ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[4]

Rozprával som teraz o telesných trestoch, ako aj o rozličných vykonávateľoch týchto zaujímavých povinností vlastne preto, že len vtedy, keď som sa presťahoval do špitála, dostal som prvé názorné poňatie o všetkých týchto veciach.

Až do tých čias vedel som o tom len z toho, čo sa rozprávalo. Do našich dvoch izieb privádzali zo všetkých bataljonov, areštantských oddelení a iných vojenských oddielov našeho mesta tých z nachodiacich sa vo vyšetrovaní, čo boli trestaní prútmi. V tie prvé časy, keď som ešte všetko, čo sa okolo mňa dialo, tak dychtivo pozoroval, všetky tie pre mňa podivné poriadky, všetci tí potrestaní a k trestu sa chystajúci prirodzene na mňa robili veľmi silný dojem. Bol som rozčulený, pobúrený a podesený. Pamätám sa, že som hneď vtedy začal naraz a netrpelivo vnikať do všetkých podrobností tých nových zjavov, začal som počúvať vypravovania druhých areštantov o tomto predmete, sám som im tiež dával otázky a domáhal sa vysvetlenia. Chcel som medzi iným nevyhnutne znať všetky stupne trestov a ich vykonávanie, všetky odtienky tohoto vykonávania, náhľady samých areštantov o všetkých týchto veciach; staral som sa predstaviť si psychologický stav tých, čo idú k potrestaniu. Ja som už bol povedal, že pred trestom zriedka kto býva chladnokrvným, nevynímajúc ani tých, ktorí už prv bývali veľa a neraz bití. Tu na odsúdeného vôbec napadá akýsi ostrý, ale čisto fyzický strach, mimovoľný a neodvratný, potlačujúci celú mravnú bytnosť človeka. Ja aj potom, za celé tie nemnohé roky svojho väzenského života som si nevoľky všímal tých odsúdených, ktorí keď si boli po prvej polovici trestu poležali v špitáli a vyhojili svoje chrbty, odchádzali z nemocnice, aby zajtra vychodili druhú polovicu úderov palicami, určených im súdom. Toto delenie trestu na dve polovice sa robí vždy po rozsudku lekára, ktorý je prítomný pri treste. Ak je počet úderov, prisúdených za zločin, veliký, takže by areštant všetko naraz nezniesol, delia mu to na dve, ba aj na tri časti, súdiac podľa toho, čo povie lekár pri vyplnení trestu, to jest, či môže trestaný bežať ulicou ďalej, alebo by to bolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho život. Obyčajne päťsto, tisíc, ba aj pol druhého tisíca prebehnú na raz; ale ak je komu prisúdené dvetisíc alebo tritisíc, delí sa vykonanie trestu na dve i na tri časti. Tí, ktorí po prijatí prvej polovice trestu s vyliečeným chrbtom vychádzali z nemocnice, aby sa podrobili druhej polovici trestu, bývali v ten deň, keď odchádzali, aj deň pred tým obyčajne mrační, mrzutí, neshovorčiví. Bolo na nich pozorovať istú otupelosť mysli, akúsi neprirodzenú roztržitosť. Do reči sa taký človek nepúšťa a viac mlčí; zaujímavé je najviac, že s takým človekom ani sami areštanti nikdy nehovoria a nezahovárajú o tom, čo ho očakáva. Ani jediného zbytočného slova ani útechy; ba starajú sa vôbec málo si ho všímať. Je to veru lepšie pre odsúdeného. Bývajú výnimky, ako na príklad Orlov, o ktorom som už vyprával. Po prvej polovici trestu mrzelo ho len to, že sa mu chrbát dosť chytro nehojí a že nemôže trochu skôr odísť z nemocnice, aby skorej mohol dostať ostatné palice, ísť s oddielom areštantov na určené pre jeho deportovanie miesto a cestou ufujazdiť. Ale toho bavil cieľ a Boh vie, čo mal na mysli. To bola vášnivá, plná života povaha. Pred prvou polovicou trestu myslel, že z pod prútov nevyviazne živý, že musí zomrieť. Dochodily k nemu rozličné sluchy o nariadeniach predstavených, ešte keď bol vo vyšetrovaní; už vtedy sa pripravoval k smrti. Ale keď dostal prvú polovicu, obodril sa. Priniesli ho do špitála zbitého a na poly mŕtveho; nikdy som nevidel ešte takých rán; ale prišiel k nám s radosťou v srdci a nádejou, že zostane živý, že sluchy boly lživé, že ho predsa vypustili z pod prútov; takže teraz po dlhej vyšetrovacej väzbe začal už blúzniť o ceste, o úteku, slobode, o poliach a lesoch… Ale o dva dni, ako ho vypustili z nemocnice, zomrel v tej istej nemocnici na svojej predošlej posteli; nevydržal druhej polovice trestu.

