E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Zora

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 134 čitateľov


 

Dejstvo I.

Lesnatý kraj. Na jednej strane úsadia kráľovský hrad, na druhej strane skaly, zpomedzi nich vyviera voda. V popredí je lúka.

Výstup 1.

Hojda, Zora, Kvetoňa, Judika, Pohoň, Ľuboň. Kráľovská družina. Mládež ľudu.

ZORA, HOJDA (vystúpia z prava. Vedú ovenčenú kozu na kvietim a stuhami zdobených retiazkach. Na ruke má každá navlečený veniec).

OSTATNÍ (idú v dvojrade za nimi, nesúc vence, kvieťa a zelené vrbové ratolesti, spievajú všetci, idúc kolom javišťa):


Vítaj, Vesna, krásna Vesna,
hoj vítaj!
V poli, v háji jako v raji
prekvitaj!

HOJDA, ZORA (v prostriedku javišťa kľaknú, kozu držia za hrdelník).

OSTATNÍ (pokračujú v piesni obchádzajúc Hojdu a Zoru do kola).


Vítaj, Vesna, zlatá Vesna,
hoj, vítaj!
V poli, v háji, ako v raji
prekvitaj!
Vítaj, Vesna, spevná Vesna,
hoj, vítaj!
Veselosťou a radosťou
prekvitaj!

VŠETCI (rozdelia sa na dve strany, na jednej sú mládenci, na druhej dievčatá).

HOJDA, ZORA (dvihnú vence do výšky).

ZORA: Krásna, zlatá, spevná Vesna, bohyňa mladosti, my vítame ťa srdečne a podávame ti z čistej lásky svojej túto obetu vďaky.

VŠETCI: Áno, obetu vďaky.

HOJDA: Prijmi ju, prosíme ťa, vďačne od nás a popraj nám zdravia!

VŠETCI (klonia sa pokorne): Prosíme, popraj nám!

ZORA, HOJDA (vstanú a vedú kozu za kulisňu v ľavo).

OSTATNÍ (všetci spievajú veselým tempom a cifrujú si k tancu):


Daj nám, Vesna, daj
a z lásky dopraj!
Daj nám, čo nám všetkým treba:
mladosť, radosť a kus chleba.
Zabijeme kozicu,
dáme ti polovicu,
do nového hrnca
daj nám, Vesna, slnca.
Hoja, hoja, háj!
Daj nám slnca, daj!

(Všetci odídu.)

Výstup 2.

Radko sám.

RADKO (vystúpi z prava, pozerá za odchádzajúcimi): Mladosť radosť a staroba — hotová choroba. Starému sa vari už všade zle vodí. Chodím už tri dni a tri noci po týchto pustých lesoch, hľadajúc svojho pána. Volám, čo mi hrdlo stačí: Kralevič Slavoň, kralevič Slavoň! Ale nik sa mi neozýva, iba poplašená zver šramotí v kroví a ozvena, ako by sa mi posmievala, opakuje moje slová. Sám ďas alebo pikolík pomiatol mi cesty, zablúdil som. Kde som? (Obzerá sa.) Azda som len nezašiel do nepriateľskej krajiny? Hen akýsi hrad sa vypína, azda to len nie je to hadie hniezdo zlopovestnej kráľovnej Jagy? Dobré s nami a zlé preč! To by bola galiba. (Očuť smiech.) Ach, mládež sa už zasa vracia. Ukryjem sa a bedlivo budem pozerať, či kralevič Slavoň nie je medzi nimi. Nebude-li tu, pôjdem ho hľadať ďalej. Už sú tu. (Ukryje sa.)

Výstup 3.

Hojda, Zora, Kvetoňa, Judika. Dievčatá z kráľovskej družiny.

HOJDA: Vesna obeť prijala, teraz sa veselo zabavíme.

VŠETKY: Áno, zabavíme sa.

ZORA: Ale, dočkajme, až prídu mládenci. Potom zahráme sa na kráľku.

VŠETKY: Dobre, dočkajme ich.

HOJDA: Prečo čakať? Škoda času. Kým prídu mládenci, bavme sa na „Zlatú priastku“.

VŠETCI: Áno, áno, bavme sa.

