ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: I. Gábor Lovinský z Novohradu, P.Jamriška a J. Rimavský z Malohontu, Gustáv Reuss z Gemera; porovnal Aug. Hor. Škultéty.

Kde bola, tam bola, bola za červeným morom, za drevenou skalou, pri sklenenom vrchu, v Kompit kráľovej krajine, jedna malá dedinka a v tej dedinke býval jeden veľmi chudobný človek, ktorý na tom šírom svete nič inšieho nemal, iba psotu, biedu a veľa detí. Chodil on so svojimi chlapcí do hory zbierať rážďa, a čo im za to dali, z toho sa museli živiť aj zaodievať. Lahodný to bol zárobok pre toľkú čemrvu! Nebožiatka deti často sa s plačom na peci váľali od hladu a neborákovi otcovi srdce pukalo od žiaľu nad úbohými deťmi. Bol by ich rád ako najlepšie opatriť, ale darmo, druhý spôsob nebol. Tak museli len aj ďalej psotu z pleca na plece prekladať.

Tu ale jeden raz, ako tak chodili do tej hory, zazreli na jednom vysokom dube hniezdo. Najstarší z chlapcov sa hneď vyškriabal k nemu a našiel tam sedem krásnych vajíčok a zniesol ich dolu. Deti boli vajíčkam rady a otec povedal:

„Chvalabohu i za to! V meste nám čo-to dajú za ne. Len ich nerozbite!“

Na druhý deň šiel ten chudobný človek do mesta a tam tie vajíčka ponúkol jednému kupcovi.

„A čo žiadate za ne?“ spýtal sa ho kupec.

„Ach,“ povedá, „ja sa len na vás nechám, čo mi dáte, na tom pristanem.“

Kupec mu dal za ne po peniažku a chudobný človek bol rád. Ako tento odišiel, pribehli do sklepu kupcovi chlapci, Janko a Macko, a hneď sa okolo tých vajíčok mali, že sa budú s nimi hrať. Chlapci, ako chlapci, pustili jedno na zem, a tu sa vykotúľala jedna zlatá guľka, čo v tom vajci miesto žĺtka bola.

Ako to kupec videl, hneď rozbil aj druhô aj tretie až do siedmeho a v každom našiel miesto žĺtka guľku zlatú. Tu vybehne zo sklepu a hľadí pomedzi domy, či by ešte toho človeka nemohol vyzrieť? Ten na šťastie nebol ešte ďaleko a hneď počul, že ho nazad volajú. Vrátil sa do sklepu.

„Dobrý človek,“ oslovil ho kupec, „páčia sa mi tie vajíčka. Ak môžete, doneste mi ešte viacej takých, dobre vám zaplatím.“ Vyňal dakoľko zlatých a vtisol mu ich do ruky:

„Toto si,“ povedá, „vezmite, to vám bude na závdavok.“

Chudobný človek by sa nebol ponazdal takému šťastiu a sľúbil, že vďačne donesie. Hneď pokúpil jedno-druhô do kuchyne, a keď domov prišiel, tu všetko vyskakovalo od radosti, že sa raz dakedy do chuti najedia.

Chodil on do tej hory každý deň so svojimi chlapcí, zbierali to rážďa a vyberali tie pekné vajíčka. Raz, keď vyšli zase do tej hory, videli, ako sa do toho hniezda jeden had ťahal a v ústach niesol jedno vajce. Had sa skrútil zo stromu a ťahal sa po pažiti horou. Tí striehli, kde pôjde a šli všade zápäť za ním. Naraz im pod jedným charľavým^[1] stromom zmizol a len po chvíli vystrčil hlavu a opekal si ju na slnci. Chudobný človek priskočil, odťal hadovi hlavu a potom ako bol dlhý, tak ho vytiahol von. Tu v tom dúpnom strome našli veľkú hromadu takých vajíčok a odniesli kupcovi a ten im za ne silu peňazstva dal. Ale kupcovi nebolo ešte dosť:

„Viete čo,“ povedá, „ulapte vy toho vtáka, čo tieto vajíčka nesie a doneste mi ho sem aj s hniezdom, dám vám za to dva vozy žitom nakladané, v jednom štyri voly, v druhom štyri kone, a peňazí, koľko budete chcieť.“

Chudobný človek s plnou kapsou a s tou dobrou novinou veselo a hvízdajúci sa vracal domov.

