ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lekári navštevovali chorých ráno; pred jedonástou prichádzali všetci spoločne, sprevádzajúc hlavného lekára; asi poldruhej hodiny prv navštevoval nás náš ordinátor. V tie časy bol ordinátorom u nás istý mladý lekár, veľmi zbehlý, láskavý, prívetivý, ktorého mali areštanti veľmi radi. Bol až veľmi dobrý. Náš ordinátor zastavoval sa obyčajne u každého chorého, vážne a veľmi pozorne ho prehliadal a vypytoval sa ho, predpisoval lieky a dietu. Niekedy aj sám spozoroval, že chorému nič nechýba; ale keďže si areštant prišiel odpočinúť od roboty, alebo si prišiel poležať na matraci miesto na holých daskách a pri tom v teplej izbe a nie vo vlhkej strážnici, kde sú v malej miestnosti zavreté celé hromady bledých a vyziablych areštantov, nachádzajúcich sa vo vyšetrovaní, preto mu ordinátor spokojne zapisoval nejakú febris catarrhalis a nechával ho ležať hoci celý týždeň. Tej febris catarrhalis všetci sa u nás smiali. Vedeli veľmi dobre, že je to po vzájemnom súhlase medzi lekárom a chorým prijatá u nás formula pre označenie pretvarovanej choroby; „klanie zo zásoby“, ako sami areštanti prekladali febris catarrhalis.

Niekedy chorý zneužíval dobrosrdečnosť lekárovu a zostával ležať dotiaľ, kým ho nezačali vyháňať mocou. Tu stálo za to, dívať sa na našeho ordinátora; on ako by sa hanbil priamo povedať chorému, aby sa uzdravoval a požiadal, aby ho vypustili zo špitála, hoci mal právo, jednoducho bez všetkých rozhovorov a láskavostí vyhlásiť ho za zdravého a urobiť o tom poznámku na lístku: sanatus est. Z počiatku robil narážky, potom ako by ho prosil: „Hádam by bol už čas; veď si už zdravý a tu máme tesno,“ a podobným spôsobom, kým sa chorý sam nezahanbil a nepoprosil, aby ho prepustili z nemocnice.

