ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Samuel Ormis, Ľud. Reuss a P. Dobšinský z Gemera; Jonatan Čipka z Malohontu; rozpráva Janko Botto.

Kdesi v pustých horách bývali dve deti so strigou macochou, ako dve vtáčence s mačkou, v jednej malej chalupke. Otec im len niekedy prišiel z rúbane^[42] domov, aj vtedy sa mu biedne siroty neopovážili požalovať, ako ich mať bije a hladom trápi; bo si pomysleli: Bolo posiaľ zle, ale potom by bolo ešte horšie!

A tak len mlčali a trpeli. Macocha gazdovala sama pre seba, pre svoj gágor, ako len znala, kým pekne-krásne nevygazdovala. Tak raz, keď sa jej hladný muž mal z roboty domov vrátiť, nebolo už ani v rajnici, ani v truhlici. Začala čepiec to napravo to naľavo na hlave pomykovať, ako skade mužovi dačo pripraviť. Tu jej napadne nešťastná myšlienka! Práve ako chlapček s triesočkami, predbehujúci svoju sestričku, dnu vbehne, ona zamkne dvere a dlhým nožom šmyk! milému chlapcu odrezala hlavu! Potom ho posekala, pokrájala, do hrnca postavila a nakyslo uvarila.

Keď otec prišiel, už ho večera na stole čakala. Chytil sa teda hneď po chlapsky do nej, nič nebadajúc. Ba čo by mu priam starého čerta bola predložila, i toho by bol zjedol, taký bol hladný. Dievčatko len tak z kútika smutne pozeralo na nešťastného otca; ale čo znalo, povedať nesmelo.

Ono len tie koštialiky, ako ktorý pod stôl padol, každý hneď hore zodvihlo, a keď ich všetky pozbieralo, vykradlo sa chúďa von a zahrabalo ich popri ceste pod jeden zelený šíp.^[43]

Na ráno za svitu už na rozvitom šípe šteboce jedno peknô vtáča — šteboce tak prenikavo, jak by srdce krájal:

Šefraníci, čo práve tadiaľ išli, zastali a počúvali pekného vtáčka. Tak ich to dojalo, že mu pri odchode za tú pieseň ten najkrajší hodvábny ručník na šípik, na hrob nešťastnej siroty, zavesili.

Za nimi nezadlho zase idú klobúčnici a vtáčok zase len skacká po zelenom šípe a spieva:

Klobúčnickí majstria ostali ako pribití — ani sa pohnúť nemohli, kým len ten spev neprestal. Potom vyňali ten najkrajší klobúk:

„Ej,“ povedá, „keď si nám ty tak pekne spieval, i my ti za to dačosi dáme!“ a na šípik mu ho zakvačili.

Po malej chvíli vtáčik zase začne:

Kamenári, čo tade tiahli, nemohli sa dosť napočúvať toho prenikavého spevu.

„Ej,“ povedá, „keď si nám ty tak pekne zaspieval, to ti na ten zelený hrobček i my musíme pekný kameň dať!“

A ako riekli, tak aj vskutku urobili: zvalili pod šíp ten najväčší kameň.

Cez noc — ako, ako nie, to Boh zná — to peknô vtáča si všetky tie dary na vrch otcovho dachu vynosilo a včas ráno začalo spievať:

Vybehla von sestrička za milým hlasom, že kto to, čo to? Obzrie sa na všetky strany — len, ani nezvie, iba keď jej pekný hodvábny ručník do rúk zletí.

Zápäť za ňou išiel aj zadivený otec. Tomu nový, novučičký klobúk padol na hlavu.

„Čože je to, pre Pána Boha?“ beží na to aj macocha von naradovaná, že sa jej ešte dačo ujde. A tu sotva spod strechy vykročí — prask jej dolu kameň na hlavu!

Tu vtáčok prestal spievať a letel — letel ďaleko až na koniec sveta! Kto chce ďalej o ňom vedieť, nech si ide ta.