ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podala Božena Němcová z Trenčianskej od slúžky Marky, čo slúžila u nej v Bal. Ďarmotách.

Bola jedna matka a mala dve dievky: jednu vlastnú a druhú pastorkyňu. Svoju veľmi rada mala, ale na pastorkyňu ani hľadieť nemohla, a to iba preto, že Maruška bola krajšia ako jej Holena. Maruška ale nevedela o svojej kráse; nuž nemohla si ani pomyslieť, prečo mater čelo zmraští, kedykoľvek pozrie na ňu. Myslela si, že je azda macoche v dačom nie po vôli. Nuž kým Holena iba fintila a strojila sa, po izbe si povoľkovala, alebo po dvore presúšala, alebo po ulici vytŕčala sa, dotiaľ ona v dome všetko riadila, upratúvala, varila, prala, šila, priadla, tkala, trávu nosila, kravy dojila, všetku robotu robila, a iba čo ju macocha za to každý deň kliala a hrešila. Nič neplatilo, že trpela ako tá trpielka; bolo s ňou zo dňa na deň horšie. A to hľaďteže, zase iba pre to jedno, že Maruška stávala sa zo dňa na deň krajšou a Holena škaredšou. Tu si mať myslela:

„Načože by mne to bolo, aby si ja nechávala peknú pastorkyňu v dome; keď prídu chlapci na ohľady, zaľúbia si Marušu a nebudú chcieť ľúbiť Holenu.“

Poradila sa o tom aj s Holenou a vymysleli veci také, čo by to statočnému človeku ani na um neprišli.

Jedného dňa, a bolo to hneď po Novom roku, v treskúcej zime, zachcelo sa Holene fialky voňať. I rečie:

„Choď, Maruša, do hory, nazbieraj mi voňačku z fialiek; chcem ju mať za pásom, lebo zažiadalo sa mi veľmi fialôčky voňať.“

„Jaj, Bože, sestro milená, čože ti to prišlo na um! Či to dakto slýchal, žeby rástli pod snehom fialky?“ vraví úbohá Maruška.

„Ty švandro, ty gryňo, ty, čože máš vravieť, keď ti ja rozkážem?“ obkríkla sa na ňu Holena. „Choď mi zo dverí, a ak nedonesieš z hory fialiek, zabijem ťa!“ hrozila ešte k tomu. Macocha ale vystrčila Marušku von, dvere za ňou zachlopila a zámyk zatisla.

Nariekajúci poberalo sa dievča už len do tej hory. Snehu tu celé múry a nikde ani stupaje ľudskej. Blúdila ona, blúdila dlho; hlad ju moril, zima ju triasla, nariekajúc ešte horšie, prosila Pána Boha, aby ju radšej z toho sveta vzal. Tu zazrie pozďaleč svetlo. Ide za žiarou a príde až na vrch hory. Tam horí veliká vatra, okolo vatry dvanásť kameňov a na tých kameňoch sedia dvanásti mužovia. Traja sú belofúzi, traja sú mladší od nich, traja ešte mladší a traja najmladší. Sedeli ticho, nemo, meravo zahladení do ohňa. Títo dvanásti mužovia, to sú dvanásti mesiačkovia. Veľký Sečeň sedel teraz hore na najvyššom kameni. Ten mal vlasy aj fúzy biele ako sneh a v ruke držal batyk.^[75]

Uľakla sa Maruška a zostala aj ona ako zmeravená. No, osmelila sa, pristúpila bližšie a prosila sa:

„Dobrí ľudia boží, dajteže sa mi zohriať, zima ma trasie.“

Veľký Sečeň pokýval hlavou a opýtal sa jej:

„Načože si prišla, dievka moja; čo tu hľadáš?“

„Idem na fialky,“ odpovedala Maruška.

„Nie je čas chodiť na fialky, veď je sneh,“ riekol Veľký Sečeň.

