ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Zuzana Mydielková z Liptova, Pavol Križko zo Zvolena a Pavol Dobšinský z Gemera.

No, ale toto, čo vám idem rozprávať, už naozaj bolo! Bolo ono iste ešte za tých dobrých časov, keď, hľaďteže, — ale nezľaknite sa!

„No, čože? Kedyže?“

Nuž hľa, keď svinčičky nosili črievičky a žabky chodili v čepčekoch; keď somáriky po uliciach ostrôžkami čerkali a zajačky samy na chrtov trúbili. Hej, a bolože vtedy dobre dievčatám! Vtedy im psi riad umývali a mačky im ho utierali; husi izbu vymetali; ryby-podustvy im handry na Hrone prali a raky ich plákali. Vtedy každá so založenými rukami iba pri teplej peci vysedúvala a predsa nebála sa, že nedostane sa pod čepiec! — Nebojte sa, dievčatá! Začínajú už zase kušiky nosiť črieviky a žaby chodiť v čepcoch; aj somáre už čerkajú po uliciach ostrôžkami. Príde ešte aj to, že vám nebude treba riad umývať, izby vymetať, šaty prať; budete len vysedávať a každá dostane sa pod čepiec, za koho jej len duša zažiada, — tak, akokoľvek stalo sa to aj so Žltovláskou!

„No veď to, akože bolo s tou Žltovláskou?“

No, veď to vám chcem rozpovedať. A keby ste boli čušali, bolo by skôr bývalo. Počúvajte len!

V sedemdesiatej siedmej krajine, za skleneným vrchom, za drevenou skalou, za slameným stĺpom býval bohatý kráľ a mal dcéru, Žltovlásku, čo jej vlásky leskli sa ako zlaté slnce a oči ako modré nebo, mohol podívať sa do nich ako do zrkadla. Pýtačov mala na každý prst desať, lež nechcela ísť za žiadneho. Ľúbil sa jej jediný Červenkráľ a otec by ju tiež najvďačnejšie bol dal za tohto. Ale čože? Červenkráľ bol preto Červenkráľ, že mal bradu ako plameň červenú a poktorúc Žltovláska na tú bradu pozrela, vždy jej všetka chuť odpadla zaňho ísť.

Darmo hrkútal okolo nej Červenkráľ ako holúbok, darmo dohováral otec, že čo z toho bude, keď za najväčšieho boháča a kráľa nepôjde a k tomu i za najkaľavnejšieho šuhaja, mimo trocha tej brady. Ale Žltovláska len nechcela a nechcela ísť ani za tohto ani za žiadneho iného. Naposled jej povedal otec:

„A už, dievka moja, neostarieš sa mi v dome, lebo by mi šlo o hanbu; za voľakoho ísť musíš. Dám ti ale na vôľu, vydaj sa, za ktorého sama chceš; veď vieš, že ich máš na každý prst desať, čo aj mňa aj teba každý od Boha deň unúvajú.“

Tu Žltovláska vyprosila si, že ešte aspoň do roka podievči si a zatiaľ že namyslí sa alebo za toho alebo za onoho.

Raz zavolá si ti komornú:

„Ty,“ povedá, „ískaj mi!“

Komorná íšte, íšte, až naozaj vyíšte. — Čo? Nuž veru len to, čo v hlave býva. Pekná Žltovláska to nikdy predtým ani potom pri sebe neobadala; ale na tento raz bola to ozaj poriadna hnida. Iným časom Žltovláska bola by zapálila sa až po uši nad takým dačím, ale teraz jej čosi zcela inšieho zišlo na um a povedala:

„Vieš ty, komorná, čo? O tomto nesmieš pred nikým ani ceknúť, lebo by ti bolo jajbeda! Ale keď je už tu toto zvieratko, ono nič nezavinilo, a preto budeme ho chovať.“

I veru chovali ho krvou cele potajomky v jednej škatuli, až aj zrástlo — no ale na veliké! Potom dali kožku z neho stiahnuť, vylúžiť, vyrobiť a z toho črievicu ušiť. Žltovláska ešte len teraz prihrozila komornej, aby bola na všetko i hluchá i nemá, čokoľvek bude robiť sa.

Rok minul, akoby len dlaňou pľasol, a otec vzal dcéru pred seba, aby už teraz povedala, za koho pôjde.

