ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začínajúc túto hlavu, vydavateľ zápiskov nebohého Alexandra Petroviča Gorjančikova pokladá za svoju povinnosť uvedomiť čitateľov o nasledujúcom:

V prvej hlave „Zápiskov z mŕtveho domu“ bolo povedané niekoľko slov o istom otcovrahovi, rodom zemanovi. Medzi iným bol uvedený ako príklad toho, ako bezcitne rozprávajú niekedy areštanti o zločinoch, ktorých sa dopustili. Bolo tiež povedané, že sa vrah na súde nepriznal k svojmu zločinu, ale že, súdiac podľa rečí ľudí, ktorí znali všetky podrobnosti jeho histórie, fakty boly tak jasné, že nemožné bolo neveriť, že sa zločinu dopustil. Tí istí ľudia vyprávali autorovi „Zápiskov“, že život zločincov bol celkom neporiadny, že robil dlhy a zabil svojho otca, dychtiac po dedictve. Ostatne celé mesto, v ktorom prv bol úradníkom tento otcovrah, vypravovalo túto históriu tiež tak. Že je tomu skutočne tak, o tom mal vydavateľ „Zápiskov“ dosť spoľahlivé zvesti. Konečne bolo povedané v „Zápiskoch“, že vo väzení býval otcovrah vždy v najlepšej, najveselšej nálade; že to bol v najvyššej miere nerozvažitý a ľahkomyseľný človek, hoci nehlúpy, a že autor „Zápiskov“ nikdy v ňom nespozoroval nejakej zvláštnej surovosti. K tomu bola pripísaná poznámka: „Rozumie sa, že som neveril v ten zločin.“

Nedávno dostal vydavateľ „Zápiskov z mŕtveho domu“ uvedomenie zo Sibíri, že areštant tento bol celkom nevinný a že desať rokov trpel na kátorge nadarmo; že nevinnosť jeho bola dokázaná súdne, oficiálne. Že sa našli opravdiví priestupníci a priznali sa; že bol nešťastný už prepustený z väzenia. Vydavateľ nemôže pochybovať o pravdivosti tejto zvesti…

Netreba k tomu ničoho dodávať. Nie je treba hovoriť a rozširovať sa o hlbokom tragizme v tomto fakte a zahubenom živote hneď za mladi, strávenom pod ťarchou takého hrozného obvinenia. Fakt je príliš pochopiteľný, príliš ohromujúci sám o sebe.

My sa tiež nazdávame, že ak vyšla na javo možnosť takého fakta, tedy sama táto možnosť, pridáva ešte novú a neobyčajne rezkú črtu k charakteristike a úplnosti obrazu Mŕtveho domu.

A teraz pokračujeme.

Už som spomenul vyššie, že som sa konečne vpravil do svojho postavenia vo väzení. Ale toto „konečne“ dostihovalo sa veľmi tuho a bolestne, príliš pomaličky. V skutočnosti potreboval som skoro rok času na to, a to bol najťažší rok môjho života. Preto sa celý so všetkými podrobnosťami tak vtlačil do mojej pamäti. Zdá sa mi, že si každú hodinu toho roku pripomínam po poriadku. Tiež som hovoril, že aj iní areštanti nemohli privyknúť k tomuto životu. Často som rozmýšľal tohoto prvého roku a zadával si otázku: „Čože oni? Ako im je? Či je možné, aby boli spokojní?“ A otázky tieto ma veľmi zaujímaly. Spomínal som už, že tu všetci areštanti žili, ako by neboli doma, lež kdesi v dome pre pocestných, na pochode, na etape nejakej. Aj takí ľudia, ktorých sem posielali na celý život, aj tí sa ponáhľali kamsi, túžili po čomsi a každý bez výnimky blúznil o niečom skoro nemožnom. Táto večná nepokojnosť, vyjadrovaná mlčky, ale zrejmé, táto podivná náhlosť a nedočkavosť v nádejach časom mimovoľne prejavených, niekedy tak bezdôvodných, že sa ponášaly na blúznenie v horúčke, a čo najviac prekvapovalo, vznikavších neriedko v hlavách zdanlivo najpraktickejších — všetko toto pridávalo neobyčajný pohľad a charakter tomuto miestu, a to tak neobyčajný, že azda práve tieto črty tvorily jeho najviac charakteristickú vlastnosť.

Akosi skoro, hneď na prvý pohľad, bolo cítiť, že tohoto nieto za ostrogom. Tu boli všetci blúznivci, a to bilo do očú. Pociťovalo sa to bolestne práve preto, že blúznivosť dodávala väčšine väzňov pošmurný, mračný, ba akýsi nezdravý pohľad. Ohromná väčšina bola mlčanlivá a zlostná až k nenávisti, nerada vystavovala svoje nádeje na odiv. Prostodušie, úprimnosť boly v opovržení. Čím nemožnejšie boly nádeje, a čím viac pociťoval túto nemožnosť sám blúznivec, tým neodstupnejšie a prísnejšie ich tajil v svojom srdci, ale vzdať sa ich nemohol. Kto vie, azda sa niektorý aj hanbil za ne sám pred sebou, Možno, že pre túto ustavične v sebe tajenú nespokojnosť so samým sebou bolo v tých ľuďoch toľko netrpelivosti a toľko posmechu z iných. Ak sa prihodilo, že na príklad vyskočil naraz niekto z nich, čo bol viac naivný a nedočkavý, a začal rozprávať o tom, čo všetkým väzelo v mysli, púšťal sa do blúznenia o svojich nádejach, hneď mu hrubo zapchali ústa a vysmiali sa mu; ale zdá sa mi, že najhorlivejšími medzi prenasledovateľmi boli práve tí, čo sami v svojich snoch a nádejach zabehávali ešte ďalej než on.