„Ej, veď ja viem; ale mi sestra Holena a macocha prikázali doniesť fialiek z hory. Keď ich nedonesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, báčikovia moji, povedzteže mi, kde by som ich nazbierala?“

Tu zdvihol sa Veľký Sečeň, popošiel k najmladšiemu mesiačku, dal mu batyk do ruky a povedal:

„Bratku Brezeň, zasadni si ty hore na moje miesto!“

Mesiac Brezeň sadol hore na najvyšší kameň a zatočil batykom nad vatrou. Vatra rozplamenila sa do výšavy, sneh začal topiť sa, stromky začali pučiť, pod bučkami zelenala sa trávička, v trávičke zabrneli sa púčky kvietkov; bola jar. Medzi krovím uschované pod lístkami, rozkvitali fialky. A čím obadala sa Maruška, bolo, akoby belasou plachtou bola zastrela sa zem.

„Chytro zbieraj, Maruška, chytro!“ prikazoval mladý Brezeň. Uradovaná Maruška natrhala a uvila skoro velkú voňačku. Potom zaďakovala pekne mesiačkom a popospiechala si domov.

Divila sa Holena, divila sa macocha, keď videli, ako pospiecha si s fialkami domov. Otvorili jej dvere a vôňa fialiek zapáchla po celom dome.

„Kdeže si ich natrhala?“ opytuje sa Holena spurne.

„Nuž vysoko, tam na hore, rastú pod kríčkami; dosť ich tam veru,“ ticho odpovedala Maruška. Holena vytrhla jej voňačku z ruky, pripäla sebe za pás, voňala sama, dala privoňať i materi, ale sestre neriekla: „Privoňaj si!“

Druhý deň sedela si Holena pod pecou a zachcelo sa jej jahôd. I zvolala:

„Choď, Maruša, a dones mne z hory jahôd.“

„Jaj, Bože, sestro milená, čože ti to prišlo na um! Či to dakto slýchal, žeby pod snehom jahody rástli?“

„Eh, ty švandro, ty gryňo, ty, čo máš vravieť, keď ti ja rozkážem? Chytro choď, a ak mi nedonesieš jahôd, zabijem ťa!“ hrozila Holena.

Macocha vystrčila Marušu von, dvere za ňou zachlopila a zámyk zatisla.

Nariekajúci poberala sa dievčina do hory. Snehu tu celé múry a nikde ani stupaje ľudskej. Blúdila ona, blúdila dlho; hlad ju moril, zima ju drobila; prosila Pána Boha, aby ju radšej z toho sveta vzal. Tu zazrie pozďaleč zase to svetlo, čo predo dňom. Za žiarou prišla zase až k vatre. Dvanásti mužovia — dvanásti mesiačkovia — sedeli i dnes kolo nej; Veľký Sečeň, biely a fúzatý, najvyššie s batykom v ruke.

„Dobrí ľudia boží, dajteže sa mi zohriať, dajte! Zima ma celky zdrobila,“ prosila sa im Maruša.

Veľký Sečeň pokýval hlavou a opýtal sa jej:

„A čože si zase prišla, dievka moja, a čo tu hľadáš?“

„Idem na jahody,“ odpovedala dievčina.

„Eh, veď je zima a na snehu jahody nerastú,“ vraví Veľký Sečeň.

„Ej, veď ja viem,“ vraví smutne Maruška. „Ale sestra Holena a macocha prikázali mi nazbierať jahôd; ak im nenazbieram, zabijú ma. Pekne vás prosím, báčikovia moji, povedzteže mi, kde by som ich nazbierala?“

Tu zdvihol sa Veľký Sečeň, šiel k mesiačkovi, ktorý mu sedel naproti, dal mu batyk a povedal:

„Bratku Lipeň, zasadniže si teraz na moje miesto!“

Mesiac Lipeň sadol hore na najvyšší kameň a zatočil batykom nad vatrou. Vatra zbĺkla tri razy vyššie, snehy stopili sa podchvíľkou, stromy rozvili sa do listov, vtáčkovia štebotali a vyspevúvali do kola, kvieťa všade plno — bolo leto. Pod kríčkami vyzeralo to, akoby bol bielych hviezdičiek nasial, a navidomočú menili sa biele hviezdičky na jahody a zreli, dozrievali. Čím obadala sa Maruška, bolo ich, akoby bol polial zem krvou.

„Chytro zbieraj, Maruška, chytro!“ prikazoval milý Lipeň.

Uradovaná Maruška nazbierala skoro plnú zásteru jahôd. Pekne poďakovala sa mesiačkom a pospiechala si domov.