KVETOŇA: Zorka bude Zlatovláskou.

VŠETKY: Zorka, Zorka, staň do kola! (Obkolesia Zorku, pochytajú sa za ruky, spievajúc, točia sa.)


Toč sa, toč sa kolovrat!
Môj milý išiel orať,
išiel orať pod konope,
on nám dá každej po snope.
Namáčame, opereme,
usušíme, otrepeme,
povesianka učešeme,
na tenučko oprademe.

(Točia sa kolom.)


Hojda ďunda Donďola
toč sa, zvŕtaj do kola.

(Tancujú jedna s druhou.)

(Znova pochytajú sa za ruky tvoriac kolo, začnú sa točiť, spievajúc.)


Toč sa, toč sa, kolovrat
môj milý atď.

(Do kola padne šípom ranená holubica. Všetky zhíknu a odskočia naľakane.)

ZORA: Čo je to? Ach, holúbok!

VŠETKY: Holúbok, holúbok.

ZORA: Áno, holúbok, šípom ranený. (Sodvihne ho.)

VŠETKY: Chudáčik!

HOJDA: Bohovia naši! To je moja posvätná holubica.

ZORA: Máš pravdu, to je ona.

VŠETKY: Úbohé zvieratko!

HOJDA: Ach, to bol zločinec, ktorý to urobil! (Plače.)

ZORA: Akí sú ľudia ukrutní!

HOJDA: Hoj, ale pomsta moja ho neminie. Pomstím sa ukrutne tak, akým ukrutným bol on v skutku svojom.

Výstup 4.

Slavoň. Predošlé.

SLAVOŇ (vbehne s lukom v ruke, obzerá sa): Sem padol, tu musí byť.

VŠETKY (ho obzerajú): To on — vrah — cudzinec — vrah.

HOJDA: Tu ti je korisť. (Ukazuje holubicu.) Ty ukrutník! Vieš, čo si tu urobil? Zabil si moju posvätnú holubicu. (Plače.)

ZORA: Aké máš srdce, že usmrcuješ nevoľné zvieratá. I ono rado žilo, ako ty, i ono tešilo sa životu, ako ty sa mu tešíš. Hanbi sa, ty bezcitný šuhaju!

SLAVOŇ: Pokáranie z medových ústok tvojich, krásna devo, ba najkrajšia, akú som kedy videl, zneje tak lahodivo, ako šumná nóta milej piesne, žeby som volil byť stále káraným. No, predsa cit slušnosti mi velí sa ospravedlniť. Ja som to nechcel urobiť.

VŠETKY: Nechcel?

HOJDA: A predsa si urobil a stal si sa vrahom.

SLAVOŇ: Nešťastnou náhodou, alebo nemotornosťou. Berte to, ako chcete.

ZORA: Ako to myslíš? A kto si ty, že si sa osmelil bez povolenia strieľať v našich horách?

SLAVOŇ: Som kralevič s vysokej Tatry, Slavoň. Vyšiel som z domu na lov a zablúdiac v týchto pustých horách, chodil som tri dni a tri noci bez toho, žeby som bol dajaké ľudské znamenie našiel. Vysilený dlhou chôdzou a polozúfalý hodil som sa na mach do tône. Ako tak ležím, zbadal som bieleho holuba nado mnou krúžiť. Nová nádej, že musím byť blízo ľudského bydliska, vliala novú silu do mdlých údov mojich. Vstal som a sledujúc let holuba, priblížil som sa až sem. Tu zrazu vznesie sa divá kaňa nad úbohé zviera a keď chcela sa naň vrhnúť, natiahol som luk, spustil šíp na jeho záchranu.

VŠETKY: Nuž a?

SLAVOŇ: Ach, šíp môj však zmýlil svoj cieľ a miesto dravca trafil holubicu.

HOJDA: Pekný strelec, hanbi sa a luk svoj hoď do mora.

VŠETKY (mimo Zory): Hihihi, súci strelec, hanba — hanba.

ZORA (nevrlo): Nesmejte sa! To sa i tomu najsúcejšiemu strelcovi prihodiť môže. —

HOJDA (zlostne Zore): No, len zastávaj zlosyna, Zora. Keby tvoju holubicu bol zabil, čo by si robila?

