ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ďalekých krajoch Sibíri, u prostred stepí, hôr a nepriechodných lesov vyskytujú sa len zriedka maličké mestá s jedným alebo najviac s dvoma tisícmi obyvateľov; drevené, neúhľadné mestečká s dvoma chrámy, jedným v meste, a druhým na cintoríne, ponášajúce sa viac na poriadné dediny okolo Moskvy než na mestá. Bývajú obyčajne hojne opatrené rozličnými policajnými úrady. V Sibíri vôbec, hoc je tam i zima, sú úrady neobyčajne teplučké. Ľud je tam prostý; poriadky staré, posvätené storočiami. Úradníci sú buď tuzemci, irečití Sibiriaci, alebo rodáci z europského Ruska, menovite z hlavných miest, ktorých privábily prídavky k služnému, dvojnásobná náhrada cestovných útrat a svodné nádeje na budúcnosť. Tí z nich, ktorí vedia riešiť záhadu života, zostávajú skoro všetci v Sibíri, radi sa v nej usadzujú a zapúšťajú pevné korene, a neskôr sbierajú bohaté a sladké ovocie. Ale tých, čo sú ľahkomyseľní a nepraktickí, Sibír skoro omrzí, a pred nimi vzniká žiaľna otázka: prečo len sem prišli? Nemôžu sa dočkať, kedy vyprší zákonitá lehota úradného pobytu v Sibíri, totiž tri roky, a po uplynutí jej, hneď sa namáhajú, aby ich presadili na iné miesto; vracajú sa do svojho rodiska, nadávajú Sibíri a vysmievajú sa jej.

Ale nemajú pravdy: v Sibíri môže človek blažene žiť nie len ako úradník, ale aj v mnohých druhých ohľadoch. Podnebie je výtečné; máte tam mnoho veľmi bohatých a pohostinných kupcov; veľa zámožných inorodcov. Dievčatá kvitnú ani ruže a sú veľmi mravné. Pre poľovníka je tam opravdivý raj. Šampanského sa tam toľko vypije, ani by ste neuverili. Kaviar máte tam taký, akého široko ďaleko nenajdete. Úroda v niektorých miestnostiach prináša pätnásť zŕn z jedného… Vôbec je to zem požehnaná. Treba len, aby ju človek vedel využitkovať.

V jednom z takých veselých, sebou spokojných mestečiek s roztomilým obyvateľstvom, pamiatka ktorého nevymizne z môjho srdca, stretol som sa s Alexandrom Petrovičom Gorjančikovom, tamojším osadníkom, rodeným zemänom a statkárom z europského Ruska, zkade pre vraždu svojej ženy, odoslaný bol do Sibíri, na kátorgu (nútené roboty); a keď uplynula vymeraná mu desaťročná lehota trestu, stal sa osadníkom v mestečku K., kde pokorne a ticho trávil ostatok svojho života. Domovské právo mal vlastne v jednej volosti (okres), súsediacej s mestom, ale býval v meste, kde sa mu naskytovala možnosť zaopatriť si akú-takú výživu vyučovaním detí. V sibírskych mestách často môžete stretnúť učiteľov, bývalých areštantov; neopovrhujú nimi. Učia hlavne francúzskemu jazyku, bez ktorého sa človek neobíde za života, a o ktorom by bez nich vo vzdialených krajoch Sibíri nemal ani poňatia.

Prvý raz som sa stretol s Alexandrom Petrovičom v dome istého starého zaslúžilého a pohostinného úradníka Ivana Ivanoviča Gvozdikova, ktorý mal päť veľmi nádejných dcér. Alexander Petrovič im dával hodiny štyri razy za týždeň, po tridsať kopejok striebra za hodinu.

Vypytoval som sa na neho Ivana Ivanoviča a dozvedel som sa, že Gorjančikov vedie bezúhonný, mravný život: ináč by ho Ivan Ivanovič ani nevzal za učiteľa k svojim dcéram; ale že sa hrozne stráni spoločnosti; pred každým sa schováva, je veľmi učený, mnoho číta, ale hovorí veľmi málo a vôbec je dosť ťažko dať sa s ním do reči.

Najprv som si ho veľmi nevšímal, ale pomaly — neviem ani prečo — začal ma zaujímať. Väzelo v ňom čosi záhadného. Aby sme sa dôverne rozhovorili, na to sa nedalo ani myslieť. Pravda, na moje otázky odpovedal vždy, ba zdalo sa pri tom, ako by to pokladal za svoju povinnosť. Ale keď som počul jeho odpovede, zdalo sa mi nevhodným ďalej sa ho vypytovať. Po každom takom rozhovore bolo vidieť na jeho tvári akési utrápenie a únavu.

Okolnosti zavinily, že som odcestoval na tri mesiace z našeho mestečka. Keď som sa vrátil — bolo to v zime — dozvedel som sa, že Alexander Petrovič umrel zcela osamelý, že ani lekára k sebe ani raz nepozval. V meste na neho skoro zabudli. Byt jeho bol prázdny. Bez meškania som sa soznámil s domácou nebohého, majúc v úmysle vyzvedieť sa od nej, čím sa zamestnával jej nájomník, a či nepísal čosi? Za dvadsiatnik mi priniesla plnú škatuľu papierov, ktoré zostaly po nebohom. Pri tom sa priznala, že dva sošity už spálila. O svojom nájomníkovi nemohla mi povedať ničoho nového. Celé noci, vraj, chodil po izbe a ustavične o čomsi premýšľal, ba časom aj shováral sa sám so sebou. Mal veľmi rád jej vnučku, bol k nej plný láskavosti, menovite od tých čias, čo sa dozvedel, že sa volá Káťa; na deň sv. Kateriny každý rok chodieval slúžiť panichídu (omša za umrelých). Hostí nemal rád; z domu vychádzal len na svoje hodiny.

Vzal som so sebou jeho papiere a celý deň som ich rozoberal. Bol medzi nimi jeden sošit dosť objemný; bolo to líčenie — hoc aj nesúvislé — desaťročného života, stráveného Alexandrom Petrovičom vo väzení. Niekoľko ráz som prečítal tieto úryvky. Zápisky trestancove — „Scény z mŕtveho domu“ — ako ich sám nazval kdesi v svojom rukopise, zdaly sa mi dosť zaujímavými. Zcela nový, až dosiaľ mne neznámy svet, osobitosť niektorých udalostí, niektoré zvláštne poznámky o tých vyvržencoch ľudskej spoločnosti upútaly ma tak, že som jedno-druhé prečítal s dychtivosťou. Rozumie sa, že sa môžem mýliť. Nuž podávam tu niektoré hlavy; nech súdi samo obecenstvo…