ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Onedlho po odstranení našeho majora staly sa dôkladné zmeny v našom väzení. Kátorgu zrušili a miesto nej sriadili areštantskú rotu s vojenskou správou na spôsob areštantských rôt v europskom Rusku. To znamenalo, že odsúdených k núteným robotám do nášho väzenia viac neprivádzali. S tých čias začali ho naplňovať jedine areštantami stavu vojenského, tedy osobami, ktoré neboly zbavené všetkých občianských práv, práve takými vojakmi, ako všetci vojaci, len že potrestanými, prichádzajúcimi sem na kratšiu dobu (najviac na šesť rokov) a po východe z väzenia opäť sa vracajúcimi k svojim bataljonom jako vojaci, akými bývali aj prv.

Bolo u nás ostatne aj do tejto zmeny zvláštné oddelenie areštantov stavu vojenského, ale bývali s nami spolu preto, že inde nemali miesta. Ale teraz sa stalo celé väzenie týmto vojenským oddelením. Samo sebou sa rozumie, že predošlí areštanti stavu občianskeho, odsúdení k núteným robotám, zbavení všetkých svojich občianskych práv, s vypálenými znakmi a na poly oholenou hlavou, zostali vo väzení, kým neuplyne ich lehota; noví neprichádzali a starí pomaly, keď odsedeli svoju lehotu, odchádzali, tak že po desiatich rokoch nemal v našom väzení zostať ani jedon areštant stavu občianskeho. Zvláštne oddelenie zostalo aj na ďalej pri našom väzení, a do neho občas ešte vždy posielali vojakov, ktorí sa dopustili zvlášte ťažkých zločinov, a budú ich posielať do tých čias, kým nebude sriadené v Sibíri väzenie so zvlášte ťažkými nútenými robotami.

Náš život zostal tedy vlastne aj na ďalej takým, ako býval prv: ten istý spôsob života, tá istá robota a skoro tie isté poriadky; len správa sa zmenila a stala sa složitejšia. Štábny dôstojník bol vymenovaný náčelníkom roty a krome neho štyria vyšší dôstojníci, ktorí mali po poriadku službu vo väzení. Odstránení boli invalidi; miesto nich postavili dvanásť poddôstojníkov a profosa. Areštanti boli rozdelení na desiatky, zo samých areštantov vybraní boli svobodníci, pravda, len nominálni, medzi nimi, rozumie sa, Akim Akimyč. Celé to nové sriadenie, celé väzenie so všetkými predstavenými a areštanty zostalo ako prv pod vyššou správou náčelníka pevnosti ako hlavného predstaveného. To je všetko, čo sa zmenilo.

Rozumie sa, areštanti boli zprvu veľmi vzrušení, posudzovali, hádali a skúmali nových predstavených; ale keď videli, že zostalo vlastne všetko pri starom, hneď sa uspokojili a náš život vliekol sa ako prv. Ale hlavné bolo to, že všetci boli zbavení predošlého majora; všetci ako by si boli oddýchli, ako by sa boli obodrili. Zmiznul poľakaný pohľad; každý videl teraz, že v prípade potreby môže všetko vysvetliť predstavenému, a nevinný, že môže byť azda len z nedorozumenia potrestaný miesto vinného. Ba aj pálené predávali u nás práve za tých istých podmienok ako prv, nehľadiac na to, že na miesto predošlých invalídov prišli teraz poddôstojníci. Títo poddôstojníci ukázali sa zväčša poriadnými, rozumnými ľuďmi, ktorí chápali svoje postavenie. Iní z nich, ako by sa boli chceli zo začiatku povypínať, mysleli z nezkúsenosti, že môžu zachádzať s areštantmi ako s vojakmi. Ale onedlho aj títo sa dovtípili, o čo tu ide. Iným zas, ktorí sa veľmi dlho nemohli dovtípiť, vysvetlili už sami areštanti vlastnú podstatu veci. Bývaly dosť ostré srážky; na príklad, svedú poddôstojníka, napoja ho vodkou a potom mu oznámia, pravda svojím spôsobom, že pil spolu s nimi a tedy… Končilo sa tým, že poddôstojníci ľahostajne sa dívali, alebo lepšie povedať, starali sa nevidieť, ako prinášali do kasáreň mechúry s vodkou a predávali ju. A nie len to: ako predošlí invalídi, tak aj oni chodili na trh a prinášali areštantom koláče, mäso a všetko ostatné, totiž veci, ktoré mohli obstarať bez zvláštneho zahanbenia. Prečo sa staly všetky tieto zmeny, prečo väzenie premenili v areštantskú rotu, to už neviem. Ale ešte dva roky mi bolo súdené stráviť pri týchto nových poriadkoch…