Ale tí istí areštanti, ktorí trávili tak ťažké dni a noci pred samým trestom, znášali trest mužne, nevynímajúc ani najmalomyselnejších z nich. Zriedka som ich počul stenať aj prvú noc po ich príchode, ešte aj takých, čo boli ťažko zbití; ľud vôbec vie znášať bolesť. Čo sa tej bolesti týče, veľa som sa na to vypytoval. Chcel som sa určito dozvedieť, jako je tá bolesť veliká a s čím ju možno srovnať? Veru ani neviem, prečo som sa tak na to dopytoval. Len jedno pamätám, že nie z daromnej zvedavosti. Opakujem, že som bol rozčulený a potrasený. Ale nech som sa pýtal kohokoľvek, nijako som nemohol dostať odpovedi, ktorá by ma bola uspokojila. Páli, ako ohňom — to je všetko, čo som sa mohol dozvedieť, a to bola jediná odpoveď od všetkých. Páli to — a dosť. Spozoroval som vtedy istú vec, za spoľahlivosť ktorej však veľmi neručím; ale súhlasné výpovedi areštantov ju akosi potvrdzujú: a to, že prút, ak ho dajú vo veľkom množstve, je najťažším trestom zo všetkých, ktoré sa u nás upotrebujú. Zdalo by sa na prvý pohľad, že je to nesmysel a nemožné. Jednako piatimi, ba štyrmi stami prútov môžeš zasekať človeka do smrti; a keď ich je vyše päťsto, smrť je skoro istá. Tisíc prútov neznesie na raz ani človek najsilnejšej konštrukcie. Medzitým päťsto palíc možno vydržať bez akéhokoľvek nebezpečenstva pre život. Tisíc palíc môže vydržať bez nebezpečenstva života aj človek nie veľmi silného složenia. Ba ani dvoma tisícami palíc nezabiješ človeka prostrednej sily a zdravého složenia. Areštanti všetci hovorili, že prúty sú horšie než palice. „Prút lepšie prilieha,“ hovorili, „bolesti je viac.“ Nieto tedy pochybnosti, že prúty sú mučiteľnejšie než palice. Oni siľno dráždia, siľno účinkujú na nervy, rozčulujú ích vyše miery, potriasajú viac, než je možné. Neviem ako teraz, ale za nedávnych čias boli gentlemeni, ktorým možnosť šľahať svoju žertvu, poskytovala čosi, čo napomína markýza de-Cada a Brenvilie. Myslím, že v pocite tomto je niečo takého, od čoho u týchto gentlemenov srdce sa sviera v sladkom a spolu bolestnom pocite.

Sú ľudia ako tygri, ktorí dychtia po tom, aby mohli liznúť krvi. Kto zakúsil raz tejto moci, tejto neobmedzenej nadvlády nad telom, krvou a duchom človeka, práve takého, ako je on sám, tiež Bohom stvoreného a brata po zákonu Kristovmu; kto zakúsil tej moci a úplnej možnosti ponížiť tým najhlbším ponížením druhú bytnosť, nosiacu na sebe obraz Boží, ten už nevoľky tratí akosi vládu nad svojimi city. Tyranstvo je zvyk, ktorý sa môže rozvíjať a ktorý sa rozvíja nakoniec v chorobu. Nazdávam sa, že aj najlepší človek môže zvykom zhrubieť a otupieť až na stupeň zvera. Krv a moc opojujú; rozvíja sa zhrublosť, prostopašnosť; rozumu a citu sa stávajú prístupnými a nakoniec príjemnými aj abnormálne zjavy. Človek a občan mizne v tyranovi navždy a návrat k ľudskej dôstojnosti, k pokániu, k znovuzrodeniu stáva sa pre neho skoro už nemožným. Krome toho príklad, možnosť takej svevole pôsobí tiež na celú spoločnosť nákazlivo; taká moc je svodná. Spoločnosť, ktorá hľadí chladnokrvne na také zjavy, sama je už nakazená vo svojich základoch.

Slovom, právo k telesnému trestaniu, dané jednému človekovi nad druhým, je jazvou spoločnosti, je jedným z najsilnejších prostriedkov na potlačovanie v nej každého zárodku, každého pokusu k dosiahnutiu práv občianskych a spolu istou príčinou jej nevyhnutného a neodvratného rozkladu.

Kat sa hnusí každému v spoločnosti, ale kat gentlemen celkom nie. Len nedávno bola vyslovená opačná mienka, ale vyslovili ju len v knihách abstraktne. Aj tí, čo ju vyslovujú, nestihli ešte všetci potlačiť v sebe túto potrebu samovlády. Ešte aj každý fabrikant, každý podnikateľ musí nevyhnutne pociťovať akúsi rozčuľujúcu rozkoš v tom, že jeho robotník závisí niekedy celý s celou svojou rodinou jedine od neho. Je tomu vskutku tak; nie tak chytro sa pokolenie ľudské zrieka toho, čo v ňom väzí dedične; nie tak chytro sa zrieka človek toho, čo vniklo do jeho krvi, čo sa mu dostalo, tak rečeno, s materinským mliekom. Nebýva takých náhlych prievratov. Priznať vinu a dedičný hriech je ešte málo, veľmi málo; treba mu celkom odvyknúť. A to sa nerobí tak chytro.