Hlavný lekár, hoci bol súcitný a čestný človek (jeho tiež mali chorí veľmi radi), bol predsa nepomerne prísnejší, než ordinátor. Prichádzal v sprievode všetkých špitálskych lekárov po ordinátorovi, tiež prehliadal každého, zvlášte sa zastavoval u ťažko chorých, vždy im vedel povedať dobré, potešujúce, niekedy srdečné slovo a vôbec pôsobil dobrý dojem. Tým, čo prišli si trochu odpočinúť, nikdy nerobil výčitok, nevyháňal ich; ale keď chorý zneužíval jeho dobrotu, jednoducho vyhlásil ho za zdravého: „Nu, braček, poležal si si dosť, odpočinul si, a teraz už iď s Pánombohom, všetko má svoj koniec.“ Tvrdošijno sa držali obyčajne svojho miesta buď tí, čo boli leniví do roboty, zvlášte v lete; alebo areštanti, ktorí sa nachádzali vo vyšetrovaní a ktorých očakával telesný trest. Pamätám, ako proti jednému takému upotrebili zvláštnu prísnosť, ba až ukrutnosť, len aby ho prinútili k opusteniu špitála. Prišiel s očnou chorobou; mal červené oči a žaloval sa, že ho silne pichá v očiach. Liečili ho vizikátormi, pijavicami, striekali mu do očú akési kvapky, ale choroba neprechádzala, oči sa mu nečistily. Pomaly sa lekári dovtípili, že choroba je simulovaná; zapálenie, hoci neveľké, nehorší sa, ale sa aj nezlepšuje, ustavične je v jednom stave. Prípad podozrivý. Areštanti všetci už dávno vedeli, že sa pretvaruje a lekárov klame, hoci sám sa k tomu nepriznával. Bol to mladý šuhaj, dosť pekný, ale pôsobil na nás na všetkých akýsi nepríjemný dojem; bol neúprimný, do seba zavretý, podozrievavý, zamračený, s nikým nehovoril, všetkých sa stránil, akoby všetkých mal v podozrení. Niektorí sa obávali, že ešte vyvedie niečo. Bol on vojakom, dopustil sa značnej krádeže, vinu mu dokázali, nuž mal dostať tisíc palíc a ísť do areštantskej roty. Niektorí odsúdení, aby pretiahli čo najviac vykonanie trestu, odhodlávajú sa, ako som bol spomenul, na strašné výstrednosti: zakole v samý predvečer trestu niektorého predstaveného, alebo aj svojho súdruha vo väzení; začne sa nové vyšetrovanie, vykonanie trestu sa odloží aj na dva mesiace a tým dosiahol svojho cieľa. Na tom mu nezáleží, že ho o dva mesiace dva-tri razy prísnejšie potrescú; len aby sa teraz zbavil hroznej minúty aspoň na niekoľko dní, a tam nech sa už potom robí, čo chce; taký tichý úpadok ducha býva niekedy u týchto nešťastných. Niektorí u nás si už šeptali, aby sa mali pred ním na pozore; ešte zavraždí niekoho v noci. Ostatne len tak to hovorili, ale nič zvláštneho nepodnikali; ani len tí, ktorých postele sa nachádzaly vedľa neho. Ale takto uvideli, že si v noci trie oči vápnom z vakovky a ešte niečim iným, aby k ránu boly červené. Konečne hlavný lekár nariadil, aby mu urobili akúsi mučiteľnú operáciu, ktorú robia pri očnej chorobe, ktorá trvá dlho a keď sa už všetky iné lekárske prostriedky okázaly márnymi, aby zachránili zrak. Neborák znášal tvrdošíjne, pravda, s hroznými mukami, aj toto trýznenie niekoľko dní, ale konečne oznámil, že je zdravý. Oči sa mu zahojily za jediný deň; na druhý deň odobral sa na hlavnú strážnicu, a potom nasledujúceho dňa dostal svojich tisíc palíc, čo mu boly súdom určené.

Pravda, ťažká je minúta pred potrestaním, tak ťažká, že hádam sa previňujem, nazývajúc tento strach malomyseľnosťou a zbabelosťou. Musí to byť ťažké, keď sa ľudia podrobujú dvojnásobnému, trojnásobnému trestu, len aby nebolo vykonané hneď. Zmienil som sa ostatne aj o takých areštantoch, ktorí samí prosili, aby ich čím skôr prepustili z nemocnice, hoci sa im chrbát ešte nezahojil po prvej porcii palíc, a to preto, aby sa podrobili palicovaniu, ktoré ešte zbývalo a tak sa celkom osvobodili od súda; čas stravený vo vyšetrovaní v hlavnej strážnici je pre každého nepomerne horší, než kátorga. No, krome rozdielu v temperamentoch hrá v odhodlanosti a smelosti niektorých areštantov veľkú úlohu aj dávné privyknutie k bitiu a trestom. Veľa ráz telesne trestaný stáva sa akosi pevnejším duchom i na chrbte a hľadí konečne na trest skepticky, skoro ako na maličké nepohodlie, a už sa ho nebojí. Vo všeobecnosti je to pravda.

