ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Dr. Gustáv Reuss z Gemera, P. Markovič zo Zvolena, Alexander Bizay a J.Kamenár z Banskej Štiavnice.

Kedysi pred veľa rokmi žil jeden sedliačik. Čo tam mal voliaku zemičku, tú pooral a zasial ešte za vidna a na noc zašiel do lesa svoje dva volky popásť. Pasie tie volky, pasie a rozmyšľuje o svojej biede: „Čože si už teraz počneš, biedny človek? Ostatok zbožia si vysial, čo budeš jesť so ženou a deťmi na zimu? Či vari tieto volky zjeme? Ale potom na čom budeme k jari orať a siať?“

Ako tak rozmyšľuje, zakráče nad ním starý krkavec: krá, krá!

„Čože mne toto tu za hosťa?“ ozrie sa sedliak.

„A veru hosť,“ povie krkavec, „len daj, čo máš; lebo hneď teba zjem!“

„Zješ, alebo nezješ, všetko jedno; veď čože ti dám, keď sám nič nemám?“

„Máš dva voly; či mi dáš jedného, keď ho sám a sám na večeru strovím?“

„Nevôľu strovíš; veď si vychudnutý ako trieska; dosť by bola do teba aj jedna myš!“

„No len či dáš, alebo nedáš?“

„Dám! Ale že ti z neho nezostane ani srsti!“

Tu krkavec spustil sa na vola a o chvíľku nebolo z celého ani srsti. Len kde sa to podelo doňho?! — Rozžialil sa sedliačik, že takto nič po nič prišiel o vola, a povedal:

„No, keď si mi zožral jedného, zožer si ešte aj druhého!“

A krkavec spustil sa zase na vola a o chvíľku nezostal ani z toho čo by len jeden paznecht.

„No veď si ma zriadil! Akože ukážem sa už teraz žene na oči? Ja sa vari radšej tu zmárnim!“ vravel sedliak.

Ale tu nasýtený krkavec zakrákal veselo a povedal:

„Škoda by ťa ešte bolo! Keď si ma len nachoval, neboj sa už teraz nič; ja ti za tie volky zaplatím, len či za mnou pohodíš?“

„Ej, pohodím — noci do pažeráka, veď je tma ako v rohu; bodaj by ma radšej už bola prehltla!“

„Ticho, človiečku!“ hovoril krkavec. „Radšej uži mojej rady! Choď domov, uchláchol ženu, že si predal voly bohatému krkavcovi, ktorý ti na ráno zaplatí. Žena nájde spôsob, ako ťa vypraví s dostatočnou potravou za mnou; lebo pôjdeš tri dni a tri noci, čo ja ešte toho večera preletím. Aby si pohodil, budem lámať vrcholce svrčín, kadiaľ poletím; tie ťa z mojej cesty nepustia a zajtra po vidne ich uvidíš. Prídeš do môjho zámku a tam ťa potom trebárs zlatom, striebrom obsypem. No len už nemeškaj a urob, ako ti kážem!“

Krkavec vzal sa na krídla a len čo by klipol, už ho nebolo vidno, iba čo bolo počuť, kadiaľ tie vrcholce svrčín drúzgal. Bedárovi, pripravenému o všetko, nebolo ani sem ani tam; bál sa, že mu zlá žena doma oči vydriape a potom že jednak nebude nič ani z toho ani z onoho. Odvážil sa na to najhoršie — žene na oči. Ale žena keď počula o zlate a striebre, skrotla ako holúbok a hrkútala okolo zlatého mužíčka:

„Netráp sa nič,“ hovorí mu, „hneď to máme. Tam si nechal na panskom dvore ešte voz, čo si drevo privážal, na ten mi tam požičajú ešte za meričku múky; hneď ti napečiem podpopolníkov a pôjdeš.“

Ešte ani nesvitalo, už ho vykúrila s podpopolníkmi z domu, aby len čím skôr prišiel zlatom, striebrom obsypaný.