Na naivných a prostodušných u nás hľadeli, ako som už povedal, všetci vôbec ako na najsprostejších hlupákov a opovrhovali nimi. Každý bol na toľko mrzutý a samoľubivý, že začal opovrhovať človekom prívetivým a bez samoľúbosti. Krome týchto naivných a prihlúpych tlčhubov, všetci ostatní, to jest mlčanliví, delili sa na dobrých a zlých, na mrzutých a prívetivých. Mrzutých a zlých bolo nepomerne viac; ak boli ktorí z nich už od prírody tlčhubovia, boli to zcela iste nepokojní klebetníci a závistníci. Do všetkého cudzieho sa miešali, hoci svojej vlastnej duše, svojich vlastných tajomství nikomu nevystavovali na odiv. Nebolo to v móde, nebolo to zvykom. Dobrí — ich nebolo veľa — boli tichí, mlčky tajili v sebe svoje nádeje a boli, pravda, náchylnejší k nádejam a viere v nich. Ostatne zdá sa mi, že bol vo väzení ešte jedon druh ľudí, ľudia ktorí ztratili akúkoľvek nádej. Takým bol na príklad aj starec zo starodubských osád. Starček bol na pohľad spokojný — už som o ňom hovoril, — ale podľa niektorých príznakov súdim, že duševný stav jeho musel byť hrozný. Ostatne on mal niečo, čo ho mohlo spasiť, čo ho mohlo vyviesť z takého stavu: a to modlitba a domnienka, že je mučeníkom. Areštant, čo sa vrhol s tehlou na majora, ako som bol už spomenul, bol bez pochyby tiež jeden z tých, čo zúfali, čo celkom ztratili nádej; a keďže zcela bez nádeje žiť nie je možné, preto našiel východ z takého nemožného stavu v dobrovoľnom mučeníctve.

On oznámil, že sa vrhol na majora bez akejkoľvek zloby k nemu jedine preto, že želal podstúpiť mučeníctvo. A kto vie, aký psychologický proces sa odohral vtedy v jeho duši!

Bez akéhokoľvek cieľa a túžby po dosiahnutí toho cieľa nežije ani jeden človek. Ak ztratil človek cieľ a nádej, obráti sa z duševnej úzkosti v netvora… Cieľom všetkých našich bola svoboda a východ z kátorgy.

Ostatne aj teraz sa namáham rozdeliť našich areštantov na oddiely; ale či je to možné? Veď skutočnosť je nekonečne rozmanitá v porovnaní so všetkými ostroumnými vývodami abstraktnej mysli a nedopúšťa rezkých a značných rozdielov. Skutočnosť smeruje k rozdrobovaniu. Aj my sme mali svoj život; nech si bol akýkoľvek, ale predsa bol život, nie jedine oficiálny, lež vnútorný, svoj vlastný život.

Ale ako som už čiastočne aj spomenul, nemohol som a ani som nevedel na počiatku mojeho pobytu vo väzení preniknúť do vnútornej hlbiny tohoto života a preto všetky zovňajšie prejavy jeho mučily ma vtedy nevýslovnou duševnou úzkosťou. Začínal som niekedy nenávidieť svojich súdruhov, práve takých utrápených ako aj ja. Ba závidel som im, že sú predsa len medzi svojimi, vo svojej spoločnosti, rozumejú si navzájom, hoci sa im v skutočnosti zhnusila všetkým, práve tak ako mne tá spoločnosť, udržovaná spolu knutom a palicou, teda to vynútené družstvo, a každý hľadel pre seba niekam stranou. Opakujem, že táto závisť, ktorá ma ovládala v minútu hnevu, mala svoj zákonný dôvod. Veď v skutku mýlia sa tí, čo tvrdia, že zemanovi, vzdelanému človekovi atď. je jednako ťažko na kátorge a vo väzení, ako každému mužíkovi. Viem a počul som o takej domnienke v posledných časoch a čítal som o tom. Zásada tejto idey je správna a humánna. Všetci ľudia sú rovnakí. Ale idea táto je aj veľmi abstrakná. So zreteľu upúšťame veľmi mnoho praktických podmienok, ktoré možno pochopiť nie ináč, než v samej skutočnosti. Hovorím to nie preto, že zeman a vzdelanec ako by cítili jemnejšie, preto že sú rozvitejší. Dušu i jej rozvoj ťažko je priviesť pod akúsi spoločnú úroveň. Ani samo vzdelánie nemôže v tomto prípade byť mierou. Ja prvý hotový som dosvedčiť, že som aj v najmenej vzdelaných, najviac utlačených masách, že som aj medzi týmito trpiteľmi nachádzal príznaky najjemnejšieho duševného rozvoja. Bývaly vo väzení také prípady, že znáš areštanta niekoľko rokov a domnievaš sa o ňom, že je to zver a nie človek, a opovrhuješ ním. Ale naraz prichodí náhodou chvíľa, v ktorej duša jeho nevoľným pohybom vystúpi na povrch a ty uvidíš v nej také bohatstvo, city, srdce, také jasné ponímanie svojho a cudzieho trápenia, že sa ti naraz ako by oči otvoria, ale v prvú minutu ani veriť nechceš, že si to sám videl a počul. Býva aj naopak: vzdelanosť snáša sa niekedy s takým barbarstvom, s takým cynizmom, že sa vám až zhnusí, a čo by ste boli aký dobrí alebo predpojatí, nenajdete v svojom srdci ani výhovorky, ani ospravedlnenia.

