ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slavoň.

SLAVOŇ (pozerá oknom veže): Ty jasné, sväté slnce, zlatom štedre polievaš hory, lesy, háje, polia, nivy a jazerá. Svojou nádherou a krásou ozdobuješ svet celý, len do môjho príbytku nehodíš ani len jedon lúč žiary svojej, aby si ním zapúdilo desnú tmu a mrazný chlad. No, nedbám, svieť, len svieť na drahé rodné kraje moje a hádž na ne štedrú hojnosť tvojho zlata, aby zkvitlo požehnanie v nich. — Podúvaj, vetríčku, podúvaj veselo a zanes pozdrav mojej milej matke, osuš jej slzy žiaľu, ktoré za mňa vylieva. Hoj, úzkosť, nevýslovnú úzkosť budí táto otupná samota. Predtým akýsi malý vtáčik sadol vše na mrežu obloka, začikotal a odletel, teraz ho niet viac. Ani ten ma viac nepríde potešiť. Len hadov syčať a sovy húkať očuť v hrobovom tu tichu. Tak pusto, clivo mi je a jakési hrôzy hrnú sa na mňa, žeby som zošialieť mohol. Jedinú jasnú chvíľku mám, keď krásna Zora ma prítomnosťou oblaží. Dnes neide, kdesi mešká a ja ju tak túžobne čakám. Ach, taký závrat, strašný závrat ma pochytil, akási mdloba… Ach, Zora! Zora! svitni čím skôr a zacel bôl duše! (Volá.) Zora! Zora!

Zora. Predošlý.

ZORA (za kulisňou): Slavoň! Slavoň môj, už idem, už… (Zjaví sa.) Holúbok môj drahý, dnes som sa omeškala.

SLAVOŇ: Zorka tu si?

ZORA: Tu som, nesiem ti občerstvenie. (Ide za ním na skalu.)

SLAVOŇ: Daj len pozor, bo chôdza na vrch je nesnadná a dolu je priepasť bezodná.

ZORA: Láska k tebe dodáva mi sily a odvahy. Prv som sa hrúzou triasla, idúc hore, teraz som už navykla, idem smelo.

SLAVOŇ: Ty dobrá duša, koľkokrát si už tú nebezpečnú cestu k vôli mne konala!

ZORA: A rada ju konám z lásky k tebe. Iného sa neobávam, len že ma vystriehnu a zamedzia môj príchod k tebe. I dnes som sa omeškala len preto, aby som podozrenie nevzbudila. Tu máš, drahý môj, dačo na utíšenie hladu a vo fľaške medokýšu proti smädu. (Podá mu cez mreže balík a fľašku.)

SLAVOŇ: Dobrí bohovia odplatia ti stonásobne a dobrá matka moja i ľud môj oslavovať bude meno tvoje. Tak mi voľne a blažene keď si pri mne, drahá!

ZORA: Uver, že rada by som bola s tebou neustále a preto dňom nocou premýšľam o tvojom oslobodení.

SLAVOŇ: Ma vyslobodiť je nemožné.

ZORA: Prečo by bolo nemožným? Tak málo k tomu treba, len keby som zvedieť mohla, kam moja macocha od hladomornej veže kľúče ukryla. Stále po nich pátram, ale bez výsledku.

SLAVOŇ: Tie sú zaiste dobre ochránené, tie ty nenájdeš.

ZORA: Neustanem ich hľadať, kým ich nenájdem, napadlo mi, že neďaleko odtiaľto býva chýrny veštec, ktorý vie mnohé tajné veci, pôjdem k nemu, dám mu, čo si len zažiada a on mi vyzradí úkryt, v ktorom sú kľúče. A keď tie raz budem mať — potom —

SLAVOŇ: Potom?

ZORA: Potom budeš zachránený, budeš voľný a navrátiš sa domov k milej matke, k drahej svojeti.

SLAVOŇ: A ty?

ZORA: Ja zomrem šťastím a radosťou, že som ťa vyslobodila a tebou zachránila tvoj národ, tvoju otčinu.

SLAVOŇ: Nie, nie, ty pôjdeš so mnou z tohoto pekla zlosti do môjho domova a budeme spoločným šťastím blažiť drahú matku, ten dobrý slovenský ľud. Budeme žiť život krásny, život blažený. Či nie, Zorenka?

ZORA: Nuž, áno — Ale čuj — (očúva). Či nezdá sa ti, akoby vietor akúsi vravu ľudskú zanášal sem hore?

SLAVOŇ (očúva): Máš pravdu, Zorka, voľakto ide a zdá sa byť dosť blízo. Choď, dobrá duša, aby ťa tu nezastihli.

ZORA: Dobrí bohovia, ochraňujte nás! To ide moja macocha, kráľovná Jaga so svojou družinou. Dobre sa maj, Slavoň môj! Neohlás sa im, aby mysleli, že si už zahynul. Bohovia s tebou! (Ide rýchlo dolu — poobzerá sa a odbehne v protivnú stranu.)