Sedliačik neboráčik šiel ako šiel, kým trvali znaky na svrčinách a podpopolníky v tanistre. Ale na tretí deň k večeru nebolo už v kapse ničového nič a svrčiny, čo by aj boli bývali oblámané, nevidel ich pre tmu. Nablúdil sa a iba čo nohy ukonal. Zrazu ale ako čo by mu voľač bolo svitlo. Našiel sa na velikej zelenej lúke a kolo neho ako nový svet — leskli sa tri zlaté hradby. Stvorenia tu žiadneho. Iba naprostred lúky stojí bača s vatráľom, chlap vysoký ako tá svrčina.

„Len smelo sem, človiečku; čože ty tu chceš?“ zavolá naňho bača.

„Ej, bača môj drahý, veď to, čože ja tu chcem, keď sám neviem, kde som? Ale mi aspoň povedzte, kto býva tamto v tých lesklých zámkoch?“

„Nuž moje kŕdle, moji krkavci tam bývajú.“

„No veď to hľa, tých ja hľadám!“ zaradoval sa človek, keď počul o krkavcoch. I rozpovedal bačovi celú vec.

Bača len pokrútil hlavou a povedal:

„A či by si poznal toho tvojho dlžníka medzi druhými krkavci?“

„Ešte by aj to bolo, žeby som ho nepoznal; veď bol na jednu nohu krivý a bol starý, už viac šedivý ako čierny! Iba zobák istenky mal tvrdý, lebo mi vola v okamihu zďobal a hora sa len tak drúzgala, kadiaľ vrcholce lámal.“

„To hneď zvieme, či si ho poznáš,“ riekol bača a zahvízdal na palci, len tak ozvali sa hory.

Priletel prvý kŕdeľ krkavcov a obsadol jeden zámok; ale sedliačik nepriznal sa k žiadnemu. Zahvízdal bača druhý raz; ozvali sa hory. Doletel druhý kŕdeľ krkavcov a obsadol druhý zámok; ale sedliačik zas nepriznal sa k žiadnemu. Zahvízdol bača po tretí raz, hory zahučali, krkavci doleteli zo všetkých strán sveta a obsadli tretí zámok; ale sedliačik nemohol priznať sa ani teraz žiadnemu z nich.

„Či ste všetci tu?“ opýtal sa na to bača krkavcov.

„Všetci,“ odpovedali krkavci, „iba starý Krivuliak ešte dakde kýva sa.“

„No, to bude on,“ povie bača. „Ale už kde sa kýve, tam sa kýve, ty sedliačik, počuj zatiaľ, čo si máš pýtať. Môj sluha Krivuliak zavedie ťa do tohto tretieho zámku a tam by ťa obsypal zlatom, striebrom; ale to si neber, to by sa ti obrátilo na piesok. Vypýtaj si iba ten starý mlynček tam na stole; veď potom uvidíš, čo to za mlynček, keď mu prikážeš:

Vtom už doletúval z tej strany od hôr starý krkavec Krivuliak.

„Kde si ty bol, sluha?“ opytuje sa ho bača.

„Pane môj, hľadal som tohto človeka v hore, aby nezablúdil po noci,“ riekol Krivuliak.

„Teda si aj ty bol, čo si ho o voly pripravil. Daj mu hneď, čo si živo zapýta!“

Ako to bača rozkázal, iba raz kývol vatráľom, hneď krkavci rozleteli sa každý po svojom a starý Krivuliak viedol človeka do toho tretieho zámku. Tu by ho bol zo samej vďačnosti zlatom, striebrom obsypal; ale človek nechcel nič, iba ten starý mlynček, čo tam stál naprostred stola.

„Na čo ti to bude? Nevieš s tým zaobchodiť,“ prevrával ho starý krkavec.

„Viem, neviem, ale inšie nechcem!“ hovoril človek.

Nuž mu krkavec naposledok dal ten mlynček a on strčil si ho do prázdnej tanistry.^[48]

S tým šiel, bo sa už aj rozvidnievalo. Ale bez chleba vraj na ceste clivo. Zachcelo sa i jemu.