Nehovorím tiež o zmene zvykov, o spôsobe života, strave atď., čo je všetko pre človeka z vyšších tried spoločenských istotne ťažšie, než pre mužíka, ktorý nezriedka na svobode hladoval, a vo väzení vždycky sa najie do sýta. Nebudem sa ani o tomto hádať. Povedzme, že pre človeka trochu silnej vôle všetko toto je malichernosť v porovnáni s iným nepohodlím, hoci zmena zvykov nie je v skutočnosti maličkosťou, ani poslednou vecou. Ale sú nepohodlia, pred ktorými všetko toto bledne v takej miere, že si nevšímaš ani špinavého obydlia ani utlačovania ani zlej nečistej stravy. Aj hladký pánik, čo vyhýbal ťažkej robote, aj najväčší znežnelec keď popracuje v potu tvári, ako nikdy nepracoval na svobode, bude jesť aj čierny chlieb aj šči so švábmi. K tomu sa ešte dá privyknúť, ako pripomína humoristická areštantská pesnička o bývalom maznákovi, ktorý sa dostal na kátorgu:

Nie; najdôležitejšie je to, že každý z novoprichádzajúcich o dve hodiny ako prišiel, stáva sa vo väzení práve takým, ako sú všetci ostatní, on je tu doma, stáva sa rovnoprávnym gazdom v areštantskom družstve. Všetci mu rozumejú, aj on rozumie všetkým, všetkým je známy a všetcia považujú ho za svojho. Ale zcela niečo iného je človek blahorodý, zeman. Nech si je akokoľvek spravodlivý, dobrý, rozumný, predsa ho budú celé roky nenávidieť, opovrhovať ním, jemu neporozumejú a hlavne nebudú mu veriť. Nie je ním súdruhom ani priateľom, a hoci by dostihol konečne po rokoch toho, že mu nebudú ubližovať, zostane predsa medzi nimi cudzím a večne bude s bolesťou soznávať svoju odlúčenosť a svoju osamelosť. Táto odlúčenosť vzniká niekedy celkom bez zlého úmyslu so strany areštantov, len tak prosto, nevdojak. Nie je to človek ich spoločnosti, a dosť. A nič nie je hroznejšieho, ako žiť v cudzej spoločnosti. Mužík, ktorého priviedli z Taganroga do Petropavlovského prístavu, hneď tam najde práve takého ruského mužíka, hneď sa s ním dohovorí, pokoná a o dve hodiny azda už budú žiť spolu v jednej chalupe, alebo v jednej búdke. Ináč je to s človekom urodzeným. Jeho delí od prostého ľudu hlboká priepasť a pozná sa to vo všetkej úplnosti len vtedy, keď blahorodý naraz sám silou zovňajších okolností ztratí svoje predošlé právo a prevráti sa v prostého človeka.

Udalosti ako by náročky potvrdzovaly hneď pri prvom kroku moje pozorovanie a pôsobily na mňa dráždivo a bolestne. Tohoto prvého leta blúdil som po väzení skoro sám jediný. Hovoril som už, že som bol v takom duševnom stave, že som ani nemohol oceniť a rozlíšiť tých areštantov, ktorí by ma mohli neskôr mať radi, hoci by nemohli zaujať toho stanoviska, čo ja. Mal som tu, pravda, aj súdruhov pôvodu zemianskeho, ale títo súdruhovia nesnímali s mojej duše všetkej ťarchy. Zdalo sa mi, že bych na nič nehľadel, ale bežať nebolo kam. Tu na príklad opíšem jeden prípad, ktorý hneď zo začiatku dal mi najviac chápať aký som tu odlúčený, osamotený a jaké zvláštné je moje postavenie vo väzení. Ráz toho prvého leta, už v auguste, v jasný horúci všedný deň pred jednou hodinou popoludní, keď obyčajne všetci spali pred odpoludňajšou robotou, naraz sa zdvihlo celé väzenie ako jedon človek a začali sa do radov strojiť na väzenskom dvore. Ja som nič nevedel do samej tejto minúty. V tie časy som býval tak do seba zahĺbený, že som skoro ani nespozoroval, čo sa kolo mňa robí. A medzitým väzenie už celé tri dni sa búrilo. Azda sa to začalo o veľa prv, ako som sa domyslel potom, pripomínajúc si mimovoľne rozličné rozhovory areštantov a spolu aj zvýšenú ich svárlivosť, mračnú a zlostnú náladu, ktorú bolo pozorovať u nich v posledné časy. Pripisoval som to ťažkej robote, nudným dlhým letným dňom, mimovoľným snom o lesoch a svobode, krátkym nociam, v ktoré ťažko sa bolo vyspať do vôle. Hádam sa všetko toto teraz spojilo v jedon výbuch, ale zámienkou bola strava. Už niekoľko dní posledné časy žalovali sa hlasito, rozhorčovali sa v kasárňach a zvlášte keď sa schádzali do kuchyne k obedu a k večeri, boli nespokojní s kuchármi, oprobovali aj sosadiť jedného z nich, ale hneď zas vyhnali nového a vrátili starého. Slovom všetci boli v akejsi nespokojnej duševnej nálade.

