ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Jonatan Čipka z Malohontu

Opustená ako prst ostala Hanka na šírom svete. Pred troma rokmi zomrela jej dobrá matka. Otec oženil sa znovu, a to bolo jeho nešťastie, lebo mu zlostná žena hrýzla srdce, takže pod rokom vyschol ako trieska. Otec, matka, braček, sestra, všetko vymrelo; len Hanka ostala, aby trpela krivdu od ukrutnej macochy. Neborkej ústa boli spuchnuté od zauškovania, chrbát očernetý od palice, ruky doškriabané od roboty, oči červené od plaču, tvár bledá od žiaľu, líca vpadnuté od hladu. Kto ju len videl, zaplakal nad ňou. Miesto múky popol, miesto kaše piesok, miesto chleba skalu dávala jej mrchavá macocha. A k tomu nebolo toho hniliaka, toho žráča, toho daromníka, do ktorého by jej nebola nadávala.

I zabrala sa nevoľná sirota na cintorín, aby zaplakala nad hrobom matkiným a vyžalovala biedu svoju otcovi. Jasne svietil mesiačik na vysoké topole, ktoré povyrastali z hrobov a Hanka stojí pred bránou cintorína. Rada by dnu, ale nemôže; lebo sú dvere mocne zamknuté. Tu zalomí rukami a počne žalostne nariekať. Ako tak narieka, postaví sa pred ňou jeden staručký žobráčik a pekne sa jej opýta:

„Kdeže, kde, dievka moja, tak pozde?“

Vyžalovala Hanka krivdu svoju a prosila, aby jej otvoril bránu, že ide žalovať sa matke, otcovi, sestre, bratovi.

„Ach, dievka moja,“ povedal jej ten staručký, a to bol Pán Kristus — „veď ťa tvoji rodičia nepočujú; ale na ti tento šípový prútik, šibni tri razy ním na hroby tvojich milých a v tom okamžení otvoria sa!“

Brána rozletela sa a Hanka kráčala ponad staré i nové hroby k svojim milým. Príde k sestrinmu hrobu, šibne prvý raz šípovým prútikom naň a z hlbokého hrobu ozve sa hlas sestry:

„Kto to klepe na môj hrob?“

„Ach, sestrička moja, otvorže mi, otvor!“ zaplače Hanka.

Šibne prútikom druhý i tretí raz a sestrin hrob otvorí sa.

V bielej plachtičke ukrútená sedí v ňom sestra. I žaluje Hanka svoju biedu a umrelkyňa plače s ňou. Po chvíli jej slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, sestrička, obzri, kde ti braček leží!“

Hanka sa obzrie, sestra zmizne, hrob zavrie sa.

Ide ďalej k bračekovmu hrobu; šibne naň prvý raz šípovým prútikom a z hlbokého hrobu ozve sa hlas brata:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, braček môj, otvorže mi, otvor!“

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz a hrob bratov otvorí sa. V bielom kepeni ukrútený sedí v ňom brat. I žaluje Hanka svoju biedu a umrlec plače s ňou a po chvíli slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, sestrička, obzri, kde ti otec leží!“

Hanka sa obzrie, brat zmizne, hrob zavrie sa.

Nevoľnica kráča k otcovmu hrobu; šibne naň šípovým prútikom prvý raz a z hlbokého hrobu ozve sa otcov hlas:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, otec môj drahý, otvorteže mi, otvorte!“

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz, hrob rozletí sa a v ňom sedí umrlý otec. I rozpráva Hanka krivdy svoje, žaluje na macochu a umrlec plače s ňou a o chvíľu slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, dievka moja, obzri, kde ti matka leží!“

Nešťastná dcéra sa obzrie, otec zmizne a hrob zavrie sa.

Slzy ju od žiaľu zaliali a tak sa pobrala na matkin hrob; ale si umienila, že už viacej neobzrie sa. Šibne šípovým prútikom na zarastený matkin hrob prvý raz a z hlbokého hrobu počuje volať matku:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, matka moja drahá, otvorteže mi, otvorte!“ plače Hanka.

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz, hrob rozletí sa a v ňom sedí umrlá matka. I rozpráva Hanka krivdy svoje, žaluje sa na macochu a dobrá matka plače s ňou. Po chvíli prerečie žalostným hlasom:

„Obzriže sa, dievka moja, obzri, aký tam mládenec stojí!“

Hanka ale odpovie: „Veru sa ja, matka moja, neobzriem; lebo by ste sa mi skryli!“

I objíme dobrá matka opustenú sirotu; zem strasie sa a zasype matku i dcéru! — Hanka leží pri vlastnej materi!