„Ej,“ rečie, „chlieb predsa dobrý kamarát. Skúsmeže my, čo ten mlynček môže.“

Vytiahne ho z kapsy a rozkazuje si:

Len akoby to bolo z toho mlynčeka vyrástlo, stôl vytiahol sa, obrus naň prestrel sa a na tom už jedlá a nápoje: koláče, pečienky, ovocie, víno a čo ja viem čo! Ej, čiže z chuti oddal sa do toho! Hoc toho veľa bolo, mizlo to predsa z toho obrusa, ako by ho bol zametal.

Prizeral sa na to hladovitý ovčiar, čo tam neďaleko po stráni ovce pásol. Ten priklonil sa mu hneď:

„Veďže,“ vraví, „ponúkni aj mňa, keď som tu.“

„A veď si,“ vraví, „ber a jedz! Vidíš, že je toho tu vyše práva.“

Keď najedli, napili sa, popratalo sa všetko naspäť do toho mlynčeka. A ten ovčiar mu hovorí:

„Ej, ale je to za mlynček!“

„Ej, veru je,“ povie sedliak, „nedal by som ho za celý svet.“

„Ej, ale môj kyjak predsa inakší,“ hovorí ovčiar, „páč ho len!“

Vtedy obzrel sa sedliak a vidí, v ruke ovčiara kyj, ktorým mohol ho ovaliť len raz a bolo by bývalo po ňom. Veru aj predesil sa; ale už len povedal, že čo by to mohol byť za kyjak.

„To je,“ vraví ovčiar, „taký kyjak, keď mu rozkážeš, všetko sám pobije, a čo chceš, to ti donesie. Nechcel by som rozlúčiť sa s ním; ale tebe ho dám za ten mlynček. No, či čaruješ?“

Sedliak si pomyslel, že by to dobre bolo mať taký kyj, čaroval sa a rozišli sa.

Ale o chvíľu začalo ho to domŕzať, že vlastne ešte ani nevie, za čo mlynček ta dal a kyj že ho predsa len nenachová. Toľko ho to domŕzalo, že rozkázal kyju, aby valacha zabil a mlynček mu doniesol. Kyj začal metať sa z konca na koniec a hneď bol pri ovčiarovi, ohlvanil ho, že hneď prestrel sa mŕtvy a kyj pekne rúče doniesol sedliakovi naspäť jeho mlynček.

Mal už aj mlynček aj kyj a hneď bezpečnejšie poberal sa ďalej. Vtom stretne ho vojak, ktorý vyhladovený vracal sa domov z ďalekej vojny.

„Ej, človeče,“ povie vojak, „či nemáte hoc len omrvinky chleba v tej kapse; veru by som sa vám hľadel odslúžiť aj za tú.“

A sedliak už teraz hrdo:

„Chleba nemám ani omrvinky, ale mám dačo viac; len si sadnite, hneď sa najete, napijete dosýta.“

A hneď vytiahol mlynček a ten mlel svoje. Bola zas hostina. Po hostine vraví vojak:

„Ej, ale je to za mlynček! Ale moja šabľa predsa hádam aj viac stojí.“

„Čo za šabľa?“ opytuje sa sedliak.

„Táto moja stará škrablica tu pri boku. Keď tej rozkáže, tá hneď všetko na kusy rozseká. Ale ja iste mám už tej vojny a bitky dosť, čarujte mi ten mlynček za ňu!“

Sedliak zase čaroval.

Ale vojak nebol od neho ani na tri strelenia, už ho to zase domrzelo.

„Čože by mi, vraj, bolo z toho, čoby som celý svet pobil a jesť by nemal; ba či by som ubránil sa doma mojej ženy aj takto? Kyj, šablica, za vojakom sa, zroňte mi ho a mlynček mi doneste!“

Kyj metal sa z konca na koniec po zemi, šablica len ako v povetrí zacvendžala; v okamihu boli pri vojakovi, zronili ho a mlynček sedliakovi doniesli.

