Ale ja vám to urobím, že sa Akuľka nielen za mňa, ale vôbec za nikoho nevydá, nikto si ju nevezme, ani Mikita Grigorjič si ju teraz nevezme, lebo ztratila poctivosť. Ja som od jesene s ňou žil. A teraz ani za sto rakov nesúhlasím. Nu, daj hoci hneď na próbu sto rakov — neprivolím.‘

A zalumpoval u nás! Ale tak, že sa mesto hlukom ozývalo. Nabral si kamarátov, peňazí hromada, tri mesiace lumpoval, všetko premárnil. ,Keď budem hotový s peňazmi,‘ hovoril, ,predám dom, všetko predám, a potom pôjdem na vojnu za druhého alebo sa pôjdem túlať svetom.‘ Od rána do večera býval ožratý, na páre koní s hrkálkami sa vozí. A dievky ho tak maly rady, až hrúza. Hral pekne na kytare.“

„Tedy mal s Akuľkou už pred tým niečo?“

„Počkaj! Ja som vtedy tiež otca pochoval, a mať moja perníky piekla, na Ankudima sme pracovali, tým sme sa živili. Živobytie naše bolo mizerné. Mali sme ostredok za horou, zbožie sme siali, ale po smrti otcovej všetko sme predali, pretože som tiež začal lumpovať, braček ty môj! Od matere som peniaze vymáhal bitím…“

„To je škaredé. Veľký hriech.“

„Opitý som býval, braček ty môj, od rána do noci. Dom sme mali ešte ako tak obstojný, hoci malý, ale svoj, ale v izbe pusto. Často sme sedávali o hlade, celý týždeň nemáš čo dať do pysku. Matka ma hrešila, hrešila; ale čože mne!… Ja som vtedy, braček, od Fiľku Morozova ani neodchádzal. Od rána do noci s ním. ,Hraj mi, hovorí, na kytare a tancuj; ja budem ležať a do teba peniaze hádzať, lebo ja som najbohatší človek.‘ A čo on všetko nevyvádzal! Len kradených vecí neprijímal. ,Ja,‘ povedá, ,nie som zlodej, lež čestný človek. Ale poďme Akuľke vráta mazať kolomazou, lebo nechcem, aby sa Akuľka vydala za Mikitu Grigorjiča. To mi je teraz drahšie než kyseľ (jedlo z ovocia),‘ hovorí.

A za tohoto Mikitu Grigorjeviča chcel starý už predtým dcéru vydať. Mikita bol už tiež v rokoch, vdovec, chodil s okuliarmi, tiež kupčil. Náhle počul, že vznikly reči, ide a hovorí: ,Mne Ankudim Trofimyč bude to veľká hanba, aj ženiť sa na staré roky už nechcem.‘ Tu sme Akuľke pomazali vráta kolomazou. Bili ju, tak ju za to doma bili… Marja Stepánovna kričí: ,Zahluším ťa, do smrti ťa zabijem!‘ A starík: ,Za starých čias,‘ hovorí, ,za ctihodných patriarchov, ja bych ju na hranici spálil, ale teraz je svet plný tmy a hniloby.‘ Susedia počuli, ako Akuľka reve z celého hrdla: šľahali ju od rána do noci. A Fiľka na bazáre vykrikuje: ,Znamenité dievča je Akuľka, rada sa zabáva pri fľaške. Čisto si chodíš, bielo sa nosíš, poveď, koho rada máš! Zavaril som im,‘ hovorí, ,kašu, budú pamätovať na mňa.‘ V tie časy aj ja som raz stretol Akuľku; išla s vedrami po vodu. A ja kričím ,Zdrávstvujte, Akulina Kudimovna! Česť vašej milosti. Čisto chodíš, kde to bereš, poveď, s kým žiješ?‘ Len to som povedal, ona sa na mňa podívala svojimi, veľkými očima, schudnutá ako trieska. Ale mať jej myslela, že so mnou žartuje a kričí na ňu z vrát: ,Čo tam zuby vyceruješ, bezstydnica!‘ A toho dňa zasa bola bitá. Celú hodinu ju niekedy mlátila mať. ,Zabijem ju, lebo teraz mi je už nie dcérou.‘“

