ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Jozef Bella z Liptova.

Bola raz jedna dedová a jeden starý dedo. Dedová si bola ukradla dievčatko, ktorô sa volalo Atalienka a ktorô všeliakemu strigônstvu vyučila. Dievča bolo hodnô a starej po ruke, že sa so všetkým len naň spoľahnúť mohla. Tu stará sa začala z jej starého vysmievať, že ona má dievča a on nič a že je on chlap a ona len žena.

Starého to dopálilo, ukradol si aj on chlapca, ktorému meno bolo Šurienka. Hneď ho začali cibriť^[8] a na všeliako kopyto vybíjať; ale vraj, nebude zo psa slanina — i Šurienka bol do toho sprostý ako tĺk a nemohol sa žiadnemu strigônstvu vyučiť. Mal sa čo napočúvať za to aj s jeho dedom, že ho neboráka neraz slzy zaliali, keď stará započala dudrať, a dedo tiež homral v taký čas sebe pod nos na starú i na Šurienku.

Stará, nie že by sa bola polepšila, lež sa stávala zo dňa na deň horšou na Šurienku. Raz ti tu musel pakovať pred ňou do roboty.

„Počúvaš, ty hňupák,“ osotila sa na neho, „ak mi tamto tú horu do večera všetku z koreňa nevytrháš, nuž si syn smrti!“

Šurienka odišiel do hory, ale nemohol ani korienka vytrhnúť. Sadol si a plakal.

Onedlho mu prišla Atalienka s obedom. Keď ho videla, že tak plače, opýtala sa ho, že čo mu je.

„Ach, akože by ja neplakal,“ hovoril on, „keď mi dedová prikázala celú túto horu vytrhať a ja nemôžem ani korenček. Akože sa ja pred tou na večer obstojím? Mňa tá zmárni.“

„Neboj sa nič, Šurienka,“ odpovedalo dievča; „ak mi prisľúbiš, že ma ani v šťastí ani v nešťastí neopustíš, ja ti spomôžem.“

„Ach, duša moja zlatá, všetko ti sľubujem, len ma ratuj!“

„No keď je tak, sadni si a jedz!“

Kým sa Šurienka najedol, vytrhala Atalienka celú horu a potom odišla. Večer prišiel aj Šurienka domov a stará hneď proti nemu:

„No, či si vytrhal?“

„Vytrhal až do ostatného korienka,“ pochválil sa Šurienka.

Ale to bolo práve, čo sa starej nepáčilo. Začala šomrať, kriky robiť, celý dom na nohy pozháňala, že veď ona vie, čo sa za jej chrbtom robí, že Šurienka s Atalienkou čertov pácha — tak sa durila a vykrikovala, ešte i keď si spať ľahla, až kým len neusnula.

Na druhý deň poslala zase Šurienku s veľkým vrecom do hory, aby plnô múch nalapal, a ak nie, že ho zmárni.

Šurienka odišiel do hory, ale nič nemohol lapiť, len si už sadol a plakal. Vtom ale prišla Atalienka s obedom, pekne si pohladkala utrápeného Šurienku a opýtala sa ho, že či jej chce ostať verným v šťastí i v nešťastí.

„Chcem, duša moja zlatá, chcem; len ma nedaj starej zabiť.“

Tu mu podala obed, a kým sa on najedol, nalapala plnô vrece múch. Ale keď Šurienka večer s muchami sa vrátil, vtedy sa strhla ešte len v dome búrka. Stará ani zaspať nemohla od zlosti; až do polnoci dudrala, že Šurienka s Atalienkou čertov pácha.

Na tretí deň poslali Šurienku do mlyna, žeby tie muchy zomlel a na večer múku z nich doniesol. Mlynára mu ale nechceli dať kamene zakrvaviť; sadol si zase a plakal. Prišla Atalienka s obedom.

„No, Šurienka, či mi ešte aj po tretí raz sľúbiš, že ma ani v šťastí ani v nešťastí nezanecháš?“

„Sľubujem ti, sľubujem všetko, len ma ratuj!“

„Aleže si dobre pamätaj, čo si mi teraz sľúbil!“ povedala naostatok Atalienka a podala mu obed.