Zmienil som sa o katovi. Vlastnosti katovské v zárodku nachádzajú sa skoro v každom človekovi našej doby. Ale zvieracie tieto vlastnosti nerozvíjajú sa rovnako. Ak ony v niektorom človeku prevládajú v svojom rozvoji všetky druhé jeho vlastnosti, stane sa veru taký človek hrozným a ohavným. Bývajú dva druhy katov: jední sú dobrovoľní, druhí nevoľní, z povinnosti. Dobrovoľný kat stojí, pravda, v každom ohľade nižšie, než nevoľný, ktorý sa tak oškliví, tak hnusí ľudu, ktorého sa ľud tak hrozí, pred ktorým má akýsi nevysvetliteľný, skoro mystický strach. Odkiaľže sa bere tento skoro poverečný strach pred jedným katom a taká ľahostajnosť k druhému, ba skoro schvaľovanie jeho? Bývajú príklady v najvyššej miere podivné. Znával som ľudí dobrých, čestných, ba aj vážených v spoločnosti, ktorí nemohli, na príklad, ľahostajne zniesť, keď trestaný nekričí, keď ho šľahajú prútmi, neprosí o smilovanie. Trestaný má nevyhnutne kričať a prosiť o milosť. Tak je to zavedené; to sa poklada za slušné a nevyhnutne potrebné; a keď raz žertva nechcela kričať, vykonavateľ, ktorého som znal, a ktorý v iných okolnostiach mohol sa pokladať aj za dobrého človeka, až osobne bol urazený týmto prípadom. Chcel zprvu potrestať ľahko; ale keď nepočul obyčajných: „Vaše blahorodie, otec rodný, sľutujte sa, urobte, aby sa večne za vás modlil k Bohu“ a pod., rozozlil sa a pričinil mu asi päťdesiat prútov, chcejúc vyzvať krik a prosby — a dosiahol toho. „To sa nesmie dopustiť, to je hrubosť,“ povedal mi celkom vážne.

A čo sa týče skutočného kata, nevoľného kata z povinnosti, je známe, že im býva odsúdený areštant, čo mal byť deportovaný, ale ho nechali na svojom mieste, aby vykonával povinnosti kata. On vstúpi najprv do učenia k inému katovi, a keď sa u neho vyučil, zostáva navždy pri väzení, kde býva osobitne, vo zvláštnej izbe, máva aj svoje gazdovstvo, ale nachádza sa skoro vždy pod vojenským dozorom. Pravda, živý človek nie je mašina; kat hoci bije z povinnosti, ale niekedy sa tiež rozjarí; a ak mu je azda bitie aj príjemným, predsa skoro nikdy nemá osobnej nenávisti k svojej žertve. Šikovnosť úderu, znalosť svojho umenia, želanie ukázať sa pred svojimi súdruhmi a pred obecenstvom, podnecujú jeho samoľúbie. Namáha sa len pre umenie. Krome toho kat vie dobre, že je vyvrheľom celého sveta, že poverečný strach všade ho víta a sprevádza a nedá sa ručiť za to, že by toto na neho nepôsobilo, že by toto nezvyšovalo jeho vzteku, jeho zverských náklonností. Aj deti vedia „že sa on odrieka otca a materi“. Podivná vec, všetci kati, čo sa mi prihodilo ich vidieť, všetci boli ľudia rozvití, rozumní, neobyčajne samoľubiví, ba hrdí. Či sa nerozvíjala v nich táto hrdosť ako odpor k všeobecnému k nim opovrženiu; či sa nezvyšovala vedomím strachu, ktorý vnukajú svojej žertve, a vedomím svojej moci nad ňou — neviem. Azda sama parádnosť a teatrálnosť, s ktorou vystupujú na popravišti pred obecenstvom, pôsobí na rozvitie istej domýšľavosti v nich. Mal príležitosť istý čas z blízka pozorovať istého kata. Bol to chlapík prostrednej postavy, svalovitý, chudorľavý, asi štyridsaťročný, s dosť príjemnou a rozumnou tvárou a kučeravou hlavou. Býval vždy neobyčajne vážny, kľudný; držal sa po gentlemensky, odpovedal vždy krátko, s rozvahou, ba aj láskavo, ale akosi domýšľavo láskavo, ako by sa čímsi predo mnou chvastal. Dôstojníci od stráže často sa s ním predo mnou dávali do reči a vskutku akoby s akousi šetrnosťou k nemu. On si toho bol vedomý a pred predstaveným náročky zdvojnásobňoval svoju zdvorilosť, suchosť a pocit vlastnej dôstojnosti. Čím láskavejšie hovoril s ním náčelník, tým zdržanlivejším sa zdal, a hoci nevystupoval ani za mak z medzí najjemnejšej zdvorilosti, presvedčený som, že sa v tú chvíľu pokladal za nepomerne vyššieho, než predstavený, čo sa s ním shováral. Na obličaji to mal napísané. Stávalo sa, že ho niekedy v lete, keď bol sparný deň, posielali s vojenským sprievodcom do mesta zabíjať dlhou žrďou psov. V tomto mestečku bolo veľmi veľa psov, čo nikomu nepatrili a neobyčajne bystro sa plodili. V horúce dni leta stávali sa nebezpečnými a z rozkazu predstavenstva, posielali kata ich kynožiť. Ale ani táto unižujúca povinnosť ho na pohľad netrápila. Bolo treba pozreť, s akou dôstojnosťou si vykračoval po mestských uliciach v sprievode ustatého strážnika, ľakajúc puhým svojím zjavom baby a deti, čo ho stretaly, ako spokojne, ba s vysoka hľadel na každého, kto ho stretol. Katom sa ostatne žije pohodlne. Mávajú peniaze, jedia veľmi dobre, piju vodku. Peniaze sa im dostávajú cestou podplatkov. Odsúdenec stavu občianskeho, ktorý ma byť podľa rozsudku telesne potrestaný, obdaruje napred kata aspoň niečim, hoci z posledného, čo má. Avšak od iných, od bohatých odsúdených berú sami, určujúc im sumu, pomerne k pravdepodobným prostriedkom areštantovým; berú aj tridsať rubľov a niekedy aj viac. S veľmi bohatými sa poriadne jednajú. Veľmi slabo kat, pravda, nemôže trestať; odpovedal by za to svojim vlastným chrbtom. Ale za určitý plat sľúbi svojej žertve, že ju nebude ťať veľmi silne. Jeho ponuknutie sa skoro vždy prijíma; ak nie, bije vskutku barbarsky, čo je zúplna v jeho moci. Stáva sa, že uloží značnú sumu aj veľmi chudobnému odsúdenému; príbuzní chodia, jednajú sa, klaňajú sa mu, a beda, ak mu nevyhovia. V takých prípadoch mu veľmi pomáha poverčivý strach, čo im naháňa. Akých divných vecí nerozprávajú o katoch! Ostatne sami areštanti ma uisťovali, že kat môže zabiť jedným úderom. Ale kedyže sa to dokázalo? Tvrdilo sa to všeobecne. Ale kat sa mi zaručoval, že to urobiť nemôže. Hovorili tiež, že môže uderiť zo všetkej sily po chrbte priestupníkovom, ale tak, že po údere neukáže sa ani najmenšej ranky a priestupník nepocíti ani najmenšej bolesti. Ale o všetkých týchto figľoch a fortieľoch známe je už veľa rozprávok.

