ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal i rozpráva Pavol Dobšinský z Gemera.

Dakedy, dakedy, ale to veru mohlo už dávno byť, lebo tomu pamätníka nieto, žila jedna čarodejnica, pekná a bohatá, že jej na tom svete rovnej nebolo. Pýtali ju mnohí kráľovia a pánovia, ale ona ani za jedného ísť nechcela.

Naostatok, keď ju už pytači domrzeli, dala vyhlásiť, že ona len za toho pôjde, kto sa jej do tretieho razu tak skryje, že ho ona neuhádne, kde sa skryl, a že čo by to už potom aký žobrák bol. Tu sa ešte len potom hlásili mladí páni; ale ona každého uhádla, kde sa skryl. Tak sa už potom aj na skryčky prestali s ňou hrať.

Len ti tu raz prikvitne šuhaj mladý v jednej gubke, ktorého, že tú gubku nosil, len Gubčíkom volali. Ten sa jej predstaví, že či si, povedá, v slove stojí.

Tá gubka na tom šuhajovi akosi sa nepozdávala hrdej čarodejnici. Ale len privolila, bo sa nazdávala, že ten Gubčík hádam len nebude väčší čarodejník, ako je ona čarodejnica.

Ale Gubčík bol majster. Tu sa ti jej po prvô premení na rybu a zíde naprostred na samô dno mora. Ona to vždy zavčas rána hádala a tak i teraz, keď sa naspala, vyjde zo svojho zámku naprostred záhrady, obzrie sa okolo a zaháda:

„Na zemi ťa nieto, na nebi ťa niet; kdeže si? V mori si, na dne si, ryba si — poď von!“

Či chcel, či nechcel, musel von a tak z jeho prvšieho skrytia nebolo nič.

Ale aj ona si voľač pomyslela, že Gubčík, nebodaj, ešte inakší figliar bude, ako je ona.

Na druhý deň sa jej urobil na vtáka a vyletel vysoko do povetria nad oblaky. Ona si vyjde na záhradu, zastane si, obzrie sa okolo a zaháda:

„Na zemi ťa niet, vo vode ťa niet. Kdeže si? V povetrí si, vták si, poď dolu!“

Či chcel, či nechcel, musel dolu a tak jeho skryčky neplatili nič.

Do tretieho dňa milý Gubčík neprestajne si hlavu lámal na tom, kde sa jej on má ukryť; ale veru nevyhútal nič. Na tretí deň zavčas rána prechodil sa po záhrade, v samých myšlienkach aj zabudol, načo vlastne myslí. Až ti ju tu vidí, že ona už ide na dvere do záhrady, aby hádala. Skoro sa opamätá a postaví sa ako klinček^[39] do hriadky vedľa chodníka. Ona ide tým chodníkom a vidí krásny klinec.

„Ej,“ povedá, „kdeže sa mne tento krásny klinec tu vzal, to var cez noc taký utešený vykvitol?“

A s tým si ho odtrhla a privoniavala. Zastane si potom naprostred záhrady, obzrie sa okolo a zaháda:

„Na zemi ťa niet, na nebi ťa niet, vo vode ťa niet, — neviem kde si, povedz mi!“

„Tu som ti, moja milá!“ A nájde sa jej v rukách na raz krajšieho mládenca premenený, ako bol predtým.

„Či už,“ povedá, „budeš moja?“

„Nebudem ešte, nebudem, ak mi do zajtra rána zo siedmej krajiny nedonesieš múky na svadobné koláče!“ zavolala mu utekajúci od neho; vbehla do zámku a pozamykala sa dobre.

Ku nej už teraz prístupu nebolo, tak on len o tom rozmýšľal, ako by jej tej múky doniesť mohol. Nebola to tak ľahká vec; lebo siedma krajina bola ďaleko a tam zbožie ešte vtedy na koreni stálo.

Mal on kdesi jedného strýka, strigôňa veľkého, a ten mal taký fúrik, čo keď si naň sadol, zaviezol ho fúrik v okamžení kdekoľvek. Šiel k tomu strýkovi, vypýtal si ten fúrik, sadol naň a v okamihu sa stavil v siedmej krajine. Dal zbožia nažať, naviazať, namlátiť, cestou ho v jednom mlyne pomlel a ráno už stál pred čarodejnešiným zámkom s hotovou múkou.

„Či už teraz pôjdeš za mňa?“ volá na ňu do zámku.

„Nepôjdem, nepôjdem, len ak mi do rána z toho hrozna vína natlačíš a donesieš, čo za čiernym morom rastie!“

To mu zavolala von oblokom a ešte lepšie sa pozamykala.

Až za more tájsť, to nebol žart! No, ale mu fúrik i teraz spomohol a za chvíľku ho ta zaniesol.