Jedon náš areštant zo zvláštneho oddelenia, pokrstený Kalmyk, Alexander, podivný človek, klamár, smelý, ale veľmi dobrodušný, vypravoval mi ako dostal štyritisíc palíc, vypravoval so smiechom a žartami, a hneď sa celkom vážne zaprisahal, že keby od malička, od najútlejšieho prvého svojho detstva nebol vyrástol pod knutom, od ktorého doslovne celý život jeho stále neschádzaly jazvy s jeho chrbta, nesniesol by nikdy týchto štyritisíc. Rozprávajúc to akoby blahorečil svojemu vychovávaniu knutom. „Mňa bili za všetko, Alexander Petrovič!“ rozprával mi raz, sediac na mojej posteli pod večer, pred zažíhaním sviečky, „za všetko, nech bolo čokoľvek, bili ma pätnásť rokov stále, a to od toho samého dňa, čo sa viem rozpamätať, každý deň niekoľko ráz; nebil ma, len kto nechcel; takže som konečne k bitke celkom privykol.“ Ako ho vzali na vojnu, neviem; ostatne nepamätam, azda aj rozprával; bol to večný zbeh a tulák. Pamätám len jeho vypravovanie o tom, ako sa naľakal, keď ho odsúdili k štyrom tisícom za zavraždenie náčelníka. „Vedel som, že ma budú trestať prísne, hádam ani nevyviaznem živý z pod palíc; hoci som privykol k bitiu, ale štyritisíc palíc, to nie je žart! K tomu všetci predstavení sa na mňa rozozlili! Vedel som, isto som vedel, že to neprejde darmo, nevydržím; nevyviaznem zpod palíc. Prišlo mi na um najprv, že sa dám pokrstiť; myslel som, azda mi odpustia, a hoci naši mi hneď vtedy povedali, že z toho nič nebude, že neodpustia, myslím si: predsa oprobujem, predsa im viac bude ľúto pokrsteného. Vskutku ma pokrstili a pri svätom krste dali mi meno Alexander; nu, a palice predsa len zostaly palicami; keby mi aspoň jednu boli odpustili; až mi bolo ľúto. A myslím si pre seba: Dočkajte, ja vás veru všetkých napálim. A len si pomyslite, Alexander Petrovič, napálil som ich! Vedel som neobyčajne dobre predstavovať sa mŕtvym, t. j. nie celkom mŕtvym, ale tak, ako by hneď duša mala vyletieť z tela. Priviedli ma; prešiel som prvú tisícku: páli to, kričím; prechádzam druhú, nu, myslím si, koniec môj nastáva, rozum zo mňa celkom vytĺkli, nohy sa podkosili, padol som; v očiach mi potemnelo, obličaj zosinel, nedýšem, z úst pena. Prišiel lekár, hovorí: „Hneď umre.“ Odniesli ma do špitála, tam som však hneď ožil. Tak ma potom ešte dva razy vodili; a hnevali sa, ukrutne sa na mňa hnevali, ale ja som ich ešte dva razy napálil; tretiu tisícku som prešiel a omdlel som; ale keď som prechádzal štvrtú, tu každý úder ako keď nožom do srdca bodne, každý úder stál za tri údery, tak ma silno bili! Rozpajedili sa na mňa ukrutne. Tá posledná ohavná tisícka (aby ju Parom!…) stála za tri prvé, a keby nebol zasa umrel pred samým koncom (zostalo ešte dvesto úderov) boli by ma na mieste do smrti zabili. Ale ja som sa nedal; opäť som ich napálil a opäť som padol ako mŕtvy. Opäť mi uverili, ale akože neuveriť, keď lekár verí! A pri dvoch posledných stách, hoci ma potom ťali zo všetkej zlosti a bili tak, že inokedy dvetisíc sú lahšie, predsa ma nezabili. A nezabili len preto, že som v detinstve rástol pod knutom; preto žijem až podnes. Och, dostal som ja toho bitia na svojom veku!“ dodal na konci vypravovania, ako by v smutných myšlienkach, ako by chcel spomenúť a porátať, koľko ráz ho bili. „Ale kdeže,“ dodal, prerušiac chvíľkové mlčanie, „neporátaš, koľko ráz ťa bili; nedá sa to porátať! Ani čísla tak veľkého nenájdeš.“ Pri tom pozrel na mňa a rozosmial sa, ale tak dobrosrdečne, že som sa nemohol sám zdržať, abych sa nezasmial. „Viete, Alexander Petrovič, aj teraz, keď sa mi v noci niečo sníva, sníva sa mi len, že ma bijú; iných snov ani nemám.“ Vskutku často kričal v noci, a kričal z celého hrdla, tak že ho areštanti hneď budievali štuchnutím: „Nu, čert, čo reveš!“ Bol človek zdravý, nevysokej postavy, pohyblivý a veselý, bolo mu asi štyridsaťpäť rokov; s každým sa snášal, hoci veľmi rád kradol a veľmi často sa mu za to dostávalo, ale kto len nekradol u nás a koho za to nebili?

