ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Ľudovít Reuss, Janko Rimavský a Pavol Dobšinský z Gemerskej; rozpráva Janko Botto

Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov a tak sa v nich tešil, že by ich nebol dal ani za celý svet. Tešil sa v nich ich dobrý otec, tešil, ale ich dobrá mati nemohla sa v nich dlho tešiť. Neborká, raz padne do choroby a cíti, že sa s nimi rozlúčiť musí. Ako raz všetci traja okolo jej smrteľnej postele smutne stoja, zodvihne ešte raz hlavu a hovorí:

„Deti moje, deti, akože vás tu zanechať na tomto svete, ako sa s vami rozlúčiť! Ale nie, nermúťte sa, ja na vás ani po smrti nezabudnem. Teraz, deti moje, nate tieto tri oriešky, zahrabte si ich každý večer do popola, ony vám budú na dobrej pomoci.“

A ako to povie, dušu vypustí. Zaplakali traja synovia, zaplakal aj muž a zaplakala aj celá krajina za dobrou kráľovnou!

Ale viete, všetko na svete len do času. Kráľ po roku zhodil smútok a oženil sa. Dostal on driečnu ženu, ale siroty nedostali matku, len macochu — a aj o tej sa vravelo, že je striga. A vskutku to nebola len macocha, ale aj striga. Lebo ju nič tak nezlobilo, ako keď sa na týchto troch hodných kráľovičov dívať mala.

„Počkaj,“ pomyslela si, „však vy tu nebudete dlho kašu dúchať!“

Raz večer, ako dolu políhali, milá macocha chodí, obšmieta sa okolo chyže, kde tí traja kráľoviči spali, načúva, klope na dvere:

„Či spíte? Či čujete, vy mladí kráľoviči!“

Tí, pravda, dobre už spali, ale tie tri oriešky, čo si ich boli do popola zahrabali, tak ako im to mať bola naručila, odpovedia:

„Nespíme, my čujeme, hádky sebe zahádame!“

A striga s dlhým nosom odišla.

Na druhú noc príde zase striga s jedným veľkým nožom. Načúva pri dverách, a tam ticho ako v hrobe.

„No, tí iste už spia,“ pomyslela si, ale predsa pre lepšiu istotu zabúcha:

„Či spíte, či čujete, vy mladí kráľoviči!“

A tu sa jej orechy ozvali:

„Nespíme, my čujeme, hádky sebe zahádame!“

„Ale kýže toto parom zamrmlal, tu musí dačo inšie byť vo veci,“ hútala stará.

Na druhý deň zatým, keď kráľovičovia boli preč z chyže, ona sa vkradla dnu, všetko všade poprevracala, aj len v peci, ale kde nič, tu nič, len ako sa z pece von ťahá, tu jej dačo udrelo do nosa, — ňuchá, ňuchá.

„Aha,“ povedá, „to tu bude iste dáky čert v tom popole, ale počkaj, však ho ja vykúrim!“

Na tretí večer dala tak zakúriť do pece, že dobre všetky myši z domu nevyplašila, a milé oriešky sa piekli a horeli. Príde ku dverám, počúva, ale tam už nič nepočuť. Zaklope:

„Či spíte, či čujete, vy mladí kráľoviči!“

„Nespíme, my čujeme, hádky sebe zahádame!“ ohlási sa jej potichu jeden z tých troch orieškov, čo ešte nebol celkom stletý.

Dobre strigu hneď čert tam nevzal od zlosti. Odišla sebe pod nos homrajúc:

„No, však vy už hneď budete boží, len kým si tento nôž nabrúsim.“

O chvíľku príde zase s nabrúseným nožom, načúva, klope, volá, ale sa nik neozýva. Vtedy potíšku otvorí dvere, pritiahne sa k posteli a šmyk jeden za druhým všetkým trom hlavy odrezala a tie mŕtve telá zavliekla do tej poslednej chyže, kde kráľ len raz do roka chodieval.

Bolo na ráno potom hľadania, behania po zámku, na všetky strany a nik neznal, nevyzvedel, kde sa kráľovičovia podeli. Kráľ chudák si nevedel od žiaľu rady.

Po nečase, raz ako práve tá striga kráľovu chyžu vymetá, priletí na okno jedna páva a začne sa dnu dobíjať.

„Aha, ty pľuha škrekľavá, či ho ideš!“ kričí na ňu a vybíja ju metlou. Ale kráľ jej povie:

„Ach, nevybíjaj, nie, to peknô stvorenie; radšej ju dnu pusť, že sa aspoň s ňou poteším,“ — a otvorí jej okno.

Tá milá páva príde k nemu, do ruky mu vloží z pyšteka jednu zelinku a začne spievať:

To zaspievala a odletela.

Kráľ zadivený pozeral za ňou v myšlienkach; prišlo mu na um, že to iste nebola páva ako páva, ale že to musela byť jeho nebohá žena. Bežal hneď na to do tej ostatnej chyže, kde vskutku svojich troch synov zarezaných našiel. Potrie im hrdlá tou zelinkou a traja synovia — ešte raz hodnejší — skočia na nohy.

„No, to je dobre, ale teraz beda tomu, kto to spravil!“

Hneď sa to ale vyzvedelo, že veru to druhý nemohol urobiť, ako sama kráľovná; lebo že len tá mala kľúče slobodné. A tu hneď kráľ rozhnevaný kráľovnú dá chytiť a zavolá na sluhov:

„Vyveďte na dvor štyri najdivšie kone, priviažte im túto potvoru na chvosty, nech ju v štyri strany sveta roznesú!“

Ako riekol, tak sa stalo. Štyri kone vyviedli, priviazali im kráľovnú o chvosty, pošibali a z milej strigy ani len franforce nezostali.

Od toho času sa kráľ už viac neženil, len sa so svojimi troma synmi tešil a kráľoval, kráľoval, až kým nezomrel.