ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mňa pravda viac ťahalo k svojim, to jest k „zemänom“; zvlášte v prvé časy. Ale z troch bývalých ruských zemänov, čo sa nachádzali u nás vo väzení (Akima Akimyča, vyzvedača A. a toho, ktorého považovali za otcovraha), znal som sa a besedovával len s Akimom Akimyčom. Pravda, utiekal som sa k Akimu Akimyčovi tak rečeno zo zúfalstva v minúty neznesiteľnej dlhej chvíle, keď už nikto iný nezbýval krome neho, ku komu bych sa bol mohol obrátiť. V predošlej hlave som bol oproboval roztriediť všetkých areštantov, ale teraz, keď som spomenul Akima Akimyča, myslím, že by možné bolo pripojiť ešte jednu triedu. Pravda patril by k nej on sám. Bola by to trieda celkom ľahostajných kátoržných areštantov, to jest takých, ktorým by bolo všetko jedno, žiť na slobode, alebo na kátorge; takých, rozumie sa, nebolo a byť nemohlo, ale Akim Akimyč bol, tuším, výnimkou. On sa tak usalašil vo väzení, ako by sa chystal stráviť v ňom celý život; všetko okolo neho, načínajúc s matracom, poduškami, náradím, všetko bolo rozložené akosi pevne, trvanlivo, na dlhý čas. Pravda, zbývalo mu zostávať vo väzení ešte veľa rokov, ale sotva on asi kedy pomyslel na svoj odchod odsiaľ. Ale hoci sa pomeril so skutočnosťou, urobil to nie z lásky, ale zo subordinácie, čo bolo ostatne pre neho jedno a to isté. Bol to dobrý človek, ba pomáhal mi na počiatku radou a niektorými úsluhami, ale niekedy, priznávam sa, nevdojak zapríčiňoval mi zvlášte v prvé časy neobyčajnú úzkostlivosť duševnú, ktorá ešte viac zväčšovala aj tak veľmi smutnú moju náladu. A ja som sa práve zo žiaľu svojeho dával s ním do reči. Bývaly chvíle, že som priamo dychtil po nejakom živom slove, ale on mlčí, lepí svoje lampášiky, alebo začne rozprávať, akú prehliadku mal v takomto roku, kto bol náčelníkom divízie, ako sa volal krstným a otcovským menom a či bol spokojný s prehliadkou, ako boly zmenené signály pre predné stráže a pod. A všetko to takým rovným hlasom, ako keď voda kvapká. Ba neoduševňoval sa ani vtedy, keď mi rozprával, že bol uznaný za hodného rádu sv. Anny 4-ho stupňa na šabľu za to, že sa zúčastnil na akejsi bitke na Kavkaze. Len hlas jeho sa stal v tú minútu akýmsi neobyčajne vážnym a solídnym; trochu ho snížil, tak že sa stal akýmsi tajomným, keď vyslovil slová „svätej Anny“ a potom asi na tri minúty stal sa akosi zvlášte mlčanlivým a vážnym… V tom prvom roku bývaly u mňa hlúpe chvíle, že som — a to vždy z nenazdania — začal skoro nenávidieť Akima Akimyča, nevedno začo a prečo, a mlčky preklínal som svoj osud za to, že ma umiestil na nárach tak, že sme sa dotýkali hlavami. Obyčajne už hodinu som si robieval preto výčitky. Ale to bolo len v prvom roku; neskôr som sa v duši celkom spriatelil s Akimom Akimyčom a hanbil som sa za svoje predošlé hlúposti. Hádky medzi nami nikdy nebolo.