Dodám k tomu jednu vec; vždy som sa divil, ako neobyčajne dobrosrdečne a bez hnevu všetci tí bití rozprávali o tom, ako ich bili a o tých, čo ich bili. Často nebolo badať v takom vypravovaní ani najmenšieho odtieňku hnevu alebo nenávisti, hoci vo mne pri tom niekedy vypukol hnev a srdce začalo silno tĺcť. A oni si vyprávajú a smejú sa pri tom, ani deti.

Ale nebolo každé vypravovanie už celkom chladnokrvné a ľahostajné. O poručíkovi Žerebjatníkovi na príklad vypravovali s istým odtieňkom rozhorčenia, pravda, neveľmi veľkého. S týmto poručíkom Žerebjatníkovom som sa soznámil ešte vtedy, keď som prvý raz ležal v špitáli, rozumie sa, z vypravovania areštantov. Potom som ho kedysi bol videl aj v skutočnosti, keď bol u nás na strážnici. Bol to človek dosť mladý, nebolo mu ani tridsať rokov, vysokej postavy, tlstý, vypasený, s červenými, sadlom zarastenými lícami, s bielymi zubami, s Nozdrevským,^[2] rachotiacim smiechom. Po tvári jeho bolo vidno, že to bol bezmyšlienkový človek, akých málo na svete. Vášnivo rád trestával prútmi a palicami, keď ho komandovali za vykonavateľa trestu. Musím hneď poznamenať, že som na poručíka Žerebjatníkova už vtedy hľadel ako na ohavnú potvoru a tak hľadeli naň aj areštanti.

Boli aj krome neho vykonavatelia, rozumie sa za starých čias, za oných neveľmi dávnych starých čias, o ktorých „povesť je čerstvá, ale veriť sa jej nechce“, čo radi konali svoju povinnosť starostlivo a horlivo. Ale zväčša sa to robilo naivne a bez zvláštneho nadšenia. Ale poručík Žerebjatníkov bol čosi na spôsob rafinovaného gastronoma pri vykonávaní trestu. Rád mal, vášnivo mal rád vykonavateľské umenie, a to rád ho mal len pre umenie. Jemu to pôsobilo rozkoš, a jako patricius z časov rimského cisárstva, ktorému zovšednely obyčajné rozkoše, po ktorých bažil, vymýšľal si rozličné rafinované slasti, rozličné neprirodzenosti, len aby mohol trochu rozochvieť a príjemne poštekliť svoju sadlom zarastlú dušu.

Práve privádzajú väzňa k potrestaniu; Žerebjatníkov je vykonavateľom; jediný pohľad na dlhý, vystrojený rad vojakov s tlstými palicami privádza ho už do nadšenia. Spokojne obchádza rady a dôrazne vyzýva vojakov, aby starostlivo, svedomito konali svoju povinnosť, a to… Vojaci dobre vedeli, čo znamená ono „a to…“. Priviedli samého delikventa, a ak tento dosiaľ ešte neznal Žerebjatníkova, ak ešte nepočul o ňom všetkých podrobností, robil si Žerebjatníkov z neho na príklad takýto žart. (Rozumie sa, bol to jedon zo sta jeho žartov; lebo poručík bol nevyčerpateľný vo vynalezavosti.) Každý areštant v tú chvíľu, keď ho obnažujú a ruky mu priväzujú k hlavniam pušiek, za ktoré ho poddôstojníci potom ťahajú skrz celú „zelenú ulicu“, každý areštant, ako to obyčajne býva, vždy začne v tú chvíľu žalobným hlasom prosiť vykonávateľa, aby ho trestal milostivo a nezvyšoval trestu zbytočnou prísnosťou: „Vaše blahorodie,“ kričí nešťastný, „smilujte sa, buďte otcom rodným, dajte, aby sa celý vek za vás Bohu modlil, nezahubte ma, buďte milosrdným!“ Žerebjatníkov len na toto práve čakával; hneď rozkáže vojakom, aby počkali a sám so sústrastnou tvárou dá sa s areštantom do reči.