„Prostopašníčala tedy?“

„A ty len počúvaj, strýčko. Keď sme tak s Fiľkom ustavične vtedy korheľovali, prišla ku mne raz mať, a ja ležím. ,Čo sa ty, darebák, vyvaľuješ? Zbojník ty zbojnícky.‘ Nadáva. ,S Akuľkou sa ožeň. Teraz i tebe radi ju dajú, tristo rubľov len na peniazoch dostane.‘ A ja jej na to: ,Ale veď je ona teraz pred celým svetom zhanobená.‘ ,Ty si hlupák,‘ hovorí, ,svadobným vencom všetko sa pokryje; tebe samému bude výhodnejšie, keď celý život bude pred tebou cítiť svoju vinu. A my by sme si pomohli s ich peňazmi; ja som už o tom hovorila s Marijou Stepánovnou, ona súhlasí.‘ A ja na to: ,Peniaze na stôl, dvadsať rubľov, potom sa ožením.‘ A veríš-li mi, do samej svadby ustavične som bol opitý. A tu ešte Fiľka Morozov hrozí: ,Ja ti,‘ hovorí, „ty Akuľkin muž, všetky rebrá dolámem, a s tvojou ženou, keď budem chceť, každú noc budem spať.‘ A ja mu hovorím: ,Lžeš, ty psie mäso!‘ Ale tu on ma zhanobil pred celou ulicou. Ja som bežal domov: ,Neožením sa ja,‘ reku, ,kým mi hneď nevyložia päťdesiat rubľov!‘“

„A čože ju chceli vydať za teba?“

„Za mňa? A prečo by nie? Ja som bol človek poctivý. Môj otec len ku koncu života upadol do núdze následkom požiaru; pred tým sme žili bohatšie než oni. Ankudim tedy hovorí: ,Vy ste hotová žobrota.‘ A ja mu odpovedám: ,Čože ešte málo mazali vaše vráta kolomozou.‘ A on na to: ,Čo sa ty vystatuješ? Dokáž najprv, že ztratila poctivosť; každú papuľu šatkou nezapcháš. Tuto je svätý obraz a tam sú dvere, môžeš ísť, neber. Ale peniaze, čo si dostal ako závdavok, vráť.‘ Tu som sa s Fiľkom rozkmotril; s Mitrijom Bykovým som mu odkázal, že ho pred celým svetom zhanobím a do samej svadby, braček ty môj, som bol opitý. Len pred samým sobášom som vytriezvel. Po sobáši posadili nás za stôl a Mitrofan Stepánovič, jej ujec hovorí: ,Hoci nie s česťou, ale pevne je vykonané a zakončené.‘ Starý Ankudim sa opil a dal sa do plaču; sedí a slzy mu tečú po brade. A ja, braček, vieš, čo som vtedy urobil? Vzal som do vačku s sebou knut, ešte pred sobášom som ho prichystal, a umienil som si, že Akulku tým knutom uhostím, aby vedela, čo je to nepoctivým spôsobom sa vydávať, a aby aj ľudia vedeli, že ma neoženili ako duráka…“

„Zcela dobre! Nechže si to aj napred zapamätá…“

„Dočkaj, strýčko, len počúvaj. V našich krajoch vedú novomanželov z kostola hneď do komory, ostatní medzitým pijú a zabávajú sa. Zanechali nás tedy s Akuľkou v komore. Ona sedí bledá, ani kvapky krvi v tvári. Bála sa. Vlasy mala tiež ani ľan biele. Oči mala veľké. Mlčí vždy, ani čo by nemá bola. Podivná taká. A len si pomysli, braček môj, veď ona nemala ani mak viny na sebe!“

