ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už je začiatok apríľa, približuje sa už Veľká noc. Pomaly začnú sa letné roboty. Slnko je s každým dňom teplejšie; vzduch páchne jarou a dráždivo pôsobí na organizmus. Blížiace sa krásne dni rozčuľujú aj spútaného človeka, rodia aj v ňom akési želania, snahy, túžby. Zdá sa, že ešte silnejšie žalostíš a túžiš po slobode pod jasným slnečným lúčom, než v pošmúrny zimný alebo jesenný deň, a to môžeš spozorovať na všetkých areštantoch. Oni ako by boli radi svetlým dňom, ale spolu zvyšuje sa v nich akási netrpelivosť, rozdráždenosť. Veru som spozoroval, že na jar ako by častejšie bývaly vo väzení zvady. Častejšie počuť šum, krik, hurhaj; začínajú sa všelijaké historie; a spolu spozoruješ náhodou niekde pri robote niečí zádumčivý pohľad, uprený do modravej diale, tam niekam na druhý breh Irtyša, kde sa začína ako nekonečný obrús asi na pol druhého tisíca vjorst voľná kirgizská step; spozoruješ niečí hlboký vzdych z plných pŕs, ako by čosi ťahalo človeka, aby si podýchal tým ďalekým, slobodným vzduchom a obľahčil tým potlačenú, spútanú dušu. „Eh!“ zvolá konečne areštant, a naraz, ako by striasol so seba sny a dumy, netrpelivo mračne bere do rúk rýl alebo tehly, ktoré má preniesť s jedného miesta na druhé. Za minútu on už zabudne na svoj nenadály pocit a začne alebo sa smiať alebo kliať, podľa toho akej je povahy; alebo sa dá s neobyčajným celkom zbytočným zápalom do uloženej mu roboty, ak mu dali určitú úlohu, a začína pracovať, — pracovať zo všetkých síl, ako by chcel obťažnosťou roboty potlačiť v sebe niečo takého, čo ho vnútri tlačí. Sú to všetko ľudia silní, zväčša v kvete veku a síl… Ťažké sú okovy v túto dobu! Nepoetizujem v túto chvíľu a presvedčený som v pravde svojej poznámky. Krome toho že v teple, prostred jasných slnečných lúčov, keď počuješ a cítiš celou dušou, celou bytnosťou svojou, ako sa príroda s neobjatnou silou okolo teba prebúdza, ešte ťažším sa stáva zavrený žalár, vojenský sprievod a cudzia vôľa; — krome toho všetkého na jar po celej Sibíri a v celom Rusku s prvým ohlasom škrovánka začína sa tuláctvo: utekajú boží ľudia zo žalárov a hľadajú slobodu v horách. Po dusnej temnici, po súdoch, okovoch a paliciach túlajú sa po svojej vôli, kde sa im zachce, kde sa im viac páči, kde im je pohodlnejšie; pijú a jedia, kde sa čo trafí, čo Boh dá a v noci spokojne si žasnú niekde v hore alebo na poli bez veľkej starosti, bez žalárnej úzkostlivosti ako lesní vtáci, lúčiac sa na noc len s hviezdami nebeskými pod božím okom. Býva, pravda, niekedy aj ťažko, aj hlad býva; aj zmorí človeka „služba u generála Kukuškina“ (= tulácky život). Celé dni inokedy neuvidíš kúska chleba; pred každým sa skrývaj, schovávaj; časom nezbýva len krasť, lúpiť a niekedy aj vraždiť. „Osadník je jako dieťa; na čo sa podíva, už to ťahá,“ hovoria v Sibíri o tamojších osadníkoch z prinútenia. Príslovie toto v celej jeho sile, ba ešte s niektorým doplnkom môže byť upotrebené aj o tulákoch. Tulák riedko nebýva lupičom, a skoro vždy je zlodejom, pravda viac z núdze, než z povolania.

