ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Samuel Reuss

Bol jeden veľmi chudobný človek. Ten mal tri dcéry, jednu od druhej krajšiu, ale najmladšia bola najpeknejšia. Títo štyria ľudia si pokojne žili a poctive sa živili.

Raz prišiel jeden pán do toho domu a pýtal otca, aby mu dajednu z tých jeho dcér dal za ženu. Otec tomu odporoval, a ako takému neznámemu, ani jednu mu dať nechcel.

„Ktovie,“ povedá, „akô by tam šťastie našla, či by neobanovala a ja,“ povedá, „moje dievky rád mám a nechcel by som ani jednu zle vydať.“

„Už sa len nebojte,“ odpovie pán, „vaša dievka do dobrých rúk príde a druhej roboty mať nebude, len jedenásť chýž vymetať.“

„To je sem-tam,“ odpovie otec, „za robotu sa moja dievka hanbiť nebude. Ale ja ju predsa na tento čas vydať nechcem.“

„Ej,“ odpovie pán, „nebuďteže taký — veď dievčatá na to rastú; len mne vy dajte dajednu!“

„Nuž a ktorúže by ste chceli mať?“ spýta otec.

„Ktorú mi dáte,“ riekne pán, „ja? vyberať nebudem.“

„Nuž,“ rečie otec, „staršie sa skorej vydávajú ako mladšie. Vezmite si najstaršiu!“

Tak sa dojednali, dievka pristala a ten cifrovaný pán si ju položil do zlatého koča, od otca a sestár sa odobrali a šli dlho, dlho cez hory a pustatiny, kým len neprišli do jedného pekného zámku, v ktorom bolo dvanásť chýž. Tu pán tú svoju ženu voviedol do zámku, poukazoval jej všetky chyže krásne, utešené a povedal jej:

„Týchto jedenásť chýž budeš každý deň vymetať, ale do tejto dvanástej nikdy nevnídi, lebo by ti to na zlô vypadlo.“

Milá žena v prvý i v druhý deň jedenásť chýž pekne povymetala a na tú dvanástu ani nepomyslela. Na tretí deň zase svoju prácu konala a tu ako ku tej dvanástej chyži prišla, nuž si pomyslela:

„Predsa by ja len rada vedieť, čo on v tejto chyži má. Kľúč,“ povedá, „mám. Veru ja ta dnu aspoň kuknem, veď on to nebude vedieť.“

Vtom otvorila. Tu sud zlata, tam sud striebra, tam zase sud medi a ten štvrtý sud plný nohami, rukami, driekmi a hlavami ľudskými. Nič jej tak do očí neudrelo ako to zlato. V tom okamžení, ako čoby ju dačo bolo myklo, skočila do tej bočky a nabrala tiež plný rub zlata.

Jaj, ale čo si tu teraz počať? Zostať tam a dať sa rozsekať — to nešlo. Poď ona do behu, koľko jej len para stačila. Raz sa obzrie, tu ti on už zápäť za ňou volá:

„Stoj, suka jedna naničhodná!“

Hneď tam zmeravela.

„Nuž či tak?“ povedá pán, „ja som ako na statočnú zveril na teba všetko a ty si ma obkradla. Stúpaj naraz naspäť!“

Chytil ju pod pazuchu a privliekol domov až k tomu štvrtému sudu, rozsekal ju na kusy a nohy, ruky, driek, hlavu pokládol do toho suda.

Po nedlhom čase dal pán zapriahnuť do zlatého koča a šiel zase k tomu otcovi.