Mám opisovať celý tento život, všetky moje roky vo väzení? Myslím, že nie. Kebych mal opisovať po poriadku, jedno za druhým všetko, čo sa prihodilo, čo som videl a zkusil za tie roky, mohol bych, ako sa samo sebou rozumie, napísať ešte tri, štyri razy toľko hláv, než čo ich je dosiaľ napísané. Ale také opisovanie stalo by sa mimovoľne príliš jednotvarným. Všetky príhody boly by jedného a toho istého rázu, zvlášte ak si čitateľ z tých hláv, ktoré sú napísané, utvoril dostatočný úsudok o živote odsúdených k núteným robotám. Mal som v úmysle vylíčiť celý náš ostrog (väzenie) a všetko, čo som zkúsil za tie roky v názornom a jasnom obraze. Či som dosiahol toho cieľa, neviem, ba ani nemôžem o tom sám súdiť. Ale som presvedčený, že týmto môžem vec končiť. K tomu u mňa samého vzmáha sa duševná úzkosť pri týchto spomienkach. Ba aj sotva bych mohol spomenúť všetko. Neskoršie roky akosi sa v mojej pamäti sotrely. Mnohé okolnosti som celkom zabudol. Pamätám, že všetky tieto roky vo svojej podstate tak podobné jedon druhému plynuly lenivo a boly smutné. Pamätám, že tie dlhé, nudné dni boly tak jednotvárné, ako by po daždi voda kvapkala po kvapkách so strechy. Pamätám, že jedine vášnivá túžba po vzkriesení, po znovuzrodení, po novom živote posilňovala ma, abych čakal a dúfal. A dodal som si konečne sily: čakal som, odrátaval som každý deň, a nehľadiac na to, že ich bolo ešte tisíc, s rozkošou som odrátal po jednom, odprevádzal, pochovával som ho a pri počiatku druhého dňa som bol rád, že ich zostalo nie tisíc, ale len deväťstodeväťdesiatdeväť. Pamätám, že celú tú dobu, hoci som mal súdruhov na stá bol som strašne osamelý a že som si konečne obľúbil túto osamelosť. Duševne osamelý skúmal som celý svoj minulý život, preberal som všetko do najmenších podrobností, vmyslieval som sa do svojej minulosti, súdil som sám seba neuprositeľne a prísne a niekedy som až ďakoval osudu za to, že mi poslal tú osamelosť, bez ktorej by nebolo došlo k tomuto súdu nad samým sebou, ani k tejto prísnej revízii predošlého života. A jakými nádejami zabúšilo vtedy moje srdce! Myslel som, rozhodol som sa, zaprisahal som sa, že nebude už v mojom budúcom živote ani takých chýb, ani tých pokleskov, ktoré boly prv. Načrtal som si program svojho budúceho života a dal som si slovo prísne sa ho držať. Zrodila sa vo mne slepá viera, že to všetko vyplním a môžem vyplniť… Očakával som, privolával som svobodu, aby prišla čím skôr; chcel som svoje sily zkúsiť v novom zápase. Chvíľami sa ma zmocňovala krčovitá nedočkavosť… Ale mne je teraz bôľne spomínať svoj vtedajší duševný stav. Pravda, všetko toto týka sa len mňa samého… Ale napísal som to preto, lebo sa mi zdá, že to každý chápe, keďže sa musí to isté prihodiť každému, ak sa dostane do žalára na istý čas v kvete svojich rokov a síl.

Ale čo o tom hovoriť!… Radšej rozpoviem ešte niečo, abych nepresekol rezko svojej rozprávky.

Prišlo mi na um, že sa azda niekto opýta: Či vari z kátorgy nikomu nebolo možné bežať a za všetky tie roky nikto nebežal?