Bývajú zakorenelí tuláci. Sú takí, čo bežia keď sa im už končila lehota nútených robot vo väzení a keď sa dostali na dedinu ako osadníci. Zdalo by sa, že môže byť spokojný ako osadník, je zabezpečený, ale nie! Ustavične ho kamsi ťahá, kamsi láka. Život v horách je život biedny a hrozný, ale voľný a plný dobrodružství, má v sebe čosi svádzajúceho, akúsi tajomnú rozkoš pre tých, čo jú raz okúsili a, tu ho máš, beží človek niekedy skromný, akurátny, ktorý už podával nádej, že sa stane dobrým osadlým človekom a poriadnym gazdom. Iný sa aj ožení, má deti, aj päť rokov ti býva na jednom mieste a naraz jedného pekného rána zmizne k veľkému ustrnutiu ženy, detí a volosti (okresu), ku ktorej bol pripísaný. U nás vo väzení mi ukazovali jedného z takých tulákov. Nedopustil sa nijakého zvláštneho priestupku, aspoň nebolo počuť, že by sa o ňom vyprávalo niečo podobného, ale jednostajne behal, celý svoj život strávil na úteku. Býval aj na južnej hranici ruskej za Dunajom, aj v Kirkgízskej stepi, aj vo východnej Sibíri, na Kavkaze — všade sa zdržoval. Kto vie, pri iných okolnostiach azda by sa bol stal z neho nejaký Robinzon Kruzoe pri jeho vášnivej túhe po cestovaní. Ostatne všetko toto mne o ňom rozprávali iní, sám on vo väzení málo hovoril, aj to len o niečom nevyhnutne potrebnom. Bol to veľmi malinký mužíčok, asi päťdesiatročný, neobyčajne tichý, s nápadne spokojným, ba tupým až do idiotstva výrazom tvári. V lete si rád posedel na slniečku a vrčí si pri tom nejakú pesničku, ale tak ticho, že päť krokov od neho už nič nepočuješ. Jedol málo, najviac len chlebíček; nikdy si nekúpil nejaký koláčik alebo kalíšok vodky; a ostatne sotva aj mal nejaké peniaze, sotva ich vedel sčítať. Na všetko hľadel celkom spokojne. Väzenských psíkov krmieval niekedy zo svojej ruky, a u nás ich nikto nekrmieval. Vôbec Rus nerád krmieva psov. Hovorili, že bol ženatý a to dva razy; hovorili aj to, že má kdesi deti… Za čo sa dostal na kátorgu, neviem. Naši ustavične čakali, že on aj od nás ufŕkne; ale či ešte neprišiel jeho čas, alebo roky jeho už prešly, žil si on spokojne, akosi skúmavo pozerajúc na podivnú spoločnosť, čo ho obklopovala. Ostatne spoliehať sa na neho nebolo možné; hoci sa mohlo zdať, načože by mal bežať, čo tým dosiahne? Ale predsa len lesný, tulácky život je raj v porovnaní s životom na kátorge; to sa rozumie. Hoci je to tiež ťažký osud, ale predsa len svoja vôľa. To je príčina, prečo každý areštant v Rusku, nech si sedí kdekoľvek, stáva sa akosi nespokojným z jari, pri prvých pozdravoch jarných lúčov slnečných. Hoci ďaleko nie každý má na ume bežať; — s určitosťou možno povedať, že k tomu pre obťažnosti a zodpovednosť odhodlá sa zo sta len jedon — ale za to ostatných deväťdesiatdeväť aspoň si zablúznia o tom, ako bežať, kam by sa malo bežať; aspoň si srdce obľahčia puhým prejavom želania, puhou zdánlivosťou možnosti. Niektorý si aspoň spomene, ako kedysi bežal… Hovorím teraz len o odsúdených. Ale, rozumie sa, o veľa častejšie a najviac sa odhodlávajú k úteku areštanti, čo sa nachodia vo vyšetrovaní. Tí, čo boli odsúdení na určitú dobu, utekajú leda začiatkom svojeho uväznenia. Keď má ale už dva alebo tri roky kátorgy za sebou, začína si areštant tieto roky vážiť a pomaly prichádza k presvedčeniu, že je lepšie dokončiť zákonným spôsobom svoj robotný termín a vyjsť potom zo žalára ako osadník, než sa odhodlať na taký risk a na takú záhubu v tom prípade, ak sa útek nepodarí. A veď nezdar je veľmi možný. Azda len desiatemu sa podarí zinačiť svoj osud. Z odsúdených odhodlávajú sa k úteku tiež častejšie tí, čo sú odsúdení na príliš dlhú dobu. Pätnásť, dvadsať rokov sa zdá večnosťou a odsúdený na takú lehotu jednostajne je hotový blúzniť o zinačení osudu, hoci by bol už desať rokov odsedel. Konečne aj vypálené znaky prekážajú čiastočne tomu, aby sa človek odhodlal k úteku. Zinačiť si osud je výraz technický. Potom aj pri vyšetrovaní, keď mu dokážu útek, areštant odpovedá, že chcel zinačiť svoj osud. Tento čiastočne knižný výraz hodí sa ale zúplna k veci. Každý ubehlík má na ume nie azda oslobodiť sa na vždy — vie on dobre, že je to skoro nemožné, — ale buď že sa dostane do iného ústavu, alebo že ho odsúdia len k deportaci za osadníka, alebo že sa dostane znova do vyšetrovania, a to za priestupok, ktorého sa dopustil už za tuláctva — slovom, že sa dostane kamkoľvek, len nie na staré miesto, ktoré ho omrzelo, len nie do predošlého žalára. Všetci títo ubehlíci, ak si nenájdu cez leto nejakého zvláštneho miesta, kde by mohli prezimovať, — ak nenatrafia na príklad na nejakého prechovávateľa ubehlíkov, ktorý má v tom výhodu; jestli si konečne nezaopatria, hoci vraždou, nejakého pasu, s ktorým by mohli všade sa zdržovať, — všetci k jeseni, ak ich nechytia prv, zväčša sami prichádzajú v zástupoch do miest a žalárov ako tuláci a usadzujú sa vo väzení na zimu, pravda nie bez nádeje, že sa im v lete opäť podarí bežať.

Vesna pôsobila i na mňa svojím vlivom. Dychtivo som hľadel niekedy cez škáry brván v ohrade a dlho som tam stával s hlavou sklonenou k plotu, uprene a nenasytne pozerajúc, ako sa tráva zelená na našom pevnostnom vale. Nepokoj a úzkosť moja rástly s každým dňom a väzenie sa mi stávalo ustavične viac a viac protivným. Nenávisť, ktorú som ako zemän prvé roky ustavične od areštantov zkusoval, stávala sa pre mňa neznesiteľnou, otravovala celý môj život jedom. V tieto prvé roky často som chodil, hoci som nebol chorý, poležať si do špitála jedine preto, aby som nebol vo väzení, len abych sa zbavil tejto úpornej, ničím nesmieriteľnej všeobecnej nenávisti.