Krome troch Rusov zemänov bolo za mojich časov v našom väzení ešte osem zemänov Poliakov. S niektorými z nich som sa soznámil dosť blízko, ba aj s radosťou. Vzdelanie mali z nich len traja: B…ski, M…ski a starý Ž…ski, ktorý bol prv kdesi profesorom matematiky, starček dobrý, ale veľký podivín. S M…ským som sa spriatelil hneď pri prvom stretnutí, vážil som si ho, ale zamilovať si ho, priľnúť k nemu nemohol som nikdy. Bol to veľmi nedôverčivý, rozmrzený človek, ale vedel ku podivu dobre ovládať sebou. A práve toto sa mi nepáčilo v ňom; cítil som akosi, že nikdy a pred nikým neotvorí svojej duše do korán. Ostatne možné je, že sa mýlim. Bola to povaha silná a v najvyššej miere blahorodá. Neobyčajná obratnosť a opatrnosť jeho pri obcovaní s ľuďmi dokazovaly jeho tajený, hlboký skepticizmus. A medzitým bola to duša, ktorá trpela práve pre túto rozdvojenosť: skepticizmus a hlbokú, nesklátenú dôveru v niektoré svoje zvláštne presvedčenia a niektoré nádeje.

Všetci oni boli duševne chorí, hnevliví, popudliví, nedôverčiví. Ono je to pochopitelné — im bolo veľmi ťažko, o veľa ťažšie než nám. Boli ďaleko od svojej vlasti. Niektorí z nich boli sem poslaní na dlhú dobu, na desať, na dvanásť rokov, a hlavná vec, že na všetkých, čo boli okolo nich, hľadeli s hlbokou predpojatosťou; videli v kátoržných len zverské náklonnosti a nemohli, ba ani nechceli v nich spozorovať ani jedinej dobrej vlastnosti, nič ľudského, čo tiež bolo pochopiteľné: na toto nešťastné hľadisko boli postaveni silou okolností, osudom. K Čerkesom, Tatárom, k Isaju Fomičovi boli láskaví a prívetiví, ale s opovržením vyhýbali všetkým ostatným areštantom. Jediný starodubský staroverec získal si ich úplnú úctu. Pozoruhodné je ostatne, že z areštantov za celý čas, čo som bol vo väzení, nikto im nevyhodil na oči ani ich národnosti, ani viery, ani smyšľania ich, čo býva medzi našimi prostými ľuďmi dotyčne cudzincov, hlavne Nemcov, hoci ostatne veľmi zriedka. Ostatne Nemcom sa leda posmievajú; Nemec predstavuje čosi veľmi komického pre prostého Rusa. K naším Poliakom ale areštanti držali sa úctivo, o veľa viac, než k nám Rusom, a nikdy sa ich nedotkli. No tí nechceli to, tuším, spozorovať a vziať na vedomie. Starček Ž…ski celé dni sa na kolenách modlil k Bohu, čím si získal všeobecnú úctu celého väzenia a tešil sa jej až do svojej smrti. Zomrel v našom špitáli po ťažkej chorobe pred mojimi očima. Ostatne vážnosti medzi areštantmi získal si hneď pri prvom vkročení do žaláru pre svoj výstup s našim majorom. Cestou z U…gorska do našej pevnosti neholili ho a jeho druhov a keď ich priviedli priamo k majorovi, zmocnil sa tohoto zúrivý vztek pre také narušenie subordinácie, hoci oni v tom neboli vinní.

„Pozrite sa na nich, ako vyzerajú!“ reval major; „to sú tuláci, lúpežníci.“

Ž…ski, ktorý vtedy ešte zle rozumel po rusky, domnieval sa, že sa ich pýta, kto sú, čo sú, tuláci a či lúpežníci, nuž odpovedal:

„Nie sme mi tuláci, lež politickí previnilci.“

„Čo-o-ó! Hrubjaniť, hrubjaniť!“ zareval major; „na strážnicu s ním! Sto prútov mu vyťať hneď!“