„Robota je ťažká a nás kŕmia slabinou,“ zabručal ktosi v kuchyni.

„Keď sa ti nepáči, objednaj si čukoládu,“ povedal druhý.

„Šči so slabinou mám veľmi rád, bračekovci,“ dodal tretí, „lebo sú veľmi chutné.“

„A keď ťa budú ustavične kŕmiť len slabinou, bude ti to tiež chutnať?“

„Teraz sú mäsité dni,“ hovorí štvrtý, „my sa v tehelni trápime, trápime, a keď si s úlohou hotový, chce sa ti žrať. A slabina, akéže je to jedlo?“

„Veru, strava je mrcha.“

„Kapsu si istotne špikuje.“

„Tomu ty nerozumieš.“

„A ktože rozumie? Veď brucho je moje. Keby sme sa takto všetci spoločne žalovali, tomu by sa dalo spomôcť.“

„Žalovať sa?“

„Áno.“

„Čože ťa málo bili za tieto žaloby. Mamľas!“

„Ono je pravda,“ poznamenal hundravo druhý, čo až dosiaľ mlčal, „ale čože povieš, keď sa ťa opýtajú. To nám najprv povedz, ty hlava s tylom.“

„Nu, poviem vám to. Keby všetci išli, aj ja bych tiež so všetkými hovoril. Chudoba je na našej strane. Niektorí tu jedia svoju stravu, ale niektorí sa musia uspokojiť s komisnou.“

„Aha, závistník bystrooký! Oči sa mu rozhorely na cudzí majetok.“

„Na cudzí majetok neotváraj papuľu; radšej včas vstávaj a svoj si chystaj.“

„Ale, bračekovci, čo tak sedieť! S nás kožu deru. Prečo by sme nešli?“

„Prečo? Tebe aby najprv rozžul a do úst položil; privykol si žuvané jesť. Tu je kátorga — to je to prečo!“

„Nuž vychodí tak: nech Pánboh rozvadí národ, len keď nakŕmi vojvodov.“

„Tak to aj býva. Vypásol sa ôsmioký. Kúpil si páru šedých koníkov.“

„To preto, že sa nerád napije.“

„Onehdy pri kartách sa pobil so zverolekárom. Celú noc kartovali. Feďka rozprával.“

„Preto sú aj šči také mizerné.“

„Ach, vy duráci! Čože my spravíme v našom postavení.“

„Len keby sme išli všetci, uvideli by sme, aké by našiel ospravedlnenie. Na tom by sme mali stáť."

„Ospravedlnenie! Dá ti päsťou do zubov a odíde.“

„A ešte ťa vezmú do vyšetrovania…“

Slovom všetci sa búrili. V tie časy sme mali vskutku mrcha stravu. A krome toho nabralo sa toho viac dohromady. Ale hlavné všeobecná rozmrzenosť, mučiaca úzkosť. Kátoržný areštant je svárlivý a spurný už podľa svojej povahy; ale zriedka sa zdvihnú všetci na raz, alebo aspoň vo veľkých zástupoch. Príčinou toho je ustavičná rozličnosť mienok. Každý z nich to sám cítil; to je príčina, prečo u nás bývalo viac nadávok, než skutkov. Ale tento raz búrka neprešla nadarmo. Začali sa schádzať, radili sa v kasárňach, nadávali si, spomínali s hnevom celú správu majorovu; prezvedali sa o všetkých podrobnostiach jeho života. Rozčuľovali sa zvlášte niektorí. V každej podobnej veci sa vyskytnú podnecovatelia a vodcovia. Vodcovia v týchto prípadoch, kde sa má predniesť žaloba, sú ľudia veľmi pozoruhodní, a to nielen vo väzení, ale vo všetkých družstvách, vojenských oddieloch atď. Je to zvláštny typ, ktorý si je všade podobný. Sú to ľudia ohniví, túžiaci po spravodlivosti, a veľmi naivne a poctivo presvedčení o jej nevyhnutnej, neodvratnej a hlavne bezodkladnej možnosti. Ľudia títo nie sú hlúpejší než iní, bývajú medzi nimi aj veľmi rozumní, ale sú príliš horkokrvní, aby mohli byť dosť schytralými a vypočítavými. Ak sa vo všetkých podobných prípadoch najdú ľudia, čo vedia obratne riadiť masu a vyhrať vec, sú to ľudia zvláštneho typu vodcov ľudových a prirodzených jeho náčelníkov, typ, ktorý je u nás veľmi vzácny. Ale títo, o ktorých ja teraz hovorím, pôvodcovia a vodcovia pri žalobách skoro vždy prehrávajú svoju vec a rozmnožujú tým obyvateľstvo väzení a kátorgy. Pre svoju horkokrvnosť prehrávajú, ale pre tú istú horkokrvnosť majú aj vliv na masu ľudu. Ľud ide za nimi ochotne. Ich oheň a spravodlivá rozhorčenosť pôsobia na všetkých a k nim primykajú aj najnerozhodnejší. Ich slepá viera v úspech svádza aj najzarytejších skeptikov, nehľadiac na to, že tá viera máva niekedy také klátivé, také detínske dôvody, ze sa divíš, ako mohli za nimi ísť. A hlavné je to, že oni idú ako prví a ničoho sa neboja. Ako býci rútia sa napred so spustenými rohami, často bez náležitého ponímania veci, bez opatrnosti. Pri tom obyčajne lámu si rohy. V obyčajnom živote sú to ľudia hnevliví, pohŕdaví, dráždiví a nesnášanliví. Najčastejšie však veľmi obmedzení, čo, ostatne, tvorí čiastočne ich silu. Najmrzutejšie je to, že miesto priameho cieľa, vrhajú sa často na stranu, miesto hlavnej veci na malichernosti. A to práve býva ich záhubou. Ale masy ľudu ich ponímajú, a v tom záleží ich sila… Ostatne musím povedať ešte niekoľko slov o tom, čo je to sťažnosť?