„Braček ty môj,“ hovorí, „čože si mám s tebou počať? Veď nie ja trescem, ale zákon!“

„Vaše blahorodie, všetko závisi od vás, buďte milosrdní.“

„A ty myslíš, že mne teba nie je ľúto? Ty si myslíš, že mne bude príjemné sa dívať, ako ťa budú biť? Veď som tiež človek! Som človek, alebo nie, ako myslíš?“

„Rozumie sa, vaše blahorodie; vy ste otcovia, my deti. Buďte otcom rodným!“ kričí areštant, začínajúc už nadejať sa.

„Ale, braček, posúď sám; veď máš rozum, abys’ mohol posúdiť: veď ja sám viem, že z ľudskosti musím aj na teba, hriešnika, hľadieť milosrdne a milostivo.“

„Svätú pravdu ráčite hovoriť, vaše blahorodie!“

„Áno, milostivo hľadieť na teba, čo by si bol aj tým najväčším hriešnikom. Ale veď tu rozhodujem nie ja, lež zákon! Pováž! Veď ja Bohu slúžim a vlasti; ťažký hriech bych vzal na seba, keby nevyhovel zákonu; len to pováž!“

„Vaše blahorodie!“

„Nu, dobre! Urobím to tedy pre teba! Viem, že hreším, ale urobím to… Smilujem sa tento raz nad tebou, potrescem ťa ľahko. Ale čož, ak ti práve tým uškodím? Ja sa teraz nad tebou smilujem, potrescem ťa ľahko, a ty sa spoľahneš, že aj druhý ráz tak bude, a opäť sa previníš; čože potom. Veď na mojej duši to zostane…“

„Vaše blahorodie! Priateľovi, nepriateľovi nedovolím! Ako pred trônom nebeského Stvoriteľa sľubujem…“

„Nu, tedy dobre! A zaprisaháš sa mi, že sa budeš budúcne dobre držať?“

„Nech ma Hospodin zabije, ak nie; nech ma na onom svete…“

„Nezaklínaj sa, je to hriech. Ja aj slovu tvojemu uverím; dáš mi slovo?“

„Vaše blahorodie!!!“

„Nu počúvajže tedy: sľutujem sa nad tebou len pre tvoje sirotské slzy; si ty sirota?“

„Sirota, vaše blahorodie, ako prst sám samojediný na svete, ani otca ani materi…“

„Nuž tedy pre tvoje sirotské slzy; ale aby to bolo posledný raz… Odveďte ho,“ dodáva takým mäkkým hlasom, že areštant už ani nevie, akými modlitbami sa Bohu modliť za takého milostivého človeka. Ale hrozná procesia sa pohnula, vedú ho; zahrmel bubon, zamáchaly v povetrí prvé palice…

„Bi ho!“ kričí z celého hrdla Žerebjatníkov. „Vypáľ mu! Lupni ho! Ešte, ešte ho! Dobre ho, tú sirotu, dobre ho, darebáka! Vlep mu, vlep, čo síl stačí!“

A vojaci bijú z rozmachu, iskry sa sypú z očú ubohého, začína kričať, a Žerebjatníkov beží za ním po fronte, a rechtá sa, rechtá sa až sa za boky chytá. Aj rád je, aj smiešne mu je, a len zriedka sa pretrhne jeho zvučný, silný rehot, a počuť opäť:

„Lupni ho, lupni! Vypáľ mu, darebákovi, vypáľ tej sirote!…“

Alebo takéto variácie vymýšľal. Vyvedú väzňa k potrestaniu; areštant začína opäť prosiť. Žerebjatníkov tento raz sa nepretvaruje, nerobí grimasy a začne hneď úprimne:

„Vieš čo, braček,“ hovorí, „potrescem ťa ako sa patrí, preto že toho zasluhuješ. Ale urobím pre teba, hádam, toto: k hlavniam pušiek ťa nepriviažem. Pôjdeš sám, ale novým spôsobom. Utekaj, čo máš sily cez celý front! Hoc by ťa aj každá palica uderila, predsa to bude kratšie; ako myslíš? Chceš oprobovať?“