Starčeka potrestali. Ľahol pod prúty bez námietky, zaťal zuby, vytrpel trest bez kriku alebo stonania, potom bledý, s trasúcimi sa rty prešiel medzi shromaždenými na dvore areštantmi, ktorí sa už dozvedeli, že trestajú zemäna, vošiel do kasárne priamo k svojemu miestu, a nehovoriac ani slova, padol na kolená a počal sa modliť Bohu. Areštanti boli prekvapení, ba až pohnutí. „Keď som uvidel toho starca,“ rozprával M…ski, „šedivého, ktorý zanechal doma ženu, detí, keď som ho videl na kolenách, hanebne potrestaného a modliaceho sa, vyrútil som sa za kasárne a celé dve hodiny som bol ako bez seba.“ Areštanti počali si veľmi vážiť Ž…ského od tých čias a držali sa k nemu vždy veľmi úctivo. Zvlášte sa im páčilo, že nekričal, keď ho šľahali prútmi.

Treba ale povedať celú pravdu. Z tohoto príkladu nedá sa nijako súdiť o tom, ako zachádzali predstavení v Sibíri s areštantmi pôvodu zemianského, nech si oni boli Rusi alebo Poliaci. Príklad tento dokazuje jedine to, že je možné natrafiť na zlého človeka a keď tento zlý človek bude niekde náčelníkom, to osud areštantov v tom prípade, keby ho zvlášte ten zlý náčelník znenávidel, bol by veľmi zle chránený. Ale musíme priznať, že najvyššie predstavenstvo v Sibíri, od ktorého závisí tón a nálada všetkých ostatných predstavených, je, čo sa týče zemänov, veľmi opatrné, ba v niektorých prípadoch sa stará poskytnúť im obľahčenie v porovnaní s ostatnými kátoržnými prostého stavu. Príčiny toho sú jasné. Tí najvyšší náčelníci sami sú tiež zemäni; po druhé, stávalo sa už prv, že niektorí zo zemänov nedal sa biť, lež vrhol sa na vykonávateľa, čo malo hrozné následky; a po tretie — a to sa mi zdá byť hlavným — už dávno, pred tridsiatimipiatimi roky prišlo v Sibír na raz veľké množstvo deportovaných zemänov a títo za tridsať rokov získali si po celej Sibíri takú uznanlivosť, že predstavení už zo starého, zdedeného zvyku pozerali nevoľky za mojich časov na zemianskych previnilcov istého druhu (t. j. politických) inými očima, než na všetkých ostatných deportovaných. Za vyššími náčelníkmi privykli hľadieť tiež takými očima aj nižší náčelníci, prejímajúc pravda tento vzhľad a tón s hora a podrobujúc sa mu.

Dozvedeli sme sa potom, že vrchný veliteľ, keď počul o tom, čo sa prihodilo starému Ž…skému, veľmi sa nahneval na majora a urobil mu zaslúžené výčitky po tomto pôvode.

O udalosti s Ž…ským skoro dozvedelo sa celé mesto, všeobecná mienka bola proti majorovi a mnohí mu, vraj, dohovárali s nepríjemnými poznámkami.

Spomínam si teraz aj svoje prvé stretnutie s majorom. Nás, to jest mňa a druhého deportovaného zemäna, s ktorým som spolu prišiel na kátorgu, naľakali ešte v Toboľsku vypravovaním o nepríjemnej povahe tohoto človeka. Starí, už dvadsaťpäť rokov vo vyhnanstve žijúci zemänia, ktorí sa tam v tie časy nachádzali, privítali nás s hlbokou sústrasťou a udržovali s nami spojenie celý čas, čo sme sedeli v tamojšom dome pre deportovaných; títo nás vystríhali pred budúcim náčelníkom našim a sľubovali, že urobia všetko, čo len môžu prostredníctvom známych osobností, aby nás ochránili pred jeho prenasledovaním. A vskutku tri dcéry general-gubernátorove, čo prišli z europského Ruska a boly v tie časy na návšteve u otca, orodovali za nás. Ale čože on mohol urobiť? Povedal len majorovi, aby bol trochu opatrnejší. Asi o tretej po poludní sme prišli, to jest ja a môj druh, do tohoto mesta a vojenský sprievod nás odviedol priamo k našemu náčelníkovi. Stáli sme v predsieni, čakajúc na neho. Medzitým už poslali do väzenia za poddôstojníkom. Len čo tento prišiel, ukázal sa i major. Červená, vysypaná uhrami, zlá jeho tvár spôsobila na nás neobyčajne smutný dojem; ako by bol zlý pauk vybehol na ubohú muchu, čo padla do jeho paučiny.