ZORA: Bola by som mu odpustila jeho prečin.

HOJDA: Ach — ach, dívajme sa, akou vie byť Zora milostivou. A to už z akého dôvodu?

ZORA: Z toho, že sa vražda zvieraťa stala omylom, a nie úmyselne.

SLAVOŇ (položí ruky krížom na prsia a hlboko ukloní sa Zore): Klaniam sa, krásna kňažica, tvojej veľkodušnej šľachetnosti. A ďakujem za dobrosrdečnosť tvoju voči mne cudzincovi. Musíš mať zlaté srdce, jehož láskavosť svieti z tvojich krásnych očú.

HOJDA (nahnevano dupne nohou): Už dosť tých zbytočných rečí, tými sa neospravedlníš.

SLAVOŇ (Hojde): Uver, nechcel som tvojej holubici ublížiť, naopak, chcel som ju zachrániť pred dravcom.

HOJDA: A sám si sa ním stal. (Hladká holubicu.)

SLAVOŇ: Mimovoľne. Ľúto mi je nevinného zvieraťa a bolí ma, že som ti bôľ pripravil, ale poteš sa, že smrť bola jej bohmi určená, bo keby ju môj šíp nebol stihol, bola by ju divá kaňa rozdriapala.

HOJDA: To slabá omluva. Vinen si smrti úbohého zvieraťa a trest ťa neminie. Požalujem sa mame a tá ti ho náležite namerá. (Odchádza.)

VŠETKY (idú za ňou).

ZORA (ide posledná hľadiac záľubne na Slavoňa).

Výstup 5.

Zora, Slavoň.

SLAVOŇ (sprevádza Zoru milým pohľadom a keď má zaísť, pobehne za ňou, lapí ju záruku, prosí): Ty, nechoď, drahá! Ostaň tu!

ZORA (vráti sa): Nesmiem. Macocha by ma harušila a potrestala, jednu však radu ti chcem dať. Prchni! Prchni ztadiaľto, uteč, kam môžeš, jestli ti je život drahý, bo kráľovná Jaga je žena ukrutná, ktorá nemá srdca. Jej dcéra Hojda, ktorej si posvätnú holubicu zabil, je jej jediným miláčkom. Ona ťa hrozne potresce. Uteč z tohoto ukrutného miesta, kým je čas! Utekaj, prosím ťa, zachráň sa!

SLAVOŇ: Utekať od teba? Nie, to neurobím, drahá. Rád som, že som ťa našiel. Moja mamička mi často o tebe rozprávala. Ja som ťa poznal, miloval, zbožňoval skôr, než som ťa videl. A teraz, keď dopriali mi dobrí bohovia ťa nájsť, mal by som ťa opustiť? Nie — nie, to neurobím.

ZORA: Nedbám, ale vedz, že dni života tvojho sú spočítané. Kráľovná Jaga bude žiadať život za život.

SLAVOŇ: Život bez teba nemal by pre mňa ceny, ale chceš-li ho zachrániť, musíš ísť so mnou. V dome mojej matky zkvitne nám raj života.

(Očuť kroky a shovor.)

ZORA (preľaknuto): Už idú! (Prosebne.) Zachráň sa! Uteč, zakiaľ môžeš.

SLAVOŇ: Bez teba? —

(Očuť silnejší shovor a hluk.)

ZORA (hodí mu zpoza pásu ružu): Bohovia nech ťa sprevádzajú. (Odbehne.)

SLAVOŇ (zodvihne ružu a bozkáva nežne): Vďaka! Ruža je znakom lásky a láska vedie k víťazstvu. (Bozká znovu ružu a odbehne.)

Výstup 6.

Jaga, Hruzovid, Kvetoňa, Judika, Pohoň, Ľuboň. Kráľovská družina.

JAGA (za kulisňou): Konečne padol do mojej moci. Už roky čakám naň, aby som sa ním na jeho falošnej materi pomstiť mohla. To mám radosť, že je Slavoň naším rabom. (Vystúpi.) Kde je? (Obzerá sa.) Tu ho niet.

VŠETCI: Kde je? Kam sa podel?

HRUZOVID: Akiste zutekal.

