ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Obráťže sa, chlapče! Aký si smiešny! Aké to popovské rúcho máte? A všetci tak chodia v akademii?

Takými slovy vítal starý Buľba svojich dvúch synov, ktorí učili sa v kijevských školách a prišli domov k otcovi.

Synovia jeho len čo zliezli z koní. Boli to urastení šuhaji a mračili sa ešte, ako nedávno vypustení seminaristi. Krepké, zdravé jích líca boly pokryté prvým páperím, ktorého ešte nedotkla sa britva. Takým prijatím zo strany otca boli veľmi zarazení a stáli nepohnute, s očima k zemi sklopenýma.

— Stojte, stojte! dajte sa mi pozreť dobre, pokračoval on, skrúcajúc jich: akéže to dlhé kabáty máte! také kabáty! takých kabátov na svete ešte nebolo. A pobežteže daktorý! podívam sa, či nezamotá sa do poly a neotrepe na zem.

— Nesmej sa, nesmej sa, otec! povedal konečne starší z nich.

— Pozri ho, aký je pyšný! a prečo by som sa nesmial?

— Nuž tak; trebárs si mi ty otec, ale ak sa budeš smiať, nuž, veru Bože, uderím ťa!

— Ach, ty kadejaké chlapčisko! ako? otca? hovoril Taras Buľba a ustúpil s podivením dakoľko krokov nazad.

— Áno, trebárs i otca. Pri urážke nehľadím a nedbám na nikoho.

— Akože sa chceš biť so mnou? Asnáď na päste?

— Nech je akokoľvek.

— Dobre, poď na päste! hovoril Taras Buľba, vysukujúc rukávy: — podívam sa, čo si ty za chlapa na päste.

A otec so synom, miesto vítanky po dávnej rozlúčke, začali sa tĺcť do bokov, po chrbte, do prsú, tu ustupujúc a ohliadajúc sa, tu znovu začínajúc.

— Podívajte sa, dobrí ľudia: zbláznil sa starý! celkom potratil rozum! hovorila, zastanúc na prahu, bľadá, chudorľavá a dobrá jích mať, ktorá nestihla ešte objať milované svoje deti. — Deti prišly domov, viacej rokov sme jich nevideli a jemu napadne čo: biť sa na päste!

— No znamenite sa bije! hovoril Buľba a zastál: — Bohu prisám, dobre! pokračoval a usporadoval sa; tak, škoda s ním i začínať. Dobrý bude kozák! Nuž Pánboh ti pomáhaj, synku! pobozkajme sa! A otec so synom začali sa bozkávať. — Dobre, synku! Tak ubi každého, ako nasádzal si mne: nikomu neustúp! A predsa ako si smiešne pristrojený: čo ti to za povraz visí? A ty, bibas, čo stojíš a opúšťaš ruky? obrátil sa k mladšiemu: — čo ty, šteňa, neubiješ ma?

— Len čo mu ešte napadá! hovorila mať, objímajúc medzitým mladšieho: — komu by to zišlo na um, aby vlastné dieťa bilo otca! Ani inšie nie; dieťa mladé, prešlo toľkú cestu, unavilo sa… (To dieťa malo temer dvadsať rokov a výšku na siahu); ono potrebuje oddychu a zajesť si dačoho, a on núti ho biť sa!

— E, ty si maznák, ako ja vidím! hovoril Buľba. Nepočúvaj, synku, mater: ona baba, ona ničoho nezná. Treba vám nežnosti! Vaša nežnosť — šíre pole a dobrý kôň: to vaša nežnosť! A vidíte hľa tú šabľu? to vaša mať! Je to všetko hlúposť, čím nabíjajú vaše hlavy: i akadémia, i všetky tie knižky, šlabikáre i filosofia, a ktoby to všetko znal — ja pľujem na to! Tu Buľba použil takého slova, aké neupotrebuje sa v písme. — Veru, lepšie, ja vás ešte tohto týždňa vypravím na Záporožie. Hľa, kde je nauka! Tam vaša škola; len tam nadobýva sa rozum.

— A len jeden týždeň zostali by doma? hovorila žalostne, so slzami v očach, chudorľavá starenka-mať; ani sa jim zabaviť, chúďaťom, nedostane; nedostane sa jim poznať rodičovský dom, a mne nedostane sa nadívať sa na nich!

