ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Úryvok z Dostojevského „Denníka spisovateľovho“)

Vo väzení bol už druhý deň sviatok. Väzňov nevyvádzali do roboty, opitých bolo veľa, a vo všetkých kútoch vznikaly hádky, ozývaly sa nadávky. Hnusné, mrzké pesničky, trhy pri hre v karty, niekoľko temer na poly usmrtených väzňov, čo boli potrestaní vlastným súdom druhov za obzvláštné výtržnosti, prikrytých na posteliach kožuchmi, pokým neožijú, neprecítnu; niekoľko ráz vytasili už aj nože — toto všetko tieto dva dni sviatkov strýznilo ma až do choroby. Nemohol som nikdy bez hnusoby dívať sa na korheľstvo ľudu, a tu, v tomto mieste zvlášte. Tieto dni predstavení do väzenia ani nenazerali, nerobili prehliadok, nehľadali u väzňov schovanej pálenky, ako by ponímali, že raz do roka treba i týmto vyvrheľom sveta dovoliť, aby si zakorheľovali, zalumpovali, ináč by, vraj, bolo horšie. Konečne v mojom srdci rozpálila sa zlosť. Stretol som Poliaka M…ckého, z politických väzňov; zamračene na mňa pozrel, zaiskrily sa mu oči, zasyčal polohlasne, s trasúcimi sa rty: „Je hais ces brigands!“ (= nenávidím týchto zbojníkov!) a prešiel mimo. Vrátil som sa do väzenia, hoci som pred štvrť hodinou z neho vybehol ani pološialený, keď šesť silných mužíkov vrhlo sa naraz na opilého Tatára Gazina a počali ho biť, aby ho skrotili; bili ho ukrutne, veľblúda by zabili takými údermi; vedeli však, že je ťažko zabiť tohoto Herkulesa, preto bili ho bez obavy. Teraz, keď som sa vrátil, spozoroval som na konci izby na posteli v kúte Gazina, ktorý bol už bez seba, skoro bez znakov života; ležal prikrytý kožuchom a všetci ho mlčky obchádzali: lebo pevne dúfali, že zajtra k ránu príde k sebe; ale po takej bitke môže človek aj o hodinu byť mŕtvy.

Pretisol som sa k svojmu miestu proti obloku so železnou mrežou, ľahol som si horeznačky, založiac si ruky za hlavu a zavrel som oči. Rád som tak líhaval: spiacemu dajú pokoj a zatým možno sniť a premýšľať. Nesnil som však, srdce mi nepokojne tĺklo a v ušiach mi znely slová M…ckého: „Je hais ces brigands!“ Ináče na čo opisovať dojmy; aj teraz sa mi často o tých časoch sníva a nemám mučiteľnejších snov.

Azda niekto podotkne, že som až podnes skoro ani raz v tlači neprehovoril o svojom živote na kátorge (ťažké väzenie v Sibíri s nútenou robotou); „Zápisky z mŕtveho domu“ som napísal pred pätnástimi rokmi o osobe vymyslenej, o zločincovi, ktorý zabil svoju ženu. Pripojujem k tomu, ako podrobnosť, že mnohí z tých čias myslia a tvrdia, že som bol poslaný do Sibíri pre vraždu svojej ženy.

Pomaly som sa ozaj zamyslel a pohrúžil nespozorovane do spomienok. Celé štyri roky svojho väzenia pripomínal som si ustavične celú svoju minulosť a zdá sa mi, že som vo spomienkach prežil znova celý svoj minulý život. Tieto spomienky vystupovaly samy, zriedka som ich úmyseľne vyvolával. Začínaly sa z nejakého bodu, črty, niekedy nespozorovane a potom pomaly, pomaľučky vyrastaly v celý, celkovitý dojem. Rozoberal som tieto dojmy, pripojoval nové rysy dávno prežitých vecí a hlavne opravoval som ich, opravoval neustále, a v tom spočívala celá moja zábava.