Divila sa Holena, divila sa macocha, keď videli, ako pospiecha si s plnou zásterou. Otvorili jej — a vôňa jahôd zapáchala po celom dome.

„Kdeže si ich nabrala?“ opytuje sa Holena spurne.

A Maruška len ticho:

„Nuž vysoko, tam na hore rastú; dosť ich tam veru!“

Holena vzala jahody, najedia sa dosýta; najedia sa i macocha; ale Maruške neriekli: „Vezmi si jednu.“

Napačmala sa Holena a na tretí deň zažiadalo sa jej už jablká si uhrýzať.

„Choď, Maruša, choď do hory, dones mi červených jabĺk,“ rozkázala si.

„Jaj, Bože, sestro milená, čože ti to prišlo na um! Či to dakto slýchal, žeby v zime jablká zreli?“

„Eh, ty švandro, ty gryňo, ty, čo máš vravieť, keď ti ja rozkážem! Chytro idi do hory, a ak mi nedonesieš červených jabĺk, veruže ťa zabijem!“ hrozila Holena. Macocha vystrčila Marušu von, dvere za ňou zachlopila a zámyk zatisla.

Nariekajúci poberala sa dievčina do hory. Snehu tu celé múry a nikde ani stupaje. Blúdila ona, blúdila dlho; hlad ju moril, zima ju drobila; prosila Pána Boha, aby ju radšej z toho sveta vzal. Tu zazrie pozďaleč zase to svetlo a za žiarou príde až k vatre.

Dvanásti mužovia — dvanásti mesiačkovia — sedeli kolo nej, sedeli akoby ich bol prikoval; a Veľký Sečeň, biely a fúzatý, sedel najvyššie s batykom v ruke.

„Dobrí ľudia boží, dajteže sa mi zohriať, dajte! Zima ma celky zdrobila,“ prosila sa im Maruša.

Veľký Sečeň pokýval hlavou a pýtal sa:

„A čože si zase prišla, dievka moja?“

„Prišla som po červené jablká,“ odpovedala dievčina.

„Zima je, nezrejú v zime červené jablká,“ vraví Veľký Sečeň.

„Veď ja viem,“ vraví smutne Maruška. „Ale Holena a macocha prihrozili mi, že ak nedonesiem červené jablká z hory, zabijú ma. Pekne vás prosím, báčikovia moji, pomôžteže mi ešte len raz.“

Tu zdvihol sa Veľký Sečeň, šiel k jednému zo starších mesiačkov, dal mu batyk do ruky a povedal:

„Bratku Rujeň, zasadni ty moje miesto!“

Mesiac Rujeň sadol hore na najvyšší kameň a zatočil batykom nad vatrou. Vatra vyšľahla dohora, sneh stratil sa; ale na stromoch nerozvíjalo sa lísťa, ožltnuté tratilo sa už z nich pomaly — bola jeseň. Nevidela už Maruška jarých kvetov, ani nebola by ozerala sa po nich. Ozrela sa už len po stromoch. A naozaj tam jabloň a na nej vysoko na konci konárov červené jablká.

„Ráňaj, Maruška, ráňaj chytro!“ prikazoval Rujeň.

Maruška potriasla jabloň, odpadlo jej jedno jablko; potriasla druhý raz, odpadlo jej druhé.

„Chytaj, Maruška, chytaj chytro a bež domov!“ volal Rujeň.

Uchytila tie dve jablká, mesiačkom poďakovala sa pekne a ozaj popospiechala si domov.

Divila sa Holena, divila sa macocha, keď prichodila Maruška domov. Otvorili jej a ona podala im dve jablká.

„A kdeže si ich natrhala?“ opytuje sa Holena.

„Vysoko na hore rastú a veru ich tam ešte dosť,“ povedala Maruška.

No, nebolo tej treba viac povedať, len to, že ich tam ešte dosť.

„A ty švandro, ty gryňo, ty, prečo si ich viac nedoniesla? A či si ich vari po ceste pojedla?“ osopila sa na ňu Holena.

„Jaj, sestro milená, nezjedia som ja ani kúštek. Keď som najprv stromom zatriasla, spadlo jedno; keď som po druhý raz zatriasla, spadlo druhé, a viac mi triasť nedali. Volali na mňa, aby išla domov,“ hovorila Maruška.