Ale keď kat aj vezme podplatok, aby trestal ľahko, prvý úder vylepí predsa z celého rozmachu a zo všetkej sily. Stalo sa to medzi nimi zvykom. Nasledujúce údery zmierňuje, zvlášte keď mu napred zaplatili. Ale prvý úder, či mu zaplatili, alebo nie — je jeho. Veru neviem, prečo to robia? Či preto, aby odrazu priučili svoju žertvu k ďalším úderom, (rátajúc na to, že po veľmi tuhom údere ľahšie údery nebudú sa zdať tak bolestnými, alebo je tu len želanie ukázať svojej žertve, čo môžu, nahnať jej strachu, udiviť z prvého razu, aby sa dovtípila, s kým ma do činenia, slovom povystatovať sa. Pred začiatkom exekúcie kat cíti sa v rozčulenom stave, pociťuje svoju silu, je si vedomý, že je pánom; je v tejto chvíli hercom; na neho s úžasom a podivením hľadí obecenstvo a veru nie bez rozkoši; kričí na svoju žertvu pred prvým úderom: „Drž sa, opálim ťa!“ obyčajné a osudné slová v tomto prípade. Ťažko si je predstaviť, do akej miery možno znetvoriť povahu ľudskú!

V tieto prvé časy v špitáli počúval som s dychtivosťou, takéto vypravovania areštantov. Všetci, čo sme tu ležali mali sme ukrutne dlhú chíľu. Dni sú podobné jedon na druhý. Ráno nás ešte bavily návštevy lekárov a nezadlho po nich obed. Obed je pri takej jednotvarnosti vítanou zábavou. Jedlá boly rozličné, prispôsobené k chorobám nemocných. Niektorí dostávali len polievku s nejakými krupami; iní len pohančenú kašu, tretí krupicovú, na ktorú bolo veľa milovníkov. Areštanti sa od dlhého ležania rozniežili a radi si pomaškrtili. Tým, čo sa už uzdravovali, dávali kúsok varenej hovädiny, „býka“, ako sa u nás vyjadrovali. Najchutnejšie jedlá dostávali tí, čo mali skorbút: mäso s cibuľou, korením a pod. a časom aj kalíšok páleného. Chlieb sa tiež rozdával podľa druhu choroby, alebo čierny, alebo polobiely, dobre vypečený.

Ale táto oficialnosť a určitosť v predpisovaní stravy bola chorým len k smiechu. Pravda, pri niektorých chorobách človek sám ničoho nejedol. Zato tí chorí, ktorí cítili chuť k jedlu, jedli, čo chceli. Niektorí si vymeňovali jedlá, tak že pokrm prispôsobený k istej chorobe prechádzal k docela inej. Iní, čo mali jesť len slabé jedla, kupovali si hovädzie mäso alebo obed, určený pre skorbutových chorých; pili kvas, špitálske pivo, kupujúc ich od tých, ktorým boly predpísané. Niektorí jedli aj dve porcie. Tieto porcie sa predávaly tiež za peniaze. Porcia hovädzieho mäsa cenila sa dosť vysoko, stála päť kopejok asignáciami. Keď nebolo kde v našej izbe kúpiť, posielali dohliadača do druhej izby a keď ani tam nebolo, nuž posielali aj do miestností, kde ležali „slobodní“, ako u nás hovorili. Vždy sa našiel niekto, kto zachcel predať. Ale musel potom zostať len pri chlebe, za to zarobil peniaze. Biednosť bola, pravda, všeobecná, ale tí, čo mali peniažky, posielali si aj na trh po koláče, maškrty atď. Naši dohliadači vykonávali tieto objednávky zcela nezištne.