Napísal som už, že areštant, čo strávil dva alebo tri roky vo väzení, začína si už ceniť tieto roky a nevoľky prichodí k vývodu, že lepšie bude dožiť zbývajúce roky bez namáhania, bez nebezpečenstva a vyjsť potom zákonným spôsobom z väzenia ako osadník. Ale taký úsudok vmestí sa len v hlave areštanta, odsúdeného na dobu nie veľmi dlhú. Odsúdený na dlhý srok azda by aj bol hotový odvážiť sa… No u nás sa to akosi nestávalo. Neviem, či boli veľmi bojazliví, alebo dozor bol príliš prísny, vojenský, a či azda miestnosť nášho mesta v mnohom ohľade bola nepriaznivá (nepriehľadná step). Ja myslím, že všetky tieto príčiny maly svoj vliv. Bežať od nás bolo veru dosť ťažko. A medzitým aj za mojich časov vyskytol sa jedon taký prípad: dvaja sa odvážili, a to dvaja z najdôležitejších zločincov…

Keď odstránili nášho majora, A…v (ten, čo mu bol vyzvedačom vo väzení) zostal bez protekcie. Bol to ešte veľmi mladý človek, ale povaha jeho sa upevňovala a ustáľovala s rokmi. Vôbec bol to človek drzý, odhodlaný, ba aj dosť dôvtipný. Hoci by sa aj teraz zamestnával vyzvedačstvom a rozličnými inými podobnými živnosťami, ktoré sa potajomky vykonávajú, keby mu dali svobodu, veru by už nevliezol do pasce tak hlúpo, ako prv, keď sa za svoju hlúposť dostal na kátorgu. Cvičil sa u nás aj vo falšovaní pasov. Ale určite tvrdiť to nemôžem. Vypravovali mi to naši areštanti. Slovom, mohol sa odhodlať na všetko, len aby zmenil svoj osud. Mal som príležitosť poznať čiastočne jeho dušu: cynizmus jeho dochodil do poburujúcej drzosti, do najchladnejšieho posmechu a budil neprekonateľný odpor. Zdá sa mi, keby dostal chuť na kalíšok vodky a keby toho kalíška nemohol ináč dostať len zavraždením niekoho, že by ho zcela iste zarezal; pravda, keby sa to dalo urobiť tajne, aby sa nikto o tom nedozvedel. Nuž na tohoto človeka obrátil svoju pozornosť areštant zvláštneho oddelenia, Kulikov.

O Kulikovi som už hovoril. Bol to človek nie mladý, ale vášnivý, húževnatý, silný, s neobyčajnými rôznorodými spôsobnosťami. Cítil v sebe silu a rád by si bol ešte požil; takým ľuďom až do najhlbšej staroby ustavične sa chce žiť. Kebych sa chcel diviť, prečo u nás neutekajú, rozumie sa, že bych sa podivil prvému Kulikovu. Ale Kulikov sa k tomu odhodlal. Kto z nich mal na koho väčší vliv, či A…v na Kulikova, alebo Kulikov na A…va, neviem. Ale oba boli seba dôstojní a k tomu podniku hodili sa oba. Spolčili sa. Mne sa zdá, že Kulikov očakával, že A…v prichystá pasy. A…v pochádzal z rodu zemianskeho, z dobrej spoločnosti, čo sľubovalo niektorú rozmanitosť v budúcich dobrodružstvách, ak sa dostanú do europského Ruska. Kto vie, ako sa shovorili a jaké mali nádeje; ale to je isté, že ich nádeje presahovaly rámec sibírskeho tuláctva. Kulikov bol od prírody herec, mohol si voliť mnohé a rôznorodé rolly v živote; mohol sa na niečo nadejať, keď nie na inšie, aspoň na stálu premenu v živobytí. Takýchto ľudí muselo väzenie tlačiť. Nuž shovorili sa, že utečú.