Tento raz som si pripomenul, neviem ani prečo, nezapomenuteľnú chvíľu zo svojho detstva, keď mi bolo vari deväť rokov — chvíľu života, o ktorej som sa domnieval, že som na ňu už celkom zabudol; ale vtedy som neobyčajne mal rád spomienky z najprvších časov svojho detstva.

Pripomenul som si mesiac august, našu dedinu, suchý a jasný deň, trochu chladný, vetristý; leto je na sklone a skoro zase pôjdeme do Moskvy, budeme sa zas celú zimu nudiť nad francúzskymi úlohami; a mne sa tak nechce z dediny! Zašiel som za humná, spustil som sa do úžľabiny a potom do krovia, ktoré na druhej strane tiahlo sa až hen k háju.

Z krovia som videl, ako neďaleko, asi tridsať krokov odo mňa, orie v poli osamelý mužík. Oral príkro do kopca, kôň kráča ťažko a časom zaletí ku mne ponúkanie mužíkovo: „Nu — nu!“ Znám skoro všetkých našich mužíkov, ale neviem, ktorý to teraz orie; ale mi je všetko jedno, som celkom pohrúžený do svojej roboty, som tiež zamestnaný; lámem si lieskový prút, aby som ním mohol švihať žaby; lieskové prúty sú krajšie a bezvadnejšie, než brezové. Zaujíma ma i hmyz a chrobač, sbieram ich; mám rád i maličké, bystré, černožlté jašteričky, ale hadov sa bojím. Ináč hadi sa vyskytujú zriedka kedy. Húb je tu málo; na huby sa musí ísť až do brezového hája a chystám sa, že ta zajdem. Ničoho v živote som tak nemiloval, ako horu s jej hubami a jahodami, jej chrobákmi a vtákmi a veveričkami: tieto dojmy zostanú mi pre celý život.

Naraz prostred veľkého ticha som jasne a zreteľne počul krik: „Vlk beží!“ Zakričal som a celý bez seba bežal som do poľa k orajúcemu mužíkovi.

Bol to náš mužík Marej. Neviem, či je také meno, ale ho všetci volali Marejom. Bol to mužík asi päťdesiatročný, tučný, dosť vysoký, s fázami kde-tu šedivými, s temnorusou, širokou, dlhou a hustou bradou. Znal som ho, ale do tej chvíle nikdy sa mi neprihodilo s ním hovoriť. Zastavil kobylku, keď počul môj krik, a keď som sa rozbehol k nemu a chytil som sa jednou rukou pluhu a druhou jeho rukáva, poznal moje ľaknutie.

„Vlk beží!“ vykríkol som ešte raz, ťažko dýchajúc.

Marej podňal hlavu a mimovoľne obozrel sa dookola a na chvíľočku mi skoro vari aj uveril.

„Kde je vlk?“

„Kričal!… Ktosi práve kričal: ,Vlk beží!‘“… povedal som, zajakajúc sa.

„Ale čo sa ti robí, aký tam vlk, to sa ti len tak zazdalo, vieš! Kdeže by sa tu vlk vzal!“ bručal a uspokojoval ma. Ja som sa však celý triasol, ešte silnejšie som sa zachytil jeho haleny a bol som vari veľmi bledý. Hľadel na mňa s úsmevom, ale znepokojoval sa o mňa.

„Pozrite sa, ako sa naľakalo, chúďa!“ pokýval hlavou. „Nu, dosť, môj milý! Neboj sa!“

Natiahol ruku a naraz ma pohladil po tvári.

„Nu, dosť už, Boh s tebou, prežehnaj sa.“ Ale ja som sa neprežehnal, kúty mojich úst sa zatriasly a to ho, ako sa zdá, veľmi prekvapilo. Natiahol opatrne svoj tlstý, zemou zamazaný prst s čiernym nechtom a ľahunko sa dotkol mojich kŕčovite sa trasúcich rtov.

„Ale podívaj sa len,“ usmial sa na mňa takým akoby materinským a dlhým úsmevom.