Po obede začínala sa najnudnejšia chvíľa, jední z dlhej chvíle spali, druhí si rozprávali niečo, iní sa hádali. Ak neprivodili nových chorých, bolo ešte nudnejšie. Príchod nového chorého spôsobil skoro vždy istý dojem, zvlášte ak bol celkom neznámy. Ozerali ho, starali sa dozvedieť, kto je, čo je, odkiaľ je a čo ho sem priviedlo. Zvlášte ich zaujímali v tom prípade deportovaní; tí vždy vedeli niečo rozprávať, ostatne nie o svojich intímnych veciach, na to sa, ak človek sám nerozprával, nikdy nevypytovali, lež len tak: odkiaľ išli? s kým šli? aká bola cesta? kam pôjdu odtiaľ a pod. Niektorí, keď počuli nové vypravovanie, spomínali ako by mimochodom o niečom zo svojich zkúseností. Tí, čo boli trestaní prútmi, prichádzali tiež okolo tohoto času, pod večer. Pôsobili vždy dosť silný dojem, ako som bol ostatne už pripomenul; ale neprivádzali ich každý deň, a v ten deň, keď neprišli, bývalo u nás akosi mdlo; ako by všetci títo ľudia boli si navzájom obťažní, začaly sa aj hádky. U nás radi boli aj šialeným, ktorých k nám privádzali k lekárskemu pozorovaniu. Obžalovaní, aby sa zbavili telesného trestu, niekedy pretvarovali sa šialenými. Niektorým z nich chytro dokázali pretvarovanie, alebo lepšie povedať, oni sami sa odhodlali zmeniť politiku svojeho držania sa; a areštant, ktorý dva-tri dni vyčíňal bláznivé kúsky, naraz, ako by nič nebolo bývalo, nadobudne zas rozum, stíchne a s mračnou tvárou hlási sa jako zdravý. Ani areštanti, ani lekári nerobili mu výčitok, nezahanbovali ho, nepripomínali mu, čo nedávno vyčíňal; mlčky ho zapisovali medzi vyzdravených, mlčky ho odprevádzali, a za dva alebo tri dni vrátil sa opäť k nám, ale už ako potrestaný. Také prípady bývalý ostatne vôbec riedke. Ale skutoční blázni, ktorých k nám privádzali na zkúšku, bývali opravdivým trestom božím pre celú našu izbu. Niektorých bláznov, veselých, smelých, čo kričali, tancovali a spievali, areštanti vítali skoro s nadšením. „To je zábava!“ hovorili obyčajne, hľadiac na nejakého práve privedeného šialenca. Ale mne bolo hrozne ťažko vidieť týchto nešťastných. Nikdy som sa nemohol dívať ľahostajne na nich.

Ostatne to ustavičné vyčíňanie všelijakých kúskov šialeného, ktorého privítali so smiechom, skoro omrzelo rozhodne všetkých a za nejaké dva dni všetci naskrze ztratili trpelivosť. Jedného z nich držali u nás tri týždne a nezbývalo len utiecť z nemocnice. Ako by náročky vtedy priviedli ešte jedného. Tento spôsobil na mňa zvláštny dojem. Prihodilo sa to už v tretiem roku môjho väzenia. Prvé mesiace môjho života v ostrogu (vo väzení) chodil som z jari na robotu s murármi ako podávač tehiel do tehelne, vzdialenej asi dve versty. Bolo treba popraviť pece k budúcim letným robotám. Tam ma soznámili M…cký a B. s bývajúcim tam hlavným dozorcom, poddôstojníkom Ostrožským. Bol to Poliak, starec asi šesťdesiatročný, vysoký, chudý, veľmi slušného, ba aj vznešeného zovňajšku. V Sibíri bol s dávnych čias, prišiel sem ako vojak. Dal som sa s ním do reči; hovoril láskavo, rozumne, rozprával zaujímavo, hľadel dobrosrdečne a poctivo. Dva roky s tých čias som ho nevidel, len som počul, že pre akúsi vec sa dostal do vyšetrovania a naraz ho priviedli do našej izby v nemocnici ako šialenca. Vošiel s výskaním, rehotom a s najneslušnejšími posunkami pustil sa do tanca. Areštanti mali veľkú radosť, ale mňa sa zmocnil veľký zármutok… Za tri dni sme už nevedeli, čo si s ním počať. Hádal sa, bil sa, výskal, prespevoval pesničky, aj v noci, vyvádzal každú chvíľu také protivné kúsky, že sa všetkým až zle robilo. Nikoho sa nebál. Obliekali mu blázineckú košeľu. Ani to nepomáhalo. Celá izba jedným hlasom prosila hlavného lekára, aby dal previesť toto naše nešťastie do druhej areštantskej izby. Tam za dva dni už prosili, by ho odviedli zas k nám. Všetci si oddýchli slobodnejšie, keď ho konečne celkom odviedli kamsi…

