ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Pavol Dobšinský z Gemerskej.

Kde bolo, tam bolo, ďaleko nebolo, len tu za humny, za vŕškom, v sedemdesiatej siedmej krajine stál na jednej vode jeden mlyn a v tom mlyne býval mlynár aj s mlynárkou a mali jedného syna. Že bol jedináčik, mazníkala sa s ním mamička, až tu z chlapca sa stal hodný corgoň a ešte nič nevedel, len po zvyškách, po zliepkach za vtáčkami sa driapať a pestvá vystrájať. Až ti tu raz povie otec:

„Chlapče, takto z teba nebude nič! Mlynáriť sa ti nechce, musíš na druhô remeslo!“

„A veď keď musím, nuž musím!“ povedalo chlapčisko.

„Či,“ povedá, „budeš hrubým, či tenkým krajcom?“

Chlapcovi sa lepšie pozdalo byť tenkým krajcom;^[33] nuž povedal, že bude tenkým. Pri tom ostalo. Mamka napiekla postruhníkov a otec zaviedol chlapčiska do mesta a dal ho na tenkô krajčovstvo.

Chlapčiskovi sa remeslo páčilo, kým postruhníky v kapse trvali; ale keď postruhníky minuli, bolo už uňho po remesle. Pekne-krásne prikvitol do domu. Dali ho teda na druhô remeslo, z druhého na tretie a tak päťdesiat remesiel pochodil a pri každom sa len zatoľko pobavil, kým sa mu postruhníky z kapsy neminuli. Aj to museli byť dobré postruhníky, lebo sa na nich tak vytálil^[34] a už bol súci aj za vojaka.

„Pôjdeš mi ho do mesta za vojaka, veď ťa tam naučia móres, keď si sa ho dosiaľ nenaučil,“ vravel otec a pojal chlapa a zaviedol ho pred kapitána. Kapitán sa peknému šuhajovi zaradoval a otcovi povedal:

„Netrápte sa oňho nič! Bude z vášho syna dobrý vojak.“

Otec ešte, aby synovi chuti dodal, povedal mu:

„Hľaďže, ak sa mi budeš dobre správať a ostaneš kaprálom, pošlem ti sto zlatých; keď budeš oficierom, dostaneš dvesto, a keď budeš kapitánom, donesiem ti sám tristo zlatých. Len mi potom odpíš!“

A synček mu prisľúbil, že sa tak stane, že mu on to skoro odpíše.

Dobre. Nechajme mi synka tak a poďme len s otcom domov! 0 mesiac dostane otec list, že mu už syn kaprálom, aby mu len tých sto zlatých poslal.

„Ej, veru,“ povedá otec, „predsa len dač bude z neho!“ A poslal mu tých sto zlatých.

0 mesiac zase príde list z mesta, že je syn už oficierom. Uradovaný otec poslal mu hneď dvesto zlatých, tak ako päták. Neprešli ani dva mesiace a syn píše zase, že je už kapitánom. Vytešená matka nemala už strpenia, len sadať na vozík a ísť pána syna, pána kapitána vidieť, a tristo zlatých už bolo vo vrecku.

Prídu do toho mesta hrdí, ani čo by to mesto už ich bolo bývalo, aspoň si mysleli, že je ich syn tam najväčším pánom. Tu ako prejdú bránu, váľa sa tam jeden otrhaný opitý vojak v blate a druhí sa na ňom smejú. Mlynár zíde z voza (bo ani prejsť nemohli, čo bol ten ožran krížom cez cestu rozvalený), že sa mu prizrie, aby potom mohol svojmu synáčkovi žalovať, ako sa mu vojaci opíjajú. Prizrie sa — a tu pozná svojho vlastného syna.

„Ej,“ povedá, „nuž či je môj syn nie kapitánom?“

A tí vojaci sa rozchichocú:

„Veru vám je pijanom a niet mu v tom svete páru. Pán kapitán nám kázali von z mesta ho vyviesť, aby sa už nikdy viac dnu nevrátil, čo si už nevedia s ním porady.“

Otec a matka len sa obrátili s vozom a tašli, ani necekli.

Tu sa našiel oklamaný otec doma vo mlyne a pijan syn v tom istom čase za mestom podľa cesty v priekope, kde ho tí vojaci vyniesli a strčili. Milý pijan sa o chvíľu preberá a vytiera oči od blata; nevedel nič, čo sa bolo porobilo. Len to znal, že do mesta nesmie a domov tiež. Pobral sa on do hory a tam sa dakde zatáral ku jednej starej babe, u ktorej drevo štiepal a tá mu za to dávala piť; lebo kúsok chleba nezjedol za svet, ale piť, to už pil ako dúha. Raz už potom povie ti mu tá baba:

„Ej, Maco (či už ako ho tam volali), ja by som tebe poradila, kde by si sa dobre mohol nadúchať.^[35] Či by si ma poslúchol?“

A on do všetkého hotový, aj do ohňa, keď sa len narezať^[36] mohol, povie jej:

„Čože by som vás neposlúchol, len či sa do chuti napijem!“

„Nuž, vieš ty čo! Pôjdeš ustavične len, týmito horami, až napokon prídeš k jednému pustému zámku. Klúče tu máš, pootváraj si ho! Ale nenájdeš v ňom nič. Len napokon prídeš ku jedným železným dvierkam, tie si otvor týmto kľúčikom a choď dolu schodami makajúci po ľavej strane, kým len neprejdeš dvadsaťpäť ráz dvadsaťpäť schodov. Tam natrafíš na jedny dvere, otvor ich smelo, bude tam i pitia i peňazí. Napi sa, naber si peňazí, a mne len to kresivo dones, čo tam na košku^[37] nájdeš.“

„Dobre,“ povedá; „veď vám ja to vykonám, len či sa tam napijem.“

Ďaleko, ďaleko vprostred tých hôr stál pustý zámok. Náš pijan sa len voliak dobakal ta hore a otvoril si s tým najmenším kľúčikom tie železné dvierka. Ide, ide potme dolu tými schodami, až kým sa nenamakal na tie dvierka. Otvorí, tu izba pustá. Len naprostred izby dubový stôl a na tom stole päť pintí vína. Na každom rohu po jednej a na prostriedku piata — a za dvermi stojí ozrutný medený husár s medeným kyjom v ruke. Poklonil sa mu pekne: „Bože, daj šťastia!“ ale ten nič, ani sa nepohol. Osmelil sa tým lepšie, sadol k stolu a vydúchol prvú pintu vína, ani tvár nepremenil. Tu sa mu ukáže za pecou plný sud červencov.

„Budemže ja mat za čo piť!“ zavzdychne si a naberie si plnú kapsu tých červencov.

„Ale,“ povedá, „ešte na cestu jednu pintičku!“ a vytrúsi ju.

Tu sa mu ukáže druhý sud dvadsiatnikov. Vysypal července a naplnil kapsu dvadsiatnikmi. Vylial do seba i tretiu pintu. Tu zase pred ním za sud toliarov.

„I z dvadsiatnikov je nič, keď toliare jesto!“

Tak si húta a naberie ich plnú kapsu. Ale gágor ho páli i za tou štvrtou pintou vína a na jeden glg už bola pochovaná. Tu sa mu zablysknú v štvrtom sude dukáty.

„Len sem s nimi a toliare preč!“ myslí si a načiera plnou hrsťou do kapsy.

„A túto piatu pintu tu nechať, to by už bola hanba!“

Vyglgal ešte aj tú. A hľa, na košku vidí starô kresivo,^[38] na ktorô už bol aj zabudol.

„No, to si môžem aspoň v hore ohňa rozklásť!“ a berie kresivo do ruky.

Vtom ale aj medený husár dvíha ten kyj na neho. On vrtký vyskočí aj s kresivom, zavolá: „Zdraví buďte!“ a zachlopí dvere za sebou. Utekal, koľko mu para stačila, a tak sa aj šťastlive dostal na biely deň.

K starej ísť a drevo rúbať, to sa mu už teraz nechcelo, keď mal zase za čo piť. Išiel on rovno do mesta, kde kráľ býval. Tam bol práve na predaj dom naproti kráľovmu domu, všetkým činom taký, ako kráľovská palota. Ten dom si kúpil, ale doňho nič, iba stolík a stolce, kde si s dvoma kamaráty od svitu do mraku a od mraku do svitu ustavične pil, až kým dač v kapse očul. Ale vraj, niet takej pesničky, čo by konca nemala — ani v jeho kapse sa na veky dukáty nepresúšali, raz už len bol aj s tým koniec. Ešte naposledok vytriasol kapsu, či ešte z nej dáky dukát nevypadne. Ale bolo už po dukátoch, len to kresivo z nej vypadlo na zem.

„No veru dobre,“ povedá, „aspoň si zakrešem.“

Zakreše — a medený husár stojí mu za dvermi aj s kyjom:

„Čo rozkážeš, pane?“

Milý pijan sa veru zľakol toho kyja, čo ten husár v ruke držal, ale v strachu povedal ešte:

„Vyvaľ mi za sud tých dukátov tam z toho zámku!“

Hneď mu stál sud dukátov za dvermi. I od divu i od ľaku nevedel pijan, ani kde sa na svete podel, len keď sa ráno triezvy prebral a za sud dukátov ešte tam bolo. Prvý raz sa na svete triezvy prebudil od toho času, ako bol tak začal piť.

Tu si on začne všeliak hútať, že takto pri tej pijatike predsa len nič z neho nebude, a bola sa mu aj kráľova dcéra popáčila, čo tam naproti nemu bývala a on ju tu i tu v obloku vídal. Keď kamaráti prišli, že či treba zase vína doniesť, odpravil ich preč, že aby len šli, kade ktorý vie, že sú mu už viac netreba. Večer, ako sa zmrklo, zakresal na husára a vydal mu tento rozkaz:

„Tej noci mi kráľovu dcéru aj so všetkými jej výslužnicami do môjho domu prenesieš; ale tak, aby o tom ani kráľova dcéra, ani jej komorné, ani žiadna živá duša neznala!“

A on už bol dal svoj palác všetkým činom cez deň tak pripraviť, aby ako kráľovský bol. Keď u kráľa všetko zaspalo, urobil medený husár, ako mu jeho pán bol prikázal.