Na druhý deň, akonáhle svitlo, naraz poslal najstaršieho chlapca, aby šiel toho vtáka ulapiť. Chlapec sa zachytil do hory, a keď k tomu stromu došiel, tu práve vletel vták do hniezda. Naradovaný začal sa hneď hore škriabať a šmýkal sa potíšku vše vyššie a vyššie až pod samô hniezdo. Ale keď sa načiahol, že ho už priklopí, tu milý vták brnk! Schytil sa na krídla a uletel. Na druhô ráno vypravil otec druhého chlapca a potom aj tretieho; ale ho ani tí nemohli dolapiť.

Keď videl, že je z chlapcov nič, napokon sa vybral sám. Ale on už nešiel za rána, čakal, kým sa zmrklo, a vtedy sa zachytil do hory. Mesiačik pekne svietil a on si sadol pod duba, na ktorom to hniezdo bolo.

„Počkám za chvíľku,“ myslel si, „kým vtáčik lepšie zaspí.“

Ale bol dokonaný a čosi-kamsi začalo sa mu driemať, až i zaspal. Len tu ale okolo polnoci začne sa vám ten človek zo sna na toho duba škriabať, lebo bol mesačník. Pekne-krásne vtákovi krídla zviazal a aj s hniezdom dolu zniesol, položil na stranu a zase si tak sadol, ako sedel, a spal ďalej.

Ráno, hneď ako sa prebudil, vydriapal sa znovu na duba; ale tam už ani vtáka, ani hniezda nebolo. Tu on neborák nevedel, čo má od žiaľu robiť. Chodil, hľadal hore-dolu, ale nikde nič nemohol nájsť, až mu naveľa padlo oko stranou na hniezdo, kde neborák vtáčik poviazaný čušal. Schytil ho naraz s veľkou radosťou a rovno odniesol kupcovi do mesta.

Ten, ako videl, že mu vtáka s hniezdom nesie, dobre hneď z kože nevyskočil, lietal hore-dolu po izbe a hneď ženu, hneď chlapcov objímal a bozkával. Potom dal zapriahnuť do jedného voza štyri pekné kone, do druhého štyri vykŕmené voly a kázal naložiť na obidva vozy žita. Na to mu ešte dal aj peňazí, koľko len chcel, a tak ho vypravil domov.

Tu bola neslýchaná radosť! Nechodili oni viacej rážďa zbierať, ale si vystavili pekný dom, kúpili si zeme, lúky a žili šťastlive.

Kupec, len čo toho vypravil, naraz nad svojou posteľou vbil do múru dva kliny a na tie to hniezdo s vtáčkom položil. Vtáčik bol naveky krotký, tichý a každý deň zniesol jedno vajíčko. Kupec každô rozbil a zlato z nich vyberal. To tak trvalo za viacej rokov. Kupec sa stal neslýchaným boháčom.

Raz vo sviatok dlhšie si hovel v posteli a pozeral hore na hniezdo. Ako tak pozerá, vtáčik vystrel ľavô krídelce a tu sa kupcovi zdalo, že sú tam dáke litery. Zdvihne sa na posteľ a tu pod tým krídelcom videl napísanô: „Kto zo mňa srdce zje, bude kráľom, a kto moje ľavô krídlo, každú noc bude mať sto dukátov pod hlavou.“

Kupec sa nad tým veľmi zadivil i zaradoval. Chytro sa obliekol, vzal nôž, zarezal, vypitval a sám pekne očistil toho vtáčika. Potom ho pokrájal na rajničku a dal kuchárke, aby ho na obed upražila. Ale jej prihrozil:

„Daj,“ povedá, „pozor, lebo ak len jeden kúštik z neho skape, skapeš aj ty.“

S tým sa on, ona a chlapci pobrali do kostola.