Ale bez vojenského sprievodcu bežať nebolo možné. Treba bolo zasvätiť aj vojaka, aby bežal s nimi. V istom bataljone, čo ležal v pevnosti, slúžil akýsi Poliak, energický človek, ktorý zasluhoval azda lepšieho osudu, človek už obstarlý, statný, vážny. Za mladi, keď ho poslali do služby v Sibír, bežal z hlbokej túhy po domove. Chytili ho, potrestali a dva roky držali v areštantskej rote. Keď ho poslali nazpäť k bataljonu, premenil sa a začal slúžiť horlivo, zo všetkých síl. Za odmenu ho povýšili za svobodníka. Bol to človek ctižiadostivý, sebe dôverujúci a vedomý svojej ceny. Stretol som ho niekoľko ráz za tie roky medzi vojenskými sprievodci. Jedno-druhé mi o ňom rozprávali aj Poliaci. Zdalo sa mi, že bývalá túha obrátila sa v ňom v nenávisť, tajenú, mlčanlivú, ustavičnú. Tento človek mohol sa odvážiť na všetko, a Kulikov sa nezmýlil, keď si ho vyvolil za súdruha. Priezvisko jeho bolo Koller. Shovorili sa a určili deň. Bolo to v júni, v horúci deň. Podnebie je v tomto meste dosť rovné; v lete je počasie stálé, horúce; a to je práve tulákovi potrebné. Rozumie sa, že sa nemohli pustiť a bežať priamo z pevnosti; do kola na dosť velikom priestranstve nieto lesa. Bolo treba preobliecť sa do občianskych šiat a tým cieľom museli sa dostať najprv na predmestie, kde Kulikov odo dávna mal svoju peleš. Neviem, či jeho priatelia na predmestí boli zasvätení do jeho tajomstva. Treba predpokladať, že boli, hoci potom pri vyšetrovaní zúplna to dokázané nebolo. Naši chlapíci ráno ustrojili si obratne vec tak, že ich poslali s areštantom Šilkinom, kachliarom a murárom, vakovať prázdné kasárne bataljona, ktorý odišiel dávno do letného tábora. A…v a Kulikov išli s ním ako podavači. Koller sa pridrúžil ako vojenský sprievodca, a keďže s troma areštantmi bolo treba poslať dvoch sprievodcov, sverili ochotne Kollerovi, ako starému, zkúsenému vojakovi a svobodníkovi, mladého rekrúta, aby mu dal návod a poučil ho o službe areštantského sprievodcu. Museli tedy mať naši zbehovia veľmi silný vliv na Kollera, keď po dlhoročnej a posledné roky šťastlivej službe, odhodlal sa on, človek umný, vážny a rozvažitý, bežať s nimi.

Prišli do kasární. Bolo šesť hodín ráno. Krome nich nebolo tam nikoho. Keď asi hodinku popracovali, povedali Kulikov a A…v Šilkinu, že pôjdu do dielne, po prvé, že sa tam majú s niekým sísť a po druhé, že pri tej príležitosti vezmú odtiaľ hneď akýsi nástroj, ktorého tu nemali. So Šilkinom museli vyjednávať obozretne, to jest ako možné najviac prirodzené. Bol z Moskvy, kachliar, pochádzal z moskovskej meštianskej rodiny, bol schytralý, prefíkaný, umný a málomluvný. Od pijatyky bol slabého zdravia. Bol by mohol celý život chodiť vo veste a chaláte po moskovsky, ale osud rozhodol ináč, a po dlhom putovaní usalašil sa u nás na vždycky vo zvláštnom oddelení, to jest v oddelení najstrašnejších vojenských zločincov. Čím si zaslúžil takého povýšenia, neviem; ale nikdy nebolo pozorovať, že by bol nejako obzvlášte nespokojný; choval sa pokojne a rovnako; len niekedy sa opil, ale choval sa aj vtedy dobre. Do tajomstva, pravda, zasvätený nebol, ale oči mal bystré. Rozumie sa, že Kulikov na neho mihnul, že idú vlastne pre pálené, ktoré je prichystané v dielni od včerajška. To poúčinkovalo na Šilkina; rozišli sa bez akéhokoľvek podozrenia. Šilkin zostal sám s rekrútom, a Kulikov, A…v a Koller odobrali sa na predmestie.