V našom väzení bolo niekoľko takých areštantov, ktorí sa dostali sem za sťažnosti. Tí boli teraz najviac rozčulení. Zvlášte jedon, Martynov, ktorý prv slúžil v husárskom pluku, ohnivý, nepokojný a podozrievavý človek, ináč statočný a pravdivý. Druhý bol Vasilij Antonov, človek akosi chladnokrvne sa rozčuľujúci, s drzým pohľadom, s hrdým sarkastickým úsmevom, neobyčajne rozvitý, ináč tiež poctivý a pravdivý. Ale všetkých ani nespomenieš; bolo ich veľa. Petrov medzitým behal ustavične sem a tam, počúval pri každej hŕbe, málo hovoril, ale zrejme bol rozčulený a prvý vyskočil z kasárne, keď sa začali do radov strojiť.

Náš väzenský poddôstojník, ktorý u nás zastával hodnosť rotmajstra, vyšiel hneď naľakaný. Keď sa areštanti vystrojili do radov, poprosili ho zdvorile, aby oznámil majorovi, že kátorga želá s ním hovoriť a osobne ho prosiť o niektorých veciach. Hneď za poddôstojníkom vyšli aj všetci invalídi a vystrojili sa do radu na druhej strane naproti areštantom. Vzkaz, sverený poddôstojníkovi bol neobyčajný a priviedol ho v úžas. Ale neoznámiť ho hneď majorovi sa nemohol osmeliť. Poprvé, keď sa už areštanti shlukli, mohlo sa stať aj niečo horšieho. Všetci naši predstavení boli vzhľadom na kátorgu akosi prílišne bojazliví. Po druhé: aj keby sa nič nestalo, a všetci si to rozmysleli a hneď sa rozišli, aj vtedy by poddôstojník povinný bol bez odkladu oznámiť veliteľovi všetko, čo sa prihodilo. Bledý a trasúc sa od strachu, ponáhľal sa k majorovi, ani neprobujúc vypytovať sa areštantov, čo by radi a napomínať ich. Vedel, že by teraz s ním ani do reči sa nepustili.

Neznajúc ani, o čo ide, stal som si aj ja do radu. O všetkých podrobnostiach som sa dozvedel až neskôr. Teraz ale som si myslel, že bude nejaká prehliadka, ale nevidiac vojakov, ktorí obyčajne konávali prehliadku, podivil som sa a začal som pozerať do kola. Obličaje boly rozčúlené a podráždené. Niektorí boli až bledí. Všetci boli ustarostení a zamĺkli v očakávaní toho, čo povedia majorovi. Spozoroval som, že mnohí na mňa pozerali s neobyčajným podivením, ale mlčky sa odvracali. Bolo im divné, že som si stal s nimi do radu a neverili, že by som mal tiež v úmysle žalovať sa. Ale onedlho skoro všetci, čo stáli okolo mňa, zas sa začali na mňa ozerať.

„Ty čo tu hľadáš?“ hrubo a hlasito opýtal sa ma Vasilij Antonov, ktorý stál odo mňa ďalej, než iní, a ktorý dosiaľ mi vždycky vykal a shováral so mnou vôbec zdvorile.

Pozrel som na neho s podivením, starajúc sa ustavične ešte poňať, čo to znamená a tušiac už, že sa robí čosi neobyčajného.

„Ale v skutku, čo tu budeš stáť? Iď do kasárne,“ povedal mi istý mladý šuhaj, bývalý vojak, s ktorým som nebol vôbec ani známy, ináč dobrý a tichý šuhaj. „Tomuto ty nerozumieš.“

„Ale veď sa stroja do radu,“ odpovedal som, „myslel som, že bude prehliadka.“

„Tiež vyliezol!“ zakričal jedon.

„Železný zobák!“ povedal druhý.

„Muchotrávka!“ povedal tretí s nevýslovným opovržením.

Táto nová nadávka vyzvala všeobecný smiech.

„V milosti sa nachodí v kuchyni,“ dodal ešte ktosi.