Zima bola veľmi tuhá. Kupcovi chlapci nemohli vydržať do konca, ale ušli domov a hybaj rovno do kuchyne k ohňu. Tu ich kuchárka dosť odháňala, ale tí sa nechceli pohnúť a jednostajne ju trápili, žeby im dala dač jesť, lebo že veľmi vylačneli. Vtom ale ako im tam voľač zháňa — mladší brat Macko vychytí z rajničky srdce; tu sa aj Janko osmelí, uchytí ľavô krídelce a obidvaja zjedli.

Po chvíli sa vrátili z kostola a kupec ani do izby nešiel, iba pravo do kuchyne. Chlapci vybehli von a on začal pečeňu obzerať, či dačo nechybí. Tu nevidí ani srdce, ani ľavô krídlo! Hneď zrobil krik a na kuchárku zle-nedobre, že kto bol v kuchyni? Tá sa odvolávala na chlapcov, že tí tu boli a že to len tí museli zjesť. Ale kupec na to neveľa dbal, mykol kuchárku po hlave, že sa hneď zvrátila a bolo po nej. Chlapci načúvali na dverách, čo sa to v kuchyni robí, badali, že je veru zle a v strachu pustili sa do behu svetom.

*

Utekali oni, utekali, čo im len nohy stačili, aby ich otec dák nedohonil, až pred samým mrakom prišli na jednu lúku a naprostred tej lúky stála kopa sena.

„No, Janko,“ ohlásil sa Macko, „dneska ďalej nepôjdeme, lebo neviem, kde by sme zašli a tu prenocujeme v tejto kope sena.“

Mladší brat na to pristal a hneď sa poberali ku tej kope. Tu vyskočil jeden veľký tučný jeleň a Macka mrzelo, že nemal z čoho za ním streliť, ale sa len musel dívať, ako si dolu lúkou poskakoval. Šli na tú stranu, kde jeleň vyskočil a tam našli jednu hodnú dieru do kopy.

„Tu nám dobre bude,“ povedali medzi sebou, utiahli sa dnu a po chvíli zaspali, akoby ich zarezal.

Ráno, keď sa počali zore zapaľovať, Janko už bol hore. Mackovi sa ešte dobre spalo, tak mu len dal pokoj. Zachytil sa vyzrieť dáku studničku, lebo bol veľmi smädný. Za ten čas sa zobudil aj Macko a hľadal si čiapku, ktorá sa mu v sene zapotrošila^[2]. Makajúci prišiel aj tam, kde hlava Jankova bola ležala a tu nájde plný mešec, otvorí ho — tu samé dukáty! Vtom sa práve Janko vracal od studničky, Macko chytro skryl miešok do vrecka a bratovi nepovedal nič.

Idú, idú ďalej, až prišli do jednej dediny. Boli lační, tak len rovno zatiahli do krčmy a Macko rozkázal, aby pripravili hodný obed. Tu sa Janko začal starieť, ako oni to zaplatia, ale ho Macko len kojil:

„Neboj sa, brat môj, veď ja mám ešte dakoľko grajciarov.“

Naobedovali sa, zavolali krčmára a všetci sa zadivili, keď mu Macko za obed dukátmi začal platiť. Zaplatili a šli ďalej do sveta. Putovali oni dlho sem i tam, a kde nocovali, Macko všade našiel pod Jankovou hlavou plný mešec, takže už nevedel, kde má tie dukáty podievať.

Zjavil sa on s tým jeden raz bratovi a ukázal mu tie peniaze, ale keď sa ten spytoval, kde ich vzal, povedal mu, že našiel tam aj tam. Janko sa na tom veľmi zaradoval a šli len ďalej cez hory, cez doly, až napokon prišli do jedného mesta, kde kráľ býval.

Tu si hneď v jednom hostinci najali izbu a žili si po pansky. Ale starší brat Janko mal veľkú vôľu k hudbe a maliarstvu, nuž sa oddal do toho a pod krátkym časom naučil sa tak pekne hrať aj maľovať, že mu v tom naďaleko nebolo páru. Macko si len hovel ako pán. Dobre jedol, dobre pil, chodil po prechádzkach a počúval, ako jeho brat pekne hrával.

