ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nezadlho potom kupovali vo väzení koňa. Táto udalosť bola pre areštantov príjemným rozveselením. Väzenie malo právo držať si koňa pre privážanie vody, odvážanie odpadkov a pod. Opatrovať koňa musel jedon z areštantov, na to určený. On s ním aj chodil, pravda v sprievode vojaka. Práce mal náš kôň viac než dosť aj ráno aj večer. Hnedý kôň, čo sme mali, slúžil už veľmi dávno. Kôň bol dobrý, ale bol už zmučený. Jedného prekrásneho rána, pred samým sviatkom Petra a Pavla, koník náš priviezol posledný sud vody, padol a za niekoľko minút zdochol. Poľutovali ho, všetci sa shromaždili kolo neho a besedovali. Vyslúžilí kavaleristi, čo boli u nás, Cigáni, zverolekári a podobní dávali pri tom na javo veľa zvláštnych vedomostí, čo sa týče koní, ba aj sa pohádali, ale koníka nevzkriesili. Ležal zdochlý s napuchnutým bruchom. Oznámili majorovi, čo sa prihodilo, a ten rozhodol, že sa má kúpiť hneď nový kôň.

Práve na Petra a Pavla dopoludnia, po omši, keď naši všetci boli spolu, začali privádzať kone, ktoré boly na predaj. Samo sebou sa rozumie, že kúpa mala byť sverená samým areštantom. U nás boli skutoční znalci, a ošudiť dvestopäťdesiat osôb, z ktorých sa mnohí sami azda predajom koní zajímali, bolo ťažko. Prišli Kirgízi, Cigáni, mešťania. Areštanti s netrpelivosťou očakávali príchod každého nového koňa. Boli veselí, ani deti. Zo všetkého najviac im lichotilo, že, vraj, i oni ako slobodní ľudia, ako by ozaj zo svojho vačku, kupujú pre seba koňa a majú úplné právo ho kupovať.