„Oni majú všade raj. Tu je kátorga a oni koláče jedia a prasatá si kupujú. Veď ty ješ svoju stravu; načo sem lezeš?“

„Toto nie je miesto pre vás,“ povedal Kulikov, pristúpiac smelo ku mne; on ma vzal za ruku a vyviedol z radu.

Sám on bol bledý; jeho čierne oči iskrily a nižný ret bol zkúsaný. Veľmi som rád pozoroval Kulikova vo všetkých podobných prípadoch, to jest vo všetkých takých prípadoch, kde bolo treba, aby sa preukázal. On sa ukrutne vystavoval na pohľad, ale pri tom bol aj činným. Zdá sa mi, žeby aj na popravu išiel s akýmsi chikom (= šikom), s akýmsi šviháctvom. Teraz, keď mi všetci tykali a nadávali, náročky zdvojnásobil svoju zdvorilosť so mnou, ale slová jeho boly pri tom akosi zvlášte, skoro až hrdo naliehavé, netrpiace nijakej námietky.

„My sme tu vo svojej veei, Alexander Petrovič, a vy tu nemáte čo robiť. Iďte niekam a tam počkajte… Všetci vaši sú hen v kuchyni, iďte ta k nim.“

Cez okno v kuchyni uvidel som vskutku našich Poliakov; ostatne mne sa zdalo, ako by tam okrem nich bolo ešte veľa ľudí. Prekvapený vstúpil som do kuchyne. Smiech, nadávanie, hvízdanie ozývalo sa za mnou.

„Nepáči sa ti! Chytajte ho!…“

Nikdy som nebol vo väzení pred tým tak obrazený, preto mi bolo veľmi ťažko na srdci. V pitvore pri kuchyni som stretol T…ského. T. bol bývalý zeman, energický, veľkodušný mladý človek, bez obzvláštneho vzdelania, statočný, zmužilý a silný, čo vychádzalo akosi na javo pri každom jeho pohybe. Jeho mali areštanti trochu radi.

„Čo tam hľadáte, Gorjančikov,“ zakričal na mňa, „poďte sem!“

„Ale čože sa to tam robí?“

„Chceju predniesť žalobu, či vari neviete? Pravda, nič nevykonajú; ktože uverí areštantom? Začnú hľadať pôvodcu, a ak by sme boli medzi nimi, rozumie sa, že na nás prvých by svalili vinu tejto búrky. Spomeňte si, prečo sme sa sem dostali. Ich jednoducho vyšľahajú, ale nás by vzali do vyšetrovania. Major nás všetkých nenávidí a s radosťou by nás všetkých priviedol do záhuby.“

„Ostatne aj areštanti by na nás svalili vinu,“ dodal M…cký, keď sme prišli do kuchyne.

„Ba, veru; ani vás ľutovať nebudú,“ povedal zas T…vský.

V kuchyni, krome zemänov, bolo ešte veľa ľudí, všetkých asi tridsať. Všetci tu zostali preto, že nechceli podávať žaloby, jední z bojazlivosti, druhí z rozhodného presvedčenia, že všetky žaloby sú márné. Bol tu aj Akim Akimyč, zarytý a prirodzený nepriateľ všetkých podobných sťažností, ktoré prekážajú pravidelnému behu služby a poriadku. Mlčky a neobyčajne spokojne vyčkával, čím sa to končí, ale výsledok ho ani najmenej neznepokojoval; naopak, on bol celkom presvedčený, že nevyhnutne zvíťazí poriadok a vôľa predstaveného. Bol tu aj Isaj Fomyč; stál vo veľkých rozpakoch, dychtivo a bojazlivo počúvajúc náš rozhovor. Bol veľmi znepokojený. Boli tu aj všetci prostí Poliaci z väzenia, ktorí sa pripojili k svojim zemänom. Ďalej tu bolo niekoľko bojazlivých Rusov, ľudí vždycky mlčiacich a zastrašených. Vystúpiť do radu s ostatnými oni sa neosmelili, a teraz smutní očakávali, čím sa to končí. Bolo tu konečne niekoľko mračených a vždy mrzutých areštantov, ľudí nebojazlivých. Zostali tu z tvrdohlavého a pohŕdavého presvedčenia, že je to všetko nesmysel, a nič krome zla z toho nevyjde. Ale zdá sa mi, že im bolo teraz akosi nevoľno, opanovala ich akási neistota. Hoci vedeli, že majú pravdu, čo sa týče žaloby, ako sa potom aj ukázalo, ale predsa soznávali, že sú ako by odštepencami, že opustili svoje družstvo, ba skoro ako by boli zradili svojich druhov majorovi. Našiel sa tu aj Jelkin, ten schytralý mužík zo Sibíri, čo prišiel na kátorgu za falšovanie peňazí a u Kulikova odňal celú zverolekársku praktiku. Starec zo starodubských osád bol tiež tu. Kuchári všetci do jedného zostali v kuchyni, bezpochyby z presvedčenia, že tvoria tiež časť administrácie, a preto, že sa nesluší ísť proti nej.

„Ale,“ začal som nerozhodne, obracujúc sa k M., „okrem týchto, čo sú tu, všetci sa postavili do radu.“

„Čože nám je do toho?“ zabručal B.