— Dosť, dosť zavýjania, stará! Kozák nie je na to, aby sa bavil s babami. Ty schovala by si si jich oboch pod jubku, potom sedela by si na nich, ako sliepka na vajciach. Stúpaj, stúpaj a dávaj nám skorej na stôl všetko, čo jest. Netreba pampušiek, mädovníkov, makovníkov a podobných lakotín; dovleč nám celého barana, kozu dávaj, mädovec štyridsaťročný! potom pálenky hodne, pálenky nie navymýšľanej, nie s hrozienkami a všelijakými dodatkami, ale čistej, striebristej pálenky, čo bude ihrať a šumeť, ako besná.

Buľba voviedol synov svojich do svetlice, odkiaľ rýchle vybehly dve krásne služobné dievky, s červenými perlami na hrdle. Ony, ako vidno, naľakaly sa príchodu mladých pánov a či, doprosta povedano, chcely zachovať svoj ženský obyčaj: zkríknuť a ujsť, keď vidia mužského, a potom dlho zakrývať sa od veľkého studu rukávom. Svetlica bola pristrojená podľa vkusu toho času, o ktorom živé pamiatky zostaly len v piesňach, v národných dumách, ktoré už nespievajú viacej na Ukrajine bradatí starci-slepci, pri sprievode bandury, obstúpení ľudom, — podľa vkusu toho bojovného, ťažkého času, keď začaly sa rozihrávať boje na Ukrajine za úniu. Všetko bolo čisté, vymazané kvetnou hlinou. Na stenách — šable, nahajky,^[1] vtáčnické i rybárske stroje, zručne spravený roh na prach, zlatá uzda na koňa a putá so striebornými plieškami. Okná na izbe boly malunké, s okrúhlymi sklami, aké nachodia sa teraz len v starobylých chrámoch, cez ktoré ináče nebolo možno videť, len keď podvihlo sa pohyblivé sklo. Okolo okien a dverí boly červené záclony. Na policiach po kútoch stály krčahy, zelené a svetlé sklenice, ryté strieborné poháre, pozlátené skleničky všelijakej roboty: benátskej, tureckej, čerkeskej, ktoré dostaly sa do Buľbovej svetlice rozličnými cestami, z tretej i zo štvrtej ruky, čo veľmi obyčajným bolo v tých odvážlivých časoch. Brestové lavice okolo celej izby; ohromný stôl pod obrazmi v prednom uhle; široká pec s prípeckom, z barvistych, pestrých črepov. Toto všetko bolo veľmi známe našim dvom šuhajom, ktorí každý rok prichodili domov na kanikulárnu dobu peší, preto, že nemali ešte koní, a preto, že nebolo v obyčaji dovoliť žiakom nosiť sa na koni. Oni mali len dlhé vrkoče, za ktoré mohol jich vydrať každý kozák, ktorý nosil zbraň. Buľba len po skončení škôl poslal jim z tabúna svojho pár mladých žrebcov.

Buľba, ku príležitosti, že vrátili sa mu synovia, kázal pozvať všetkých kapitáňov a každého dôstojníka pluku, ktorý len znamenal dačo; a keď prišli dvaja, z nich, i asaul^[2] Dimitro Tovkač, starý jeho priateľ, on jim hneď predstavil synov, hovoriac: „Tu podívajte sa, akí šuhajci; na sič^[3] jich skoro pošlem.“ Hostia pozdravili i Buľbu i obydvoch junošov a povedali jim, že to dobrá vec a že nieto lepšej školy pre mladých ľudí, ako záporožská sič.

— Nuž, páni bratia, posadajte si, kde komu lepšie, za stôl. No, chlapci, predovšetkým vypijeme si pálenky! tak hovoril Buľba: Bože, požehnaj! Buďte zdraví, synovia: i ty, Ostap, i ty, Andrej! Dajže, Bože, aby ste na vojne vždycky boli udatní! aby ste bili bisurmanov, bili Turkov, bili Tatarov, a keď i Poliaci začnú dačo proti viere našej robiť, to i Poliakov aby ste bili. No, daj sem svoju skleničku… čo? dobrá je pálenka? A ako je latinsky pálenka? Veru, synku, blázni boli Latinci: oni ani neznali, či jesto na svete pálenky. Akože toho zvali, čo latinské verše písal? Ja nebárs rozumiem písmu, preto ani neviem: Horác, či ako?