Raz, ako si tak prehrával, viezla sa tadiaľ na hrdom koči kráľova dcéra. Tá hudba ju tak prenikala, že hneď kázala kočišovi zastať a počúvala za hodnú chvíľu. Potom ani nešla ďalej, ale povedala kočišovi, aby sa obrátil nazad.

Hneď na druhý deň dal kráľ Janka zavolať, či by nemohol jeho dcéru učiť hrať, že mu dobre bude platiť, na čo on vďačne pristal, a naraz ešte v ten istý deň ju začal učiť. Kráľovi sa Janko páčil a veľmi ho rád videl.

Vtom ale v druhej susednej krajine umrel kráľ, tak mali druhého na jeho miesto vyvoliť. Pri volení ale bola taká obyčaj, že sa ľud zhromaždil a korunu pustili vysoko do povetria, a komu na hlavu padla, ten bol kráľom. Tento chýr sa do uší dostal aj našim šuhajom a Macko hneď veľkú vôľu dostal tatam ísť.

„Janko!“ oslovil si brata, „ačak sa pôjdeme aj my na to podívať?“

„Dobre,“ odpovedal Janko, a keď bol tomu čas, šli do tej krajiny.

Ľudí bolo tam už neslýchaná sila a naši bratia si zastali na kraj. Na pravô poludnie pustili korunu do povetria a tá letela vysoko. Raz sa ale skrútne na bok a padne na hlavu Mackovi. Tu sa stal veľký krik, ujúkanie; každý chcel kráľa vidieť. Všetci starší sa zbehli k tomu miestu, kde koruna padla, ale videli, že je to len mladý šuhaj. Tu Macka a Janka chytili a začali ich cuzdiť^[3]. Ale tí chytrí pobrali sa v nohy a nezastavili sa len na svojej hospode.

Korunovanie odložili na druhý deň. Macka táto príhoda mrzela, len ho jednostajne dač ťahalo, žeby šiel zas k tomu korunovaniu, a začal nahovárať Janka, žeby aj on ešte išiel s ním. Ten najskôr nemal vôľu, potom sa ale predsa dal naviesť, a tak sa vybrali zase vedno. Teraz si ale len obďaleč zastali, lebo sa báli, aby sa im zase dač nedostalo ako včera. Keď bolo poludnie, pustili korunu vozvyšok. Koruna letela, že sa len tak menila očiam; raz sa ale pustila dolu a zase pravo Mackovi na hlavu. Macka i Janka zase hodne vycuzdili a korunovanie odložili zase na druhý deň, ale tak, že už komukoľvek na hlavu padne, či to pastierovi, či to žobrákovi, ten bude a ten musí byť kráľom.

Prišiel tretí deň. Mackovi len nedalo pokoja a zase začal aj Janka vábiť, ale ten sa mu už žiadnym činom nedal nahovoriť.

„Už ma,“ rečie, „dva razy pre teba ubili, tretí raz by som nerád vyhorel.“

Tak sa len sám Macko zachytil a teraz si smelo zastal medzi druhých ľudí. Na poludnie pustili korunu do vysoka a čosi-kamsi bola zas na Mackovej hlave. Tu ľud aj panstvo tej krajiny ho obhŕklo a všetci sa mu klaňali na znak, že ho za svojho kráľa uznávajú. Potom ho s veľkou slávou sprevodili do kráľovského paláca, kde si na vysoký trón zasadol a kraľoval.

Janko si celý deň prehrával a len pred večerou išiel vyzerať Macka, ale ho nemohol vyčkať a veľmi zarmútený sa vrátil nazad, lebo si myslel, že jeho brat Macko už tam zahynul. Tu neborákovi bolo všakovak, lebo kým pri sebe videl Macka, o nič sa nestaral, ten platil za všetko. Ale akože tu teraz žiť v drahom hostinci? Tak veru on tam nechal drahý hostinec a opatril si lacnejšiu hospodu u jednej starej vdovice.