„Čo ty hovoríš!?“

„Ani mak; zcela poctivá z poctivého domu. A začo ona len, braček ty môj milý, musela znášať takú muku? Začo ju Fiľka Morozov zhanobil pred celým svetom? Padol som pred ňou vtedy na kolená, ruky som sopjal: ,Mátuška,‘ hovorím, ,Akulina Kudimovna, odpusť ty mne durákovi, že som ťa tiež za takú pokladal. Odpusti mi!‘ A ona sedí predo mnou na posteli, díva sa na mňa, obe ruky mi položila na plecia, usmieva sa a z očú jej slzy tečú; plače a smeje sa… Keď som vtedy vyšiel k ostatným, hovorím: ,Nu, keď teraz stretnem Fiľku Morozova, nebude viac žiť na svete!‘ Rodičia ďakujú Bohu; mať skoro k nohám dcére padla a plače. A starý hovorí: ,Keby sme boli znalí a vedeli, inačieho muža by sme ti boli vyhľadali, dcéra ty naša roztomilá.‘ A keď sme vyšli spolu v prvú nedeľu do kostola: ja som mal na sebe peknú čapicu, kaftan z tenkého súkna, aksamietové galoty, ona v novej zajačej šubke, hodvábny ručník — to jest hodní sme boli jedon druhého; vykračujem si! Ľudia sa na nás dívajú so záľubou. Druhý deň po svadbe, hoci som bol opitý, utiekol som od hostí; bežím: ,Dajte sem‘, hovorím, ,nestydatého Fiľku Morozova, dajte ho sem podliaka!‘ Tak kričím na bazáre. Nu, opitý som bol; až vedľa Vlasových ma chytili a silou-mocou traja ma priviedli domov. A po meste už idú reči. Dievky na trhu si povedajú: ,Či viete dievčičky, veď sa vám Akuľka ako poctivá vydala!‘ Ale Fiľka mi nezadlho na to hovorí pred ľuďmi: ,Predaj ženu, napiješ sa. U nás vojak Jáška preto sa len oženil; so ženou nespal a tri roky ustavične bol ožratý.‘ — Ja mu na to: ,Ty si, reku, podlec!‘ — ,A ty si,‘ hovorí, ,durák. Veď teba netriezveho ženili. Čože si ty v tejto veci mohol poňať?‘ Prišiel som domov a kričím: ,Vy ste ma, reku, opitého ženili.‘ Ale matka sa hneď do mňa pustila. ,Teba, hovorím, mátuška, zlato zaslepilo. Daj sem Akuľku!‘ A začal som ju mlátiť. Mlátil som jú, braček, mlátil dve hodiny, až som ustal; tri týždne nevstávala s posteli.“

„Pravdaže,“ flegmaticky poznamenal Čerevin, „ak ich nebudeš biť, nuž… A čo zastal si ju azda s milovníkom?“

„Že bych ju bol zastal, nie, nezastal som,“ povedal po krátkej prestávke a jako by s namáhaním Šiškov. Ale mrzelo ma to veľmi; ľudia ma dráždili klebetami a všetkému príčinou bol Fiľka. ,Ty máš,‘ hovorí, ,ženu za model, aby každý na ňu hľadel.‘ Pozval nás k sebe a začne vykladať: ,Jeho žena‘, hovorí o mne, ,je milosrdná duša, blahorodá, úctivá, drží sa pekne, všetko je na nej pekné; váži si ju. A zabudol, chlapík, ako jej sám vráta kolomazou mazal!‘ Ja tu sedím opitý, a on ma schvatil za vlasy, sohnul a hovorí: ,Tancuj, Akuľkin muž, ja ťa budem takto držať za vlasy a ty tancuj a zabávaj ma!‘ ,Podlec si ty,‘ kričím. A on mi na to: ,Ja k tebe prijdem s kamarátmi a tvoju ženu, Akuľku, vyšľahám metlou, koľko sa mi bude páčiť.‘ Ver mi, celý mesiac som sa bál potom vyjsť z domu; prijde, myslím si, zhanobí ma. A práve za toto som ju opäť začal biť…“

„Načože biť! Ruky sviažeš, ale jazyka nezaviažeš. Biť veľa tiež sa nehodí. Potrestaj, pouč, ale potom buď k nej aj láskavý. Na to ti je žena.“

Šiškov nejakú chvíľu mlčal.