— Pozrite ho! pomyslel si starší syn, Ostap: — všetko vie starý pes, a ešte pretvára sa.

— Myslím, že archimandrita nedal vám ani zavoňať pálenky, pokračoval Taras. — Ale priznajte sa, chlapci, hodne vás šľahali brezovým a sviežim prutom po chrbte i po všetkom, čo má kozák? A možno, keď ste sa stali už príliš rozumnými, nuž i bičom vás rezali, tak zdá sa, nielen v sobotu, ale dostávalo sa i v stredu a štvrtok.

— Máš čo spomínať, otec: čo bolo, to sa minulo!

— Nech teraz probuje! ohlásil sa Andrej: — nech len teraz zadre sa dakto; nech len podíde teraz dáka pliaga, zvie, čo je kozácka šabľa!

— Dobre, synku! Bohu prisám, dobre! Nuž keď je už tak, to pôjdem i ja s vami, veruže pôjdem. Kýho diabla mi tu čakať? abych stal sa rozsievačom pohánky, domácim hospodárom, prizerať za ovciami, za sviňami, maznať sa so ženou? Nech prepadne sa to: ja — kozák, nechcem! Tak čože, že niet vojny? ja pôjdem s vami na Záporožie — pobaviť sa; veru Bože pôjdem! A starý Buľba pomaly rozohrial sa, konečne celkom rozsrdil sa, vstal zpoza stola a spraviac vážnu tvár, dupnul nohou. — Zajtra ideme! načo odkladať? čo tu vysedíme? načo nám táto chatrč? načo nám je toto všetko? načo sú nám tieto hrnce? Ako to povedal, začal biť a hádzať hrnce a sklenice.

Biedna starenka, navyknutá už k takým postupkom svojho muža, smutno dívala sa, sediac na lavici. Nesmela nič povedať; no počujúc o tom rozhodnutí, pre ňu tak strašnom, nemohla sa zdržať sĺz; pozrela na svoje deti, s ktorými mala sa tak napochytre rozlúčiť; — a nikto by nemohol opísať všetku silu jej nemého žiaľu, ktorý chvel sa jej v očach a na pernách krčovite stisnutých.

Buľba bol strašne tvrdohlavý. Bol on jeden z tých charakterov, aký mohol sa vyvinúť len v ťažkom XV. storočí na polokočovnom uhle Europy, keď celé južné prvobytné Rusko, opustené od svojich kniežat, bolo spustošené, vypálené do základov divými nábehami mongolských zbojníkov; keď pripravený o dom a prístrešie, stál tu odvážny človek; keď na pohoreniskách, na očach hrozných susedov vo večnom nebezpečenstve otužieval a privykal hľadeť jim rovno do očú, zabúdajúc, či jesto dákeho strachu na svete; keď bojovným plameňom rozpálil sa prvej pokojný slaviansky duch a vzniklo kozáctvo — široký, rozpustilý kus ruskej prírody, a keď všetky porečia, prievozy, príbrežné svahy i pohodlné miesta posiate boly kozákami, ktorých počeť nikto nevedel a jích smelí spoločníci boli oprávnení odvetiť sultánovi, ktorý chcel vedieť o jich počte: „Ktoby jich znal? u nás sú rozložení po celej stepe: čo bajrak, to kozák“ (kde malinký kopček, tam už kozák). Bolo to skutočne neobyčajným úkazom ruskej sily: vyrazil ho z národnej hrudi kremeň bied. Na mieste bývalých údelov (apanáž), drobných mestečiek, naplnených psiarmi a polovníkmi, na mieste nesvorných drobných kniežat, ktorí kupčili s mestami, vznikly hrozné osady, kurene^[4] a okolia, spojené spoločným nebezpečenstvom a nenávisťou proti nekresťanským nepriateľom. Veď známo je z historie každému, ako jích večná borba a bezpokojný život zachránily Europu od divých nábehov, ktoré maly ju vyvrátiť. Králi poľskí, stanúc sa namiesto údelných kniežat vlastiteľmi tých priestranných zemí, trebárs vzdialenými a slabými, pochopili význam kozákov a výhody takého vojenského, neviazaného života. Oni povzbudzovali jich a pochlebovali tomu rozpoloženiu. Pod jích vzdialenou vládou hetmani, vybraní zpomedzi kozákov, pretvorili okolia a kurene v pluky a pravidelné okresy. To nebolo zrejmé, sriadené vojsko; nevídal ho nikto, no v prípade vojny a všeobecného hnutia, za osem dní, nie pozdejšie, každý bol na koni, v celej svojej zbrani, dostanúc len jeden dukát platu od kráľa, a za dva týždne shromaždilo sa také vojsko, aké sobrať neboly by vstave žiadne rekrútske komisie. Skončil sa pochod — vojak odišiel na lúky a role, na dneperské prievozy, lovil ryby, kupčil, varil pivo a bol voľným kozákom. Súčasní cudzozemci spravodlive divili sa vtedy neobyčajným spôsobnosťam jeho. Nebolo remesla, ktorého neznal by kozák: napáliť vína, naložiť voz, namleť prachu, spraviť kováčsku, zámočnícku robotu a na prídavok huľať^[5] až na mizinu, piť a hýriť, ako môže len Rus — vo všetkom tom bol doma. Okrem popísaných kozákov, ktorí boli povinní ustanoviť sa vo vojne, možno bolo v každom čase, v prípade veľkej potreby, nabrať celé tlupy dobrovoľníkov: trebalo len asaulovi (pobočníkovi) prejsť po rynkoch a tržišťach všetkých osád i mestečiek a pokričať plným hrdlom, stojac na voze: „Hej, vy, pivári a pálenčiari! dosť vám pivo variť, váľať sa po prípeckoch a kŕmiť svojím tučným telom muchy! Stúpajte slávy ritierskej a cti vydobýjať! Vy, sedliaci, rozsievači pohánky, valasi, milovníci žien, dosť vám za pluhom chodiť, mazať v zemi svoje žlté čižmy, pripravovať sa k žatve a hubiť silu ritiersku; čas je hľadať kozácku slávu!“ A slová tieto boly — ako iskry, padajúce na suché drevo. Oráč lámal svoj pluh, páleníci a pivovarčí odhodili svoje kade a rozbíjali bočky, remeselník a kupec posielal k čertu i remeslo i sklep, trepal hrnce v dome, — a všetko sadalo na koňa. Slovom, ruský charakter dostal tu mocný vzlet a pevnú formu.