„Ako sa voláš?“ opýtal sa môjho druha. Hovoril on bystro, ostro; vidno, že chcel na nás urobiť dojem.

„Tak a tak.“

„A ty?“ pokračoval major, obracajúc sa ku mne a upierajúc na mňa svoje okuliare.

„Tak a tak.“

„Poddôstojník! Hneď s nimi do väzenia, oholiť na strážnici ako občianskym pol hlavy; okovy premeniť zajtra. Aké sú to plášte? Kde ste ich dostali?“ opýtal sa naraz, obratiac pozornosť na šedé plášte, s žltými kruhmi na chrbte, čo nám vydali v Toboľsku a v ktorých sme predstúpili pred jeho svetlé oči. „To je nový kroj! To je dozaista nejaký nový kroj… Len čo sa chystá… z Petrohradu…“ hovoril, obracajúc nas jedného po druhom. „So sebou nemajú nič?“ spýtal sa naraz žandára, čo nás sprevádzal.

„Svoje vlastné šaty majú, vaše vysokoblahorodie,“ odpovedal žandár, a vytiahol sa pri tom ani struna.

„Všetko odobrať. Nechať im len bielizeň, a to len bielu; ak majú pestrú, odobrať. Ostatné všetko predať na verejnej dražbe. Peniaze zapísať ako dôchodok eráru. Areštant nemá majetku,“ pokračoval prísne, na nás hľadiac. „A vy sa držte u mňa dobre!! Abych nič nepočul! Lebo ináč… telesný trest! Za najmenší priestupok pr-r-rúty!…“

Celý ten večer som bol pre neočakávanosť tohoto privítania skoro chorý. Dojem sa zvýšil ešte aj tým, čo som uvidel vo väzení, ale o svojom vstúpení doň som už vyprával.

Zmienil som sa už, že nám neposkytovali a nesmeli poskytovať nijakých úľav, nijakých výhod pred ostatnými areštanty pri nútených robotách. Ale raz to probovali urobiť; ja a B…ský chodili sme celé tri mesiace do inženierskej kancelárie ako pisári. Ale urobili to tajne a to sám náčelník inženierského oddelenia. Vlastne všetci ostatní, komu patrelo, azda o tom aj vedeli, ale robili tak, ako by nič nevedeli. Stalo sa to ešte v tie časy, keď bol náčelníkom inženierskeho oddelenia G…kov. Podplukovník G…kov ako by bol k nám z neba spadol, bol u nás nedlho, ak sa nemýlim nie viac než pol roka, azda aj menej, a odišiel do Ruska, spôsobiac neobyčajný dojem na všetkých areštantov. Areštanti nie že ho mali radi, ale priamo zbožňovali, ak je možné upotrebiť tu toto slovo. Ako toho dosiahol, neviem; ale podmanil si ich hneď s prvého razu. „Otec, otec! Ako rodný otec!“ hovorili areštanti každú chvíľu celú dobu, čo bol náčelníkom inženierskeho oddelenia. Bol nevysokej postavy, smelého, sebavedomého vzhľadu. Ale pri tom bol láskavý k areštantom, skoro do nežnosti, a veru ich mal rád ani otec. Prečo ich mal tak rád, nemôžem povedať, ale on nemohol vidieť areštanta, aby mu nepovedal láskavého, veselého slova, aby sa s ním nezasmial, nezažartoval, a hlavne nebolo v tom nič veliteľského, ba ani nič takého, čo by prezradzovalo nerovnú alebo čisto veliteľskú lásku. Bol to priateľ, bol to druh v najvyššej miere. No nehľadiac na všetok tento jeho inštinktívny demokratizmus, areštanti sa pred ním nikdy neprevinili nejakou neúctivosťou alebo familiárnosťou. Naopak. Celá tvár areštantova rozkvitla, keď sa stretol s podplukovníkom, sňal čiapku a už hľadel s úsmevom, ako sa ten blíži k nemu. A keď mu tento niečo povedal, ako keby mu bol rubľ daroval. Bývajú predsa takí populárni ľudia! Bol junácky, chodil priamo, statne. „Orol!“ hovorili o ňom areštanti. Uľaviť, pravda, nemohol im v ničom; spravoval len inženierske roboty, ktoré sa konaly svojim obyčajným, raz na vždy uvedeným poriadkom. Iba že, keď stretol náhodou oddiel areštantov pri robote a videl, že sú s ňou hotoví, nezdržoval ich zbytočne a posielal ich domov prv, než sa ozval bubon. Ale páčila sa jeho dôvera k areštantovi, páčilo sa, že nebral ohľad na malichernosti, nebolo v ňom popudlivosti a vôbec nijakých iných urážlivých vlastností v jeho veliteľskom chovaní sa. Keby bol ztratil tisíc rubľov, myslím, že prvý zlodej z našich areštantov, keby ich bol našiel, bol by mu ich vrátil. Áno, som presvedčený, že by sa to bolo stalo.