Minulo pol hodiny; neprítomní sa nevracali; tu naraz Šilkinovi čosi napadlo a začal rozmýšľať. Bol to chlapík, ktorého tak ľahko neprekabátiš. Začal pripomínať: Kulikov bol akosi zvlášte naladený, A…v ako by mu bol dva razy čosi šepol, Kulikov dva razy mu mihnul. Na Kollerovi tiež čosi spozoroval; keď odchádzal s nimi, začal dávať naučenie rekrútovi, ako sa má chovať v jeho neprítomnosti, a to bolo akési nie celkom prirodzené od Kollera. Slovom, čím ďalej sa Šilkin rozpomínal, tým viac sa v ňom zmáhalo podozrenie. Čas medzitým utekal, oni sa nevracali, rozčulenie jeho dosiahlo krajných medzí. Veľmi dobre chápal, že tu šlo aj o jeho vlastnú kožu; lebo na neho mohlo sa obrátiť podozrenie predstavených. Mohli si pomyslieť, že prepustil súdruhov, znajúc, o čo ide, a keby neoznámil hneď, že Kulikov a A…v zmizli, podozrenie to stalo by sa tým viac pravdepodobným. Nesmel tratiť času. Pripomenul si ešte, že v posledné časy Kulikov sa akosi zvlášte sblížil s A…vom, že si často čosi šeptali, často chodievali spolu za kasárňami, vzdialení od očú všetkých. Prišlo mu na um, že už vtedy si čosi pomyslel o nich… Pozrel na svojho dozorcu; ten zíval, stojac oprený o pušku a najnevinnejším spôsobom čistil si prstom nos, tak že ho Šilkin neuznal ani za hodného, aby mu oznámil svoju domnienku, lež len krátko mu povedal, aby šiel s ním do inženierskej dielne. V dielni sa musel opýtať, či tam neboli? Ale ukázalo sa, že ich tam nikto nevidel. Všetky pochybnosti Šilkina zmizly. „Azda si išli len polumpovať na predmestie, čo si Kulikov niekedy dovoľoval — pomyslel si Šilkin, — ale ani to sa nedalo predpokladať. Boli by mu to povedali, lebo nebolo príčiny, aby to pred ním tajili.“ Šilkin nechal robotu, nevrátil sa viac do kasární ponáhľal sa do väzenia.

Bolo už skoro deväť hodín, keď prišiel k rotmajstrovi a oznámil mu, o čo ide. Rotmajster sa naľakal a nechcel z počiatku ani veriť. Rozumie sa, že aj Šilkin mu to oznámil všetko len ako svoju domnienku, podozrenie. Rotmajster bežal priamo k majorovi. Major hneď k veliteľovi pevnosti. Za štvrť hodiny boly dané všetky potrebné nariadenia. Oznámili to samému generál-gubernátorovi. Zločinci boli vážni a za nich sa im mohlo poriadne dostať z Petrohradu. Či to bolo pravidelné, alebo nie, ale A…v bol považovaný za politického; Kulikov bol vo „zvláštnom oddelení“, tedy arci-lotor, a k tomu ešte vojenský. Nebolo dosiaľ príkladu, aby niekto utiekol zo „zvláštneho oddelenia“. Pripomenuli si aj to, že podľa pravidla ku každému zločincovi zo „zvláštneho oddelenia“ patria pri robote dvaja vojenskí sprievodci, alebo aspoň jedon ku každému. Pravidlo toto bolo narušené. Bola to tedy veľmi nepríjemná vec. Poslali zvláštnych poslov do všetkých volostí (okresov), do všetkých súsedných mestečiek, aby oznámili utečencov a zanechali všade popis zbehov. Vyslali kozákov, aby ich prenasledovali, chytali; napísali aj do súsedných újezdov (okresov) a gubernií… Slovom dostali poriadny strach.