Taras bol jeden z počtu pôvodných, starých plukovníkov: celý bol stvorený k vojenskému hrmotu a vyznačoval sa hrubou priamotou svojich obyčají. — Vtedy vplyv Poľska začal sa už ukazovať na ruskom zemanstve. Mnohí prijímali poľské obyčaje, zavádzali rozkoš, veľkolepé slúžobníctvo, sokolov, lovcov, obedy, dvory. Tarasovi to nebolo po vôli. On ľúbil jednoduchý život kozákov a hašteril sa s tymi zo svojich spoločníkov, ktorí boli náklonní k varšavskej strane, i nazýval jich otrokmi poľských pánov. Večne neúnavný, pokladal sa za zákonitého záštitníka pravoslávia. Do osád, kde žalovali sa na utláčanie arendátorov a na prirážku nových daní z dymu, chodil zo svojej vôle a tam sám so svojimi kozákmi súd držal nad nimi, položiac si za pravidlo, že vo troch prípadoch vždy nádobno chytiť sa šable, menovite: keď komisári neuctili staršinu^[6] a zastali si pred ním v čiapkach; keď posmievali sa pravosláviu a nectili obyčaje predkov; a konečne, keď nepriateľmi boli busurmáni a Turci, proti ktorým on v každom prípade pokladal za dovolené zdvihnúť zbraň ku sláve kresťanstva.

Teraz už vopred tešil sa myšlienkou, ako on príde s dvoma synmi na sič, a povie: „Nuž podívajte sa, akých junákov priviedol som k vám! — ako predstaví jich všetkým starým, otuženým v bitkách, svojim spoločníkom: ako bude sa dívať na jích pokroky vo vojenskom umení i v hýrení, ktoré pokladalo sa za hlavnejšie dôstojenstvo ritiera. On zprvu chcel jich vypraviť samých: no keď videl jích sviežosť, urastenosť, telesnú krásu, rozplamenil sa vojenský duch jeho a na druhý deň rozhodnul sa ísť s nimi sám, ačpráve príčinou toho bola jedine jeho tvrdohlavosť. Už staral sa a vydával rozkazy, vyberal kone a zbraň pre mladých synov, vypytoval sa na stajne i sklady, vybral sluhov, ktorí zajtrá mali s nimi ísť. Tovkačovi oddal svoju vládu spolu s prísnym naložením, aby naskutku prišiel s celým plukom, akonáhle on pošle zo siče dáku vesť. Bárs bol i rozveselený a v hlave kvasil sa mu ešte chmel, predsa nezabudnul ničoho; áno naložil napojiť kone a nasypať jim v jasle zrnatej a najlepšej pšenice. Prišiel celý ustatý od starostí.