„My by sme sa vystavili sto ráz väčšiemu nebezpečenstvu, keby sme tam boli; a načo? Je hais ces brigands. Že sa vám chce miešať do takej nesmyseľnej veci?“

„Nebude z toho nič,“ vmiešal sa do reči jedon z areštantov, tvrdohlavý, rozozlený starík. Almazov, ktorý tu tiež bol, chytro mu prisvedčil:

„Vyjmuc, že ich asi pol sta vyšľahajú, nič z toho nevyjde.“

„Major prišiel!“ zakričal ktosi a všetci dychtivo bežali k oknám.

Major vletel rozpajedený, ľúty, červený, s okuliarmi. Mlčky ale smelo pristúpil pred rady. V takých prípadoch v skutku býval smelý a netratil duchaprítomnosti. Ostatne on bol skoro vždy podnapitý. Aj jeho zamastená vojenská čiapka s oranžovým prámom a špinavé strieborné epauletty maly v túto chvíľu čosi zlovestného. Za ním kráčal pisár Ďatlov, neobyčajne dôležitá osobnosť v našom väzení, lebo on vlastne riadil všetko a mal aj istý vliv na majora; bol to človek schytralý, rozumel svojemu prospechu, ale vôbec nebol zlý človek. Areštanti boli ním spokojní. Hneď za ním šiel náš poddôstojník, ktorý akiste dostal už hrozné výčitky a očakával ešte desať ráz väčšie. Areštanti stáli bez čiapok a čakali na prvé slovo, alebo lepšie povedať, na prvý krik najvyššieho predstaveného.

Tento sa ozval hneď; s druhého slova major zareval z plného hrdla; bol nad mieru rozzúrený. Z okien sme videli, ako behal pozdĺž radov, vypytoval sa. Ostatne otázok jeho, ako aj odpovedí areštantov, sme pre vzdialenosť nepočuli. Len to bolo počuť, ako kričal pisklivým hlasom:

„Buriči!… Prútmi!… Pôvodcov! Ty si ten pôvodca! Ty si pôvodca!“ vrhol sa na kohosi.

Odpovedi nebolo počuť, ale o chvíľu sme videli, ako areštant vystúpil z radu a odchádzal na strážnicu. Ešte o minútu odobral sa za ním druhý, potom tretí.

„Všetkých pred súd! Ja vás! Ja vás! Kto je to tam v kuchyni?“ zakričal, keď nás uvidel za otvoreným oknom. „Všetkých sem! Hnať ich hneď sem!“

Pisár Ďatlov odobral sa k nám do kuchyne. V kuchyni mu povedali, že nemajú nijakej sťažnosti. On sa hneď vrátil a oznámil to majorovi.

„Tedy nemajú!“ povedal o dva tóni nižšie, zrejmo potešený. „To je jedno, všetkých sem!“

Vyšli sme. Cítil som, že nám je akoby hanba vychodiť. Všetci išli s opustenými hlavami.

„A, Prokofjev! Aj ty, Jelkin; to si ty, Almázov… Postavte sa sem, sem sa postavte dovedna,“ rozkázal nam major akýmsi zrýchleným, ale mäkkým hlasom, láskavo sa na nás dívajúc. „M…cký, ty si tiež tu… všetkých zapísať, Ďatlov! Hneď všetkých zapísať, spokojných osobitne a všetkých nespokojných tiež osobitne, všetkých do jedného, a soznam priniesť ku mne. Všetkých vás pošlem pred súd! Ja vás, darebáci!“

Papier poučinkoval.

„Sme spokojní!“ mrzuto ozval sa jedon hlas zo zástupu nespokojných, ale akosi nie veľmi rozhodne.

„Teda ste spokojní? Kto je spokojný? Kto je spokojný, nech vystúpi.“

„Spokojní, spokojní!“ ozvalo sa o niekoľko hlasov viac.

„Spokojní! Tedy vás svádzali? Tedy boli podnecovatelia, buriči? Tým horšie pre nich!…“

„Ale, Panebože, čože je to!“ ozval sa čísi hlas v zástupe.

„Kto, kto to zakričal, kto?“ zareval major a vrhnul sa v tú stranu, odkiaľ sa ozval hlas. „To si ty, Rastorgujev, ty si zakričal? Na strážnicu!“

Rastorgujev, plný telom, vysoký mladý človek vyšiel z radu a zvoľna odobral sa na strážnicu. Nie on to bol, čo zakričal, ale keďže na neho ukázali, neodporoval.

„Až veľmi dobre sa vám vodí, nuž sa besníte!“ zahúkal major. „Však ja vás všetkých vynajdem! Spokojní vystúpte!“

„Sme spokojní, vaše vysokoblahorodie!“ ozvalo sa mrzuto niekoľko tuctov hlasov; ostatní tvrdošijne mlčali. Ale major práve na to čakal. Bolo mu istotne samému výhodné, aby sa vec chytro končila, a to aby sa končila dorozumením.