„Pôjdem, otec môj, za toho, kto uhádne, z čoho je táto črievica, ktorú som tuná zhotoviť dala. Na prvé nech hádajú len samí kráľovičovia; potom, ak tí neuhádnu, trebárs aj samí žobráci.“

Ako vyvolila si sama, tak bolo. Hádali najprv samí kráľovia, hádal i sám Červenkráľ, ale nikto nič neuhádol. Otec vyhlásil, že už dá dcéru trebárs i za žobráka, len či hádku uhádne. Hádali teda všelinejací zo sveta pozbieraní; ale tiež nič neuhádli. Medzitým Červenkráľ pomyslel si voľač a už znal, ako má zaobrátiť sa. Nasľuboval komornej hory-doly — a tá mu aj vyzradila, čo to za črievica.

Raz ti potom vtiahne do kráľovho dvora voľajaký žobrák na voľajakom trakači o jednom chudom koníku. Čeľaď ho chcela vyhnať, že kde rediká sa tam s takým riadom do kráľovho dvora. Ale ten postavil sa všetkým do očú, že veď on prišiel vyhádať si nevestu, a ak Boh dá, hneď aj odviezť. Aj tak bolo. Žobrák len čo pozrel na tú črievicu, priam uhádol a riekol len toľko, že keď to bolo dakedy na hlave, prečo by nemohlo byť aj na nohe! Hneď milá Žltovláska začervenala sa až po uši a sama prosila ho, aby len ďalej nevravel, že poručeno Bohu, pôjde s ním. A otec tiež tak odhádol už teraz:

„Koho si si vyvolila, ten s tebou!“

Musela i obliecť sa hneď len tak po sproste. A hneď ako sobáš odstal, žobrák posadil si nevestu na trakač a „hijó, končo, kým si živý — a keď zdochneš, bude druhý!“ liezol z nohy na nohu a kolimbal sa preč. Ľudia zbehúvali sa na diváky a Žltovláska len oči si zakrývala.

*

Lezú, lezú, dovlečú sa na šíre pole. Tam pásol sa kŕdeľ bielych oviec. Opytuje sa Žltovláska:

„Hej, pastieru, čieže to ovce?“

„Čieže by boli? Červenkráľove! Veď je to najbohatší pán a dobrý, niet mu páru pod slnkom!“ rečie pastier.

„A ja hriešna, prenešťastná, kdeže som rozum podela, keď som zaňho ísť nechcela?!“ vzdychá si ona. „Mohlo ma toto všetko paňou volať — a teraz veziem sa s biednym žobrákom!“

Lezú, lezú, dovlečú sa na široké nivy! Tam páslo sa stádo kráv a volov. Opytuje sa Žltovláska:

„Hej, pastieru, čieže to statky!“

„Čieže by boli? Červenkráľove! Veď je to najbohatší pán a dobrý, niet mu páru pod slnkom!“

„A ja hriešna, prenešťastná, kdeže som rozum podela, keď som zaňho ísť nechcela? Toto všetko mohlo ma volať paňou — a teraz veziem sa s biednym žobrákom!“

Lezú, lezú, dovlečú sa do ďalekých hôr! A tam preháňajú na hole čriedu žrebcov. Opytuje sa Žltovláska.

„Hej, pastieri, čieže to žrebce?“

„Čieže by boli? Červenkráľove! Veď je to najbohatší pán a dobrý, niet mu páru pod slnkom!“

„A ja hriešna, prenešťastná, kdeže som rozum podela, keď som zaňho ísť nechcela?! Toto všetko mohlo ma volať paňou — a teraz veziem sa s biednym žobrákom!“

Ako prešli cez tie hory, ukázalo sa im mesto veliké.

„Čieže je toto mesto,“ opýtala sa Žltovláska.

„To je mesto Červenkráľovo!“ odpovedal žobrák.

„Ale ma vari len doňho nevezieš?“

„Nuž veru tatam veziem ťa, ženička moja. Tam ja mám pod Červenkráľovým zámkom chalupu; tam my budeme prebývať a pekne spolu nažívať. Ja budem chodiť po svojom remesle — po pýtaní; teba pošlem na deň dakde do roboty. Ja donesiem, čo mi dobrí ľudia nadelia, ty voľač zarobíš a z toho pripravíme si vždy chutnú večeru. Tak nám bude ako dvom holúbkom na zelenej ratolesti. Či nie, dušička moja?“

Žltovlásku už iba slzy zaliali a nemohla ani slova preriecť.