Nocoval prvú noc u tej vdovice, a tá keď mu ráno posteľ poprávala, našla pod hlavnicou^[4] mešec dukátov. To tak potom bývalo aj ďalej, a že sa nikdy nevyzvedoval, ona mu tiež nič nepovedala a odkladala dukáty na jedno miesto. Janko chodil každý deň do kráľovského paláca učiť princezku, a tam ho čo ďalej radšej videli, najmä princezke sa veľmi páčil, lebo bol šuhaj driečny.

O jeden čas padlo kráľovi mena a na druhý deň kráľovnej. V paláci sa strojila veľká hostina a k tej hostine zavolali aj Janka. Tu sa princezka pred všetkými hosťmi mala preukázať v hudbe a hrala tak pekne, že ju nevedeli dosť prenachváliť. Na druhý deň pri obede, keď najlepšie hodovali, princezka si matku svoju zmaľovala a potom jej ten malý obrázok dala. Bola trafená navlas a všetci sa divili, ako to mohla tak napochytre a tak utešene spraviť, až sa jej napokon sám kráľ opýtal:

„Dievka moja, od koho to máš, kto ťa to naučil tak pekne maľovať?“

Princezka ukázala na Janka:

„Toto je, otec drahý, ten majster, to ma on naučil.“

Tu všetci, akoby sa boli zriekli, iba polapali poháre a pripíjali na zdravie Jankovi. Potom ešte hrala princezka, ale teraz vedno s Jankom, a to im šlo tak preľúbezne, že sa všetci pritom poplakali.

Keď už bolo po všetkom, kráľ sa obrátil k Jankovi a povedal mu:

„Ty zaslúžiš, aby si od tohoto času v mojom paláci býval a ja ti chcem byť miesto vlastného otca.“

Janko sa pekne poďakoval, ale sa mu to videla byť priveľká úcta pre neho, a začal sa odhŕnať, že je on nehoden toľkej lásky. Ale kráľ stál na svojom, a tak hneď na druhý deň musel sa preniesť do paláca, kde mu osobitnú izbu dali.

Jankovi sa na novej hospode dobre spalo, a keď sa obriadil, išiel do záhrady na prechádzku. Za ten čas prišla slúžka izbu poriadiť, a ako poprávala posteľ, našla pod hlavnicou plný mešec dukátov. Ona to vzala a odložila. Myslela si: Keď sa vráti, bude si ho dovedovať. Ale ten sa i vrátil i nedovedoval nič.

To tak bolo za jeden čas a slúžka už nevedela, čo si má myslieť. Opýtala sa jednej ježibaby, čo v kráľovskom dvore bývala, že takto aj takto s tým mladým človekom, čo to má znamenať? Ježibaba sa zabrala hneď na krížne cesty a tam sa radila so všetkými strigami a tie strigy vyveštili, že Janko musel z toho a toho vtáka ľavô krídlo zjesť. Po polnoci priletela domov a premýšľala, ako by ho mohla o to krídlo pripraviť.

Na druhý deň šiel kráľ na poľovačku a zavolal so sebou aj Janka. Tu sa cez deň hodne vychodili a večer veľmi dokonaní prišli domov. Jankovi počalo byť nedobre, voľač ho bolelo. Tu si on hneď ľahol na posteľ a po chvíli usnul. Ale okolo desiatej hodiny prišla k nemu ježibaba, zobudila ho a dávala mu jeden nápoj.

„To vám,“ povedá, „princezka posiela na posilnenie.“

Janko to vypil a hneď zase tuho zaspal. Po chvíli ho počalo nadúvať, siliť, až i počal vracať zo sna a aj to krídelce vydal, čo ešte ako malý chlapec bol zjedol. Ježibaba stála napohotove, krídelce naraz schytila, umyla pekne a dala ho princezke zjesť. Od tých čias už nič nemával pod hlavou, ale to všetko mávala princezka. Prišlo ráno a Janko sa už lepšie cítil; o malú chvíľu ozdravel celkom.