— No, deti, teraz treba spať, a zajtrá budeme robiť, to, čo Boh dá. A nesteľ nám posteľ! my nepotrebujeme postele, my budeme spať na dvore.

Noc lenže objala nebo; Buľba vždy líhal zavčasu. Rozvalil sa na koberec, prikryl sa barannou bundou, nielen preto, že nočný vzduch bol dosť čerstvý, no i preto, že Buľba prikrýval sa teplejšie, keď bol doma. On prvý zachrápal a za ním nasledoval celý dvor; všetko, čokoľvek ležalo na rôznych jeho uhloch, zachrápalo. Predovšetkým zasnul strážnik, preto že najlepšie napil sa z príchodu mladých pánov.

Len biedna mať nespala. Zohla sa k hlavniciam svojich drahých synov, ktorí ležali jeden pri druhom; rozčesávala hrebeňom jích mladé, nedbalo pomrvené kadere a smáčala jich slzami; dívala sa na nich, dívala sa všetkými citami, celá premenila sa v zrak a nemohla nadívať sa. Ona vypestovala jich na vlastnej hrudi, ona opatrovala, vychovala jich — a len na okamženie vidí jich pred sebou! — Synovia moji! synovia moji milí! čo bude s vami? čo vás očakáva? hovorila a slzy zastavily sa na vráskach, premenivších niekdy krásne jej líce. Skutočne bola nešťastná, ako každá ženská v tých odvážlivých časoch. Ona len za okamženie žila láske, len v prvej horúčke náruživosti, v prvej horúčke mladosti, a už surový jej zvodca odhodil ju k vôli šabli, k vôli spoločníkom, k vôli hýreniu. Ona vídala muža v roku dva-tri dni, a potom za viac rokov nebolo o ňom slýchu. Áno i keď videla sa s ním, keď žili spolu, aký bol jej život? Znášala urážky, ba i bitky; videla lásku, ukazovanú len z milosti; bola akousi zvláštnou bytnosťou v tom sbore bezženných ritierov, na ktorých prostopašné Záporožie hádzalo svoj surový kolorit. Mladosť bez rozkoše kmitala sa pred ňou, a jej krásne, svieže líca bez bozkov odkvitly a pokryly sa predčasnými vráskami. Všetka láska, všetky city, všetko čo nežného a náruživého u ženy, všetko obrátilo sa u nej v materinský cit. Ona s ohňom, s náruživosťou, so slzami, ako stepná čajka,^[7] točila sa nad svojími deťmi. Jej synov, jej milých synov berú od nej, — berú preto, aby nevidela jich nikdy! Kto vie? možno že v prvej bitke Tatar srúbe jim hlavy, a ona nebude vedieť, kde ležia jích pohodené telá, ktoré rozklujú draví vtáci. Za každá kvapku jích krve dala by seba celú. Nariekajúc, hľadela jim do očú, keď všemohúci sen začal jim jich už zatvárať, a dumala: Asnáď Buľba, keď vyspí sa, odročí na deň na dva odcestovanie; možno preto namyslel si tak skoro ísť, že mnoho vypil.

Mesiac z nebeskej výšiny dávno osvietil celý dvor, naplnený spiacimi, vŕbovú húštinu i vysoký burian, v ktorom ztrácal sa plot, okrúživší dvor. Ona vždy sedela pri hlavách svojich milých synov, ani na okamženie nespustila z nich oka a nemyslela na sen. Už kone, čujúc úsvit, všetky políhaly na trávu a prestal žrať; vrchné lísťa vŕb začalo šumeť a šumiaci prúd pomaly spustil sa po nich do samého spodku. Presedela do svitu, no neustala a priala si, aby noc pretiahla sa čím dlhšie. Zo stepi vzniesol sa zvučný rehot žriebaťa; červené vrstvy jasno vstávaly na nebi.

Buľba zrazu prebudil sa a skočil. Veľmi dobre pamätal všetko, čo prikazoval včera.

