ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko toto sa prihodilo už v posledný rok mojej kátorgy. Tento posledný rok mi je skoro práve tak pamätný ako i prvý, zvlášte posledný čas môjho pobytu vo väzení. Ale načo hovoriť o podrobnostiach. Len sa pamätám, že toho posledného roku, nehľadiac na moju nedočkavosť, aby sa čím skôr končila lehota, žilo sa mi predsa ľahšie, než všetky predošlé roky môjho žalára. Po prvé, mal som medzi areštantmi už veľa priateľov, ktorí nadobudli úplné presvedčenie, že som človek dobrý. Mnohí z nich mi boli oddaní a úprimne ma mali radi. Pionér sa skoro dal do plaču, keď ma odprevádzal a môjho druha z väzenia, a keď sme potom, už po východe z kátorgy, žili ešte celý mesiac v tom meste v jednej erárnej budove, prichádzal k nám skoro každý deň len preto, aby sa na nás podíval. Boly však medzi areštanty aj osobnosti surové a neprívetivé až do konca.

V posledné časy mal som vôbec viac obľahčení, než za celú dobu kátorgy. V meste medzi vojenskými dôstojníkmi našli sa moji známi, ba aj bývalí moji spolužiaci. Obnovil som styk s nimi. Ich prostredníctvom mohol som si zaopatrovať viac peňazí, mohol som si dopisovať s príbuznými, ba mohol som dostávať aj knihy. Už niekoľko rokov som nečítal ani jednej knihy; ťažko vylíčiť ten podivný a vzrušujúci dojem, aký na mňa spôsobila prvá kniha, ktorú som prečítal vo väzení. Pamätám sa, že som začal čítať s večera, keď zavreli kasáreň, a čítal som celú noc až do svitania. Bolo to číslo istého mesačníka. Zrovna ako by bola ku mne zaletela zvesť z druhého sveta; celý ten predošlý živoť jasne sa zjavil predo mnou a ja snažil som sa uhádať z prečítaného, ako ďaleko som zostal nazad za tým životom? Či veľa prežili oni tam bezo mňa, čo nimi tam teraz hýbe, aké otázky ich teraz zaujímajú? Chytal som sa jednotlivých slovíček, čítal som medzi riadkami, snažil som sa vynajsť tajný smysel, narážky na minulosť; vyhľadával som stopy toho, čo prv za mojich časov búrilo ľudí, a ako smutne mi bolo teraz, keď som poznal zo skutočnosti, v akej miere som sa stal cudzím novému životu, akým som sa stal kusom, odrezaným od celku. Bolo treba privykať k novému, soznamovať sa s novým pokolením.

Zvlášte som sa dal do čítania stati, pod ktorou som našiel meno známeho, blízkeho mi predtým človeka… Ale už sa ozývaly i nové mená: objavili sa noví pracovníci a ja som sa ponáhľal soznámiť sa s nimi.

Prv, za predošlého majora, bolo nebezpečné priniesť knihu do väzenia. Keby ju boli našli pri prehliadke, nastal by zcela iste výsluch, vyšetrovanie: „Odkiaľ sú knihy? Kde si ich vzal? Máš tedy styky?“… A preto, zostávajúc bez kníh, nevoľky som sa zahlboval do seba samého, dával som si otázky, snažil som sa ich rozriešiť, trápil som sa nimi časom… Ale veď sa to nedá všetko ani rozpovedať…

Do žalára som prišiel v zime, preto som musel byť tiež v zime prepustený na slobodu, a to toho istého dňa v mesiaci, keď som prišiel. S akou netrpelivosťou som čakal na zimu, s akou rozkošou som pozoroval koncom leta, ako vädne lístie na stromoch a bledne tráva v stepi! Leto prešlo, zavyl jesenný vietor, začal padať prvý sneh… Nastala konečne dávno túžená zima. Srdce mi začínalo silne biť z veľkej predtuchy slobody. Ale divná vec: čím viac plynul čas a čím viac približovala sa lehota, tým som sa stával trpelivejším. Posledné dni až som sa podivil a robil som si výčitky; zdalo sa mi, že som sa stal celkom ľahostajným a chladnokrvným. Mnohí areštanti, s ktorými som sa po robote stretával na dvore, dávali sa so mnou do reči a pozdravovali ma:

„Bátuška, Alexander Petrovič, skoro, skoro vyjdete na slobodu. A nás úbohých necháte tu samotných.“

„A vám, Martynov, skoro vyprší lehota?“ odvetil som mu.