JAGA: Za ním! Pohoň a Ľuboň, za ním! Krv za krv, život za život bude našou pomstou. Za ním!

POHOŇ, ĽUBOŇ, DRUŽINA: Za ním! (Odbehnú.) Za ním!

Výstup 7.

Jaga, Hruzovid.

JAGA (volá za nimi): Sviažte ho tak tuho, nech krv zafarbí putá. Hoj, krv a pomsta synovi kliatej nepriateľky! Jako sladko to zneje: Pomsta!

HRUZOVID: Koho synom má byť tvoj rab, slávna kráľovná?

JAGA: Slavoň je synom svodnej Faty, kňahyne Vysokej Tatry, ktorá svojou neobyčajnou krásou očarila každého, kto ju len zazrel. I môj nebohý muž bol lapený v jej čarovných sieťach. Len bohovia vedia, čo som vytrpela, keď v noci často zo sna volal jej meno. Koľko a jak ťažko som vtedy trpela. Srdce krvácalo mi žiarlivosťou a duša horela mi pomstou proti prekliatej tejto svodnej žene. No, hodina pomsty došla.

HRUZOVID: Mierni sa, slávna kňažno, aby prílišný hnev neuškodil tvojmu zdraviu.

JAGA: Hoj, neboj sa! Zlosť je mojim živlom. Svet ma drží za zlú. Viem, že som zlá. No, nik nevie, prečo duša moja svet nenávidí a radosť nachádza v záhube iných. Blenom trpkosti kŕmil ma svet, sklamaním, utrpením kojil moje žiadosti. Rozorvaná na duši, sklamaná v srdci, nenávisťou a pomstou zahorela som proti každému, o kom som len tušila, že je vo spojení s mojím nešťastím.

HRUZOVID: Cítim s tebou, kňažno, a krv vrie mi v žilách pomstiť sa na tých, čo ti krivdili.

JAGA: Najviac trápenia, múk a bôľu zažila som pre tú zmyju tatranskú, pre krásnu Fatu, matku Slavoňovu. Tá otrovila celý môj život a preto nenávidím všetko, čo ma na ňu upomína. Nenávidím svoju pastorkyňu Zoru, lebo jej matka bola priateľkou Faty a Zorin otec — môj nebohý muž, bol jej zbožňovateľom. Ako dravá tigrica čakala som hodinu pomsty, už myslela som, že sa jej viac nedočkám a ona je tu. (Radostne.) Tu. — Ach, pomsta moja bude mi sladká.

HRUZOVID: Ako mieniš pomstu svoju previesť?

JAGA (víťazne): Zničím ho. Nikdy viac neuvidí svoju krásnu mater.

HRUZOVID: Slávna kňažno, ty ho chceš usmrtiť? To nemožno.

JAGA (pánovite): Prečo? Či si už niekdy zkúsil, žeby u kráľovnej Jagy bolo dačo nemožného?

HRUZOVID: To nie. Ale pomysli, keď ho usmrtíš, povstane celá Tatra i náš ľud sa pobúri a strašná válka zkynoží naše kraje. Tatranci sú víťazní bojovníci.

JAGA: A naši sú ešte víťaznejší.

HRUZOVID: Dopustím, ale tamtí pozvú si na pomoc Matru i Fatru a toľkej sile potom už neodoláme.

(Očuť shovor.)

JAGA:Už idú, krv mi v žilách vrie pomstou.

Výstup 8.

Hojda. Predošlí.

HOJDA (vbehne): Mama, mamička, už ho chytili, už ho vedú, videla som z obloka. Potrestaj ho, mama, náležite.

JAGA: Spoľahni sa na mňa. Môžeš vedieť, že v nadelení pokuty nebudem skúpa.

HOJDA (plačlivo): On si mňa ani nevšimnul, len na Zoru stále hľadel, len jej sa zaliečal. To sa mu nesmie odpustiť.

JAGA: Dobre — dobre, to nový prečin, nový trest. Keď mu oči vrany vydžobú, nebude viac na ňu pozerať.

HOJDA: A Zora mu dala spoza svojho pásu ružu.

JAGA: Čože! Ružu nášmu nepriateľovi? (Zlostne.) To ešte viac mi búri krv v žilách proti nemu i proti nej, jašterici. Počkajte, vy zaľúbenci, ja vám osladím tu vašu lásku.