Tri kone boly privedené a zasa odvedené, kým sa pri štvrtom nepodarilo uzavrieť kúpu. Priekupníci, čo k nám prichádzali, s akýmsi podivením a jako by s ostýchavosťou ozerali sa dokola. Zástup vyše dvesto ľudí, oholených, znamenaných v okovách, k tomu u seba doma, v svojom kátoržnom hniezde, cez prah ktorého nikto neprestupuje, budil k sebe istého druhu úctu. A naši vykorisťovali všetky možné chytrosti pri zkúške každého privedeného koňa. Kam sa mu len nedívali, čo mu neomacávali, a to s takým v tých veciach zkúseným, vážnym a starostlivým pohľadom, ako by od toho záviselo blaho celého ostroga (väzenia). Čerkesi — tí aj na koňa sadali; oči sa im len tak zaiskrily; bystro hovorili medzi sebou na svojom nesrozumiteľnom nárečí, škeriac svoje biele zuby a kývajúc svojimi smuhlými, hrbonosými obličajmi. Iný z Rusov ako by sa bol prikoval všetkou svojou pozornosťou k ich sporu, ako by im do očú chcel skočiť. Keďže slovám nerozumie, chcel by sa podľa výrazu ich očí dovtípiť, ako rozhodli, či sa kôň hodí, alebo nie? Niektorému cudziemu pozorovateľovi mohla by sa taká krčovitá pozornosť zdať až podivnou. Krome Čerkesov najviac sa vyznamenávali tí, čo kedysi koňmi kupčili a Cigáni; im aj ponechali prvé miesto a prvé slovo. Vzniknul pri tej príležitosti aj istý blahorodý zápas zvlášte medzi dvoma — medzi areštantom Kulikovom, Cigánom, konokradom a medzi priekupníkom, samoukom zverolekárom, schytralým sibírskym mužíkom. Prišiel on len nedávno do väzenia, ale už za ten krátky čas pripravil Kulikova o celú jeho mestskú praktiku. Vec je totiž tá, že našich väzenských samoukov-zverolekárov veľmi si vážili v celom meste, a nie len mešťania a kupci, ale aj vysokí úradníci obracali sa do väzenia, keď im ochoreli kone, nehľadiac na to, že bolo v meste niekoľko skutočných zverolekárov. Do príchodu Jelkina, sibírskeho mužíka, nemal Kulikov súperníka, mal velikú praktiku a rozumie sa, že povďačnosť mu prejavovali peniazmi. On silne cigánil a šarlatánil a znal o veľa menej, než udával. Podľa dôchodkov bol aristokratom medzi areštantmi. Svojimi zkúsenosťami, umom, smelosťou a odhodlanosťou on už dávno vzbudzoval k sebe nevoľnú úctu všetkých areštantov vo väzení. Jeho počúvali a poslúchali. Ale hovoril on málo, a to vždy len vo veľmi dôležitých prípadoch. Bol on prehnaný švihák, ale mal veľa skutočnej, nelíčenej energie. Bol už v rokoch, ale veľmi pekný a veľmi umný. S nami zemänmi zachádzal on akosi rafinovane zdvorilo, ale spolu aj s neobyčajnou dôstojnosťou. Myslím, keby ho obliekli a priviezli pod menom nejakého grófa do niektorého klubu v sídelnom meste, on by sa aj tam vyznal, zahral by si vo vist, výborne by pohovoril, nie veľa, ale každé slovo by malo svoju váhu a celý večer by sa azda nikto nedovtípil, že to nie je gróf, ale tulák. Hovorím vážne: tak bol umný, vtipný a bystroduchý. A k tomu jeho držanie sa bolo utešené, švihácke. Musel za svojho živobytia veľa vidieť a zkúsiť. Ostatne minulosť jeho bola pokrytá mrakom neznámosti. Bol u nás vo zvláštnom oddelení. Ale po príchode Jelkina, hoci len mužíka, ale za to schytralého mužíka, asi päťdesiatročného rozkolníka, zverolekárska sláva Kulikova sa zatmila. Za nejaké dva mesiace odobral u neho celú jeho mestskú praktiku. Vyhojoval, a to veľmi ľahko, aj také kone, od ktorých sa Kulikov už dávno odriekol. Vyliečil aj také, ktorým nevedeli rady ani mestskí zverolekári. Tento mužík dostal sa k nám spolu s inými za falšovanie peňazí. Bolo mu to treba, aby sa na staré dni vplietol ako spolupodnikateľ do takej veci! Sám nám so smiechom rozprával, že z troch opravdivých zlatákov vyfabrikovali len jedon falešný. Kulikov bol trochu obrazený jeho zverolekárskymi úspechmi; začala blednúť jeho sláva aj medzi areštantmi. A pre ztratu dôchodkov bol prinútený stať sa krčmárom. Všetci očakávali, že pri kupovaní nového Hnedka, súperníci sa, hádam, aj pobijú. Čakali so zvedavosťou. Každý z nich mal svoju stranu. Náčelníci oboch strán sa už začaly rozčuľovať a pomaly začaly si vymenovať nadávky. Sám Jelkin už smraštil svoj chytrácky obličaj v sarkastický úsmev. Ale vypadlo to ináč. Kulikovovi ani nenapadlo nadávať; ale aj bez nadávania sa držal majstrovsky. On začal s ustúpením, ba vypočul úctivo kritické poznámky svojho súperníka, ale chytiac ho za jedno slovo, upozornil skromne a dôrazne, že sa mýli menovite v tejto veci. Jelkin bol porazený veľmi neočakávane a umelecky, a hoci prvenstvo zostalo aj na ďalej jemu, bola predsa aj Kulikovská strana spokojná.

„Nie, bračekovci, je vidieť, že ho tak ľahko neporazíš; vie sa brániť, a ešte jako!“ hovorili jedni.

„Jelkin viac vie!“ poznamenali druhí, ale poznámka sa rovnala ustúpeniu. Obe strany začaly naraz hovoriť neobyčajne smierlivým tónom.

„Nie že by viac vedel, ale ruku má ľahšiu. A čo sa týka zvieraťa, Kulikov sa tiež nezľakne.“

„Veru sa nezľakne, braček!“

„Nezľakne sa…“

Nového Hnedku konečne vybrali a kúpili. Bol to dobrý koník, mladučký, pekný, silný, s neobyčajne milým a veselým pohľadom. Rozumie sa, že aj vo všetkých ostatných ohľadoch bol bez chyby. Začali sa jednať; ocenili ho za tridsať rubľov; naši dávali dvadsaťpäť. Jednali sa ohnivo a dlho. Zľavovali a pridávali. Konečne sa sami dali do smiechu.

„Čo ty budeš peniaze brať zo svojej kapsy?“ hovorili jedni, „načo sa jednať?“

„Erár budeš ľutovať?“ kričali druhí.