Koncom pôstu, tuším na šiesty týždeň, prišiel na mňa rad isť k spovedi. Celé väzenie bolo hneď od prvého týždňa rozdelené starším poddôstojníkom na sedem grúp, podľa počtu nedieľ, kedy mali ísť k spovedi. V každej grupe bolo tedy asi tridsať osôb. Môj kajúci týždeň veľmi sa mi páčil. Tí, čo sa chystali k spovedi, boli oslobodení od roboty. Chodili sme do kostola, ktorý bol neďaleko väzenia, dva razy aj tri razy denne. Ja som už dávno nebol v kostole. Velikopôstne obrady, tak známé z dávnych časov detstva, z domu otcovského, slávnostné modlitby, zemné poklony — všetko toto vzbudilo v mojej duši dávnu, dávnu minulosť, pripomínalo dojmy ešte z detských rokov. Veľmi príjemne mi bolo, keď nás ráno, po podmrzlej za noc zemi vodili pod strážou s nabitými puškami do domu božieho. Stráž, ostatne, do chrámu nechodila. V chráme sme stáli tesnou hŕbou pri samých dverách na poslednom mieste, takže nebolo počuť, leda hlasitého diakona, a len zriedka spozoruješ skrz zástup čiernu rízu (ornát) a plešinu duchovného. Spomínal som si, ako som sa za mladi, stojac v chráme, díval niekedy na prostý ľud, tlačiaci sa u vchodu a úctivo sa rozstupujúci pred plukovníckymi epoletami, pred tlstým bárinom (pánom) alebo pred naparádenou, ale veľmi nábožnou báriňou (paňou), ktorí prechádzali nevyhnutne na prvé miesto. Tam u vchodu, ako sa mi zdalo vtedy, ani sa tak nemodlili, ako my; modlili sa skrúšene, horlivo k zemi sa klaňali, a to s akýmsi plným vedomím svojej poníženosti.

Teraz som aj ja musel stáť na tom istom mieste, ba ešte nižšie, lebo sme boli v okovách a zhanobení; nás sa všetci stránili, nás sa všetci skoro aj báli, každý raz nám udeľovali almužnu. Areštanti modlili sa veľmi horlivo a každý z nich prinášal do chrámu svoju žobrácku kopejku na sviečku, alebo ju kládol do chrámovej pokladničky. „Veď som aj ja človek“, myslel si azda alebo pociťoval, keď odovzdával svoju kopejku; „veď pred Bohom všetci sú si rovní…“ K sv. prijímaniu sme šli pri rannej omši. Keď kňaz s kalichom v rukách odriekal slová: „… no jáko razbójnik ispovjéduju Tja; pomjaní mä, Hóspodi, vo cárstvii Tvojém (ale jako lotor [na pravici] verím v Teba [a vzývam], spomeň na mňa Pane v kráľovství Tvojom), skoro všetcia padli na zem, rinčiac okovami, hádam, že vzťahovali tie slová priamo na seba.

Prišla aj veľkonočná nedeľa. Od správy väzenia bolo nám udelené po vajičku a po kúsku koláča. Z mesta opäť zasypali ostrog (väzenie) milodarmi. Opäť návšteva svjaščenníka s krížom, opäť návšteva predstavených, opäť mastné šči, opäť pijatyka, tackanie sa — všetko práve tak, ako na Vianoce s tým rozdielom, že teraz možné bolo prechádzať sa po dvore väzenia a hrieť sa na slniečku. Bolo akosi svetlejšie, priestornejšie než v zime, ale akosi úzkostlivo. Dlhý nekonečný, letný deň stával sa akosi obzvlášte neznesiteľným na sviatky. Vo všedný deň aspoň robotou sa čas krátil.