Ale čo ježibaba dosiaľ s ním vyriadila, to jej nebolo dosť; ona ešte viacej chcela, chcela ho konečným koncom z paláca odpratať. Tu veru jeden raz v noci, keď najlepšie spal, prikradla sa do jeho izby, schytila ho a letela s ním celú noc ponad hory, ponad vody a položila ho na jeden ostrov. Potom sa vrátila ako besná strela domov.

Janko sa ráno zobudil a zadíval sa veľmi, kde sa on to vzal. Pustil sa do behu a bežal, ako mu para stačila, až prišiel na breh mora, a to bolo červenô ako krv. Tu zastane a myslí: Čo si má ďalej počať? Vtom sa začerneli tmavé oblaky, začalo neslýchane hrmieť, blýskať sa, aj sa more spenilo do dna. Z rozbúreného mora vyskočil ohnivý šarkan a hneď zle-nedobre na Janka:

„Ako si sa ty opovážil sem prísť, naraz naskutku ťa tu zožeriem.“

Ale ten sa všakovak začal vyhovárať, že je on nie príčina, že on nevie, ako sa sem dostal. Šarkan pomaly skrotol a napokon mu povedal:

„No, vytrhni si z môjho krídla jedno pero a pomysli si, kde chceš byť, hneď tam budeš.“

Janko vytrhol pero, pomyslel si na kráľovský palác a hneď bol tam. Bolo už podvečer; Janko sa hodil do postele, aby si po toľkom strachu vydýchol. Ledvaže usnul, pribehla ježibaba, vzala pero, čo mu šarkan dal, schytila ho do povetria a letela s ním za červenô more na ten istý ostrov, na ktorý ho už raz bola zaniesla.

Janko sa zobudil a videl sa zas na tom strašnom mieste. Neborák len čakal, čo sa bude diať. Tu sa nebo začernelo, počalo sa náramne blýskať, hrmieť a more sa do dna spenilo. Ohnivý šarkan vyskočil a chcel Janka naskutku rozdrapiť. Ale tento sa mu veľmi prosil a šarkan sa upokojil.

„No, vytrhni si,“ povedá, „ešte jedno pero a pomysli si, kde chceš, hneď tam budeš.“

Janko si zase pomyslel na kráľovský palác a hneď bol tam.

Ježibabu škrelo, že sa už po druhý raz vrátil. Zase sa len v noci prikradla, pero z draka vzala, schytila ho do povetria a zavliekla na ten istý ostrov. Ako sa zobudil, bol vo veľkom strachu, že ho ten šarkan teraz už istotne roztrhá.

Prechodil sa hore-dolu a čakal, čo bude. Naraz ho zarazí utešená vôňa. Ide za tou vôňou, až príde pod jednu jabloň, na ktorej sa krásne jablká žlteli a voňali naďaleko. Bolo aj po zemi napršaných. On si zodvihol jedno a zjedol ho. Len ti mu naraz vyhúknu strašné rohy, stiahli mu hlavu dolu, takže s ňou ledva pohnúť mohol. Potom sa len škriabal pomedzi husté krovy a rohy ťahal za sebou.

Neprešiel ďaleko. Tu ho zarazí ešte krajšia vôňa a za tou vôňou sa dovliekol k jednej hruške. Viseli na nej utešené hrušky a aj po medzi ležalo hodne napadaných. Bolo mu na dvojak: Či má, či nemá z nich jesť?

„Eh, poručenobohu, bude ako bude!“ zodvihol jednu a začal hrýzť.

Ledvaže ju zjedol, hneď mu rohy skapali a ostal hneď sto ráz krajší. Janko bol veľmi rád, že sa tak veľkej biedy sprostil. Nabral si do kapsy z tých hrušiek a šiel pod jabloň, kde rohy dostal. Nabral si aj z tých a tak čakal, čo bude ďalej. Tu sa zdvihli čierňavy, začalo sa strašne blýskať, hrmieť. V tej hrmavici priletel šarkan a rozprestieral pazúry, že ho naraz roztrhá. Ale sa i teraz dal uprosiť a povedal Jankovi:

„No, ešte ti tentoraz, ako ostatný raz, odpúšťam. Vytrhni si z môjho krídla pero. Ale si múdre premysli, kde máš ísť. Biedny si, ale ťa už potom bieda umorí! Či sa rozpomínaš, keď si u tvojho otca ten a ten deň z rajničky to krídlo uchytil? To krídlo malo tú moc, že si od tých čias naveky mešec dukátov pod hlavou mal, a tie ti brat, tvoja gazdiná a slúžka poberali. Potom ťa ježibaba v kráľovskom dvore pripravila o to krídlo a dala ho zjesť kráľovej dcére. Tá istá ježibaba ťa aj sem po tri razy doniesla. Tvoj brat zjedol srdce z toho vtáka a teraz je kráľom. Tak vieš všetko, teraz rob, čo chceš.“

Janko vzdychol a zaplakal nad toľkými stratami a pomyslel si k tej chudobnej vdovici, u ktorej dakedy na hospode býval, i naraz sa našiel tam.

Zaradovala sa staručká, že jej raz zase na oči prišiel, lebo ho rada videla ako vlastné dieťa. Hneď zaviedla Janka do komory a ukázala mu jednu geletu, plnú dukátov.

„Na,“ povedá, „syn môj, to je tvoje.“

Ale on si len polovicu vzal, druhú polovicu daroval gazdinej.

Práve v ten deň bol veľký sviatok a celá kráľovská rodina šla do kostola. Janko sa ale obliekol do šofraníckych šiat a šiel pred kostol tie jablká predávať. Celô mesto sa tou peknou vôňou naplnilo a ľud v kostole ledva čakal, kedy bude koniec, aby zvedel, čo to tak utešene vonia. Kostol sa skončil a ľud sa húfom valil von. Princezka naraz pristúpila k šofraníkovi a spytovala sa ho, čo sú to za jablká.

„To sú jablká veľmi drahé,“ odpovedá on, „ale majú aj veľkú moc, takže kto jedno zje, hneď sto ráz krajší bude, ako je.“ Princezka vzala jedno do ruky a chcela hneď do neho zahryznúť, ale jej Janko ruku zachytil.

„Nie tak,“ povedá, „tieto jablká sa nesmú zjesť len o polnoci. Pritom musí byť človek samotný v izbe, musí cez mreže hlavu von z obloka vystrčiť a tak potom má jesť.“

Tu princezka, ačpráve bola veľmi pekná, ale si predsa jedno kúpila za tritisíc. Ježibaba tiež nechcela byť pľuhou, tá za dvetisíc a slúžka za tisíc zlatých si pokúpili po jednom a už ledva čakali tú polnoc.

Keď bolo blízko polnoci, išla každá do svojej izby a boli všetky na ulicu jedna popri druhej. Vystrčili hlavy von oblokom cez mreže na ulicu a chvatom jedli tie jablká. Ale ako ostatné prežreli, tu im vyhúkli strašné rohy na hlavách, takže ich spomedzi mreží naskrze nemohli dnu vtiahnuť.

Ráno sa ľudia zastavovali na ulici, ľutovali ich veľmi a nad tým divom sa strašne poľakali. Keď to zvedel kráľ, čo sa porobilo, naraz svojich najmúdrejších lekárov dal zavolať, aby im spomáhali. Tí pálili, pílili tie rohy, ale čo ich odpílili, hneď v tom okamžení ešte raz také narástli.

Kráľ si už inak nevedel poradiť, dal po celej krajine rozhlásiť, že kto by sa taký doktor našiel, čo by im spomohol, že mu dá svoju dcéru za ženu i pol kráľovstva a po jeho smrti celô. To sa hneď po všetkých stranách rozchýrilo. Ale darmo, nikto sa taký nenašiel a v paláci dobre už nezúfali.

Tu znenazdajku zahrmí hintov na dvore a jeden poriadny mladý pán vyšiel z neho. Neobzeral sa veľa, ale šiel rovno ku kráľovi a povedal mu, že je on ten, ktorý sa na to dá, tie osoby vyliečiť, ale pod tou výminkou, že sa mu žiaden duch do remesla starieť nebude. Kráľ na všetko vďačne pristal a on sa naraz opýtal, kde a v ktorej izbe sú pozatvárané. Dali mu kľúče a odviedli ho tatam.