Pamätám ešte jedného podivného blázna. Priviedli raz v lete istého obžalovaného, zdravého a na pohľad veľmi neohrabaného chlapa asi štyridsaťpäťročného, s tvárou zohyzdenou od sypaníc, so zaliatymi, červenými, malými očima a s neobyčajne mračným pohľadom. Umiestili ho vedľa mňa. Ukázalo sa, že je to veľmi pokojný človek, s nikým sa nedával do reči, sedel ako by o niečom rozmýšľal. Počalo sa zmrkať, a tu naraz obrátil sa ku mne a priamo, bez akéhokoľvek úvodu, ale s takým vidom, ako by hovoril neobyčajnú tajnosť; začal mi rozprávať, že má tieto dni dostať dvetisíc, ale že sa to, vraj, teraz nestane, lebo dcéra plukovníka G. oroduje za neho. Pozrel som na neho s udivením a povedal, že v tomto prípade, ako sa mi zdá, plukovníkova dcéra nič nemôže vykonať. Nemal som ešte tušenia o ničom; priviedli ho k nám nie ako blázna, ale ako obyčajného chorého. Opýtal som sa ho, čo mu chýba? On mi povedal, že nevie, prečo ho sem poslali, že je celkom zdravý; a dcéra plukovníkova je vraj do neho zaľúbená; išla vraj raz v koči pred dvoma týždňami okolo hlavnej strážnice a on v tú chvíľu vykukol zo zamrežovaného okna. Len čo ho uvidela, hneď sa do neho zaľúbila. Od tých čias pod rozličnými zámienkami bola už tri rázy na strážnici; prvý raz prišla s otcom k bratovi dôstojníkovi, čo bol vtedy práve na stráži; druhý raz prišla s matkou rozdávať almužnu a keď šla okolo neho, šepla mu, že ho miluje a že ho vysvobodí. Bolo to k podivu, s akými jemnými podrobnosťami rozprával mi celý ten nesmysel, ktorý v celosti zrodil sa v jeho chorobnej, ubohej hlave. Veril sväto, že bude zbavený trestu. O vášnivej láske tej slečny k nemu hovoril spokojne a s presvedčením, nehľadiac na všeobecný nesmysel tejto historie; divné to bolo počúvať také romantické vypravovanie o zaľúbenej slečne do človeka päťdesiatročného, s takou mračnou, rozhorčenou a znetvorenou fyzionomiou. Divné je to, čo mohol vyviesť strach pred trestom s touto bojazlivou dušou. Azda on vskutku niekoho uvidel z okienka a šialenstvo, ktoré sa v ňom rodilo od strachu, rastúceho s každou hodinou, našlo nenazdajky svoj východ, svoju formu. Tento nešťastný vojak, ktorý azda nikdy za života nespomenul na slečny, vymyslel si naraz celý román, inštinktívne chytajúc sa aspoň za toto stebielko. Ja som to vypočul mlčky, ale som sa zmienil o tom pred ostatnými areštanty. Keď sa ho títo začali vypytovať, on stydlivo mlčal.

Druhého dňa sa ho lekár dlho vypytoval a keďže mu tento oznámil, že je zdravý a pri vyšetrovaní vskutku sa ukázal takým, prepustili ho z nemocnice. Ale o tom, že mu na lístok napísali „sanatus est“, dozvedeli sme sa až keď lekári odišli z izby, takže sme im už nemohli povedať, čo mu vlastne chýba. Celá vec záležala v chybe predstavených, čo ho k nám poslali, keďže neudali príčiny, pre ktorú ho posielajú. Prihodila sa tu akási nedbalosť. A možné je aj to, že aj tí, čo ho k nám poslali, tiež len hádali, a neboli zcela presvedčení o jeho šialenstve, zakročili následkom neistých povestí a poslali ho k nám na zkúšku. Nešťastného o dva dni vyviedli k potrestaniu. To ho ukrutne prekvapilo svojou neočakávanosťou; neveril do poslednej chvíle, že bude potrestaný a keď ho ťahali cez vystrojené rady, začal kričať na ratu. V nemocnici ho uložili tento raz v druhej izbe. Vypytoval som sa na neho a dozvedel som sa, že za celých osem dní neprehovoril s nikým ani slova, bol neobyčajne smutný… Potom, keď sa mu zahojil chrbát, poslali ho kamsi preč. Viac som už o ňom nepočul.

Čo sa týka liečenia a lekárstva, nakoľko som mohol spozorovať, ľahko nemocní skoro nikdy neplnili, čo im bolo predpísané a neprijímali liekov; ale ťažko chorí veľmi radi sa liečili, prijímali pravidelne svoje mixtúry a prášky; ale najobľúbenejšie boly vonkajšie prostriedky. Baňky, pijavice, horúce obklady a púšťanie krvi, ktorým tak verí náš prostý ľud, prijímaly sa u nás s ochotou, ba aj s radosťou. Zaujímala ma istá podivná okolnosť. Tí istí ľudia, ktorí boli tak trpeliví pri znášaní najväčších bolestí pri bití palicami a prútmi, často bedákali, krčili sa, ba stonali keď im stavali baňky. Alebo preto, že sa veľmi rozniežili, alebo sa len tak pretvarovali — neviem si to vysvetliť.