— No, chlapci, dosť spania! hore! hore! Napojte kone! A kde stará? (tak on obyčajne nazýval svoju ženu). Chytro, stará, hotov nám jesť: veľká cesta pred nami!

Biedna starenka, zbavená poslednej nádeje, unylo odvliekla sa do izby.

Medzitým, pokiaľ ona so slzami v očach hotovila všetko, čo treba k raňajkám, Buľba rozdával svoje príkazy, chodil do stajne a sám vyberal pre svoje deti čo najlepšie vystrojenie.

Študenti razom premenili sa: mali miesto zapackaných čižiem safiánové červené, so striebornými podkovkami; šaravary, s tisícimi záhybmi, stiahnuté zlatým pásom; z pásu visely dlhé remence s mešcami a inými vedami k fajke. Kazajka červenej barvy, jasnej, ako plameň, stiahnutá bola vyšívaným pásom; čakany, turecké pištole položené za pásom; šabľa brinčala po nohách. Jích líca, ešte málo ohorené, zdalo sa, opeknely a obelely; mladé, čierne fúzy ešte jasnejšou robily jích belosť, jích zdravý, mocný kvet mladosti; boli ozaj pekní pod čiernymi baraními čiapkami so zlatým vrchom.

Biedna mať, keď jich uvidela, nebola vstave preriecť ani slova; slzy ukázaly sa jej v očach.

— No, synovia, všetko je hotové! načo meškať, povedal konečne Buľba. — Teraz, podľa obyčaje kresťanskej, treba pred cestou všetkým prisadnúť.

Všetci sadli, nevytvárajúc ani chlapcov, ktorí už prv úctive stáli pri dverach.

— Teraz požehnaj, mať, svoje deti! hovoril Buľba: pros Boha, aby bojovali chrabro, obhajovali vždycky česť ritiersku, aby stáli vždy za vieru Kristovu; ak nie — nech prepadnú sa radšej, aby ani jích ducha nebolo na svete! Pristúpte, deti, k materi: modlitba, materinská ochraňuje i na vode, i na zemi.

Mať, slabá ako mať, objala jich, vzala dva neveľké obrazy svätých a nariekajúc vešala jim jich na hrdlá. — Nech vás chráni… božia mať… nezabúdajte, synkovia, na mať svoju… pošlite čo len viestočku o sebe… Ďalej nemohla hovoriť.

— No, pôjdeme, deti! ohlásil sa Buľba.

Pri schodoch stály osedlané kone. Buľba skočil na svojho Čerta, ktorý ako zdivelý striasol sa, pocítiac na sebe dvadsať-pudové bremä, lebo Taras bol neobyčajne tlstý a ťažký.

Keď videla mať, že už i jej synovia sedia na koňoch, obrátila sa k menšiemu, u ktorého v ťahoch tváre vyrážalo sa viac akejsi nežnosti; schytila ho za stremeň, prilipla mu k sedlu a, so zúfaním v očach, nevypúšťala ho z rúk svojich. Dvaja mocní kozáci vzali ju ostražité a odniesli do izby. No keď vyšli za bránu, s ľahkosťou divej kozy, neprimerane k svojim rokom, vybehla za bránu, s nedostižnou silou zastavila koňa a objala jednoho zo synov s akousi pomätenou, bezcitnou vrúcnosťou. Opäť ju odviedli.

Mladí kozáci jazdili smutno a zadržovali slzy, bojac sa otca, ktorý bol trochu nepokojný, bárs usiloval sa to neukázať. Deň bol pošmurný, zeleň jasne sa kmitala; vtáci štebotali akosi neharmonický. Oni, keď ubehli, ohliadli sa nazpät. Dvor jích akoby sa bol ztratil v zemi: bolo videť nad zemou len dva komíny skromného jích domu, vrcholce stromov, po ktorých oni lazievali, ako veverice; ešte rozprestierala sa pred nimi lúka, ktorá upomínala jich na historiu celého jích života, od rokov, keď váľali sa po rosnej tráve, po roky, keď čakali na nej černookú kozáčku, ktorá bojazlivo preletela cez ňu pomocou svojich sviežich, bystrých nohú. Hľa, už len týčka nad studňou, s priviazaným na vrchu kolesom z voza, trčí do neba; už rovina, ktorú prešli, zdá sa byť z diaľky horou a všetko zakryla… Majte sa dobre i detstvo, i hry i všetko, i všetko!