On pootváral všetky tri izby a najskorej všetko popozeral, čo ako? Potom zložil zo seba kepeň a vyňal z neho tri remenné korbáče — jeden na jeden, druhý na dva a tretí na tri konce. Samú prvú vzal do roboty ježibabu a ťal ju trojačistým korbáčom, ako len vládal. Potom sa zabral k slúžke a tú dvojačistým hodne vycuzdil. Napokon aj princezka dostala svoje, ale len s tým na jeden koniec. A to tak šlo do tretieho dňa.

Na tretí deň dal doniesť do každej izby vaňu s teplou vodou na kúpeľ, a kázal také a také zeliny dnu nametať. Keď to bolo hotovo, šiel zase najskorej k ježibabe a povedal jej:

„Teraz sa spovedaj, vrav všetky tvoje hriechy, ktoré si spáchala na tom svete, lebo ináčej ťa tak nechám.“

Tu ježibaba začala vyratovať, koľkých pobila, koľkých nešťastnými urobila, až mu strašne bolo počúvať. Keď zamĺkla, on ju mocne dopieral, aby len ešte vravela ďalej, a ona vždy viac a viac vyvolávala na seba. Naveľa začne aj o jednom mladom človekovi rozprávať, že ho pripravila o jedno krídelce, čo malo takú moc, že kto ho zjedol, ten každú noc mešec dukátov pod hlavou má. To krídelce že dala kráľovej dcére zjesť a toho mladého človeka že odniesla ďaleko za červenô more.

Keď to vyrozprávala, vytiahol jednu hrušku a dal jej z nej malý kúštik zjesť. Ledvaže ho zjedla, už rohy zmizli a ježibaba si vzdychla. Teraz ju posadil do kúpeľa, a keď sa vykúpala, uložil ju do postele a povedal jej:

„Zlô stvorenie! So mnou si tak zachádzala, toto ti je za pokutu.“

A s tým ju nechal tam. Potom šiel ku slúžke a tá hneď všetky svoje hriechy vyrozprávala. Janko doktor jej dal kus hrušky a rohy skapali. Vykúpala sa a uložila do postele.

Napokon sa zabral k princezke a kázal aj tej, aby sa vyspovedala. Princezku zaliali slzy a s plačom začala hovoriť:

„Ach, mala som ja jedného milého drahého učiteľa!“

Ledva to vyriekla, tu aj Jankovi ľúto prišlo a nemohol ani ďalej počúvať. Dal jej kus hrušky, rohy naraz skapali a bola sto ráz krajšia ako predtým, i v tom okamžení poznala Janka, svojho bývalého učiteľa. Tu ju poznovu zaliali slzy a začala ho veľmi odpytovať. Janko jej všetko odpustil, posadil ju do kúpeľa a z kúpeľa uložil do postele.

Na to jej dal jeden prášok, od ktorého hneď usnula a o malú chvíľku vydala to krídelce. On ho schytil hneď, umyl pekne i zjedol. A s tým v tichom spaní zanechal princezku. Kým tie tak spali, dal Janko každej krásne šaty prihotoviť a potom sa im kázal pekne obliecť. Tu najskorej ježibabu predstavil kráľovi, potom slúžku a naostatok princezku. Kráľ ani skoro nepoznal svoje dieťa, tak krásna, tak utešená bola.

Naraz mu ju prisľúbil aj s pol kráľovstvom a kázal strojiť veľkú svadbu, na ktorú veľa pánov a kráľov povolali. Keď sa najlepšie hostili, Janko vstane hore a začne rozprávať všetko, čo sa s ním dialo. Kde bol, čím bol a kto je? Tu aj starý kráľ poznal Janka a objal ho ako vlastnô dieťa.

Vtom ale vyskočí spoza stola jeden kráľ, beží k Jankovi a spýta sa či ho pozná? Janko sa mu lepšie prizrie a tu pozná svojho brata Macka. Padli si okolo hrdla, vyobjímali sa, vybozkávali sa a boli radi, že budú takto v susedstve kráľovať.