Gubčík vína natlačil, do sudov natočil a ráno ešte čarodejnica spala, už jej búchal na vráta.

„Či už,“ povedá, „pôjdeš za mňa? Víno tu!“

„Blázon by ja bola ísť za takého trhana!“ ozvala sa ona. „Nepôjdem, kým zo sedemdesiatej siedmej krajiny tri zlaté hrušky nedonesieš, že taký bohatý budeš, ako som ja!“

Zatým sa ešte lepšie pozamykala.

Gubčík vedel, že už teraz fúrik nič nespomôže. Pustil sa teda sám horami-dolami do tej sedemdesiatej siedmej krajiny. Ide si on, ide tými horami. Tu raz príde k jednému človeku, čo už bohvie od koľko rokov okolo jedného stromu na lúke behal a ešte sa nemohol dosť nabehať.

„Pamodaj šťastia! Čo tu robíš, človeče?“ opytuje sa Gubčík.

„Čože by som robil, behám; bo ma nik do služby nechce, čo by som sa uňho dosť nabehať mohol!“ povie tento.

„No, poď teda so mnou; veď sa tam dosť nabeháš.“

Ten na to pristal; už boli teda dvaja a šli.

Idú, idú; prídu zase ku druhému kamarátovi: deväť veľkých chlebov bolo pred ním na kope a ten ešte kričal:

„Jedol bych!“

„Nuž čože,“ povedá, „neješ, veď pred tebou hromada chleba?“

„Jaj, to mne ani za toľkô nebolo ako psu mucha!“

„No, poď s nami, tam sa naješ!“

Dobre; boli traja a šli.

Idú, idú; prídu ku tretiemu kamarátovi. Ten sedel pred velikou vatrou v deviatich gubách a kričal:

„Rata, ľudia, zima mi!“

„Nuž ale, preboha, veď si pri vatre a dobre oblečený?“ povedia mu títo.

Ale ten na to len lepšie drkotal zubami, že, povedá, dobre nezamrzne.

„No, poďže teda s nami; veď sa tam zohreješ!“

Už boli štyria a šli.

Idú, idú; nájdu zase jedného pri jednej studni, a za ním celý Dunaj tiekol, a ten ešte volal:

„Pil bych! Pil bych!“

„Veďže sa,“ povedá, „len napi! Môžeš tu piť.“

„To je pre mňa všetko málo! Dobre, že mi už pípeť nenarastie!“

„No, hybaj i ty s nami do sedemdesiatej siedmej krajiny; veď sa tam nachlopceš!“

Šiel i ten piaty s nimi a nezadlho už potom prišli do tej sedemdesiatej siedmej krajiny; ale to tam boli samé hory, len vprostred hôr stál kráľovský zámok. Tak ako boli piati, všetko hostia dobrí, predstavili sa pred kráľa a žiadali od neho tri zlaté hrušky.

„A ktože ste vy,“ povedá im kráľ, „že tak nič po nič odo mňa tri zlaté hrušky žiadate?“

„Mňa,“ povedá Gubčík, „tá a tá čarodejnica poslala pre ne, a títo sú takí a takí moji kamaráti!“ (Rozpovedal mu všetko, akí sú to kamaráti.)

„No, keď ste vy takí kamaráti,“ ohlási sa na to kráľ, „tak si vy musíte najprv tie hrušky zaslúžiť a potom ich dostanete! Just teraz strojím svadbu môjmu synovi. Už od týždňa pečú moji pekári a kuchári a veru už všeličoho dosť nahotovali, len hostia chybujú. Nuž ak mne vy mojich hostí z deviatich krajín do rána sem pozvolávate, tak tri zlaté hrušky dostanete. Ak ale nie, dám za živa z vás kožku párať.“

Hej, stŕpli tí teraz! Len tak im mravce po chrbte behali, ako čoby už tú kožu z nich boli párali; bo deväť krajín jednu noc obehať, to tak ľahko nešlo ako do susedov prebehnúť!

Iba ten stonoha, čo to okolo toho stromu behal, nič sa nepreľakol; len kázal kráľovi listy vyhotoviť na tých hosťov.

„Listy sú už hotové!“ povie kráľ a oddá mu ich za hŕbu, že ich ani prečítať nemohli, koľko ich je.

A ten behúň sa ešte do večera len tak ponevieral po dvore a okolo zámku. Tí v strachu dosť ho durili, ale on im odpovedal, že veď ešte dosť času. S večerným vetríkom sa pohol a hneď po polnoci aj s odpoveďmi na tie listy s raňajším vetríkom dobehol.

Ráno šli všetci pred kráľa a pýtali si hrušky.