„Bože daj dobrý deň!“ pozdraví sa a rečie: „Vaša dievka vás dala pekne pozdraviť a prosí vás, že keby ste jej druhú mladšiu dcéru poslali, že sa jej samotnej cnie.“

„Ej,“ povie otec, „čože by sa jej malo cnieť. Veď ona má, čo jej treba a tu doma moje dievky si robotu nechať nemôžu a mňa tiež už treba starého opatriť.“

„Lenže jej len kvôli urobte, veď viete, ako je to ťažko od svojich odvykať.“

„Ozaj urobím?“ riekne otec. „Nemusí všetko po jej hlave byť. Keď jej dobre, nech sedí na pokoji.“

„Ale či by ste ozaj taký tvrdý boli?“

A tak ho pekne krásne zaobišiel ten pán, kým len aj tú mladšiu s ním nepustil. Hneď si vysadli do zlatého koča a šli horami, dolinami, až sa aj šťastlive dostali do zámku.

„Teraz si mi už tu,“ rečie pán, „stato viac neumkneš. Na tvoju sestru sa ani nevypytuj, tá umrela. Ale sa preto nič neboj, tu ti zle nebude. Inšiu robotu nemáš, ako týchto mojich jedenásť chýž raz do týždňa povymetať, ostatné ti je všetko po vôli. Len, hľa, do tej dvanástej chyže ani nenakukneš, lebo by si dobre neobstála.“

Čože bolo robiť, nebožka dievka len musela pristať. Vymetala tých jedenásť chýž a do tej dvanástej ani nenakukla, až kým raz pán voľakdesi neodišiel. A ona len na to čakala, kým jeho doma nebude.

„Akože by on to,“ myslela si, „len zbadal, že som mu v tej chyži bola, keď ho doma nieto?“

A — skok! Už bola tam. Tu sud zlata, tam sud striebra a tam zase medených peňazí a ten štvrtý plný človečími údy a na vrchu hlava, driek, ruky, nohy z jej sestry!

„Ach,“ povedá, „čo tu robiť? Už stato ujsť musím; ale si aspoň zlata naberiem, čo mi bude dosť, kým budem živá.“

A nabrala si ho plný rub.

Potom bežala, koľko vládala; ale čo ďalej bežala, tým sa väčšmi zajachtala, bo zlato bolo ťažkô. A tu pán zápäť za ňou obrýkne ju:

„Stoj, naničhodnica taká a taká! Čože ti u mňa za pochyba bola, že si ma obkradla a nechala? Vráť sa domov!“ Tak ju pred sebou do zámku hnal a tam zavliekol do tej dvanástej chyže, zlato odobral, ju na kusy posekal a údy do suda pohádzal.

„Nebudem bez pomoci,“ riekne k sebe raz ten pán. „Nieto poriadku v dome, nemá kto povymetať chyže a tá tretia sestra je veru krásna. Ta idem k nej, azda ju privábim.“

I hneď dal do zlatého koča zapriahnuť a išiel horami dolinami, kým neprišiel k tomu otcovi.

„Dali vás,“ povedá mu, „vaše dievky pekne pozdraviť, že či by ste tú najmladšiu k nim nepustili?“

„Veru nie,“ vraví otec, „mne je tá doma treba. Ja by som sa bez nej ani hnúť nemohol, tak mi je ako pravá ruka do roboty.“

„Nuž ale keď to nemá navždy byť, len tak na pár dní. Vidíte, tie vaše dcéry sa tam ani nemajú komu pochváliť, ako im je tam dobre. Rady by sestre všetko poukazovať, aby vám potom mohla povedať, čo to tam všetko u mňa jesto a ako sa im vodí.“

„Nože, no,“ povie otec, „keď je tak, nedbám. Ale to vám povedám, že len na krátky čas vám ju prepúšťam, o tri dni, aby zase tu bola!“

Keď ju už len mal! Posadil ju do zlatého koča a viezli sa horami dolinami za dlhý čas až do toho zámku.