Medzitým u nás vo väzení začalo sa rozčulenie iného druhu. Areštanti ako sa vracali z roboty, hneď sa dozvedeli, čo sa prihodilo. Zvesť o tom už obletela všetkých. Všetci prijímali zvesť túto s akousi neobyčajnou, zatajenou radosťou. U všetkých akosi zatriaslo sa srdce… Krome toho, že tento prípad narušil jednotvárny život väzenia a rozryl mravenisko — útek, a to taký útek našiel akýsi príbuzný ohlas vo všetkých dušiach a rozochvel v nich dávno zamĺkle struny; čosi ako nádej, odvaha, možnosť zmeny v svojom osude, zachvela sa vo všetkých srdciach. „Veď bežali odsiaľ ľudia, prečo by tedy?…“ A každý pri takej myšlienke obodril sa a s vysoka začal pozerať na ostatných. Všetci sa stali odrazu akýmisi hrdými a s vysoka pozerali aj na poddôstojníkov. Rozumie sa, že do väzenia hneď prileteli predstavení. Prišiel aj sám veliteľ pevnosti. Naši obodrili sa, hľadeli smelo, až trochu pohŕdavo a s jakousi mlčanlivou, prísnou vážnosťou, ako by chceli povedať: „My tiež vieme svoje veci vykonávať.“ O tom, že všetci predstavení prídu do väzenia a že budú všeobecné prehliadky, dovtípili sa hneď a preto kto, čo mal, všetko zavčasu schoval. Vedeli, že v takom prípade predstavení vždy bývajú múdri „po rade“. Tak sa to aj stalo; bol veľký poplach; všetko prehádzali, všetko poprezerali, ale — rozumie sa — nič nenašli. Na odpoludňajšiu robotu poslali areštantov pod zosilneným, vojenským dozorom. Večer stráže prichádzaly do väzenia každú minútu; posčítali areštantov, prerátali sa, sčítali znova. Z toho vznikol opäť poplach; vyhnali všetkých na dvor a sčítali znova. Potom posčítali ešte raz v každej kasárni zvlášte… Slovom, bolo veľa behania a starostí.

Ale areštanti nedbali na to. Všetci vyzerali nad mieru samostatne, a jako býva vždy v takých prípadoch, držali sa celý ten večer neobyčajne slušne. „Aby sa, vraj, nemohli do ničoho zadrapiť.“ Naši predstavení si mysleli, pravda, že zostali vo väzení spoluvinníci zbehov, a veleli, aby sa dával pozor na reči areštantov. Ale areštanti sa len smiali. „Taká vec sa vykonáva tichými kroky a nikdy ináč.“ Čože je Kulikov taký človek, alebo A…v je z takých, aby v podobnej veci nezametali za sebou stopy? Majstrovsky to previedli, nikto nemal ani tušenia. To sú ľudia, čo medenými trúbami prešli; tí aj cez zapreté dvere prejdú! Slovom, Kulikov a A…v rástli v svojej sláve; všetci boli hrdí na nich. Cítili, že pamiatka o hrdinskom ich kúsku dojde až do ďalekého potomstva kátoržných.

„Majstrovskí ľudia!“ hovorili jedni.

„Že, vraj, od nás nie je možné bežať. A veď bežali!…“ dodali druhí.

„Bežali!“ povedal tretí a jakosi panovito sa ozeral okolo. „Ale kto bežal?… Ty sa im vari chceš rovnať?“

V inú chvíľu areštant, ktorého sa týkaly tieto slová, bol by zcela iste odpovedal na toto vyzvanie a hájil by svoju česť. Ale teraz skromne mlčal. „Veruže sme nie všetci takí, ako Kulikov a A…v; ukáž najprv, čo vieš…“

„A vskutku, bračekovci, prečo sme my tu?“ prerušil mlčanie štvrtý, čo sedel skromne v kuchyni u okna a hovoril trochu spevavým hlasom, súc veľmi dojatý, ale tajne aj radosťou naplnený. „Čo sme my tu? Žijeme — ale sme nie ľudia; umreli sme — ale nie sme nebožtíkmi. E—ech!“

„Vec nie je tak jednoduchá. Čo chceš vlastne?“

„Ale veď Kulikov…“ vplietol sa do reči jedon z ohnivých, mladý nezkúsený šuhaj.

„Kulikov!“ skáče mu hneď do rečí drahým opovržlivo pozerajúc na nezkúseného mladíka. „Kulikov!“

To znamená totiž: „Koľko sa ale najde takých Kulikových?“

„Ale aj A…v je chlapík, bračekovci.“

„Ten aj Kulikova medzi prsty ohne.“

„A či ozaj ďaleko ušli, bračekovci; bolo by zaujímavé vedieť…“

A hneď sa začaly reči, kam sa už dostali; ktorou stranou sa pustili; kde by im bolo lepšie ísť; ktorá volosť (okres) je bližšie? Našli sa ľudia, ktorí znali okolie. Počúvali ich so zvedavosťou. Rozprávali o obyvateľoch súsedných dedín a povedali, že sú to ľudia nevýhodní pre areštantov. Veľmi blízko od mesta, je to ľud vymuštrovaný; areštantom nepomôžu, ba schytajú ich a odovzdajú.