(Očuť silnejší shovor.)

HOJDA: Už ho vedú.

Výstup 9.

Predošlí. Slavoň, Pohoň, Ľuboň, Kvetoňa, Judka. Kráľovská družina.

POHOŇ, ĽUBOŇ (vedú sviazaného Slavoňa s poklonou Jage).

POHOŇ: Rozkaz tvoj sme vyplnili.

ĽUBOŇ: A odovzdávame lapeného tvojej moci.

JAGA (prísno): Kralevič Slavoň, čo tu hľadáš v našej krajine? Prišiel si azda na špehy? A či z nenávisti proti nám vedú ťa k nám zradné zámery?

HRUZOVID: Priznaj sa.

SLAVOŇ: O špehoch a o nenávisti ja nič neviem. Zablúdil som sem. K vám prísť nebolo mojím zámerom. Stalo sa tak náhodou.

JAGA: Náhodou? Nuž vedz, náhoda táto doviedla ťa na kraj priepasti, v ktorej máš zahynúť.

SLAVOŇ: Kráľovná Jaga, si predsa žena a neverím, že by srdce tvoje nemalo citu.

JAGA: Neveríš? No, presvedčíš sa, proti tebe ho nemá. Či chceš azda o milosť prosiť, kraleviču? — Milosti neobdržíš, si v očiach mojich veľkým previnilcom, bo zabil si mojej dcére zviera posvätné, a si synom kliatej Faty, kráľovnej na Tatre, mojej najväčšej nepriateľky.

SLAVOŇ: Tak sa zdá, že toto je ešte väčšia vina v očiach tvojich, ako vina vraždy posvätného zvieraťa.

JAGA: Máš pravdu. Dlhé roky som čakala na príležitosť, pomstiť sa na matke tvojej a táto sa mi dnes nahodila. Ty musíš trpeť za mať svoju a pre ňu to bude najväčšou mukou, keď uvidí krv zavraždeného svojho jedináčka, ktorú jej pošlem s odkazom, aby ňou zafarbila svoje krásne líčka, žeby tým svodnejšie boly.

SLAVOŇ: Ustaň v hroznej reči! Rozprávaš ako šialená. (Bôľne.) O, moja dobrá, drahá matko, koľký bôľ som ti pripravil.

JAGA: Azda chceš plakať? (Posmešne.) Ha — ha — ha, či to u vás na Tatrách zvykom, že mužovia plačú?

HRUZOVID: U nás iba slabé ženy plačú.

JAGA: Hanbi sa kralevič Slavoň. Mať tvoja ťa nie za muža, ale za fiflenu vychovala. (Obráti sa k ostatným so smiechom.) On chce plakať, ha — ha — ha — to je muž, ha — ha — ha — ha —

VŠETCI (sa smejú): Slaboch — hanba — haha.

SLAVOŇ (podráždeno): Kráľovná Jaga, ustaň vo svojej zlosti! Smiať sa nad nešťastím iného je surovou podlosťou. Ty nie si žena, ale dravá šelma, vlčica si, ktorá čihá na krv nevinnej obeti. Ja nemám sa čo hanbiť za slzu synovskej lásky, no ty by si sa hanbiť mala za svoju divokú zlosť, ktorá ťa uponižuje pod stupeň zvieraťa…

JAGA (vytiahne dýku oproti Slavoňovi): Zadrž urážky, bo dyka moja okúpe sa v krvi tvojej.

HRUZOVID: Nesmieš zabudnúť, že si v moci našej, že si naším rabom.

VŠETCI (medzi sebou): Kralevič pyšnej Tatry je našim rabom.

SLAVOŇ: Ja rabom? Nižší od raba je ten, kto svobodu iných v putá viaže.

JAGA (pánovite): Sviažte tuhšie putá na jeho rukách, čo mu nechty osvetlejú, aby skrotnul vo svojej hrdosti.

POHOŇ, ĽUBOŇ (plnia rozkaz).

SLAVOŇ (robí boľastnú tvár).

Výstup 10.

Radko, predošlí, Zora.