„Teraz si už tu,“ riekne jej pán, „tvoje sestry pomreli; ale si ty z toho nič nerob, tu máš všetkého dosť a druhú robotu mať nebudeš ako týchto jedenásť chýž každý mesiac raz povymetať. Do dvanástej chyže neprobuj vkročiť, lebo by sa ti zle povodilo.“

Tu krásna dievka sa i vyplakala i utrápila, ale čože bolo robiť? Už to raz inak nešlo, len ona tam musela ostať a tie chyže každý mesiac raz vymetať. Ale ona na všetko lepší pozor dávala ako jej sestry. Raz ti jej prišlo okom hodiť na nohy pánove — tu vidí, že ich nemá ako druhí ľudia. Prizrie sa lepšie, a to ti boli konské kopytá. Strach ju nadišiel, že ona sama v jednom zámku s čertom býva.

„Ale, počkaj, čerte,“ pomyslela si potom, „veď ti ja ešte prejdem cez rozum.“

Za čas mu ešte náležite všetko konala a on odišiel z domu, ako na bezpečnô, že mu tá už verná bude. Len čo nohu zo dvier vytiahol, poď ona, odomkla tú dvanástu chyžu. Tu stáli i teraz tie sudy: v prvom zlato, v druhom striebro, v treťom meď a v tom štvrtom na samom vrchu údy jej sestár. Môžete si pomyslieť, že dobre z nôh nespadla od strachu. Ale sa ona skoro opamätala, kde je, čo je.

„Teraz ja viem,“ povedá, „ako moje sestry na skazu prišli pri tomto zlate. Ale to ja neurobím, len na pamiatku sa predsa toho zlata dotknem a jeden zub si pozlátim.“

Tak aj urobila a od toho času mala zlatý zub. Potom si vzala z klinca troje šiat: jedny slnkové, druhé mesiačkové a tretie zlaté. Zamkla chyžu, šaty do jednej truhly pokládla, aj sama sa do nej zatvorila a kázala tej truhle popod zem ísť, aby ju ten čert nikde na vrchu zeme dohoniť a nájsť nemohol.

Tak v tej truhle za dlhý čas popod zem utekala a čert všetko zbehal a nikde Zlatý Zúbok nájsť nemohol. Dobre sa od jedu nepukol, keď videl, že mu tá predsa prešla cez rozum. Taký rozjedovaný pribehol k otcovi, vyklamal i toho do svojho zámku, do tej dvanástej chyže ho zaviedol, tam mu rozsekané telá jeho dievok poukazoval a potom neboráka i jeho zrúbal a do suda pokládol.

*

Po dlhej a ďalekej ceste popod zem prišla Zlatý Zúbok do jednej diery, tam vrchnák truhly odhodila, sama von vyskočila, truhlu zase dobre zatvorila a z tej diery na svetlo vyšla. I videla tam neďaleko jeden utešený zámok. I šla do toho zámku taká ako bola, ufúľaná, zalepená, službu si pýtať. Tam sa o takú ľuštu slabo obzerali; ale keď sa veľmi prosila, dali jej naposledok pulky pásť.

Otrhaná, neriadna chodila dlho za tými pulkami a aby ju predsa voliako nepoznali, tvár si každý deň hlinou zamazala. Raz jej predsa prišlo na pamäť, že či je ona ešte taká pekná, že čoby sa ona videla. Išla ku studničke, poumývala sa a nazrela sa do vody.

„Ach,“ povedá, „ešte som sa nepremenila; ba azda som aj krajšia, ako som bola.“

Ako sa tak sama sebe páči, tu vidí, že mladý princ práve z poľovačky proti nej prichodí. Skoro si zase tvár hlinou natrela. Ale už bolo pozde, mladý princ ju zazrel, aká je pekná. Prišiel k nej a pekne sa s ňou zhováral. Pri zhovorke poznal, že má aj zlatý zúbok. Od tých čias či to na poľovačku, či z poľovačky domov šiel, zavše sa pri Zlatom Zúbku na pažiti zastavil a dobre sa s ňou zabával. To sa ale mladého princovej matke znevidelo, že sa ten pri tej ufúľanej pastierke toľko zastavuje.