„Mne? Sedem rokov sa tu ešte budem trápiť…“

I vzdychne si, zastaví sa a pozre roztržito, ako by sa díval do budúcnosti… Áno, mnohí mi priali šťastia úprimne a s radosťou. Zdalo sa mi, že i všetci ostatní ako by začali so mnou zachádzať prívetivejšie. K…činský, Poliak, rodom zemän, tichý a skromný mladý človek, chodieval tiež rád, ako ja, v slobodný čas po dvore. Chcel čistým vzduchom a pohybom zachovať svoje zdravie a nahradiť všetok škodlivý vliv dusných nocí v kasárňach.

„Čakám s netrpelivosťou vašého východa,“ povedal mi s úsmevom, keď ma raz stretol na prechádzke, „keď vy vyjdete, budem vedieť, že mi zbýva rovno rok do prepustenia na slobodu.“

V predvečer posledného dňa, keď sa zmrklo, obišiel som na posledok všetky brvná našej ohrady. Koľko tisíc ráz obchádzal som ich za všetky tie roky! Tu za kasárňami blúdieval som v prvom roku svojho väzenia sám, ako sirota, zničený. Pamätám, ako som vtedy rátal, koľko tisíc dní mi zostalo. Bože môj, ako dávno to bolo! Tuto, v tomto kútku, zdržoval sa v zajatí náš orol; tuto ma často vstretával Petrov; on aj teraz kráča mlčky vedľa mňa. V myšlienkach som sa lúčil s týmito počernelými brvnami ohrady našich kasáreň. Ako neprívetivo ma prekvapily vtedy v prvé časy. Zostarely aj ony s tých čias; ale ja som to nepozoroval. A koľko mladosti je v tých stenách, koľko veľkých síl tu zahynulo bez príčiny! Veď treba už všetko povedať; veď tí ľudia, boli neobyčajní ľudia. Veď je možné, že je to najnadanejší, najsilnejší ľud zo všetkého nášho ľudu. Ale zahynuly darmo mohutné sily, zahynuly nenormálne, nezákonito, nenavratne. A kto je vinen?

Ráno posledného dňa, pred odchodom na robotu, sotva začalo svitať, obišiel som všetky kasárne, abych sa rozlúčil so všetkými areštanty. Mnoho mozoľovitých, silných rúk vztiahlo sa ku mne prívetivo. Niektorí mi stískali ruky celkom priateľsky, ale takých nebolo veľa. Iní dobre ponímali, že sa hneď stanem zcela iným človekom než oni. Vedeli, že mám v meste známych, že sa odoberem odsiaľ hneď k pánom a zasadnem vedľa tých pánov, ako im rovný. Rozumeli tomu a lúčili sa so mnou hoc i láskavo, ale ani z ďaleka nie ako so súdruhom, lež ako by s bárinom. Ale boli aj takí, čo sa odvracali a v svojej prísnosti neodpovedali na moje pozdravenie na rozlúčenie. Ba niektorí pozreli na mňa s akousi nenávisťou.

Zarachotil buben a všetci sa odobrali na robotu, ja som zostal doma. Sušilov vstal toho rána azda včasnejšie než všetci ostatní a zo všetkých sil sa staral, aby mi prichystal čaj. Úbohý Sušilov! dal sa do plaču, keď som mu daroval svoje obnosené areštantské háby, košele a podkladky pod putá a trochu peňazí. „Netreba mi toho!“ hovoril on, len násilne zdržujúc svoje trasúce sa rty. „Ako mi bude, keď vás ztratím, Alexander Petrovič? S kým ja tu zostanem bez vás!“ Rozlúčili sme sa aj s Akimom Akimyčom.

„Veď aj vy už skoro!“ hovorím mu.

„Mne ešte veľa, veľa rokov zostalo tu sedieť,“ zamrmlal stisknúc moju ruku. Obňal som ho a pobozkal.

Desať minút po odchode trestancov vyšli sme aj my z väzenia, aby sme sa viac doň nevrátili — ja a môj druh, s ktorým som prišiel. Mali sme ísť priamo do vyhne, aby rozkovali naše okovy. Vojak s puškou nás už neodprevádzal: šli sme s poddôstojníkom. Okovy nám rozkovali sami naši areštanti v inženierskej dielni. Počkal som, kým snímu okovy priateľovi; potom som pristúpil aj sám k nákove. Kováči ma obrátili chrbtom k sebe, podňal moju nohu a položili na nákovu… Starali sa vykonať vec obratne a čo najlepšie.

„Nýt, nýt obráť najprv…“ komandoval starší, „nadstav ho, tak, tak, dobre… Uder teraz kladivom…“

Okovy spadly. Ja som ich zdvihol… Chcelo sa mi podržať ich v ruke, pozreť na ne ešte raz, naposledok. Ako by sa bol divil teraz, že pred chvíľou boly ešte na mojich nohách.

„Nu s Bohom! s Bohom!“ volali areštanti hrubým, ale ako by spokojným hlasom.

Áno, s Bohom! Sloboda, nový život, vzkriesenie z mŕtvych… Aká to slávna chvíľa!