„Bodaj ťa parom ubil!“ hrešila Holena a chcela Marušku biť. A macocha nelenivá, vzala na ňu papek. Maruška nechcela dať ubiť sa, utiekla do kuchyne a skryla sa tam dakde pod pec.

Paškrtná Holena prestala hrešiť a oddala sa do jablka, podala aj materi. Tak sladké jablká jakživ nejedli. Napačmali sa ešte len teraz.

„Daj mi, mamo, kožušok, idem sama do hory! Tá švandra by nám ich zase pojedla po ceste. Veď ja nájdem to miesto, hoc by v pekle bolo, a zráňam ich všetky, keď ich tam toľko, hoc by priam sám čert volal na mňa!“

Tak Holena kričala a mať ju darmo odvrávala. Vzala kožuštek na driek, plachtu na hlavu, zababušila sa a pustila sa do hory. Matka imä zalamovala rukami na prahu, pozerajúc za ňou, že čo si to dievča zamyslelo.

Šla Holena do hory. Snehu tam celé múry a nikde ani stupaje. Blúdila, blúdila, a chuť na jablká poháňala ju vždy ďalej akoby ju bol honil. Tu zazrela pozdaleč svetlo. Pustí sa k nemu. Príde k vatre kde kolom dokola sedia dvanásti mužovia — dvanásti mesiačkovia —. Ale nepokloní sa im, neprosí sa im, len vystrie dlane proti ohňu a zahrieva sa, akoby to len pre ňu bolo.

„Načože si prišla, čože tu hľadáš?“ rozmrzel sa na ňu Veľký Sečeň.

„Načo sa ma to spytuješ, ty starý blázon, ty? Netreba tebe vedieť, čo ja chodím, kadiaľ ja chodím!“ odsekla mu Holena a pobrala sa do hory, akoby ju už tam hotové jablká čakali.

Veľký Sečeň zmraštil čelo a zatočil batykom ponad hlavu. V tom okamžení zachmúrilo sa nebo, vatra uhasínala, sneh sypal sa hustý, vietor podúval studený. Holena nevidela ani na krok pred sebou; čo ďalej, to do väčších závejov zabrodila. Hrešila Marušu aj Pána Boha. Údy jej krehli, kolená podlamovali sa, sklesla tam.

Čaká matka Holenu, hľadí von oblôčkom, vychodí ju vyzerať aj predo dvere; čas za časom míňa sa, ale Holena len neprichodí a neprichodí.

„Či sa jej od tých jabĺk nechce, či čo je to? Musím ju opáčiť sama!“ hovorí matka sama sebe, berie kožúšok, okrúca sa do obrúska a poď za dievkou.

Sneh sype sa vždy hustejší, vietor podúva vždy studenší, záveje ako múry. Brodí sa cez ne a vyvoláva dievku, ale neozýva sa jej ani duša. Zablúdi, sama nevie kde, a hreší Holenu aj Boha. Údy jej krehnú, kolená podlamujú sa, sklesne tam aj ona.

Doma Maruška navarila obed, opatrila aj podojila kravičku; ale ani Holena ani macocha neprichádzajú.

„Kdeže bavia sa tie tak dlho?“ trápi sa Maruška, sadajúc večer pod praslicu. Sedí pri nej do noci, vretienko jej dávno plné; ale o tých tam ani chýru, ani slychu.

„Jaj, Bože, čože prihodilo sa tým!“ trápi sa dobré dievča a úzkostlivo pozerá von okienkom. Nevídať tamvon ani duše, len po prestálom víchre ligocú sa hviezdy, svieti sa zem od snehu a dachy práskajú od zimy. Smutná zatvára okienko a modlí sa za sestru i za matku. Ráno čaká s raňajkami i s obedom, ale nedočká sa ani Holeny, ani macochy viacej. Obe zamrzli v hore.

Maruške zostala po nich i chyžka i kravička i záhradka i pole a lúčky kolo domu. Kým otvorila sa jar, našiel sa k tomu i hospodár, šuhaj driečny, ktorý priženil sa k dobrej Maruške — a dobre im bolo obom pri pokoji.

Svätý pokoj a láska je nado všetko!