Letné roboty vskutku boly o veľa ťažšie než zimné. Pracovalo sa najviac pri inženierskych stavbách. Areštanti stavali, kopali pôdu, kladli tehly; iní vykonávali zámočnícku, stolársku a maliarsku prácu pri opravách erárnych budov. Tretí chodili do tehelne robiť tehly. Táto posledná robota pokladala sa u nás za najťažšiu. Tehelňa bola od pevnosti tri alebo štyri versty vzdialená. Každý deň cez leto ráno o šiestej išla celá grupa areštantov, asi päťdesiat chlapov, tehly robiť. Na tú robotu vybierali nádeníkov, to jest neremeselníkov. Brali s sebou chlieb, lebo pre vzdialenosť miesta bolo nevýhodné prichádzať domov k obedu a takým spôsobom urobiť osem vjorst viac; obedovali tedy až večer, keď sa vrátili. Úloha sa určovala na celý deň a to taká, že len za celý robotný deň areštant mohol ju vykonať. Po prvé, treba bolo nakopať a vyviezť hlinu, samému nanosiť vody, samému vymiesiť hlinu a konečne prihotoviť z nej akosi veľa tehál, asi dvesto, ak nie dvesto päťdesiat. Ja som bol len dva razy v tehelni. Vracali sa z tehelne až večer, ustatí, zmorení a ustavične, celé leto robili výčitky iným, že oni konajú najťäžšiu robotu. To bolo, tuším, ich útechou. Ale nehľadiac na to niektorí chodili ta skoro s niektorou ochotou: po prvé, pracovalo sa za mestom; miestnosť bola odkrytá, slobodná, na brehu Irtyša. Predsa je len radostnejšie rozhľadieť sa okolo — nie je to pevnostná erárština! Možno bolo slobodne si aj pofajčiť, ba aj poležať si pol hodinky s veľkou rozkošou. Ja som chodieval ako prv alebo do dielne, alebo na alabaster, alebo ma používali ako nosiča tehál pri stavbách. V tejto poslednej funkcii prihodilo sa mi raz, že som musel nosiť tehly s brehu Irtyša k stavbe novej kasárne na sedemdesiat siah vzdialenej, a to cez pevnostný val. Robota táto trvala celé dva mesiace. Mne sa ona páčila, hoci povraz, na ktorom som nosil tehly, mi ustavične drel plecia. Ale mne sa páčilo to, že od roboty vo mne rozvíja sa sila. Z počiatku som mohol nosiť len po ôsmi tehál, každá tehla mala do dvanásť funtov. Ale potom som došiel do dvanásti i do pätnásti tehál, čo mi pôsobilo veľkú radosť. Fyzická sila je potrebná v kátorge práve tak, ako aj mravná, ak chceš zniesť všetky hmotné nepohodlia tohoto prekliateho života.

A ja som chcel žiť aj keď vyjdem z ostroga (z väzenia)…

Ostatne nosil som rád tehly nielen preto, že od tejto roboty mohutnie telo, ale preto ešte, že sa robota konala na brehu Irtyša. Zmieňujem sa preto tak často o tomto brehu, lebo jedine odsiaľ bolo vidieť boží svet, čistú jasnú diaľ, neobývané, voľné stepi, pôsobiace na mňa podivný dojem svojou pustotou. Len na brehu možné bolo stať chrbtom k pevnosti a ne vidieť jej. Všetky ostatné miesta, kde sa vykonávaly naše roboty, boly v pevnosti alebo vedľa nej. Hneď od prvých dní pocítil som nenávisť k tejto pevnosti a zvlášte k niektorým jej budovám. Dom našeho majora zdal sa mi akýmsi prekliatym, ohavným miestom, a každý raz s nenávisťou hľadel som naň, keď som išiel mimo neho. Na brehu možné bolo zabudnúť na všetko toto; hľadíš niekedy na ten nekonečný pustý priestor, ako väzeň z okna svojho žalára na slobodu. Všetko tu bolo pre mňa drahé a milé: i jasné horúce slnko na nekonečnom, sinem nebi i ďaleká pieseň Kirgizova, čo sa ohlasovala z kirgízskeho brehu. Hľadíš dlho a pozorne a uvidíš konečne nejakú úbohú, začadenú jurtu (šiator) nejakého Bajguša; uvidíš dým, vychádzajúci z jurty; Kirgizku, ktorá behá za svojimi dvoma baranmi. Všetko je to úbohé, divoké, ale slobodné. Uvidíš nejakého vtáka v modrom, priezračnom vzduchu, a dlho sprevádzaš okom jeho let; tam on preletel nad samou vodou, tam zmizol v sinej diali a zas sa ukázal ako mihajúca bodka… Aj ten biedny, zakrnelý kvietok, čo som našiel včas z jari v rozpukline kamenistého brehu, aj ten bolestne pripútal k sebe moju pozornosť. Úzkostlivosť celého tohoto prvého roku kátorgy bola neznesiteľná a pôsobila na mňa dráždivo a horko. V ten prvý rok následkom toho žiaľu nespozoroval som mnohých vecí okolo seba. Zavieral som oči a nechcel som si ich všímať. Medzi zlými a nenávistnými svojimi súdruhmi-areštanty nespozoroval som dobrých ľudí — ľudí, čo boli spôsobní myslieť, cítiť, nehľadiac na tú odpornú kôru, čo ich pokrývala zvonku. Medzi pichľavými slovami som niekedy nespozoroval prívetivého, láskavého slova, ktoré bolo tým drahšie, že bolo vyslovené bez akéhokoľvek úmyslu, priamo z duše, ktorá azda viac vytrpela a zkúsila, než ja. Ale načo sa o tom šíriť? Bol som veľmi rád, keď som sa vracal domov silne ustatý: azda usnem! Lebo spať bolo u nás v lete mučenie, skoro ešte horšie než v zime. Večere, pravda, bývaly niekedy veľmi pekné. Slnce, ktoré celý deň nezmizlo s väzenského dvora, konečne zašlo. Nastal chládok a po ňom studená (pravda pomerne) stepná noc. Areštanti, čakajúc na to, keď ich zavrú, hŕbami prechádzali sa po dvore. Najväčšia ich časť ale sobrala sa v kuchyni. Tam vzniká vždy nejaká pre väzenie vážna otázka; hovoria o tom a onom, rozobiera sa časom nejaký nový chýr, často nesmyselný, ale budiaci neobyčajnú pozornosť týchto zavrhnutých svetom ľudí! Tu prišla na príklad zvesť, že našeho majora sosadia. Areštanti sú ľahkoverní, ani deti; sami vedia, že chýr ten je hlúposť, že ho priniesol známy tlčhuba a „hlúpy“ človek — areštant Kvasov, ktorému dávno prestali veriť a ktorý čo slovo, to povie lož — a medzitým všetkých zaujíma táto zvesť, obsudzujú ju, sami seba utešujú, ale končí sa tým, že sa sami na seba dopália, hanbia sa sami pred sebou, že uverili Kvasovu.