Pravda, naše baňky boly zvláštneho druhu. Prístroj, ktorým sa odrazu presekne koža, ranhojič ztratil a či pokazil, takže bolo treba robiť zárezy do tela lancetou. Pre každú baňku robia okolo dvanásti zárezov. Prístrojom to nebolí. Dvanásť nožíkov sekne naraz, a bolesti necítiš. Ale ak sa prerezáva koža lancetou, to je niečo iného. Lanceta reže pomerne veľmi pomaly; a keďže na pr. pre desať baniek je treba urobiť stodvadsať takých zárezov, bolo to, všetko vzaté dovedna, veru bolestné. Zkúsil som to sám, ale hoci to bolelo, predsa nie v takej miere, aby sa človek nemohol zdržať stenania.

Bývalo to niekedy až smiešne dívať sa na nejakého siláka, ako sa krčí a začína fňukať. Ale druhovia v špitáli sa len vysmievali takému netrpelivému. Do reči im raz skočil istý areštant a povedal: „Bračekovci, baňky to je daromnica, zkúsil som to tiež. Ale povedám vám, že nieto väčšej bolesti, ako keď ťa za ucho dlho ťahajú.“

Všetci sa dali do smiechu.

„A čože teba ťahali?“

„Akože by nie. Ťahali až veľmi.“

„Preto vari máš také dlhé uši.“

Tento areštant, Šapkin, mal vskutku veľmi dlhé uši, ktoré mu trčaly s oboch strán. On bol tulák, bol ešte mladý, človek rozumný a tichý; hovoril vždy s akýmsi vážnym, zatajeným humorom, čo niektorým jeho rozprávkam dodávalo veľa komizmu.

„A ktože ťa ťahal za ne?“ spýtal sa ktosi.

„Kto? Ťahal isprávnik (slúžny) v K., a bolo to, bračekovci, za môjho tuláctva. Túlali sme sa dvaja, ja a ešte jedon, akýsi Jefim bez priezviska. Prišli sme do K. a zašli sme do krčmy. Tam sa pripojili k nám ešte traja, tiež takého poľa jahody, ako i my. Počastovali sme ich. Títo nám ukázali jednu vec, ktorá sa týkala našeho remesla. Dom tam stál na kraji mesta, býval v ňom bohatý mešťan, nuž sme sa shovorili, že mu v noci urobíme návštevu, aby sme sa niečím poživiť mohli. Ale sme sa prerátali, lebo u toho bohatého mešťana všetci pätoria sme sa do pasce dostali. Odviedli nás na políciu a potom k samému isprávnikovi. ,Ja,‘ hovorí, ,sám ich vypočujem.‘ Vyšiel s fajkou na dlhej sárke; za ním nesú šialku čaju; silný taký s fúziskami. Sadol si.

A je vám to len, bračekovci, smiešny človek ten tulák: na nič sa nepamätá, hoc by si mu ty aj kôl tesal na hlave, všetko zabudol, o ničom nevie.

Isprávnik obracia sa priamo ku mne: ,Kto si? čo si?‘ A tak vám zareval, ako zo suda. Rozumie sa, povedám ako všetci: ,Na nič sa, reku, nepamätám, vaše vysokoblahorodie, všetko som zabudol.‘

,Počkaj,‘ riekol, ,ja si s tebou ešte pohovorím; tvoja papuľa mi je akási známa,‘ a sám len vyvaľuje okále na mňa. A ja som ho pred tým nikdy na svete nevidel. Ide k druhému: ,Kto si ty?‘

,Vyskoč-upaľuj, vaše vysokoblahorodie.‘

,To sa tak voláš, Vyskoč-upaľuj?‘

,Tak sa volám, vaše vysokoblahorodie.‘

,Nu, dobre, ty si teda Vyskoč-upaľuj, a ty? Pýta sa tretieho.

,A ja za ním, vaše vysokoblahorodie.‘

,Ale akože ťa volajú?‘

,Tak ma volajú ,A ja za ním‘, vaše vysokoblahorodie.‘

,A ktože ti dal také meno, ty darebák?‘

,Dobrí ľudia, mi ho dali, vaše vysokoblahorodie. Všade sú na svete dobrí ľudia.‘

,A ktože sú tí dobrí ľudia?‘

,To som už zabudol, vaše vysokoblahorodie, odpustite velikodušne.‘

,Ale otca, matku si len mal? Na nich sa len pamätáš?‘

,Bezpochyby že som mal, ale bolo to dávno, takže som aj to zabudol, vaše vysokoblahorodie.‘