„Predsa, bračekovci, predsa sú to len peniaze naše spoločné…“

„Naše spoločné! Nu vidno, že nás hlupákov nesejú, ale my sami sa rodíme.“

Konečne sa zjednali za dvadsaťosem rubľov. Oznámili majorovi a kúpa bola potvrdená. Rozumie sa, že hneď priniesli chleba a soli, uctili ho a odviedli do maštale. Zdá sa, že nebolo areštanta, ktorý by ho pri tejto príležitosti nebol potrepal po krku alebo nepohladil po hube. Hneď toho dňa zapriahli Hnedku voziť vodu, a všetci sa zvedavo dívali, ako nový Hnedko povezie svoju bečku. Náš vodovoz Román pozeral na nového koníka s neobyčajným uspokojením. Bol to mužík asi päťdesiatročný mlčanlivej a solidnej povahy, tichý, so všetkými láskavý, šnupal z rožka tabák a ustavične, od nepamätných čias opatruje väzenských Hnedkov. Tento novokúpený bol už tretí. U nás boli všetci presvedčení, že väzeniu sluší hnedá farba. Tak potvrdzoval aj Román. Strakatého, na príklad, by nekúpili za nič na svete. Miesto vodovoza ustavične, akýmsi právom, patrelo Románovi, a nikdy by u nás nikomu nenapadlo, odopierať mu toto právo. Keď padol starý Hnedko, nikomu neprišlo na um, ani samému majorovi, viniť z niečoho Romána: voľa Božia a koniec! Román je dobrý kočiš. Hnedko náš stal sa miláčkom väzenia. Areštanti hoci sú ľudia suroví, často k nemu pristupovali a hladili ho. Keď Román, vrátiac sa od rieky, zaviera vráta, čo mu otvoril poddôstojník, Hnedko, ktorý vošiel na dvor, zastal s bečkou a čaká, šilhajúc na neho očima. „Iď sám!“ krikne mu Román — a Hnedko vezie sám; dojde do kuchyne, zastaví sa, čakajúc, kým prijdu kuchári a parášnici s vedrami, aby nabrali vody. „Umný Hnedko!“ kričia mu, „sám priviezol!…Poslúcha!“

„Veru k podivu; hovädo a rozumie!“

„Dobrý si ty koník, Hnedko!“

Hnedko vrtí hlavou a fŕka, ako by vskutku rozumel a bol spokojný pochvalami. A niekto mu hneď vynesie chleba so soľou. Hnedko žerie a opäť zakýva hlavou, ako by povedal: „Znám ťa ja! Znám! Aj ja som milý koník, aj ty si dobrý človek.“ Ja som tiež rád prinášal chlieb Hnedkovi. Bolo akosi príjemné dívať sa na jeho peknú tlamu a cítiť na dlani mäkké a teplé pysky, obratne sbierajúce darčok.

Vôbec naši areštanti by mohli milovať zvieratá a keby im dovolili, s radosťou by zaviedli v svojom väzení veľa domáceho dobytku a vtákov. Zdalo by sa, čo môže viac zmäkčiť, ušľachtiť surovú, zverskú povahu areštantovu, ak nie takéto zamestnanie? Ale, bohužiaľ, to sa nedovoľovalo.

Lež predsa vo väzení po celý čas môjho pobytu zdržovalo sa náhodou niekoľko zvierat. Krome koníka mali sme psov, husy, kozla Vásku a raz zdržoval sa u nás aj orol.

V hodnosti stáleho väzeňského psa zdržoval sa u nás, ako som už bol spomenul, Šárik, umný a dobrý pes, s ktorým som bol v ustavičnom priateľstve. Ale keďže sa pes vôbec u prostého ľudu pokladá za zviera nečisté, ktorému sa nesluší ani pozornosť venovať, preto Šárika si skoro nikto nevšímal. Žil milý pes, spával na dvore, žral, čo sa na kuchyni odhadzovalo a v nikom nebudil zvláštneho záujmu pre seba; jednako všetkých znal a každého vo väzení pokladal za svojeho gazdu. Keď sa areštanti vracali z roboty, náhle zakričia: „Slobodníka“, už beží k vrátam, láskavo víta každú grupu, vrtí chvostom a prívetivo sa díva každému, čo vchodí, do očú, očakávajúc, že ho niekto prilaská. Ale za mnohé roky neprilaskal ho nikto, krome mňa. Za to ale on tiež ma mal rád viac, než každého iného.