„Ej, dám ich, dám; ale mi hostia píšu, že teraz na svadbu prísť nestačia. Nuž vy, keď chcete hrušky mať, musíte všetko do zajtra rána pojesť, čo moji pekári a kuchári nahotovali; ináčej vás dám zmárniť.“

Tam ich krem toho tak chovali ako mladé vrabce; nuž akože tu mali vyjesť plné komory chleba, koláčov a pečieň? O toľkom jedení nikdy ani nesnívali, ako tam nahotovanô bolo, ale sa im už všetko tak marilo, ako čoby ich už zajtra zmárniť mali.

Len ten jeduch sa nestráchal. Kým sa ostatní len tak namádľali pri pečienkach a pri koláčoch, on pojedol všetko. Do večera ešte hladní boli. No ale aspoň ten jeden z nich sa trocha nasýtil.

Na druhý deň predstúpia zase pred kráľa a pýtajú si tie hrušky.

„Hrušky ako hrušky,“ povedá kráľ, „boli by vám ačak? Ale ja som dal pre vás už od troch dní železnú pec cerovým drevom kúriť; ak v tej do zajtra rána obspíte, tak si ich pôjdete sami odtrhnúť“ a s tým ich prepustil od seba.

No bolo že ti im!

„Už tu,“ povedá, „zahynúť musíme.“

Lebo k tej peci pre veľký, tuhý plameň nebolo možno ani len pristúpiť. I tak sa jeden druhému do vlasov dali, bo ten tomu a ten tomu na oči nadhadzoval, že ho sem vyvolal a tu že sa nič po nič upiecť musia ako kurence na ražni.

Iba ten guboš v tých deviatich gubách povie im:

„Čože sa máte uháňať? Poďte si radšej na dvor triesky na ohník zbierať; lebo ináč tej noci tam pomrznete.“

Tí ho nepočúvali, len sa harkali medzi sebou. Príde večer, tu ich vedú pred pec a tiskajú:

„Len sa,“ povedá, „tadnu, len!“

A tu ich už zďaleka opekalo, ožihalo, dobre sa koža na nich nepukala.

Len milý guboš skočí raz do pece, zchiavne^[40] deväť ráz tými gubami: hneď všetku teplotu pobral do nich a zima sa strhla taká na zamrznutie.

Keď bolo po ohni, tamtí tiež dobrovoľne šli do pece, ale sa predsa len opálili^[41], lebo mali pomrznúť. A ten v tých gubách rozloží si ti v jednom kútku ohníka a hreje sa a týchto nedajbože ani pripustiť k ohňu. Tu tí taký curnaj a štabarc a krik robili, čo sa od zimy po tej peci naháňali, že kráľ v svojej izbe spať nemohol.

Ráno sa opytuje kráľ, že čo to bol za hurt a za krik tej noci. Povedia mu, že to tí v tej peci taký curnaj robili. A ten zase veriť nechcel, žeby tí ta neboli zhoreli na uhlík. Iba keď sa ti mu predstavia všetci piati, takí ako boli, a ešte sa štyria z nich aj vtedy od zimy triasli.

„No,“ povedá kráľ, „už vidím, že proti vám nič nezdolám. Poďte si tie hrušky odtrhnúť.“

A tu ti ich vedie tými horami dlho, dlho, až ti ich raz dovedie k jednému veličiznému jazeru.

„Tu je,“ povedá „naprostred jazera lúka a v tej stojí ten strom, čo na ňom v samom vrchovci tie tri hrušky rastú. Ak toto jazero vypijete, tak si ich berte! Ináč ich ale nedostanete, bo táto voda nikoho na tú sihoť neprenesie.“

„No, môžeš tu piť!“ vzdychli si prví štyria a už sa rozžehnávali s hruškami; bo to jazero bolo tak velikô, že tú hrušku na prostriedku ani vídať nebolo, a žeby toľko vody dakto vypil, to už len možná vec nebola.

„No, piteže!“ povie ten, čo ho pri tom Dunaji boli našli.

„A veď si pi, keď si sa na to narodil!“

„Aby ste vedeli, že sa teraz napijem!“ rečie pijak, priľahne si k jazeru a vydúcha ho ako dáku hoľbičku vína. Vstal hore, utrel si ústa rukávom a povedal:

„No ale som sa narezal!“

Potom už prešli po suchom na tú lúku k tým trom zlatým hruškám a tie Gubčíkovi samy od seba dolu odpadli, len mu bolo klobúk nadstaviť. Ako hrušky odpadli, hneď sa ten strom aj tie hory prepadli a stála okolo nich odkliata oživená krajina. Kade šli, všade vítali ľudia Gubčíka ako svojho osloboditeľa a kráľa, a tá pekná čarodejnica vďačne mu už potom podala svoju ruku. A boli všetci spokojní: i ten, čo sa to vybehal, i ten, čo sa najedol, i ten, čo sa zohrial i ten, čo sa napil, i Gubčík ako kráľ so svojou mladou ženou.