„Hrozne ma to mrzelo, začal zas rozprávať, a potom už som to mal vo zvyku; niektorého dňa od rána do večera ju mlátim; vstala nie tak, ako bych si prial, chodí nie tak, ako bych chcel. Ak ju nebijem, mám dlhú chvíľu. Sedí mlčky, do okna sa díva a plače… Bolo mi jej aj ľúto a predsa ju bijem. Mať ma hrešila a nadávala mi: ,Podlec si ty a lotor!‘ ,Zabijem vás,‘ kričím, ,neopovažuj sa mi nikto slovo povedať, lebo ste ma podvodne oženili.‘ Starík Ankudim z počiatku zastával ju, aj sám prichodil a hovorí: ,Najdem ja ešte aj súd na teba.‘ Ale potom prestal. A Maria Stepánovna tá skrotla celkom. Raz prišla a so slzami prosila: ,Prišla som ťa znepokojiť; vec je neveliká, ale prosba vážna. Dopraj nám svetla božieho uzreť, báťuška; a pri tom sa mi klania, „uspokoj sa, odpusť jej! Zlí ľudia ju oklebetali; veď sám vieš, že si ju vzal poctivú…“ Na kolená predo mnou padla, klania sa, plače. A ja sa vypínam: „Ani vás počuť nechcem! Čo sa mi páči, to s vami všetkými urobím, lebo už nevládzem sebou; a Fiľka Mozorov je mojim priateľom a pravým druhom…“

„Teda ste sa zas spolu dali do lumpáctva?“

„Ale kde! S ním nebolo teraz nijakej reči. Celkom sa spil. Všetko, čo mal, premárnil, a dal sa istým mešťanom nahovoriť, že pôjde za jeho staršieho syna na vojnu. V našom kraji je taký obyčaj, ak je kto najatý za druhého na vojnu, teda do samého toho dňa, keď ho odvezú, všetko v celom dome musí pred ním ležať a on je nad všetkým plným pánom. Pri odovzdaní za vojaka dostane peniaze v celosti a dotiaľ býva v dome gazdovom aj pol roka. A čoho len za ten čas nevyvádza s domácimi! Ja idem za tvojho syna na vojnu, som tedy váš dobrodinec; všetci si ma musíte vážiť, ak nie, slovo berem nazad. Zakorheľoval Fiľka v dome mešťanovom, s dcérou spáva, gazdu za bradu každý deň po obede ťahá — všetko to robí pre svoje potešenie. Každý deň mu chystaj parový kúpeľ a do kúpeľa, aby ho baby nosily. Konečne nastal čas, odviezli ho k asentírke, dali mu vytriezvieť. Ľudí, Bože môj, čo tu bolo ľudí na ulici. ,Fiľku Morózova vezú na vojnu!‘ On sa klania na všetky strany. A Akuľka išla v tú chvíľu zo zahrady; ako ju Fiľka uvidel u samých našich vrát, zakričal: ,Stoj!‘ vyskočil s voza a kľakol pred ňou. ,Duša ty moja, jahoda moja, dva roky som ťa ľúbil a teraz ma s muzikou na vojnu vedú. Odpusť mi,‘ hovorí, ,poctivého otca poctivá dcéra, lebo som ja podlec pred tebou, ja som vo všetkom vinovný!‘ A druhý raz sa jej poklonil až k zemi. Akuľka sa zastavila, ako by sa bola naľakala z počiatku a potom sa mu poklonila po pás a hovorí: ,Odpusť aj ty mne, dobrý šuhaj, a ja zlého o tebe ničoho neviem.‘ Ja za ňou do izby: ,Čo si mu povedala, ty psie mäso?‘ A ona pozrela na mňa a hovorí: ,Abys’ vedel, ja ho teraz ľúbim viac než všetko na svete.‘“