Neviem, akým spôsobom a kde sa potom vzal u nás ešte druhý pes, Bjelka. Tretieho, Kuľťapku, som kedysi sám priniesol z roboty ešte ako šťeňa. Bjelka bola podivné stvorenie. Prešli ju kolesom voza, a jej chrbát bol prehnutý, tak že, keď utekala, zdalo sa z ďaleka, že bežia akési dve biele zvieratá, srastlé spolu. Krome toho celá bola akási prašivá a oči sa jej hnojily, chvost mala obliezly. Cítiac, že jej takto ublížil osud, rozhodla sa byť skrúšenou. Nikdy na nikoho neštekala ani nevrčala, ako by nesmela. Zdržovala sa najviac za kasárňami; ak uvidela niekoho z našich, hneď sa prevalila na chrbát na dôkaz pokory, ako by povedala: „Rob so mnou, čo sa ti páči, veď vidíš, ani nepomýšľam na odpor.“ A každý areštant, pred ktorým sa prevalí, kopne ju obyčajne botou, ako by to pokladal za svoju nevyhnutnú povinnosť. „Eh, ty mršina!“ hovorili pri tom areštanti. Ale Bjelka nedovolila si ani zakňučať, a keď už cítila príliš veľkú bolesť, len akosi hlucho a žalobno vyla. Tiež tak sa každý raz prekotila aj pred Šárikom a pred každým iným psom, keď za svojou potrebou vybehla za ohradu. Ja som oproboval raz ju prilaskať; to bolo pre ňu čosi tak nového a neočakávaného, že prisadla na zem na všetky štyri dlapky, všetka sa zatriasla a začala hlasite skučať od radosti. Zo sústrasti som ju potom často hladil. Za to, keď ma uvidí zďaleka, kňučí, kňučí bolestne, až k plaču. Ale končilo sa tým, že ju za ohradou na vale roztrhali psi.

Celkom inej povahy bol Kuľťapka. Prečo som ho priniesol z dielne do väzenia ešte slepým ščeňaťom — sám neviem. Príjemné mi bolo ho kŕmiť a vychovávať. Šárik hneď prijal Kuľťapku pod svoju ochranu a spal vedľa neho. Keď Kuľťapka podrastal, dovoľoval mu, aby ho kúsal do uší, aby ho trhal za chlpy a hral sa s ním, ako sa obyčajne hrávajú starí psi so šteňatami. Podivné, že Kuľťapka skoro nerástol do výšky, a len do dĺžky a šírky. Srsť mal lochmatú, akejsi svetlopopolavej farby; jedno ucho mu rástlo hore, druhé dolu. Povahy bol ohnivej a nadšenej, ako každé šteňa, ktoré od radosti, že vidí svojho gazdu, obyčajne skučí, kričí, leze ho lízať až do samej tvári. Nech som kdekoľvek, náhle zakričím: „Kuľťapka!“ on sa objaví niekde za rohom, ako by zo zeme vyrástol a s radostným kňučaním letí ku mne. Hrozne som mal rád tuto malú potvoru. Zdalo sa, že mu osud chystá pre život hojnosť a len samé radosti. Ale jedného prekrásneho dňa obrátil na neho zvláštnu pozornosť areštant Neustrojev, ktorý sa zamestnával šitím ženských črievic a vyrábaním koží. Čosi ho naraz prekvapilo. Zavolal k sebe Kuľťapku, omakal jeho srsť a láskavo ho prevalil na chrbát. Kuľťapka, ničoho nepodozrievajúc, kňučal od radosti. Ale druhého dňa zmizol. Dlho som ho hľadal, ale nadarmo; ako keby do vody padol. Len o dva týždne sa všetko vysvetlilo. Kuľťapkova kožušina sa Neustrojevovi veľmi zapáčila. Sodral ju s neho, vyrobil a upotrebil ako podšivku do aksamietových zimných topánok, ktoré si u neho objednala pani auditorova. Topánky mi ukázal, keď boly hotové. Srsť bola utešená. Ubohý Kuľťapka!