Ide si on ďalej. Prichodí proti nemu delostrelec a prosí o kúsok chleba, že mu už ide na skapanie, ak ho nenachová. Hneď teda bola nová hostina. Strelec ďakoval za hostinu; ale že on, vraví, ešte volač inakšieho má, ako je ten mlynček.

„Čo takého?“ opytuje sa sedliak.

„A veru tento môj trojrohý klobúk na hlave. Keď ja ten obrátim prvým rohom napred a poviem „dbŕŕ,“ hneď sa ziskrí a strely len tak vysypú sa, akoby zo štyradvadsať diel zahrmelo. Zvrtnem ho druhým rohom napred, zasypú sa strely zase; zvrtnem ho tretím rohom, zahrmia strely znovu. A tak, koľko ráz ho zvrtnem, toľko ráz vypálim a pred mojimi strelami neobstojí sa nič. Ale,“ vraví, „za ten mlynček čaroval by som ho; len tebe kvôli, že si ma takto nachoval.“

Čarovali sa.

Ale sedliaka aj táto čara domrzela:

„Veď vraj kohože strieľať budem? Ženu, deti, vari si len nevystrieľam?“

Hneď poslal za strelcom kyjak a šabľu. Tie strelca zabili a mlynček mu doniesli.

Ide si ešte ďalej, stretne akúsi bielu osobu; vyzerala ako dáka vojankyňa, aj naozaj vracala sa z tábora, kde predtým tuhá bitka stála. I tá ho prosí pre milosrdenstvo božie čo len o kúsok chleba. Hneď mlynček mlel a biela osôbka mala od čoho oblizovať si prsty, aj takto trochu dostalo sa jej pod čepiec. Keď už trocha aj pod tým čepcom mala, začala chváliť sa mu, že takto a takto ona ide z tábora, kde veľa vojska pohynulo; aleže to zahynul iba ten, na koho ona svojou bielou šatkou chujavnula; ale komu oči utrela, každý hneď odžil.

„A,“ hovorí, „zišla by sa táto šatka aj tebe a mne už raz taký mlynček, ako je tento tvoj. Či sa čaruješ?“

Z reči do reči, z jednačky do jednačky, čaroval aj tuná vec za vec.

Ale ho to ešte len teraz dopekalo, čo mu z tej šatky príde, keby nemal čím živiť sa.

„A čo, vraj, jedna vojankyňa? Zmárnim i tú, keď som tamtých zmárnil.“

I hneď kyj a šablica mali zase robotu a doniesli mu mlynček.

Už vychodil von z hory a zazrel pozďaleka svoju dedinu.

„Hej, predsa som nepoblúdil a mám všetky veci!“ podskočil si teraz veselo.

Ale ho tu začalo voľač oproti srdcu pichať a len mu jednostaj šepkalo:

„Predsa si ty planý človek, toľkým veci pobrať, toľkých pobiť! Ale veci sem-tam; ale toľké životy!“

Bránil sa ten tomu; ale to jemu predsa pokoja nedalo a nedalo.

„No, veď je nič,“ pomyslel si konečne, „veď ak všetci majú pravdu, nuž mala ju aj tá s tou šatkou.“

Hneď rozkázal:

„Šatôčka moja milá, choď a tým v hore pobitým poutieraj oči!“

V tom okamžení vyletela mu šatka z ruky a o krátky čas navrátila sa zase a doniesla mu krv a slzy na znamenie, že tých všetkých pekne poutierala a vzkriesila, ktorých tam kyj a šabľa boli usmrtili.

*

Dosiaľ teda bolo preňho všetko dobre a doma úfal sa najlepšiemu, keď žene len ten mlynček ukáže. Ale tu nastala ešte len kucapaca! Dolámala praslicu na ňom, na starom vraj bláznovi, čo si vybral starý mlynček miesto toho, čoby ho boli zlatom, striebrom obsypali. No ale vraj po búrke aj slniečko krajšie usmieva sa na svet; nuž aj tuná. Keď búrka utíšila sa a muž dostal sa k slovu:

hneď bolo všetko dobre. Všetci najedli, napili sa dosýta. Žena muža hladkala, že to predsa dobre bude takto sýtiť sa, deti hopkali si po izbe, že ešte nikdy nenajedli sa tak až po hrdlo.