S akým hlbokým súcitom prijali naši areštanti zvesť, že ich „Orol“ náčelník na smrť sa pohádal s naším nenávideným majorom! Prihodilo sa to hneď prvý mesiac po jeho príchode. Náš major bol kedysi prv jeho spoluslúžiacim. Stretli sa po dlhej rozluke ako priatelia a spoločne sa zabávali a popíjali si. Ale naraz sa rozišli. Pohádali sa a G. stal sa jeho úhlavným nepriateľom. Bolo tiež počuť, že sa pri tej príležitosti aj pobili, čo sa s naším majorom mohlo stať; pral sa často. Keď to areštanti počuli, radosti ich nebolo konca.

„Kdeže sa ôsmiokému rovnať s takým.To je orol, a náš…“ a tu pripojili slovo, ktoré sa nehodí do tlači.

Veľmi zaujímalo našich to, kto z nich koho vyobšíval. Keby sa ukázalo, že zvesť o ich pračke bola klamná (a tak to asi bolo), zdá sa, že by to našich areštantov veľmi mrzelo.

„Dozaista zvíťazil inženiersky náčelník,“ tvrdili medzi sebou; je, pravda, malý, ale zralý; a major, hádam, zaliezol pred ním pod posteľ.“

Ale G…kov skoro odišiel a areštanti zas zmalomyseľneli. Inženierskí náčelníci u nás boli vôbec všetci poriadni ľudia. Za mojich časov sa ich zmenilo štvoro.

„Ale predsa sa už takého nedočkáme,“ želieli areštanti, „orol to bol, orol a záštita naša.“

Nuž tento G…kov veľmi mal rád všetkých nás zemänov a rozkázal mne a B…skému, aby sme prichádzali pracovať do kancelárie. Keď odišiel, stalo sa naše zamestnanie v kancelárii pravidelným. Ale naraz prišiel od vyššieho veliteľstva rozkaz, aby nás bez odkladu poslali zas na predošlé roboty. Niekto to už udal! Ostatne bolo to dobre, lebo kancelárska robota nás už omrzela. Potom sme chodili s B…ským skoro dva roky spolu na tie isté roboty, najčastejšie do dielní. Besedovávali sme spolu, hovorili sme o svojich nádejach, o svojom presvedčení. Bol to výborný človek; ale názory jeho bývaly niekedy veľmi podivné. V istej triede ľudí, veľmi umných, vznikajú niekedy celkom paradoxálne pojmy. Ale za ne bolo toľko v živote vytrpené, tak drahou cenou boly vykúpené, že vzdať sa ich bolo príliš bolestné, skoro nemožné. B…ský prijímal s bolesťou každú námietku a odpovedal mi hnevlivo. Ostatne vo mnohých veciach mal azda viac pravdy než ja — neviem; ale konečne sme sa rozišli a toho mi bolo ľúto.