Vo väzení u nás mnohí sa zamestnávali vyrábaním koží a areštanti často privádzali so sebou psov s peknou srsťou, ktorí potom mihom zmizli. Niektorých kradli, a niektorých aj kupovali. Raz za kuchyňami som videl dvoch areštantov. O čomsi sa radili; jedon z nich držal na povraze krásneho, veľkého, čierneho psa, zrejme drahej fajty. Akýsi darebák lokaj, odviedol ho svojmu pánovi a predal ho našim ševcom za tridsať kopejok striebra. Areštanti sa chystali psa povesiť. To sa robilo veľmi pohodlne; kožu sodrali a trup hodili do velkej hlbokej jamy na pomyje, ktorá bola v zadnom kúte nášho väzenia, a ktorá v lete strašne smrdela. Čistili ju zriedka. Ubohý pes ako by bol tušil, jaký osud sa mu chystá. Zvedavo a nepokojne pozeral na nás troch, na jedného po druhom, a len zriedka si dovolil zavrtieť svojím hustosrstým, spusteným chvostom, ako by nás chcel obmäkčiť týmto dôkazom svojej dôvery k nám. Ja som chytro ušiel, a oni, pravda, dokončili svoje dielo šťastne.

Husi sa u nás objavily akosi náhodou. Kto ich rozplodil a komu vlastne náležaly, neviem; ale istý čas pôsobily veľké potešenie areštantom a boly známe aj v meste. Vyliahly sa vo väzení a držali ich v kuchyni. Keď podrástly, privykly všetky celým kŕdlom chodiť spolu s areštantmi na robotu. Len čo zahrmel bubon a kátorga prihrnula sa k vrátam, naše husi vybehly s krikom za nami s roztiahnutými krýdlami, jedna za druhou preskakovaly cez vysoký prah, bežaly vždy na pravé krýdlo, kde sa sriadily a čakaly, kým nebude po prehliadke. Pripojovaly sa vždy k najväčšiemu zástupu a pásly sa niekde neďaleko. Len čo sa areštanti pohli z roboty nazpäť do väzenia, zdvihly sa aj husi. Po pevnosti sa rozniesol chýr, že husi chodia s areštantmi na robotu. „Pozrite, areštanti idú so svojimi husami!“ hovorili ľudia, čo nás stretali; ale akože ste ich tak priučili?“ — „Tu máte na husi!“ povedal iný a dal almužnu. A nehľadiac na ich všetku oddanosť, zarezali ich k akémusi sviatku, keď sa končil pôst.

Za to nášho kozla Vásku by neboli zabili za nič na svete, keby sa nebola prihodila zvláštna okolnosť. Odkiaľ sa vzal, kto ho priniesol, neviem, ale nenadále našiel sa vo väzení maličký, bielučký, pekný kozlík. Hneď sa stal obecným miláčkom všetkých a tiež všeobecným predmetom zábavy, ba i radosti. Bolo to veľmi veselé a zábavné stvorenie. Naučil sa chodiť s nami na robotu k poteche areštantov a stretajúceho nás obecenstva. Niekedy, keď sme pracovali na brehu, areštanti nalámali vŕbového prútia, nasbierali kvetín a tým všetkým vyzdobili Vásku. Kvetinami a vencami ozdobený Váska vracal sa do väzenia — vždy v čele areštantov — a títo kráčali za ním, ako by sa honosili pred mimoidúcimi.

A dlho by bol Váska žil a tešil areštantov; ale raz, vracajúc sa v čele ich z roboty, vyzdobený a vycifrovaný, stretol sa s majorom. „Stoj!“ zareval major; „čí je to kozel?“ Povedali mu. „Vo väzení máte tedy kozla bez môjho dovolenia! Zavolať poddôstojníka!“ Prišiel poddôstojník a hneď bolo rozkázané, kozla zarezať, kožu sodrať a predať na trhu a utržené peniaze pripojiť k erárnym areštantským peniazom, mäso však dať areštantom do šči.

Vo väzení o tom pohovorili, poľutovali kozla, ale neposlúchnuť nesmeli. Vásku zarezali nad našou pomyjnou jamou. Mäso kúpil jedon z areštantov všetko na raz za poldruhého rubľa. Za tie peniaze nakúpili koláčov a ten, čo kúpil Vásku, rozpredával ho po kusoch svojim súdruhom na pečienku. Mäso bolo vskutku veľmi chutné.

Zdržoval sa u nás vo väzení nejaký čas neveľký stepný orol. Ktosi ho priniesol raneného a zmoreného do väzenia. Celé väzenie ho obstúpilo; nemohol lietať: pravé krýdlo svoje vliekol po zemi, jednu nohu mal vytknutú. Zúrivo sa obzeral, dívajúc sa na zvedavý zástup a roztvárajúc svoj zakrivený zobák, ako by sa pripravoval draho predať svoj život.