„Ale, ale!…“

„Celý ten deň som jej nepovedal ani slova… Až k večeru: ,Akuľka,‘ reku, ,ja ťa zabijem.‘ V noci som nemohol spať. Vyšiel som do pitvora napiť sa kvasu; začalo sa už brieždiť. Vrátil som sa do izby. ,Akuľka,‘ hovorím, ,vstávaj na pole pojdeme.‘ Ja už pred tým chystal som sa na pole, aj mať vedela, že pojdeme a povedala: ,To je dobre, tam je plno roboty a nádeník tam vraj už tretí deň sa povaľuje.‘ Zapriahol som do voza, mlčím. Keď z našeho mesta výjdeš, hneď sa začína borová hora a ťahá sa na pätnásť vjorst, za horou je naše pole. Prešli sme asi tri versty horou, zastavil som kone a hovorím: ,Vstávaj, Akulina, tvoj koniec prišiel.‘ Ona hľadí na mňa, ľakla sa, vstala a mlčí. — ,Omrzela si ty mne,‘ hovorím; ,modli sa Bohu!‘ Chytil som ju za vlasy; vrkoče mala tlsté, dlhé, okolo ruky som ich ovinul, zo zadku som ju s oboch strán kolenami pritlačil, vytiahol nôž, hlavu som jej zahnul a tak som ju švacnul po hrdle nožom… Ona zakričala, krv striekla, ja som odhodil nôž, obchvatil som ju zpredku rukami, ľahol som na zem, objal som ju a kričím nad ňou, revem z celého hrdla; aj ona kričí; celá sa trasie, trhá sa mi z rúk a krv strieka na mňa, aj do tvári, aj na ruky mi strieka. Nechal som ju, strach sa ma zmocnil, aj kone som nechal a sám utekám, utekám; poza humny som pribehol domov a do kúpeľa. Kúpeľ sme mali starý, dávno už neslúžil; zaliezol som ta a sedím. Do noci som tam presedel.“

„A čože Akuľka?“

„A ona istotne zdvihla sa za mnou a tiež sa pustila na cestu domov. Tam ju potom našli sto krokov od toho miesta.“

„Nedorezal si ju tedy.“

„Áno…“ Šiškov na chvíľku prestal.

„Je to taká žila,“ podotknul Čerevin, „keď ju hneď s prvého rázu neprerežeš, človek bude sebou ustavične hýbať a čo mu vytečie koľkokoľvek krvi, neumrie.“

„Ale veď ona umrela. K večeru ju našli mŕtvu. Oznámili, začali ma hľadať a už v noci ma našli v kúpeli… A teraz som tu už štvrtý rok,“ dodal on po malej prestávke.

„Hm… Pravda, ak nebudeš biť, — nebude dobrá,“ chladnokrvne a metodicky poznamenal Čerevin. Vytiahol rožok s tabakom a začal šnupať a šnupal dlho s prestávkami. — „Ale zas, šuhajko, keď sa tak vezme,“ pokračoval, „si podľa všetkého hrozne hlúpy. Ja som tiež raz zastal svoju ženu s frajerom. Zavolal som ju do maštale, opraty som složil na dvoje. ,Komu,‘ hovorím, ,si prisahala? Komu si prisahala?‘ A už šľahal som ju, šľahal tými opratami poldruhej hodiny, až ma začala prosiť: ,Nohy tvoje budem myť a tú vodu piť.‘ Avdoťjou ju volali.“