„Ale ktože ho sosadí!“ kričí jedon, „má tlstú šiju, znese voľačo!“

„Ale veď sú aj nad ním predstavení!“ nadhodil druhý, ohnivý a nehlúpy chlapík, čo videl svety, a vedel sa hádať, ako málo kto.

„Vrana vrane oko nevykole!“ mračne, ako by pre seba poznamenal tretí, už šedivý, o samote dojedajúci v kúte svoje sči.

„A tí starší príjdu sa azda teba opýtať, či ho majú sosadiť, alebo nie?“ dodal ľahostajne štvrtý, drnkajúc zľahka na balalajke.

„A prečože by nie aj mňa?“ so vztekom namieta druhý, „veď všetka biednota sa žaluje; všetci potom musíte hovoriť, keď sa začnú spytovať. Ale u nás to tak býva: všetci kričia a keď do veci dojde, všetci idú nazpäť.“

„A ty si čo myslel?“ hovorí balalaječník. „Na to je tu kátorga.“

„Onehdy,“ pokračuje ten, čo sa rád háda, neobracajúc pozornosti na to, čo hovorí balalaječník, „zostalo trochu múky. Poškrabky sobrali, tedy to najposlednejšie; poslali to predať. Dozvedel sa o tom — dozorca mu povedal; odobrali; ekonómia, vraj. Či je to spravodlivosť?“

„A komuže ty chceš žalovať?“

„Komu? Samému revízorovi, čo sem ide.“

„Akémuže revízorovi?“

„To je pravda, bračekovci, že revízor ide,“ hovorí mladý šuhaj, grámotný, bývalý pisár, ktorý čítal ,Hercogiňu Lavaliere‘, alebo čosi tomu podobného. Vždy býva veselý, vždy žartuje, ale pre isté vedomosti a zbehlosť si ho vážia. Nevšímajúc si viac všeobecnej zvedavosti o budúcom revizorovi, ide rovno ku kuchárovi a pýta u neho pečienky. Naši kuchári často predávali čosi podobného. Kúpia na príklad za svoje peniaze veľký kus čiernej pečienky, upečú ju a predávajú po kúsku areštantom.

„Za groš, a či za dva?“

„Rež za dva, nech mi svet závidí!“ odpovedá areštant.

„Generál, bračekovci, generál ide z Petrohradu, celú Sibír bude prezerať. To je pravda. U veliteľa to rozprávali.“

Zvesť táto spôsobila neobyčajné vzrušenie. Štvrť hodiny idú otázky: kto vlastne ide, aký generál, akej hodnosti, či je vyšší než tunajší generáli? O hodnostiach, o predstavených, kto je z nich vyšší, kto môže sohnúť a kto z nich sám sa poddá, areštanti ukrutne radi rozprávajú, aj sa hádajú, aj si nadávaju pre generálov, skoro dochádza do pästí. Mohlo by sa zdať, aký majú z toho zisk? Ale podľa podrobných vedomostí o generáloch a vôbec o predstavených merá sa aj stupeň vedomostí, rozumnosti a predošlý význam človeka v spoločnosti, do toho ako sa dostal na kátorgu.

„Vidíte, bračekovci, že je to pravda, že idú sosadiť majora,“ poznamenáva Krasov, „malinký, červený človiečik, ohnivý a prihlúpy. On prvý priniesol chýr o majorovi.“

„Podplatí ho!“ krátko namieta šedivý areštant, čo medzitým dojedol svoje šči.

„Veru ho podplatí,“ hovorí druhý. „Málo tu vari nakrádol peňazí! Kým prišiel k nám, bol už veliteľom bataljonu. Nedávno sa chcel oženiť s dcérou protopopovou.

„Ale sa neoženil, dvere mu ukázali; nie je tedy bohatý. Čo je to za ženich! Vstal zo stoličky — a celé bohatstvo na ňom. Na Veľkú noc všetko v karty prehral. Feďka hovoril.“

„Eh, braček, aj ja som bol ženatý. Zle je oženiť sa bedárovi; oženíš sa, aj noc ti je krátka!“ poznamenal Skuratov, ktorý sa tiež zamiešal do rozhovoru.

„Práve o tebe tu ide reč,“ poznamenal šuhaj, čo býval pisárom. „A ty, Kvasov, poviem ti, ty si veľký durák. Čože si ty myslíš, že takého generála major môže podplatiť a že taký generál pôjde náročky z Petrohradu, aby revidoval majora? Hlúpy si ty, vieš, čo ti ja poviem?“

„A čo? Keď je generálom, nuž myslíš, nevezme?“ skepticky poznamenal ktosi z hŕby.