On ale z toho nerobil si nič; doviezol ju a zložil v tej chalupe. A ráno vzbudil ju ešte na svitaní a hneď jej prikazoval:

„Ako som ti už hovoril, ja idem po svojom, po pýtaní a ty pôjdeš do zámku. Robotu prestaral som ti ešte večer. Dajú ti ľan plieť v záhrade. To je robotička ľahká. Iba to ti povedám, abys mi takto niekoľko mrkvičiek a trochu petržlenu pichla do vrecka. Vidíš, neomykaj sa tak! I toto prislúcha tak trocha k nášmu remeslu. No, len už iď; ja si chalupu zamknem. Ach, ale na večer, budeže to polievčička s tou mrkvičkou a s petržlenom! Ačak mi už bude hotová, čím ja dôjdem?“

S tým ju vyštuchal von, chalupu zamkol a šiel ako po tom pýtaní do mesta.

Čože mala robiť? Nevoľná nevoľnica pobrala sa do toho zámku. Tam už pri vrátach čakali druhé robotnice na ňu a hneď ju vzali medzi seba do záhrady riadiť a plieť. A všetko tak dovrávali sa, že nebodaj mladý Červenkráľ ide ženiť sa, keď vraj ako po dvore a po záhradách, tak aj tamdnu v palotách všetko dá upratúvať a riadiť. Žltovláske iba čo niekedy zavzdychlo sa zhlboka a nevravela nič. Plela ako plela — a popri pletí, že bála sa príkazu mužovho, nuž veru pichla naozaj niekoľko tých mrkvičiek a trocha toho petržlenu, čo nik nezbadal. Ale večer, ako išli z roboty, už tam stál záhradník pri bránke a každá robotnica musela vrecká vyvrátiť, či dačo v nich nemá, či dač takého nepizla.^[64] Nenašli nič u žiadnej, iba u Žltovlásky mrkvičku a petržlen. Hneď záhradník zle-nedobre do nej, že ani za robotu nič nedostane a že ak nechce hneď rovno do chládku,^[65] musí prísť na zajtra to odrobiť. Chtiac nechtiac, sľúbila sa do roboty.

A doma! Tam ešte muž vynadal jej do daromníc, ktorá nijak nerozumie sa do svojho remesla; že ako vyžijú, keď ona ani trocha toho zeleného nevedela piznúť a že kedy dočká sa on pri nej trocha tej chutnej polievky. A doložil:

„Zajtra že mi prvá tam budeš v robote, aby som neprišiel i sám do temnice pre teba; bo Červenkráľ nežartuje. Čo previnila si, to odpokutuj si sama!“

Ráno, ako postavila sa Žltovláska do dvora, prišiel k nej ku prvej záhradník a ako na žart pojal ju za ruku:

„Nože,“ hovorí, „ty, čo máš tie dlhé prsty, ukáž ich, či sú také súce do roboty ako do inšieho.“

A keď prizrel sa jej na tie pršteky, iba ako čo by bol chcel posmešky vystrájať, smial sa:

„Páčte len, táto dáva sa do roboty! Nuž veď tá nemá nič ruky zrobené! Nuž veď to rúčky iba za sklo!“

Išla tadiaľ jedna komorná, tej povedal, aby si ju vzali tadnu do roboty, aby jej tam dali páperia do duchien^[66] nasýpať, ale jemu aby také robotnice neposielali.

Vzali Žltovlásku komorné do zámku a tam jej dali čosi upratúvať po svetliciach. Vzdychla si ešte len teraz Žltovláska, aká to tam nádhera, akej ani doma nevídala. O chvíľku ju ale zavolali, že idú strihať šaty pre mladuchu a že ich budú merať na tú, ktorá bude medzi nimi najšumnejšia a najšvihlejšia. Musela postaviť sa do radu a hľa! Žltovlásku uznali všetky komorné za najšumnejšiu a najšvihlejšiu. Nuž na ňu všetky šaty merali, strihali a zlatom vyšívali a sladovali robiť o dušu; bo že nazajtra má v nich mladucha kráľova tancovať. Pozde večer prepustili Žltovlásku domov.

Doma muž:

„Kdeže si tak dlho? Čože si tam robila? Čože si mi doniesla?“

„Kdeže som, keď ma nepustili! Čože som doniesla, keď mi nič nedali!“ rozplakala sa Žltovláska.