Kým sa on najedol, pomlela Atalienka všetky muchy. Teraz mu ale hovorila:

„Nemysli si, že už teraz so všetkým suchý obídeš. Stará všetko vie, čo sa robí, a ona ťa chce v peci upiecť a zjesť. Ale ak mi verný ostaneš a mňa sebou pojmeš, ja ti pomôžem von z klietky. Navečer ťa stará uloží spať, ako čo by nič nebolo. Ja budem taniere po večeri umývať, a keď prvý raz brnknem taniermi, ty sa prebuď, na druhô brnknutie vstaň hore a na tretie vyskoč von oblokom a utečieme preč.“

S tým sa Atalienka preč pobrala a Šurienka večer priniesol múku a v strachu ju oddával starej, že sa len tak triasol ako osika. Stará zase začala hubovať, že Atalienka so Šurienkom čertov pácha. Potom mu ale pekne dala večeru a on si ľahol spať. Starý dedo musel medzitým pec kúriť, a keď sa vykúri, mal dedovú zobudiť. Atalienka mu ale doniesla mocného vína, od ktorého zaspal pred pecou na lavici, takže mu i ohreblo zhorelo a on nič nevedel. Za ten čas umývala tie taniere, a keď tretí raz nimi brnkla, už Šurienka von oblokom vyskočil. Atalienka napľuvala do všetkých kútov slín, pobrala strižacie boty a veslá a tak utekali.

K ránu sa stará prebudila zo spania a začala volať:

„Atalienka, pozri, či je už pec vykúrená!“

Tu odpovedala slina z prvého kúta:

„Priam, len sa oblečiem!“

O chvíľu zase sa stará ozvala a slina jej odpovedala, že hneď. Ale to starú domrzelo, skočila sama z postele a tu chyža prázdna, starý chrápe na lavici a v peci pohaslo.

Vtedy sa stará za rozum lapila, zdurila starého, dobre sa naňho vyvadila, aj papekom ho ubila a tak vypravila za utekajúcimi.

Starý vzal boty, čo im ešte dakde v kúte boli ostali, a zakračoval v nich statočne, bo na každý krok jednu míľu zakročil. Ako ho Atalienka zbadala, urobila sa ona na ružu a Šurienku premenila na tŕň. Starý im nemohol nič urobiť, vrátil sa domov.

„Pakuj sa mi ešte raz za nimi!“ osotila sa stará na neho a voľky-nevoľky musel cválať v botách za nimi, ale už teraz v takých, čo v nich odrazu na dve míle zakročil. Ako ho za sebou zbadali, premenili sa mu: ona v kostol a on na kňaza.

Zase im nemohol nič vykázať, namrzený sa vrátil domov a povedal žene, aby si sama šla za nimi, keď je taká mastrovkyňa.

„Veď ja aj tajdem, aby si vedel a dovediem ich,“ hovorila stará, sadla na ometlo a letela v červenom oblaku za nimi.

Ale ako ich už doháňala, urobili sa on v Dunaj a ona v kačku. Dedová chcela Dunaj vychlípať a tak i kačku chytiť, ale ako chlípala, teda sa rozpukla a bolo po nej.

Šurienka a Atalienka premenili sa zase ako predtým boli a šli už teraz smelo ďalej, až kým neprišli tam, kde Šurienkovi rodičia bývali, a to boli králi. Šurienka povedal Atalienke, aby len tuvon ostala, že ju on potom dnu uvedie, keď rozpovie svojim rodičom všetko, ako sa stalo.

Ale Šurienka zabudol na Atalienku. Onedlho mu bolo veselie s druhou. Ako hostia von zo zámku vychádzali, videli tam na strome pri studni jednu krásnu paničku.

Zavolali ju dnu a posadili za stôl. Ako prišla a za stôl si sadla, vytiahla zlatú škatuľku z vrecka, v ktorej sa dva holúbky pojímali a vravela:

„Tak, tak holúbky ako Šurienka s Atalienkou!“

Tu Šurienka svoju Atalienku v nej poznal, vzal si ju za ženu a tú druhú mladuchu preč poslal.

Žili potom pekne spolu ako dva holúbky, kým neumreli^[9].