„Pravdaže nevezme, a ak vezme, tedy už poriadne.“

„Poriadne; tedy po hodnosti.“

„Generál vždy vezme,“ rozhodne podotýka Kvasov.

„Azda si ho aj ty podplácal?“ s opovržením povedal Baklušin, čo práve vošiel. „Ale ty si generála sotva kedy aj videl.“

„Veru som videl.“

„Lžeš.“

„Sám ty lžeš.“

„Bračekovci, keď videl, nech pred všetkými povie, akého on zná generála? Nu, poveď, veď ja znám všetkých generálov.“

„Ja som videl generála Ziberta,“ akosi nerozhodne odpovedá Kvasov.

„Ziberta? Takého generála nieto. Zibert bol vtedy azda len podplukovníkom a tebe sa od strachu zazdalo, že je generálom.“

„Nie, vy ma počujte,“ kričí Skuratov, „lebo ja som ženatý človek. V Moskve skutočne bol taký generál, Zibert, rodom Nemec, ale ruský. U ruského popa sa každý rok spovedal. A ustavične len vodu pil ako kačka. Každý deň štyridsať pohárov vody. Hovorili, že sa od akejsi choroby lieči vodou. Sám jeho ,kamerdín‘ mi to rozprával.“

„V bruchu sa mu azda aj karasi z tej vody pojavily?“ povedal areštant s balalajkou.

„Nu, prestaňte! Ide o dôležitú vec a oni… Akýže je to revízor, bračekovci?“ starostlivo sa pýta jedon neposedný areštant, Martynov, z vojenského oddelenia, bývalý husár.

„Ale veď je to všetko len výmysel!“ poučuje ho jedon zo skeptikov.

„Nie, to je nie výmysel!“ povedal rozhodne Kulikov, ktorý dosiaľ slávnostne mlčal. To bol človek, ktorého si vážili, asi päťdesiatročný, s tvarou veľmi slušnou a s akousi pohŕdavou, vznešenou manierou. On vedel o tom a bol na to hrdý. On sa rozumie do zverolekárstva a zarába si v meste peniaze liečením koní a u nás vo väzení kupčí vodkou. Chlapík je on, umný, veľa videvší na svete.

„Je to svätá pravda, bračekovci,“ spokojne pokračoval Kulikov, „počul som to ešte minulého týždňa; ide generál, jedon z najvyšších, celú Sibír bude revizovať. Podplácať, pravda, budú aj jeho, ale nie náš ôsmioký: ten sa k nemu ani priblížiť neosmelí. Nie je generál ako generál. Všelijakí bývajú. Ale toľko vám poviem, náš major na každý spôsob na svojom miesto zostane. To je isté. My sme ľudia bez jazyka, a z predstavených svoj na svojeho žalovať nebude. Revizor pozre do väzenia a tak aj odíde. Oznámi potom, že našiel všetko v poriadku…“

„Ale major dostal predsa strach; od rána je opitý.“

„A večer si naloží druhý raz. Feďka to povedal.“

„Čierneho psa na bielo neumyješ. Veď nie je prvý raz opitý.“

„Čože je to tedy, keď ani generál ničoho vykonať nemôže! Dajte pokoj s ich hlúposťami!“ vzrušení areštanti hovoria medzi sebou.

Povesť o revizore mihom rozniesla sa po väzení. Po dvore prechádzajú sa ľudia a nedočkavo jedon druhému oznamujú novinu. Niektorí náročky mlčia, sú chladnokrvní a tým chcejú sa zdať vážnejšími. Iní zostávajú ľahostajnými. Na schodoch pred kasárňami usalašili sa areštanti s balalajkami. Iní besedujú ďalej. Niektorí zanôtili pieseň, ale vôbec všetci sú v ten večer v neobyčajne rozčulenom stave.

Okolo desiatej nás všetkých spočítali, zahnali do kasáreň a zavreli na noc. Noci boly krátke, budili nás pred piatou ráno, a zasnúli všetci obyčajne nie prv ako o jedonástej. A do tých čias vedú sa ešte rozhovory, a niekedy ako aj v zime bývajú majdány. V noci sa urobí neznesiteľné sparno a dusnota. A hoci ovieva nočný chládok z otvoreného okna, areštanti predsa sa mecú celú noc na svojich nárach, ako v horúčke. Blchy sa hemžia myriadami. Držia sa u nás aj v zime, a to v dosť značnom počte, ale začínajúc jarou, rozmnožujú sa v takom množstve, o ktorom som, hádam, počul prv, ale nezkusiac v skutočnosti, nechcel som veriť. A čím ďalšie k letu, tým sa stavajú dravšími. Pravda, k blchám možné je aj privyknúť, sám som to zkúsil; ale predsa len je s nimi ťažko. Tak niekedy dotrýznia, že ležíš konečne ako v horúčke a sám cítiš, že nespíš, ale len tratíš akosi vedomie. Konečne, keď sa pred samým ránom utíšia, a ty pod vlivom raňajšieho chládku sladko zasneš, zahrmí neľútostivý treskot bubna u ostrožných (väzenských) vrát a začína sa budenie. S preklínaním počuješ tie hlasité, zreteľné zvuky, a v polosne leze ti do hlavy neznesiteľná myšlienka, že to tak bude aj zajtra, aj pozajtre a niekoľko rokov naporad, až do samého oslobodenia. No kedyže — pomyslíš si — nastane ta sloboda, kde je ona? A medzitým treba vstávať; začína sa každodenne behanie, stŕkanie… Ľudia sa obliekajú, ponáhľajú sa na robotu. Pravda, možno bolo pospať si hodinku ešte popoludní.