Konečne som poňal, že vlka tu nieto a že sa mi len zazdalo, akoby niekto bol zakričal: „Vlk beží!“

„Nu, ja pôjdem,“ riekol som, placho naň pozerajúc.

„Iď len, iď, budem sa za tebou dívať. Veď ja ťa nedám vlkovi!“ dodal, po materinsky sa na mňa usmievajúc; „nu, Pánboh s tebou, iď“ a prežehnal ma rukou, i sám sa prežehnal.

Odchádzal som a obzeral som sa skoro každých desať krokov. Marej stál so svojou kobylkou, kým som šiel, a díval sa za mnou, a vždycky kýval hlavou, keď som sa obozrel. Keď som vystúpil na svah úžľabiny, k prvej sušiarni, ľaknutie ma celkom opustilo, a naraz kde sa vzal, tu sa vzal, priskočil ku mne náš dvorový pes Volčok. S Volčkom som sa už celkom uspokojil a obzeral som sa naposledok na Mareja; zdalo sa mi, že stále láskavo sa na mňa usmieva a kýva hlavou.

„Nu, nu!“ bolo počuť potom opäť jeho ponúkanie a kobylka opäť ťahala svoj pluh.

To všetko som si, neviem prečo, razom pripomenul s podivuhodnou akkurátnosťou v podrobnostiach. Naraz som precítol, sadol som si na posteľ a pamätám sa, že som zastihol na svojej tvári ešte tichý úsmev rozpomienky. Asi minútu rozpomínal som sa ešte ďalej.

Vtedy, keď som prišiel domov od Mareja, nehovoril som nikomu o tom, čo sa mi prihodilo. Ba aj na Mareja som veľmi skoro zabudol. Stretával som sa s ním zriedkakedy, nikdy som s ním nehovoril ani o vlkovi, ani o niečom inom, a tuto naraz, v Sibíri, po dvadsiatich rokoch pripomenul som si celé to stretnutie s takou jasnosťou, až do poslednej čiarky. To značí, že zaľahlo nespozorovane do mojej duše, a samo od seba, mimovoľne, naraz zjavilo sa, keď bolo treba; pripomenul som si mužíka, jeho kríže, jeho kývanie hlavou: „Pozrite sa, ako sa naľakalo, chúďa!“ A najmä ten jeho tlstý, zemou zamazaný prst, ktorým sa tichúčko s plachou nežnosťou dotkol trasúcich sa mojich rtov. Veru by každé dieťa uspokojil, ale tu v tomto osamelom stretnutí ako by sa bolo stalo niečo celkom iného. Keby bol jeho vlastným synom, nemohol by pozreť na mňa pohľadom, svetlou láskou viac preniknutým; a kto že ho na to nútil? On bol náš vlastný poddaný mužík; nikto nevedel, ako ma láskal a nikto ho za to neodmenil. Hádam, tak veľmi mal rád deti? Aj to býva. Stretnutie bolo o samote, v šírom poli, a len Boh azda videl s výšin nebeských, akým hlbokým a osvieteným ľudským citom a jakou jemnou, skoro ženskou nežnosťou môže byť naplnené srdce ináč hrubého, nevedomého, nevoľníckeho ruského mužíka.

A hľa, keď som vstal s postele a obzeral sa okolo seba, naraz som pocítil, že sa môžem na týchto nešťastníkov dívať zcela iným pohľadom a že naraz akýmsi zázrakom zmizla celkom všetka nenávisť a zloba z môjho srdca. Šiel som a pozeral som do tvári tých, s ktorými som sa stretal. Tento oholený a zneuctený mužík s vypáleným znakom na tvári, tento ožran, čo reve svoju opilú, chrapľavú pesničku, veď on môže byť práve takým Marejom; či ja môžem nazreť do jeho srdca? Ešte toho večera som sa stretol s M…kým. Nešťastný! On nemohol mať rozpomienok na takého Mareja a nemohol mať iného náhľadu o týchto ľuďoch, okrem svojho: „Je hais ces brigands!“

Koniec.