„Ej, ale vieš ty čo, mužíčku?“ začala starostlivá žienka po chvíli. „S tým pánom zo dvora, kde sme si voz nechali v zálohu, mala som ja doma celý kríž! Veď ti mne ten každý deň odkazuje, že načo mu bude starý voz, aby sme mu len jeho múku vrátili. Viem, že mlynček tú meričku múky ľahko namelie, ale by toho hundravého pána bolo aj niečím udobriť. Veď by nám to hádam veľa neubudlo, keby sme mu takto z toho mlynčeka k tej meričke múky pridali ešte aj jedného pečeného moriaka a zajaca. Ja by som mu to všetko hneď zaniesla.“

„A veru voľač hovoríš,“ riekol muž. „Tak ho najskôr udobríme; len mu ty to zanes!“

Žena to všetko s pekným pozdravením a poďakovaním zaniesla do zámku a položila pánovi na stôl. Čakala aspoň na dobré slovo, keď aj nie na dar za dar. Ale tu pán osopí sa na ňu:

„Ty taká a taká fľandra, kde ste to vzali? Moriaka ste ukradli zo dvora, zajaca ste v mojej hore lapili! Počkajte si, za to si odpokutujete.“

Ani nečakal, čo tá na to, len ju dal sotiť do temnice a po muža poslal hajdúcha, aby hneď s hajdúchom ustanovil sa pred pánom.

Spurno postavil sa hajdúch s rozkazom pred sedliaka. A náš sedliačik sprvu len ticho hajdúchovi:

„Ale človiečku, vari sa vám rozum čistí, že by ste mňa aj moju ženu mali do temnice dávať za to, čo sme zavďačili sa pánovi?“

Ale keď hajdúch vždy spurnejší bol a naposledok chcel ho aj chytať, tu namrzel sa a zavolal:

„Kyjačik, šablička, bráňte ma!“

Kyj skákal hajdúchovi po chrbte a šabľa blýskala mu popred oči. Ušiel hajdúch a vrátil sa s obnôškou do zámku. Škrabal sa po chrbte a ledva vyjajkal pánovi, čo to stalo sa s ním.

„Ty si baba, keď si sa dal nabiť,“ povedal pán a poslal hneď druhých dvoch mocnejších pre sedliaka.

Ale tí vrátili sa ešte s väčšou obnôškou a spolu s tým chýrom, že tu ide za nimi sám sedliak a že ich všetkých pobije, ak mu ženu nevypustia z temnice. A veru sedliak už tam bol s kyjom a šabľou na dvore a robil veľký krik, že ich všetkých hneď tam domláti, doseká ak mu ženu nevypustia. Nahnevaný pán obkríkne sa na hajdúchov a na čeľaď:

„Nuž vy daromníci, načože vás chovám, že mi ešte aj tohto krikľúňa sem pripustíte?! Hneď mi ho poviažte a hoďte do temnice!“

Všetka čeľaď oborila sa na sedliaka. Ale tento už teraz nežartoval, ale rozkázal:

„Kyj, šabľa moja, pobite ich všetkých, iba pána nechajte!“

Hneď bola všetka čeľaď pobitá, iba sám pán triasol sa tam ako osika pred tým kyjom a mečom.

„No, veríš už teraz, že ja mám teba v moci a nie ty mňa?“ povedal sedliak pánovi. A tento už len bedákal:

„Ach, verím, verím; ale čo si počnem už teraz bez čeľadi? Nebude mi mať kto robiť, tu ja od hladu zahyniem!“

„Zahynieš nezahynieš, ako príde. Ale aby som ťa presvedčil, že som nič z tvojho nevzal, ešte teba aj s čeľadou vychovám, teda ťa povolám so všetkým domom o hodinu na obed. Neboj sa, títo všetci ti vstanú a z tejto hostiny pôjdu na inakšiu hostinu, len či moja žena tuná bude.“

Tak vravel sedliak a pán hneď vypustil mu ženu z temnice.