Povesť o revízorovi nebola lichá. Potvrdzovala sa s každým dňom a konečne sa dozvedeli všetci určito, že ide z Petrohradu istý vysoký generál revidovať celú Sibír, že už prišiel, že je už v Toboľsku. Každý deň prichádzaly nové zvesti do väzenia. Prichádzali zvesti aj z mesta; bolo počúť, že všetci majú strach, všetci sa ukrutne starajú, aby tovar ukázali lícovou stranou. Hovorilo sa, že hlavný náčelník chystá príjem hostí, plesy, slávnosti. Areštantov posielali celými húfmi rovnať cesty, skopávať pahrbky, maľovať ploty a stĺpy, vakovať, bieliť, jedným slovom, chceli mihom všetko popraviť, čo sa malo ukázať lícovou stranou. Naši veľmi dobre tomu rozumeli a ustavične ohnivejšie a smelšie viedli besedy medzi sebou. Fantázia ich dochodila do kolosáľných rozmerov. Chystali sa, že prednesú sťažnosť, keď sa ich generál bude pýtať, či sú spokojní. A medzitým sa hádali a nadávali si. Major bol rozčulený. Častejšie prichádzal do väzenia, častejšie kričal, častejšie sa vrhal na ľudí, častejšie dával odvádzať na strážnicu a silne dozeral na čistotu a poriadok. V tie časy ako náročky prihodila sa vo väzení malá historia, ktorá ostatne zcela nerozčulila majora, ako by sa bolo dalo očakávať, ba naopak ešte mu spôsobila potešenie. Istý areštant v ruvačke pichol druhého šidlom do pŕs, skoro pod samé srdce.

Areštant, čo spáchal tento zločin, volal sa Lomov a toho, ktorý dostal ranu, zvali u nás Gavrilkom; bol to jedon zo zakorenelých tulákov. Neviem, či mal ešte iné meno.

Lomov bol zámožný sedliak T…skej gubernii, K…ského ujezda (okresu). Všetci Lomovi žili jednou rodinou: starík otec, traja synovia a ich strýko. Boli bohatí sedliaci. Rozprávali po celej gubernii, že mali tristo tisíc rubľov v asignáciach kapitálu. Oni orali, vyrábali kože, kupčili, ale najviac prevádzali úžeru, skrývali u seba tulákov, kupovali kradené. Sedliaci z pol ujezda boli im dlžní a nachádzali sa v závislosti od nich. Považovali ich za ľudí rozumných, schytralých; ale konečne príliš zhrdli, zvlášte keď istá veľmi vážna osobnosť z toho kraja začala sa cestou u nich zastavovať, soznámila sa osobne so staríkom, ktorý sa jej zapáčil pre svoj dôvtip a šikovnosť. Oni si naraz pomysleli, že nieto už na nich súdu a začali čím ďalej tým viac riskovať a púšťať sa na rozličné nezákonné podniky. Všetci reptali na nich; všetci im žičili, aby sa prepadli; ale oni vypínali nos ustavične vyššie a vyššie. Okresný náčelník, policajní komisári neboli im už ničím. Ale konečne to všetko prasklo a oni zahynuli, ale nie pre niečo zlého, nie pre tajné svoje priestupky, ale pre hlúposť. Mali oni v desiatich verstách od dediny majer, po sibírsky zajímku. Tam bývalo u nich raz v jeseni šesť nádenníkov, Kirgízov, ktorí, ako zadĺžení, dávno sa nachodili v závislosti od nich. Jednej noci všetci títo Kirgízi boli zavraždení. Začalo sa vyšetrovanie. Ťahalo sa dlho. Pri vyšetrovaní vyšlo na javo veľa iných nepekných vecí. Lomovi boli obžalovaní pre usmrtenie svojich robotníkov. Sami to rozprávali a celé väzenie to vedelo; podozrievali ich, že boli robotníkom už veľmi veľa dlžní, a keďže, nehľadiac na veľký svoj majetok, boli skúpi a lakomí, povraždili Kirgízov, aby im nemuseli zaplatiť mzdu. Za vyšetrovania a súdu celý ich majetok vyšiel na nivoč. Starík umrel. Deti boly rozoslané po žalároch. Jedon zo synov a jeho strýko dostali sa na našu kátorgu na dvanásť rokov. A čože? Veď oni celkom nemali viny v smrti Kirgízov. Tuto vo väzení pojavil sa Gavrilka, známy podvodník a tulák, veselý a smelý mladík, ktorý mal celý ten zločin na svedomí. Nepočul som ostatne, či sa k tomu priznal sám, ale celý ostrog (väzenie) bol zúplna presvedčený, že Kirgízi jeho rúk neminuli. Gavrilka ešte ako tulák býval v styku s Lomovými. Dostal sa do väzenia na krátky čas ako vojenský zbeh a tulák. Kirgízov povraždil spolu s troma inými tulákmi; mysleli, že na majeri veľa budú môcť narabovať.