„Zlí sú to sedliaci, bračekovci, tí tunajší.“

„Sibirjak ma solené uši. Ak ťa zastihne, zabije ťa.“

„Myslím, že ich do smrti nechytia!“ povedal ktosi z ohnivých a uderil pri tom päsťou o stôl.

„Hm. Prijde na to, ako sa to obráti.“

„A viete, bračekovci, čo si ja myslím,“ vstavil svoje slovo Skurátov; „keby ja bol na úteku, nikdy na svete by ma nechytili.“

„Teba?“

Ozýva sa smiech; niektorí ho ani počúvať nechcú, ale Skurátov je už v prúde.

„Nikdy na svete by ma nechytili, hovorím vám; cez škáru bych preliezol, ale by ma nechytili.“

„Ale keby si dostal hlad, prišiel by si k sedliakovi za chlebíkom.“

Všeobecný smiech.

„Čo ty jazykom trepeš? Veď ste vy so strýkom Vásom kraviu smrť zabili,^[7] preto ste sa aj sem dostali.“

Smiech sa zmáhol silnejšie. Vážni areštanti pozerali s rozhorčením.

„To je lož!“ kričí Skurátov. „To Mikitka na mňa natáral, ba ani nie na mňa, lež na Vásku, a mňa už tak k tomu priplietol. Ja som z Moskvy a od mladi v tuláctve zkúsený. Už keď ma žalmista učil čítať, ťahal ma za ucho a kričal: Opakuj: ,Pomiluj mä, Bože, po velicej milosti‘ Tvojej (Smiluj sa nado mnou, Bože, po velikej milosti Tvojej) atď. A ja opakujem za ním: ,Na policiu ma viedli z milosti tvojej‘ atď… Nuž vidíte, ako som sa ja držal od mladi.“

Všetci sa opäť dali do smiechu. Ale to práve Skurátovovi bolo treba. Jemu nebolo možné nepredstavovať zo seba šaša. Ale onedlho ho nechali a dali sa zas do vážneho rozhovoru. Mienku svoju vyjadrovali hlavne starí ľudia, znalci takých vecí. Ľudia mladší a spokojnejší s radosťou na nich pozerali a počúvali; zástup sa shromaždil v kuchyni veliký; poddôstojníkov, pravda, tam nebolo. Pred nimi by všetko nehovorili. Medzi tymi, čo sa zvlášte radovali, spozoroval som jedného Tatárina, Mamedku, človeka nevysokej postavy, s tuhovystrčenými čeľusťmi, neobyčajne komickú figúru. Po rusky nehovoril a skoro nič nerozumel ale tiež počúval, s radosťou počúval.

„Čo, Mamedka, jakši?“ (dobre) obrátil sa k nemu Skurátov, ktorý nemal teraz čo robiť.

„Jakši! Uch, jakši!“ zamrmlal, obodrený Mamedka, kývajúc Skurátovu svojou smiešnou hlavou: „jakši!“

„Nechytia ich? Jok“ (nie).

„Jok, jok!“ A Mamedka opäť zahovoril na svojom jazyku, máchajúc aj rukami.

Celý týždeň trvaly prísnosti vo väzení, celý týždeň hľadali po okolí zbehov. Neviem akým spôsobom, ale areštanti dostávali hneď a akurátne všetky zvesti o tom, čo podnikalo predstavenstvo za ohradou väzenia. Prvé dni všetky zvesti boly v prospech ubehlíkov: ani sluchu ani duchu, zmizli a dosť. Naši sa len usmievali. Všetok strach o osude zbehov zmizol. „Nič nenajdú, nikoho nechytia“ tvrdili u nás s veľkým uspokojením. U nás vedeli, že všetci okolní sedliaci sú na nohách a musia strážiť všetky podozríteľné miesta, všetky lesy, všetky výmole.