Areštant počúva v rozpakoch, s nedôverou a zamyslí sa:

„Čož,“ mysli pre seba, „azda to bude vsktuku ľahšie; prebehnem, čo mi len sily stačí. Tak bude mučenie päť ráz kratšie a pri tom, hádam, aj každá palica neuderí.“

„Dobre, vaše blahorodie, súhlasím.“

„Nuž aj ja súhlasím, bež! Hľaďte že, nezívajte!“ kričí na vojakov; vie ostatne, že ani jedna palica nechybí previnilý chrbát; vojak, ktorý by chybil, tiež dobre vie, čo ho za to čaká. Areštant sa dá do behu, čo len síl stačí po „zelenej ulici“, ale, rozumie sa, neprebehne ani pätnásť párov vojakov: palice ako drobné bubnovanie, ako blesk razom sa sypú na jeho chrbát a neborák s krikom padá, ani podťatý, ako srazený guľkou.

„Nie, vaše blahorodie, radšej po zákone,“ hovorí, vstávajúc pomaly so zeme bledý a zdesený a Žerebjatníkov, ktorý napred znal celý ten žart a čo z neho vyjde, rehoce sa a smiechom sa skoro zachodí. Ale nedajú sa ani opísať všetky jeho zábavy a všetko to, čo sa o ňom u nás rozprávalo!

Trochu iným spôsobom, v inom tóne a inom duchu vypravovali u nás o istom poručíkovi Smekálovovi, ktorý zastával hodnosť veliteľa v našom väzení, prv ešte než bol na hodnosť túto vymenovaný náš major. Hoci o Žerebjatníkovovi vypravali dosť ľahostajne, bez zvláštnej rozhorčenosti, predsa na jeho kúsky nehľadeli so záľubou, nechválili ho, bol im ošklivým Ba opovrhovali im. Ale o poručíkovi Smekálovovi spomínali s radosťou a potešením. Vec je tá, že Smekalov nebol nejaký zvláštny priateľ bitia; pravda, nebol od toho, aby sa niekedy aj bilo, ale v ňom nebolo toho žerebjatnického živlu, preto sa na jeho prúty spomínalo u nás s akousi príjemnosťou — tak vedel ulahodiť areštantom! A čímže? Čím si zaslúžil takú populárnosť? Pravda, naši ľudia, ako azda aj celý ruský národ hotový je zabudnúť všetky muky za jediné láskavé slovo; hovorím o tom ako o fakte, nerozberajúc ho tento raz ani s tej ani s druhej strany. Nebolo tedy ťažko zaľúbiť sa týmto ľuďom a získať si u nich populárnosť. Ale poručík Smekálov získal si obzvláštnu populárnosť, tak že si aj na to, ako on bil, spomínali s akousi úľubou. „Ako vlastný otec,“ hovorili vždy areštanti, ba aj si vzdychli, porovnávajúc bývalého dočasného veliteľa Smekálova s terajším majorom. „Dobrá duša!“ Bol on človek prostý, azda aj dobrý, podľa svojho. Ale býva, že nielen dobrý, lež aj veľkodušný človek stáva sa náčelníkom, a čo z toho? Nikto ho nemá rád a inému sa aj posmievajú. Ale Smekálov vedel vec tak postaviť, že ho u nás všetci uznávali za svojeho človeka, a to je veľké umenie, alebo lepšie povedať, vrodená spôsobnosť, ktorej si ale nevšímajú ani tí, čo ju majú. Divná vec, bývajú niektorí z takých aj nedobrí ľudia a predsa si niekedy získajú veľkú populárnosť. Nehnusí sa im podriadený ľud — to je tá, ako sa mi zdá, príčina! Nevidno u nich panských bielych rúčok, od nich nepáchne pánom; páchne od nich akýmsi zvláštnym prostonárodným zápachom, ľudu vrodeným, a ľud, Pane Bože môj, je veľmi citlivý k tomuto zápachu! Čo by on nedal zaň! Aj najmilosrdnejšieho človeka hotový je premeniť na najprísnejšieho, ak od tohoto páchne jemu vlastným vekovým zápachom. A čože, ak je tento milo páchnucí človek ešte dobrodušný, hoci po svojemu? Ten už ani oceniť sa nedá!