„Teraz sú všetci spokojní,“ povedal náhliac sa. „Ja som to vedel… aj som to videl. — To sú podnecovatelia!“ pokračoval, obracajúc sa k Ďatlovu; „musí sa to dôkladne vyšetriť. A teraz… teraz je čas do roboty. Bubnuj!“

Zostal tam aj sám, kým areštantov nerozoslali na rozličné roboty. Areštanti sa mlčky a smutne rozchádzali spokojní aspoň tým, že sa mu chytro ztratili s očú. Keď sa areštanti rozišli, major hneď zašiel na strážnicu a uložil tresť „buričom“, ale nie veľmi krutý. Ponáhľal sa aj pri tom. Jedon z nich, ako potom rozprávali, prosil o odpustenie a major mu hneď odpustil. Bolo vidieť, že major dostal trochu strachu. Sťažnosť je na každý pád vec háklivá, a hoci žaloba areštantov nemohla byť nazvaná žalobou na majora, keďže sa s ňou obrátili nie k vyšším predstaveným, lež k majorovi samému, ale predsa to bolo akési nepohodlné, nepekné. Zvlášte ho zarazilo to, že vystúpili skoro všetci, do jedného. Bolo mu treba potlačiť vec za každú cenu. „Buričia“ boli o chvíľu prepustení zo strážnice. Na druhý deň bola strava lepšia, hoci nie na dlho. Major prvé dni potom častejšie navštevoval väzenie a častejšie nachodil neporiadky. Náš poddôstojník chodil plný starostí a nevedel, čo si počať, ako by sa dosiaľ nemohol spamätovať z ľaknutia. A čo sa týče areštantov, tí sa ešte dlho potom nemohli uspokojiť, nebúrili sa, pravda, ako prv, ale boli len mlčky rozčulení, a jakosi porazení. Niektorí aj hlavu svesili. Iní mrzuto, hoci málo slovmi posudzovali celú tú vec. Mnohí sa akosi jedovito a hlasito smiali nad sebou, ako by sa sami trestali za sťažnosť.

„Tu máš, braček, vezmi a okoštuj!“ povie jedon.

„Nad čím sa zasmeješ, nad tým sa aj potrápiš,“ dodá druhý.

„Kde je tá myš, ktorá by kocúrovi zvonec povesila na krky,“ poznamená tretí.

„Našinca bez palice nepresvedčíš, to sa vie. Ešte dobre, že nás všetkých nedal vyšľahať.“

„A ty budúcne viac znaj a menej táraj, lepšie bude!“ zlostne podotýka ktosi.

„Koho ty tu chceš učiť; vídíš ho, aký učiteľ.“

„Áno, chcem učiť.“

„Akože si sa k tomu dostal, ty obluda?“

„Ja som posiaľ ešte človek, ale čo si ty?“

„To si ty sám.“

„Nu, nu, prestaňte! Čo revete?“ kričia so všetkých strán na hádajúcich sa…

V ten istý večer, to jest v deň sťažnosti, stretol som po návrate z roboty Petrova za kasárňami. On ma už hľadal. Keď prišiel ku mne, zabručal čosi, ale potom roztržito zamlčal a šiel mašinálne vedľa mňa. Celá minulá udalosť ležala mi ešte bolestne na srdci, a mne sa zdalo, že mi Petrov niečo vysvetlí.

„Poveďte mi, Petrov,“ spýtal som sa ho, „vaši sa na nás nehnevajú?“

„Kto sa hnevá?“ pýtal sa, ako by bol precitnul.

„Areštanti na nás… na zemänov.“

„A prečo by sa mali na vás hnevať?“

„Nuž preto, že sme nevyšli, keď sa všetci sťažovali.“

„A prečo by ste sa mali sťažovať,“ opýtal sa, ako by sa staral poňať ma. „Veď vy jete svoju vlastnú, zvláštnu stravu.“

„Ale, Panebože! Veď aj z vašich sú mnohí, čo svoje jedia a predsa vyšli. Preto sme aj my mali ísť, ako súdruhovia.“

„Tak… ale či ste vy vari náš súdruh?“ opýtal sa v akýchsi rozpakoch.

Pozrel som chytro na neho: Petrov ma v skutku nepoňal, nepoňal, na čom mi záleží. Ale zato ja som ha poňal v túto chvíľu celkom. Tá istá myšlienka, ktorá sa už dávno neurčito vo mne ozývala a mňa prenasledovala, vysvetlila sa mi tento raz zúplna a ja som naraz poňal, čo som dosiaľ len slabo tušil. Poňal som, že ma nikdy neprijmú za svojho súdruha, hoci bych bol odsúdený na veky večné, hoc aj do zvláštneho oddelenia. Ale zvlášte pamätným zostal mi výraz tvári Petrova v tu chvíľu. V jeho otázke: „či ste vy vari náš súdruh?“ ozývala sa taká nelíčená naivnosť, také prostodušné podivenie. Myslel som si, či, reku, nieto v jeho slovách nejakej ironie, zlého úmyslu, posmechu? Ale nebolo nič takého. Jednoducho, nie si súdruhom, a dosť. Iď si svojou cestou, a my tiež pôjdeme svojou; ty máš svoje veci, a my tiež svoje.

A vskutku. Myslel som, že po sťažnosti nás budú priamo trýzniť, že s nimi nevydržíme. Ale nič sa nestalo. Nepočuli sme ani najmenšej narážky na výčitky, nijakej zvláštnej nepriazne proti nám nepribudlo. Len nás prekárali, keď našli príležitosť, ako predtým prekárali, a viac nič. Ostatne nehnevali sa tiež ani trochu na všetkých tých, čo sa nechceli pripojiť k žalobe a zostali v kuchyni, podobne ako aj na tých, čo prví zakričali, že sú všetkým spokojní. Ani to len nespomínali. Zvlášte toto posledné som nemohol poňať.