RADKO (vstúpi, vidiac Slavoňa zalomí rukama): Slavoň! O, môj kralevič! Môj drahý Slavoň! Akože ťa to nachádzam, sputnaného ako raba?

SLAVOŇ: Radko môj, vítaj! Ako si, ma našiel? Prečo si ma hľadal? Stalo sa niečo zlého doma? Matka je zdravá?

RADKO: Nič sa nestalo. Všetko je v poriadku, iba ty nám chýbaš. Mali sme zlé sny o tebe a tu mi moje srdce nedalo pokoja, hnalo ma za tebou. Tri dni a tri noci som blúdil v týchto horách, až teraz som ťa pomocou akejsi krásnej devy našiel, ale takéhoto (lapí si hlavu). O, Slavoň môj, drahý kralevič náš! (Objíme Slavoňa.)

HRUZOVID: No, čo je to tu? Kto si, starče, a čo tu chceš?

RADKO: Som verným sluhom kraleviča Slavoňa. Ako malého chlapca nosieval som ho na svojich rukách, vinul ku svojmu srdcu a za celý čas jeho žitia nehnul som sa od jeho boku. Pred pár dňami išiel na hon a nevrátil sa v určitý čas. Starosť oň trápila jeho dobrú matku i mňa. Škaredé sny o ňom podesily ma na toľko, že pustil som sa za ním. Tri dni a tri noci blúdil som pustými horami, kým som ho našiel, a keby som ho nebol našiel, nebol by som sa jakživ viac domov navrátil, ale žiaľom za ním bol by som zahynul.

JAGA: Chytrí vtáci, pod zámienkou poblúdenia prišli ste sliediť, došli ste na špehy do našej krajiny a na náš dvor.

HRUZOVID: Podozrivé sú ich reči, že obaja vraj poblúdili.

RADKO: Bohovia naši a bohovia predkov vašich vedia, že hovorím pravdu.

JAGA: No nevrátite sá viac ztadiaľto, zahyniete oba.

RADKO: Mňa si zadrž, tráp ma, muč ma, zabi ma, len jeho pusti domov, len jeho pusti, Tatra ti veľký výkup zaplatí.

JAGA: Nestojím o zlato, milšia mi je krv vaša.

RADKO: Si predsa ženou a matkou, ľahko pochopíš, aký bôľ zachváti srdce našej kráľovnej Faty, nad ztratou jediného syna. Smiluj sa! (Kľakne si a prosí.) Prosím ťa, smiluj sa a prepusti Slavoňa.

JAGA: Ani za žiadnu cenu. Veď to práve chcem, aby jeho matke srdce krvácalo, nie Slavoňa, ale ním ju, jeho matku, chcem potrestať a trýzniť. Preto ho žiadnym pádom neprepustím, ale ty choď domov s odkazom, že kralevič je v mojej moci, že je sputnaný v hladomornej veži, ako pes prikutý na reťazi, premýšľa o hriechoch matky svojej, za ktoré trpí a zomiera on. (K Radkovi.) Choď!

SLAVOŇ: Choď, Radko, môj verný, dobrý sluha, choď a pozdravuj moju láskavú matku, môj národ slovenský, povedz im, že moja posledná myšlienka, posledné slovo, posledný môj dych patrí im, čo vzkaz lásky.

RADKO: Slavoň, môj milovaný kralevič, lúčim sa s tebou takým bôľom, akého dosiaľ srdce ľudské nepoznalo. Bohovia dobrí nech sú s tebou!! (K Jage opovržlive.) Ty — ty nie si žena, ale si prekliata zmija, dovandrovaná cudzota, čo si svár nenávisti doniesla v slovenské krásne kraje a rozvadila zlosťou Tatru, Fatru, Matru. No, pamätaj si, že príde čas rátania. Zlosťou si panovala a zlosťou zahynieš a od tých, ktorým si krivdila, milosť prosiť budeš.

JAGA: Von s ním! (Radkovi.) Ber sa v peklo! (Hruzovidovi ukazuje na Slavoňa.) Tohoto vrhni do hladomornej veže.

ZORA (ktorá dosiaľ smutne v úzadí stála, beží pred matku, vrhne sa na kolená, prosebne): Matka, milosť! (Sklesne.)

Opona padne.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.