Keď už bol sedliak i so ženou doma, rozkázal svojej šatôčke:

„Šatôčka moja, choď a poutieraj tým tam vo dvore pobitým oči.“

Šatôčka vyletela a doniesla mu naspäť krv a slzy, na znak, že ich všetkých vzkriesila.

Uveličený pán, že mu čeľaď zase na nohách, rozkázal naložiť ten založený sedliakov voz plný jedivom, dal zapriahnuť štyri voly a poslal mu všetko, aby vraj mal z čoho ten obed pripraviť. Sedliak poslal mu všetko naspäť, že on toho nepotrebuje, aby len prišli sedať za stôl. Pán tomu nedôveroval, ale zo strachu pred kyjom a šabľou, aby niečo horšieho neporobilo sa, bez meškania ustanovil sa i s čeliadkou u nášho sedliačika.

Dobre si oči nevyočili, keď tu nikde nič a len čo sedliačik postavil mlynček a rozkázal mu mlieť, už stôl vytiahol sa, obrus prestrel sa a každý vyberať si mohol, aké jedlá a nápoje živo zažiadali sa mu. Bola hostina nad hostiny!

Po hostine poďakoval sa pán a vrátil sa domov. Doma ale jednostaj iba na tom rozmýšľal, ako by sedliaka o všetko pripraviť mohol. Videl dobre, že z toho nič nebude, kým sedliak kyj a šabľu má; nuž si umienil, že najprv tieto veci od neho vyklame. Aj dosť dobre si to nasnoval. Zobral všetko vojsko svoje a šiel ku sedliakovi, že takto a takto, musí do vojny, lebo že traja susední králi stroja sa proti nemu a že so svojím vojskom netrúfa si oprotiva trom odrazu, aby mu požičal toho kyjaka a tej šable. Sedliak sa iba smial a požičal mu ich.

Pán nevedel, ako má rozkazovať kyjaku a šabli, ale už len či ich mal pri sebe, postavil sa so všetkým svojím vojskom pred sedliackym domom a žiadal, aby mu teraz aj mlynček vydal, lebo že ho hneď so všetkým zo základu vyvráti.

„Ale či to naozaj, môj pane?“ opytuje sa sedliak.

„Naozaj!“ rečie pán.

„No, keď naozaj, nechže bude naozaj; ale nie mne, ale vám!“

S tým skrútol sedliak svoj trojrohý klobúk na hlave a povedal „dbŕŕ!“ Ziskrilo sa, vysypali sa strely a bolo po pánovom vojsku. Skrútol ho druhý raz a ako vypovedal „dbŕŕ“, už bol pánov dvor na prach zmetený. Skrútol ho tretí raz a ako vypovedal „dbŕŕ“, už bol pánov zámok zo základu vyvrátený!

Pán iba teraz videl, do čích rúk dostal sa a ako chytil sa sám do pasce. Začal na kolenách prosiť sedliaka, aby mu len odpustil, že mu radšej slúžiť bude.

„No veď takej podvodnej babe, ako si ty, inak ani nenačim!“ povedal sedliak a pri tom ostalo.

Ale aby takto sami tuná bez ľudí neostali a sedliakovi už teraz ako pánovi vždy mal kto slúžiť a ten mlynček, aby vždy mal pre koho mlieť, teda sedliak ešte raz rozkázal svojej milej šatôčke, aby tých pobitých vzkriesila a tá to aj urobila. Keď zas boli všetci na nohách, sedliak ešte raz rozkázal kyju a šablici, aby všetkých dobre vymastili, ani pána nezašanovali, na príučku. A na to doložil:

„Takáto vám bude hodina, keď proti mne budete. Ale aby ste aj to vedeli, ako vám bude, keď mi verne slúžiť budete, teda sem sa na hostinu!“

Vtom i rozkázal ešte raz:

A bola ešte len teraz hostina nad všetky hostiny!