„Hlúposti!“ hovorili naši, vysmievajúc sa. „Majú istotne spoľahlivého človeka, u ktorého sa teraz zdržujú!“

„Celkom iste!“ potvrdzovali druhí. „Nie sú blázni; všetko popredku pripravili.“

Šli ešte ďalej v svojom predpokladaní. Začali hovoriť, že ubehlíci azda dosiaľ sedia na predmestí, zdržujúc sa niekde v pivnici, kým „poplach“ neutíchne a kým im vlasy nenarastú. Pol roka, rok tam strávia a potom pôjdu…

Slovom, všetci boli v akejsi až romantickej nálade ducha. Až naraz, asi osem dní po úteku, rozniesla sa povesť, že napadli na stopu. Rozumie sa, že povesť zavrhnutá bola s opovržením. Ale povesť sa toho istého večera potvrdila. Areštanti sa začali znepokojovať. Druhého dňa ráno začali po meste vypravovať, že ich už chytili a vezú. Po obede sa dozvedeli ešte viac podrobností: chytili ich v akejsi dedine, vzdialenej sedemdesiat vjorst. Konečne prišla určitá zvesť. Rotmajster, vrátiac sa od majora, oznámil zcela určito, že k večeru ich privezú, a to priamo na strážnicu. Pochybovať nebolo viac možné. Ťažko je vylíčiť dojem, spôsobený tou zvesťou na areštantov. Z počiatku ako by sa všetci boli rozsrdili, potom sa zarmútili. Potom sa pojavil akýsi pokus o výsmech. Začali sa smiať, ale nie na tých čo stíhali, lež na chytených, z počiatku nemnohí, potom skoro všetci, krome niektorých vážnych. S opovržením dívali sa na ľahkomyseľnosť masy a mlčali.

Slovom, ako prv velebili Kulikova a A…va, tak ich teraz unižovali, a unižovali ich s akýmsi potešením. Ako by boli všetkých niečim obrazili. Rozprávali s pohŕdaním, že sa im zachcelo žrať, že nezniesli hladu, išli do dediny k sedliakovi prosiť chleba. A to bol už posledný stupeň, do ktorého sa môže unížiť tulák. Ostatne tieto povesti boly nesprávné. Zbehom prišli na stopu; ich stihali v hore; horu obkľúčili so všetkých strán. A tí, keď videli, že nieto možnosti sa zachrániť, sdali sa sami. Iného im nič nezbývalo.

Ale keď ich večer vskutku priviezli, spútaných na rukách i na nohách, v sprievode žandárov, celá kátorga sa prihrnula k ohrade dívať sa, čo s nimi budú robiť. Rozumie sa, že nič neuvideli, krome majorovho a veliteľovho koča pred strážnicou. Ubehlíkov posadili do zvláštnej komôrky, zakovali a na druhý deň ich odovzdali súdu. Výsmechy a opovrženie areštantov prestaly sami sebou. Dozvedeli sa o všetkých podrobnostiach a presvedčili sa, že im nič iného nezostávalo, než sa vzdať a začali s účasťou sprevádzať beh súdneho vyšetrovania.

„Prebehnú cez tisíc,“ hovorili jedni.

„Kde tam tisíc!“ povedali druhí, „do smrti ich zabijú. A…vovi azda dajú len tisíc, ale toho zabijú, lebo je, braček môj, zo zvláštneho oddelenia.“

Ale neuhádli. A…vovi prisúdili len päťsto; mali na zreteli jeho doterajšie dobre držanie sa a k tomu, že je to prvý jeho priestupok. Kulikovi dali, tuším, poldruhého tisíca. Potrestali — ich dosť milosrdne. Oni ako rozumní ľudia nikoho pri vyšetrovaní do svojej veci nezaplietli, hovorili jasne a určito; hovorili, že sa pustili bežať priamo z pevnosti, nikam nezachádzali. Najviac mi bolo ľúto Kollera; ten ztratil všetko, posledné svoje nádeje; dostal prútov viac než oba ostatní, tuším dvetisíc a poslali ho kamsi inam ako areštanta. A…va bili slabo, ľutovali ho; lekári mu boli na pomoci. Ale on sa vystatoval a nahlas hovoril v nemocnici, že teraz, keď už k tomu došlo, je hotový na všetko a vykoná ešte inakšie kúsky. Kulikov sa držal ako vždy, totiž solidne, slušne a keď sa po potrestaní vrátil do väzenia, hľadel tak, ako by sa odsiaľ nikdy ani nebol vzdialil. Ale areštanti nepozerali tak na neho; nehľadiac na to, že si Kulikov vždy a všade vedel zachovať úctu, predsa si ho areštanti v duši prestali akosi vážiť, a začali s ním zachádzať ako s človekom sebe rovným. Slovom, od toho úteku sláva Kulikova veľmi pobledla. Úspech má veľký význam medzí ľuďmi…