„No, dobre sme!“ homral, šomral žobrák. „Mám ja ženu zárobnicu! Nuž či my takto vyžijeme, čo ty už po druhý deň nič nedonesieš!“

Ale keď videl, že od žiaľu dobre dačo nestane sa jej, hľadel ju udobriť a vravel:

„Netráp sa mi už toľko! Vidíš, veď je to so všetkým nie tak zle aj po pýtaní chodiť. Bol som dnes i ja v zámku v kuchyni, kde piekli koláče na svadbu. Nadelili aj mne; z toho zavečeriame si pekne spolu.“

A veru ozaj chutných koláčov vyložil z kapselky za plný tanier. Pochutili samej Žltovláske, bo boli také, ako doma jedávala. Aj lepšie naspala sa teraz, keď videla, že muž udobril sa.

Hja, ale ráno počne ti jej zase:

„Inde nemáš kde, musíš zase do zámku do roboty. Aj pripovedal som ťa tatam do kuchyne; povedal som im, aká si šikovná, za to mi hneď viac nadelili a lepšieho. Veď vieš, že ti večer chutilo. A tam dolezie sa ti toho ešte viac; bo tam celú svadbu stroja, keď to už navečer tam bude Červenkráľ so svojou mladuchou. Len vieš, nepojedz všetko sama! Tu máš tento hrnčíček! Aby ti ho nik nevidel, priviaž si ho hneď pod zásterku a už trebárs mi len z toho odleješ, čo tebe nadelia; za to ti aspoň nikto nič nesmie riecť, ak by to aj u teba našli. Ale hľaďže, ja som dávno nič teplého neužil; aby si mi teda neprišla bez trocha tej teplej polievky!“

S tým ju zas vyštuchal von a sám šiel do mesta ako po tom pýtaní.

Žltovláske bolo dobre v zámku, v kuchyni. Radi ju mali; bo vedela najlepšie poradiť, ako čo majú k večeri strojiť a variť. Deň minul sa jej ako nič a k večeru mala aj trocha tej polievočky v hrnčíčku pod zásterkou. Aj poberala sa už domov. Ale tam, že ako by to bolo, žeby nepodívala sa ani na prvý tanec. Nepustili ju, vnutkali ju dnu do svetlice aspoň ku dverám na to podívanie.

A vo svetlici bolo už panstva plno a práve vtedy začínali prvý tanec. Tu ako pochytajú sa páni a paničky do párov, každý má svoju tanečnicu pri boku, jediný mladý zať ostal voliakosi bez páru; ani tam medzi panstvom nebolo viac žiadnej, ktorú by si bol pojal. Mladý zať, šuhaj vrtký, pochytí od dverí milú Žltovlásku a zvŕta sa s ňou o milých päť! Vtom polievka vychlostne sa jej z hrnčeka a zaleje všetky šaty. Hanbila sa náramne a hneď aj porobil sa krik:

„Jaj, jaj, kráľova tanečnica zaliala si všetky šaty!“

Hneď prestalo všetko tancovať a trma-vrma a behanie na všetky strany!

V tej trme-vrme Žltovláska ani nezvedela, ako ju otočili všetky komorné, viedli do bočnej izby a tam začali vyzliekať z nej sprosté šaty a obliekať ju do tých zlatých, čo to predo dňom na ňu pristrihli a tak ušili. Dosť ona, že čo to s ňou robia. Ale tam na to nič nedali, len ju obliekli a pricípkali, že vyzerala, ako čo by hviezda bola z neba padla.

Iba keď už bola oblečená, otvoria sa dvere a dnu príde sám Červenkráľ a smeje sa jej — ale tak srdečne — v ústrety a vraví:

„No, duša moja, či si ešte poznáš svojho muža z chalupy? Ja si teba dobre poznám ako v sprostých, tak aj v týchto kráľovských šatách.“

Hneď uhádla ona tiež, koľko bilo! Iba mu pohrozila tým prštekom, čo jej dal ním plieť, usmiala sa a zakvačila sa mu na ruku. Červenkráľ predstavil takto všetkým hosťom svoju milú žienku a ich kráľovnú — a bola svadba až do bieleho rána.

A potom ešte len bolo dobre. Keď prišiel Žltovláskin otec navštíviť ich a ona už cele bola navykla na svojho muža aj na jeho červenú a medzitým už trocha počernejšiu briadku. Bála sa vraj len, aby mu skoro nezačala obelievať.