,A kde si býval dosiaľ?‘

,V horách, vaše vysokoblahorodie.‘

,Ustavične v horách?‘

,Áno, ustavične.‘

,Nu, a v zime?‘

,Zimy som nevidel, vaše vysokoblahorodie.‘

,Nu a ty, ako sa voláš?‘

,Sekera, vaše vysokoblahorodie.‘

,A ty?‘

,Nabrús ju, vaše vysokoblahorodie.‘

,Nuž, nikto sa na nič nepamätá?‘

,Na nič sa nepamätáme, vaše vysokoblahorodie.‘

Stojí, smeje sa a oni hľadia na neho a tiež sa usmievajú. ,Odveďte ich do väzenia,‘ rozkazuje, ,potom sa s nimi porátam. A ty tu zostaneš,‘ hovorí mne. ,Poď sem, sadni!‘ Pozerám: stôl, papier, pero. Čo to asi zamýšľa, myslím si. ,Sadni,‘ hovorí, ,na stoličku, vezmi pero a píš!‘ a pri tom ma chytil za ucho a ťahá, ťahá. Pozerám na neho, ako čert na popa.

,Neviem ja písať, vaše vysokoblahorodie!‘

,Píš!‘

,Smilujte sa, vaše vysokoblahorodie.‘

,Píš, ako vieš, tak píš!‘ a pri tom ustavične ťahá za ucho. Nu, bračekovci, hovorím vám, radšej keby mi bol nasypal tristo trstenicou; až sa mi v očiach zaiskrilo ,Píš‘ a ,Píš!‘ opakuje.“

„Čože sa zbláznil, čí čo?“

„Nie, nezbláznil sa. Ale v T… pisár vyviedol kúsok: sobral erárne peniaze a ufŕkol s nimi; tiež mu uši odstávaly, ako mne. Nuž, podali zprávu na všetky strany. A ja podľa popisu trochu ako by som sa bol ponášal na toho pisára, nuž ma zkúšal, či viem písať a ako píšem.“

„A bolelo to?“

„Hovorím vám, bolesť nevýslovná.“

Ozval sa všeobecný smiech.

„A napísal si niečo?“

„Ale čo som mohol napísať! Začal som čmárať perom, čmáral som, kým ma nepustil. Ale zaúch asi desať mi ešte naváľal na príčinok, a potom, potom ma odviedli do väzenia.“

„A ty ozaj vieš písať?“

„Vedel som kedysi, ale čo začali písať oceľovým perom, už neviem.“

Nuž pri takýchto povedačkách utekal niekedy náš nudný čas. Panebože, ale aká to bola dlhá chvíľa! Dní dlhé, dusné. Aspoň keby nejaká kniha bola. Chodieval som, zvlášte z počiatku, často do špitála, niekedy ozaj chorý a niekedy len tak, poležať si; utekal som z väzenia. Ťažko mi bolo, ešte ťažšie, než tu, mravne bolo ťažšie. Rozozlenosť, nenávisť, svary, závisť, neustále prekáranie nás zemänov, zlé, hrozebné tvári! A tu v špitáli všetci si boli viac menej rovní, žili viac po priateľsky. Najsmutnejšia chvíľa celého dňa bol večer pri sviecach a počiatok noci. Spať líhajú včas. Malý kahanec svieti kdesi ďaleko pri dverách jasným bodom, a na našom konci je polotma. Smrad sa šíri po izbe, je dusno. Niektorý nemôže žasnúť, vstane a sedí aj poldruhej hodiny na posteli, nakloniac svoju hlavu s nočnou čapicou, ako by o niečom premýšľal. Hľadíš na neho celú hodinu a staráš sa uhádať, o čom premýšľa, abys’ tiež nejako ubil čas. Alebo začneš snívať, spomínať minulé časy, fantázia začne kresliť obšírne, svetlé obrazy; spomínaš si aj na také podrobnosti, ktoré by ti inokedy ani neprišly na um a neprecítil by si ich tak, ako teraz. Alebo hádaš o budúcnosti. V akom stave vyjdeš z väzenia? Kam sa obrátiš? Kedy to bude? Či sa vrátiš kedy do svojho rodného kraja? Dumáš, dumáš a nádej precitne v duši… A inokedy sa dáš do sčítania: raz, dva, tri atď., abys’ pri sčítaní zaspal. Niekedy som nasčítal do troch tisíc a nezaspal som. Niekto sa obráti. Usťjancev zakašle svojím hnilým suchotinárskym kašľom, potom slabo zastone a každý raz povie: „Hóspodi, buď milostivý mne hriešnemu!“ Podivné je počuť tento chorobný, rozbitý hlas za všeobecného ticha. Niekde v kúte tiež nespia a rozhovor vedú s postele. Jedon začne niečo rozprávať o svojich príhodách a dávnej minulosti, o svojom tuláctve, o deťoch, o žene, o poriadkoch, čo boly predtým. Cítiš, že to, o čom rozpráva, nikdy viac sa k nemu nevráti, a sám on, vyprávajúci, že je krajec, odrezaný od pecňa; druhý počúva. Počuť len tichý, rovnomerný šepot ako by voda žblnkotala kdesi ďaleko… Spomínam si, ako som kedysi v dlhú zimnú noc vypočul jedno také vypravovanie. Na prvý pohľad sa mi to zdalo, akýmsi zimničným snom, ako bych mal zimnicu, a všetko to sa mi snívalo v horúčke a pomätenosti…