Medzitým M…ský stával sa s každým rokom akosi smutnejší a mračnejší. Duševná úzkosť odolievala ho. V prvé časy môjho pobytu vo väzení bol dôvernejší, duša jeho predsa len častejšie a viac prenikala navonok. Bol už tretí rok v kátorge, keď som ja ta prišiel. Z počiatku ho zaujímalo mnoho z toho, čo sa za dva roky prihodilo vo svete a o čom nemal poňatia, sediac vo väzení; vypytoval sa, počúval, rozčuľoval sa. Ale potom, po rokoch, počalo sa to všetko sosústredňovať v ňom vnútri, v srdci. Uhlie sa pokrylo popolom. Hnev rástol v ňom viac a viac „Je hais ces brigands,“ hovoril mi (nenávidím týchto lotrov), často po zerajúc s nenavisťou na areštantov, ktorých som medzitým už poznal bližšie, a nijaký môj dôvod v ich prospech na neho neúčinkoval. On nechápal, čo hovorím; niekedy aj súhlasil so mnou roztržito; ale zajtra opäť opakoval svoje: „Je hais ces brigands.“ Podotknem tu, že sme často hovorili po francúzsky, a za to nás jedon dozorca pri robotách, ženijný vojak Dranišnikov, neviem z jakého dôvodu, nazval „feršelmi“.^[6] M…ský oživoval len vtedy, keď spomínal svoju matku. „Je stará, chorá,“ hovoril mi, „miluje ma viac, než všetko na svete, a ja tu ani neviem, či je živá alebo nie? Dosť jej aj toho, že vedela, ako ma šľahali prútmi…“ M…ský nebol pôvodu zemianskeho, preto bol pred deportovaním potrestaný telesne. Keď na to spomínal, stískal zuby a staral sa hľadieť na stranu. Posledné časy častejšie a častejšie chodieval sám. Raz pred obedom, asi o jedonástej, ho zavolali k veliteľovi pevnosti. Veliteľ ho prijal s veselým úsmevom.

„Nu, M…ský, čo sa ti dnes snívalo?“ pýta sa ho.

„Ja som sa celý zatriasol,“ rozprával nám M…ský potom, keď sa vrátil. „Jako by mi do srdca bodli.“

„Snívalo sa mi, že som dostal písmo od materi,“ odpovedal veliteľovi.

„Ešte čosi lepšieho, o veľa lepšieho!“ povedal veliteľ. „Si svobodný! Tvoja mať za teba prosila… prosbu jej vyslyšali. Tu máš jej list a tu je rozkaz, teba sa týkajúci. Hneď budeš prepustený z väzenia.“

Vrátil sa k nám bledý, neprišiel ešte k sebe od neočakávanej zvesti. My sme mu priali šťastia. On nám stískal ruky svojimi trasúcimi sa, chladnými rukami. Mnohí z areštantov blahoželali mu tiež a boli radi jeho šťastiu.

Stal sa osadníkom a zostal v našom meste. Onedlho dostal úradnícke miesto. Z počiatku často prichodil k našemu ostrogu a keď mohol, oznamoval nám rozličné noviny. Zvlášte politické noviny ho veľmi zaujímaly.

Bol tu z Poliakov ešte istý B…m, človek obstarlý; na všetkých nás robil veľmi zlý dojem. Neviem, ako sa dostal medzi politických zločincov. Sám zapieral účasť v niečom podobnom. Bola to hrubá malomestská duša, so zvykmi a pravidlami kramára, čo zbohatol z kopejok, o ktoré ošudil kupujúcich. Nemal nijakého vzdelania a nič ho nezaujímalo krome jeho remesla. Bol maliar, ale maliar vynikajúci, maliar veľkolepý. Veliteľstvo sa onedlho dozvedelo o jeho schopnostiach, a celé mesto začalo si zjednávať B…ma, aby im maľoval steny a povale. Za dva roky omaľoval skoro všetky erárne byty. Majitelia bytov platili mu sami a preto nežil biedne. Ale najlepšie bolo to, že na prácu s ním začali posielať aj druhých jeho súdruhov. Z troch, ktorí s ním chodili ustavične, dva sa naučili od neho remeslu, a jedon z nich T. začal potom maľovať nie horšie než on.

