Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)

Poviestku túto žartovnú podal a rozpráva J. Botto tak, ako na Rimavskej doline hovoria.

No tak počujte! Bou vám edon raz edon mechúrik a tot sa vybrau do sveta. Ako tak ide po kuse, nechutne, zívajúci tým svetom, sám ako palec, sretne sa ta s ednou slámkou.

„Pamodaj šťastie, mechúrik!“

„Pamodaj aj tebe, slámka! Kdeže ideš, kde?“

„Tuž ľa, idem dade svetom.“

„No, kod te svetom ideš, tak poď so mnou, ved aj jej^[16] ta idem, pôjdeme vedno.“

Tak sa pohou milý párik vo meno božie zas ďalej. Veselo im to už dvom bolo; čo krok, to smiech robeli celou cestou. Mechúrik hrdý sa len tak vantoleu^[17] cez mestá a dedine a slámka išla ako na strunách a na všetkie strane sa klaňala. Mechúrik sa smieu na nej a ona zas na nem. Ako tak prešli hodný kus sveta, tu sa zas sretnú s ednym uhlíkom.

„Pamodaj šťastie, dobrí lidie!“

„Pamodaj, pamodaj! Deže ideš, de?“

„Tuž ver vám jej idem svetom.“

„Tak sem ruku, kamarát, poď aj te s nami, ved aj me ta idemo.“

A uhlík hneď hotový, dau sa im do kamarátstva.

Tak idú oni všetci trej pekne-krásne tym svetom. Išlo im to za edon čas ako po masle, kým za hradskou išli. Iba edon raz prídu k ednej veľkej vode. Tu už bola hned galiba hotová. Boli be radi na druhú stranu. Mechúrik so slámkou be bou len prešou, preplovau. Ale neborák uhlík! Tomu bolo tesno; lebo vedeu, ak ide čez tú vodu, že sa naraz tam zatopí. Začau on lamentácie spievati, proseu tých dvoch:

„Takto a takto, kamaráti moji, ved ma len dáko prepravte!“

Mechúrik nič, ani nepočúvau, len si hrdo preplávau ako kačica na druhý breh. Ale slamka sa zmilovala nad nim, zvela^[18] ho na chrbiet a pustila sa s nim na vodu. Pluje, podhŕna sa s nim horko-ťažko, len ako tu prídu na posried vode, milá slamka prehorí a uhlík cup do vode, hned sa tam zatopeu! To vidí mechúrik na brehu, tak sa na tom rozrehotau, že sa naraz tam od smiechu rozpukou!