Poručík Smekálov, jako som povedal, niekedy aj veľmi prísne trestával, no vedel to tak urobiť, že sa nielen nehoršili na neho, lež naopak teraz, za mojich časov, keď už všetko to dávno minulo, spomínajú na jeho kúsky pri trestaní so smiechom a potešením. Ostatne kúskov nemal veľa; chybovala mu umelecká fantázia. Mal vlastne len jeden kúsok, jeden jediný, ktorý mu vystačil u nás na celý rok; ale, hádam, on bol práve tým milý, že bol jediný. Naivnosti pri tom bolo veľa. Privedú na príklad previnivšieho sa areštanta. Smekálov sám vyjde k potrestaniu, usmieva sa, žartuje, vypytuje sa previnilca o niečom celkom vedľajšom, o jeho osobných, domácich, areštantských veciach, a to nie že by sa zahrával s areštantom, lež len preto, že sa mu skutočne chce dozvedieť niečo o tých veciach. Prinesú prúty a Smekálovu stoličku; sadne si na ňu, ba aj do fajky si zapáli. A fajku mal dlhočiznú. Areštant začína prosiť… „Nie, braček, len ľahni, čo za reči…“ povie Smekálov; areštant si vzdychne a ľahne. „Nu, milý môj, či vieš nazpamäť takúto modlitbu?“ „Ako by nevedel, vaše blahorodie, veď som krstený, od mladi som sa ju učil.“ „Nuž, modli sa.“ A areštant už vie, čo bude pri tej modlitbe, lebo sa tento kúsok opakoval už aj prv aspoň tridsať ráz pri trestaní iných. Ba aj sam Smekálov vie, že je to areštantovi známe; vie, že aj vojaci, ktorí stoja so zdvihnutými prútmi nad ležiacou žertvou, dávno už počuli o tomto vtipe; ale opakuje ho znova — tak sa mu raz na vždy zapáčil azda práve preto, že si ho sám složil, tedy z literárnej namyslenosti. Areštant začína sa modliť „Otče náš“, vojaci s prútmi čakajú a Smekálov prestane fajčiť a čaká na isté slovo. Areštant prichádza k slovu „na nebesi“ (= v nebi). To je to, na čo čaká. „Stoj!“ kričí rozohnený poručík a mihom, s nadšeným gestom a obratený k vojakovi, čo drží prút, volá: „A ty jemu podnesi!“ (= a ty mu daj!). A pri tom sa dá do hlasitého smiechu. Aj vojaci, čo stoja okolo, sa smejú; usmieva sa ten, čo šľahá, ba skoro sa usmieva aj ten, ktorého šľahajú, nehľadiac na to, že prút pri komande „podnesi“ už fičí vzduchom, aby mihom ako britva reznul po jeho previnilom tele. Smekálov sa raduje, raduje sa menovite preto, že si to tak pekne vymyslel a sám složil: „na nebesi“ a „podnesi“; aj k veci sa to hodí, aj sa to rymuje. Po vykonaní trestu odchádza Smekálov celkom sebou spokojný a potrestaný tiež odchádza, skoro bych povedal, spokojný sebou aj Smekálovom a o štvrť hodiny už rozpráva vo väzení, ako sa i dnes tridsať prvý raz opakoval jeho vtip. „Slovom, dobrá duša! Žartovník!“

Spomienky o dobrom poručíkovi vyznamenávaly sa kedy-tedy aj akousi manilovštinou.^[3]

„Išiel som vám raz, bračekovci,“ rozpráva nejaký areštantík a celý jeho obličaj sa pri tej spomienke usmieva, „idem, a on si sedí u okna v chaláte, čaj pije, fajká si. Snímeš čapicu.“

„Kdeže ideš Aksjonov?“

„Do roboty, Michail Vasiľjevič; ale najprv do dielne musím… A on sa usmieva… Hovorím vám, dobrý človek! Srdečná duša.“

„Takého sa už nedočkáme!“ doloží niektorý z poslucháčov.