Náš major, ktorý tiež býval v erárnom dome, zavolal k sebe tiež B…ma a dal si vymaľovať všetky steny a povale. Tu B…m upotrebil už všetko svoje umenie; ani u generál-gubernátora nebolo tak vymaľované. Dom bol drevený, prízemný, dosť vetchý; ale vnútri bolo všetko vymaľované ako v paláci a major bol vo vytržení… Trel si ruky od radosti a hovoril, že sa teraz istotne ožení: „Keď máš taký byt, musíš sa oženiť,“ dodal celkom vážne. B…mom bol čím ďalej, tým viac spokojný a skrz B…ma aj ostatnými, čo pracovali spolu s ním. Robota trvala celý mesiac. Za ten mesiac major celkom zmenil svoju mienku o všetkých našich a začal s nimi zachádzať milostivejšie. Došlo až do toho, že naraz dal zavolať k sebe z väzenia Ž…ského.

„Ž…ský!“ povedal, „ja som ťa urazil. Dal som ťa vyšľahať bez príčiny, viem to. Ja to teraz ľutujem. Či ty to môžeš chápať? Ja, ja, ja — to ľutujem.“

Ž…ský odvetil, že chápe.

„Ale či to ponímaš, že ja, ja tvoj náčelník, dal som si ťa zavolať preto, abych ťa poprosil o odpustenie! Či to cítiš? Čo si ty v porovnaní so mnou? Červík! Ešte menej než červík: si areštant! A ja — z Božej milosti (doslovný výraz, ktorý za mojich časov užíval nielen náš major, ale i mnohí nižší predstavení, zvlášte takí, čo boli z prostých vojakov povýšení za dôstojníkov), major. Major! Či ty to chápeš.“

Ž…ský odvetil, že aj to chápe.

„Nu, tedy, teraz sa s tebou merím. Ale či to cítiš, cítiš to zúplna, v celej velikosti? Či ty môžeš to poňať a pocítiť? Predstav si len: ja, ja major…“ atď.

Ž…ský vylíčil mi sám celú tú scénu. Mal tedy aj tento opitý, nerozumný, neporiadny človek ľudský cit. Ak vezmeme do povahy jeho názory a jeho duševný rozvoj, možné bolo pokladať taký jeho čin skoro za veľkodušný. Ostatne aj opilosť tu azda veľmi pomohla.

Túžba jeho sa však nesplnila: neoženil sa, hoci bol k tomu celkom odhodlaný, keď končili okrašlovanie jeho bytu. Miesto ženby ho vzali do vyšetrovania a musel podať prosbu o preloženie do výslužby. Tu mu pripomenuli aj jeho všetky staré hriechy, ktorých sa dopustil, keď bol v tomto meste policajným riaditeľom… Úder ho zastihol neočakávane. Zvesť o tomto spôsobila vo väzení nesmiernu radosť. To bol sviatok, to bola slávnosť! Rozprávali, že major reval, ani stará baba a prelieval slzy. Ale nič nepomohlo.

Preložili ho do výslužby, pár šedých koní predal, potom celý svoj majetok a upadol až do núdze. Stretávali sme ho potom v občianskom, ošúchanom kabáte s čiapkou s vojenskou kokardou. Zlostne hľadel na areštantov. Ale všetok jeho význam minul, len čo sňal vojenskú uniformu. V uniforme bol hrôzou, bohom. V kabáte sa stal naraz holé nič, a podobal sa lokajovi. Divná vec, akou dôležitou býva uniforma pre takých ľudí.