Lomových u nás nemali radi, neviem prečo. Jedon z nich, vnuk, bol šuhaj rozumný, snášanlivej povahy; ale strýko, čo pichnul šidlom Gavrilku, bol hlúpy, svarlivý sedliak. S mnohými sa už prv hádaval, a poriadne ho za to bili. Gavrilka mali všetci radi pre jeho veselú, prívetivú povahu. Hoci Lomovi vedeli, že on je vrahom a že sem prišli za jeho zločin, predsa sa s ním nehádali. Ale naraz vznikla hádka medzi ním a strýkom pre akúsi ohavnú dievku. Gavrilka sa začal vychvaľovať jej priazňou, a mužík zo žiarlivosti pichnul ho šidlom.

Lomovi, hoci za vyšetrovania prišli na nivoč, žili vo väzení predsa ako boháči. Mali istotne peniaze. Mali svoj samovar, pili čaj. Náš major o tom vedel a nenávidel oboch Lomových v najvyššej miere. Bolo každému zrejme, že používa každú maličkosť, len aby sa dobral do nich. Lomoví to vysvetľovali tým, že major by chcel, aby ho podplatili. Ale oni mu daru nedávali.

Pravda, keby bol Lomov len trochu hlbšie vrazil šidlo, bol by Gavrilku zabil. Ale vec sa končila tým, že Gavrilka bol len nepatrne poranený. Oznámili to majorovi. Priletel zadychčaný a s akousi radosťou. Veľmi láskavo, ani s vlastným synom, zachádzal s Gavrilkom.

„Čo, môj milý, môžeš dojsť do špitála, alebo nie? Ale nie, lepšie bude koňa zapriahnuť. Koňa hneď zapriahať!“ zakričal poddôstojníkovi.

„Ale, vaše vysokoblahorodie, veď ja nič necítim. On ma len trošku pichnul, vaše vysokoblahorodie.“

„Ty nevieš, ty nevieš, môj milý; tam ti povedia… Miesto je to nebezpečné; všetko závisí od miesta; pod samé srdce trafil, lotor! A teba, teba, zareval on, obracajúc sa k Lomovu — nu, teraz sa s tebou porátam…! Na strážnicu!“

A vskutku sa s ním porátal. Lomova súdili a hoci rana bola len veľmi ľahkým bodnutím, úmysel predsa bol zrejmý. Zločincovi predĺžili lehotu nútenej roboty a dali tisíc prútov. Major bol celkom spokojný…

Konečne prišiel revízor.

Na druhý deň po prijazde do mesta zašiel aj k nám do väzenia. Bolo to v sviatok. Ešte niekoľko dní pred tým bolo u nás všetko vymyté, vyhladené, vylízané. Areštanti čisto oholení. Oblek biely, čistý. V lete podľa predpisu chodili všetci v plátených bielych kabátoch a nohaviciach. Na chrbte mal každý prišitý čierny kruh, dva veršky^[5] v priemere. Celú hodinu učili areštantov, ako odpovedať, ak by vysokopostavená osoba pozdravila. Konaly sa zkúšky. Major lietal ako streštený. Za hodinu do prijazda generála všetci stáli na svojich miestach, ako drevení panáci a držali ruky na švách galôt. Konečne o jednej hodine popoludní generál prišiel. Bol to vysoký generál, taký vysoký, že, tuším, srdcia všetkých predstavených po celej Západnej Sibíri musely sa pri jeho príchode zatriasť. Vošiel prísne a vznešene; za ním sa privalila veľká družina sprevádzajúcich ho miestnych predstavených: niekoľko generálov a plukovníkov. Bol medzi nimi aj jedon v občianskom obleku, vysoký, pekný pán vo fraku a topánkach; prišiel tiež z Petrohradu a držal sa veľmi nenútene a neodvislo. Generál sa často k nemu obracal a to veľmi zdvorile. To areštantov veľmi prekvapilo: človek občianskeho stavu a taká česť, a k tomu ešte od takého generála! Neskôr som sa dozvedel aj jeho priezvisko, a kto je, čo je; ale rečí o ňom bolo veľa. Náš major, zapnutý do uniformy s oranžovým golierom, s očima naliatymi krvou, s červenou, vysypanou uhrami tvárou, neurobil, ako sa zdá, zvlášte príjemného dojmu. Stál opodiaľ, vytiahnutý ako struna, a celou bytnosťou svojou zimnične očakával chvíle, keď ho bude k niečomu treba, aby letel vyplniť želanie jeho excellencie. Ale nebolo ho k ničomu treba. Mlčky obišiel generál kasárne, podíval sa aj do kuchyne, tuším, aj šči oproboval. Ukázali mu na mňa: ten a ten — oznamujú — povodu zemianskeho.

„A!“ povedal generál. „A jako sa teraz drží?“

„Dosiaľ uspokojivo, vaša excellencia,“ odvetili mu.

Generál kyvnul hlavou a o dve minúty vyšiel z väzenia.

Areštanti, pravda, boli oslepení a prekvapení, ale predsa zostali v akejsi pochybnosti. O nijakej sťažnosti na majora nemohlo byť, pravda, ani reči. Ba aj major bol o tom popredku celkom presvedčený.