„Čože sa ty,“ povedá mu raz, „s tou cundrou toľko zapodievaš? Či sa to svedčí na teba?“

„Ba,“ hovorí princ, „škoda toho dievčaťa, že jej dáku lepšiu službu v zámku nedáte.“

„Ale tej pľuhe,“ riekne matka, „či by hodná bola, veď je hnusnejšia od hocktorej žobráčky.“

„Aspoň,“ riekne princ, „by mohla dačo šiť. Mne sa vidí, že je šikovná.“

„Ešte šiť!“ riekne matka, „čože sa ti sníva, ba odbiť ju treba, žeby sa mi tá hnusota tu popod oči neplietla.“

Ani nečakala, čo princ na to povie, len poď von medzi čeľaď, vybila ju von zo služby.

Zlatý Zúbok zo zámku rovno ku svojej truhle šla, do truhly sa položila, vrchnákom zakryla a kázala sa popod zem rozvážať. Nezadlho prišla popod jeden vrch zase na otvorený kraj a tam bolo jedno mesto. V tom meste si najala hospodu a šila druhým ľuďom za peniaze a tak sa poctive a statočne živila.

Raz sa oznamovalo, že v tom meste bude tanec a že každému bude slobodno na ten tanec ísť, kto sa pekne prioblečie. Zlatému Zúbku to bolo po vôli.

„Počkaj,“ povedá, „veď sa ja uvidím, či tam dajedna tak pekne bude oblečená ako ja. Len ktoré šaty si najprv mám vziať?“

Hútala za chvíľku a potom sa uzmyslela, že si len tie zlaté oblečie. Aj tak sa pekne vyumývala, začesala, pricípkala do tých zlatých šiat a tašla na ten tanec.

Na ten tanec bol prišiel aj mladý princ. Ten ani svojim očiam sprvu veriť nechcel, keď ju takú pricípkanú — najkrajšiu medzi všetkými tam videl. Ale ako jej zlatý zúbok zazrel, hneď sa so všetkým presvedčil, že je veru ona sama. Celý večer sa iba okolo nej mal, s ňou tancoval a do dobrej vôle sa zabával. O polnoci ani nevedel, kde sa mu z očí podela, tak umkla, akoby jej ani nebolo bývalo. Mladý princ od tých čias už iba na ňu myslel a na všetky strany sa dal vyzvedovať, kto by o nej znal, ale sa nič prezvedieť nemohol.

Na šťastie sa trafil v tom meste i druhý tanec. Panstva sa nahrnulo zo všetkých strán, prišiel i princ, ustanovila sa i Zlatý Zúbok v mesiačikových šatách. Princovi sa len tak zaiskrilo v očiach, keď Zlatý Zúbok v tých šatách zazrel. Priskočil k nej a dovtedy sa okolo nej obracal, kým jej pekne-krásne nevypovedal, čo chce.

„Môj drahý Zlatý Zúbok, neodťahujže sa ty tak odo mňa,“ hovoril jej. „Mať mi už umrela, ja som sám sebe pánom, ty už teraz musíš moja byť.“

Zlatý Zúbok na to pristala a on ju hneď tam pred všetkými objal a za svoju ženu vyhlásil. Ráno šli do princovho zámku, Zlatý Zúbok si tie najkrajšie slniečkové šaty obliekla a dala sa v nich s princom zosobášiť. Od tých čias žili spolu šťastne a veľmi sa radi videli.

Ale to aj veľká ľúbosť dakedy zaškodí. Raz ti Zlatý Zúbok krájala s veľmi ostrým nožom chlieb; princ ju vtom objal a vo veľkej ľúbosti — nôž nevidel — veľmi tuho ju k sebe pritisol a na ten nôž nevedomky sa preklal — spadol na zem a Zlatý Zúbok od ľaku omdlela aj dušu pustila.

Tak hľa, všetkému na svete býva koniec, i tejto rozprávke už je koniec.