Na druhý deň zobudí sa kráľova dcéra a začne si všetko tak rozkazovať, akoby doma bola; aj komorné sa všetko nazdali sprvotky, že sú doma. Iba keď sa poobliekajú a milý pijan príde ich k fruštiku volať a vraví, že by sa nehnevali, že uňho všetko tak, ako u kráľa. Tu sa kráľovská dcéra nahnevala, lebo ho videla predtým neraz opitého sa tackať, a taký krik narobila, že to až naprotivia do kráľa počuli.

Kráľ iba vtedy zbadal, že mu cez noc dcéra skapala. Razom poslal celú rotu vojska, aby pijana poviazali a dcéru mu domov doviedli. Tí sa začnú na zatvorenú bránu dobíjať a pijan im povedá, aby šli v pokoji domov, ak im život milý, že on sa iba tak s kráľom udobrí, keď mu dcéru dá za ženu. Tu títo na rozkaz kráľa počnú šturmom hnať.

Ale pijan len zakresal na medeného husára a tento len raz zvrtol medeným kyjom — a vojaci ležali mŕtvi na hŕbe. Nahneval sa kráľ a poslal proti pijanovi dve roty vojska. Ale i tieto tak pochodili. Vypravil kráľ celé húfy, aby udreli na pijanov palác. Všetko padlo pod husárovým kyjom.

Kráľ napokon videl, že nič nezdolá proti pijanovi a oddal mu svoju dcéru za ženu, najmä keď aj ona privolila, bo sa jej šuhaj medzitým bol popáčil.

Ale ešte len teraz bolo, čo bolo! Tá kráľovská dcéra bola veľmi pekná a mala predtým veľmi veľa pytačov. Ale každému ruku odoprela, hoc aj boli všetko kráľovia. Tu sa tí všetci sprisahali proti tomuto kráľovi, že im takú neúctu urobil, ich zapovrhol a dcéru jednému pijanovi ta dal. Len sa ti raz všetci prihrnú s neslýchaným vojskom pred mesto a začnú ho šturmovať, a že ho na popol obrátia, jestli kráľ toho svojho nového zaťa nedá zmárniť a dcéru za dajedného z nich nevydá.

Kráľ sa už aj strachovať začal; ale jeho zaťko sa len úsmechúval a dal tým kráľom odkázať, že kedy chcú s ním na poriadok prísť.

„Že,“ povedá, „hneď.“

„No, keď hneď, tak hneď!“

Zakreše a medený husár stojí pred ním aj s kyjom:

„Čo rozkážeš, pane?“

„Nič,“ povedá, „len to vojsko za mestom pobi! Iba samých kráľov nechaj nažive!“

„Ej, toto,“ rečie husár, „to bude pre mňa hostina!“

Tu začne svojím kyjom mlátiť a chlapi sa váľajú ako snopy na zem. Nikoho nenechal nažive, iba samých kráľov. Títo sa už teraz s kráľovským zaťom pomerili, on ich zavolal k sebe na svadbu a boli hody.

Takto už potom, pri pohári, začali tí istí kráľovia banovať, že tak nič po nič o všetko vojsko prišli, že keby sa to ešte všetko vzkriesiť dalo.

„Uvidíme!“ povedá kráľovský zať a odíde do svojej izby.

Vezme kresivo a zakreše:

„Čo rozkážeš, mocný pane?“ ozve sa husár.

„A veru, či by si ty nemohol to vojsko zase dákym činom k životu priviesť?“

„To ja nemôžem, mocný pane! Ale zakreš tri razy a príde ti jeden krivý čert. Bo ty máš teraz celô peklo v svojej moci.“

Stalo sa tak a krivý čert postavil sa na rozkaz.

„Ta mi,“ povedá kráľovský zať, „tých pobitých vzkries, aby mi tí kráľovia tu na svadbe už toľko nebedákali.“

„Stane sa, mocný pane!“ povedal ten krivý a bežal za mesto.

Tu naporad tým mŕtvym chuchol do úst a každý, ktorému chuchol, vstal zase čerstvý a zdravý. Len vtedy otvárali kráľovia veliké oči, keď ich vojsko dnu do mesta mašírovalo. Mladý kráľ ale dal všetko vojsko častovať.

Potom si už aj otca aj matku udobril, poslal pre nich, aby i oni prišli na tú svadbu a potom len bola radosť nad radosti. Ale on potom viac nechcel s peklom nič mať a hodil to kresivo do jednej studne, o ktorej sa tiež vravelo, že až na dno pekla siaha, aby ho nikto viac mať nemohol. So svojou žienkou žil šťastlive a pijanom ho viac nepozvali, lebo sa od tých čias nikdy neopil.