Keď sa naň nadívali do sýta a odchádzali, odobral sa, pokuľhávajúc a jednu nohu a máchajúc pritom zdravým krýdlom, do najvzdialenejšieho konca väzenia, kde sa schoval do kúta a pritúlil sa až k samej stene. Tak pobudol u nás tri mesiace, a za celý tento čas neopúšťal svojho kúta. Najprv prichádzali často dívať sa naň, huckali na neho psa. Šárik vrhal sa besne na neho, ale sa bál pristúpiť bližšie, čo veľmi zabávalo väzňov.

„To je zver!“ hovorili, „nedá sa!“

Neskôr však i Šárik bolestne mu ubližoval; prestal sa báť, a keď ho trestanci huckali, obratne ho chytal za boľavé krýdlo. Orol sa bránil zo všetkých síl pazúrmi a zobákom; hrdo a divo, ani ranený kráľ; zaliezol do svojho kúta, a pozeral na zvedavcov, ktorí sa prišli naň dívať. Ale napokon všetkých to omrzelo, všetci ho nechali v pokoji, ako by zabudli na neho, hoci každý deň bolo vidieť vedľa neho kúsok čerstvého mäsa a črep s vodou. Niekto ho tedy predsa len opatroval. Z počiatku ani jesť nechcel, nejedol niekoľko dní; potom však predsa začal prijímať stravu, ale nikdy z ruky, alebo v prítomnosti ľudí.

Neraz som ho pozoroval zďaleka. Keď nikoho nevidel a myslel, že je sám, odhodlal sa niekedy vyjsť z kúta a kuľhal asi na dvadsať krokov a potom sa vracal, a potom zas, akoby vychádzal na prechádzku.

Ale náhle ma zbadal, ponáhľal sa zo všetkých síl, kuľhajúc a poskakujúc, na svoje miesto, zdvihol hlavu, roztvoril zobák, nasršil sa a bol hneď hotový bojovať. Nijakým lichotením nemohol som ho obmäkčiť: kúsal a hádzal sa, mäsa odo mňa neprijímal, upieral svoj zlý, prenikavý pohľad priamo mne do očú. Osamotený, rozhorčený očakával smrť, nikomu nedôverujúc a nesmierujúc sa s nikým.

Napokon trestanci ako by sa boli rozpomenuli na neho. Hoci sa nikto oňho nestaral, nikto si ho nevšímal, skoro dva mesiace; naraz u všetkých ako by sa bol ozval súcit k nemu. Zahovorili, že ho treba vypustiť na slobodu.

„Nech si tam hoci scepenie, len nech nezahynie vo väzení,“ hovorili.

„To sa vie, je vták voľný, divý, vo väzení neprivykne,“ súhlasili iní.

„Je vidieť, že nie je taký, ako my,“ dodal ktosi.

„Tu ho máš! To je vták a my sme predsa ľudia.“

„Orol, bračekovci, je kráľ vtákov…“ začal krásorečný Skurátov, ale ho v tú chvíľu nikto nepočúval.

Raz po obede, keď bubon svolával do roboty, vzali orla, stisli mu zobák rukou, lebo sa zúrivo trhal a niesli ho z väzenia.

Prišli k valu. Asi dvanásť chlapov, ktorí boli v tejto skupine, čakali zvedavo, kam orol pôjde. A divná vec, všetci boli naplnení akousi spokojnosťou, ako by sami čiastočne dostali slobodu.

„Pozrite na mrchavca! Robíme mu dobre, a on ustavične len kúše!“ povedal ten, ktorý ho držal, a skoro s láskou pozeral na zlého vtáka.

„Pusť ho, Mikita!“

„Nesľubuj mu čerta vo vreci. Daj mu svobodu, opravdivú svobodu.“

Pustili orla na step. Bolo to v hlbokú jeseň. Deň bol chladný, pošmurný. Vietor hvižďal po holej stepi a šelestil vyschlou, stepnou trávou. Orol sa pustil priamo, máchajúc zdravým krýdlom, ako by sa ponáhľal utiecť od nás, kam ho oči ponesú. Areštanti zvedavo sledovali, ako sa mihala v tráve jeho hlava.

„Vidíš ho!“ zádumčivo povedal jedon.

„Ani sa len neobzre!“ dodal druhý.

„Ani raz sa, bračekovci, neobzrel, len si beží!“

„A ty si myslel, že sa vráti, aby sa nám poďakoval?“ poznamenal tretí.

„Svobodu pocítil.“

„Veru, svobodu.“

„Už ho nevidieť, bračekovci…“

„Čo tam stojíte? Marš!“ zakričal strážnik, a všetci sa mlčky dali do roboty.