Jaga, Kvetoňa, Judika, Hruzovid, Pohoň a Ľuboň.

JAGA: Zdá sa mi, že henta medzi skaly ktosi bežal (ukazuje smer, ktorým Zora bežala).

HRUZOVID: Kdože by tu bol bežal, ak by divá koza, alebo líška.

KVETOŇA: Alebo dajaký vták.

JAGA: Nie — hoj nie. Ja som to síce len tak mžikom zazrela, no zdalo sa mi, že to bola dajaká žena.

HRUZOVID: Žena? Nemožno. Čo by tu žena robila v tomto strašlivom pustom kraji?

JAGA: Pohoň, zaskoč na bok a poobzeraj sa, či dakoho neuzreš.

POHOŇ: Ako rozkážeš. (Ukloní sa Jage a beží ukázaným smerom.)

Predošlí bez Pohoňa.

HRUZOVID (obzerá sa): Tak pusto a desno tu. Tá hladomorná veža robí príšerný dojem. Kto vie, či náš väzeň ešte žije.

JAGA (Ľuboňovi): Vyvolaj ho, Luboň!

ĽUBOŇ (volá): Slavoň! Hej — kraleviču Slavoň, nesieme ti voľnosť! Už pôjdeš domov.

HRUZOVID: Všetko marné, on už nežije…

JAGA: Ani nemôže už žiť. Je div, že posiaľ vytrval. Každý, kto do tejto veže sa dostal, najviac tri dni a tri noci vydržal.

HRUZOVID: Strachom a hrúzou smrti jako aj umrlčím zápachom musel zahynúť.

JAGA: A tento podivným spôsobom predsa trinásť dní vydržal.

JUDIKA: Ľud povráva, že ho bohovia krmia a napájajú božskými jedlami a nápojami.

KVETOŇA: Hovoria, že bohyňa Lada, u ktorej jeho matka vo veľkej priazni stála, posiela svoje družky k nemu s jedlom.

JUDIKA: Mnohí vraj videli bielu pannu pri obloku veže, ako mu jedlo podávala.

KVETOŇA: Šaty vraj mala ako so sňahu a závoj ako z vodnej pary.

JAGA (premýšľa): Bolo by to možné? Naposledy mu tajnou svojou mocou bohovia pomôžu z väzenia sa dostať. (Ľuboňovi.) Ľuboň, vyškriab sa k veži a presvedč sa, či je tam Slavoň, či ešte žije.

HRUZOVID: A či sú zámky veže v poriadku.

ĽUBOŇ (ukloni sa): Ako rozkážeš! (Ide hore skalou k veži.)

JAGA: Tá vrava ľudu ma znepokojuje. Či by to možné bolo, že by mu bohovia pomáhali?

HRUZOVID: Čosi musí byť vo veci, lístok sa bez vetra nepohne.

ĽUBOŇ (pozerá cez mrežu do veže): Tu ho nevidím. (Volá.) Slavoň! Slavoň, kde si? — Matka ti došla — tu dolu, stojí — chce ťa vidieť — Slavoň, kralevič! Či žiješ? — (Volá dolu.) Niet ho viac medzi živými.

HRUZOVID: Ľuboň obzri zámky na veži.

ĽUBOŇ (obzerá zámky): Zámky sú v poriadku.

HRUZOVID: Poď teda dolu!

ĽUBOŇ (idúc dolu): Už idem. (Sohne sa a dvihne malý vyšívaný ručníčok, obzerá ho.)

JAGA: Čo to máš, Ľuboň?

ĽUBOŇ: Ručníčok. — — —

JAGA: Ukáž ho, to iste tá biela panna ztratila, možno ju dľa ručníčka poznáme.

ĽUBOŇ (ukloní sa a podá Jage ručníčok).

JAGA (obzerá ručníčok): No, či nehovorím, že dľa nájdeného ručníčka poznáme bielu pannu, ktorá Slavoňa božským pokrmom a nápojom krmi a napajá (smeje sa.) Ha — ha — ha (ukazuje ručníčok.) No, či ho poznáte? Kvetoňa, Judika vy by ste ho maly poznať. — Nie je to ručníčok mojej pastorkyne Zory?

KVETOŇA (pozrú jedna na druhú, sklonia hlavy a odchádzajú na bok).

JUDIKA: Úbohá Zora už je ztratená.

JAGA: Hovorila som pravdu, že v tom decku chovám si zradného hada na svojom srdci. Hoj, nadarmo necítim taký veľký odpor proti nej, nadarmo ju z celej duše nenávidím, mám na to príčinu… Hoj, ale počkaj, zradná jašterica, pokutou ťažkou to odpykáš.

HRUZOVID: Mierni sa v hneve, kráľovná Jaga, kým nevieš isto, že ten ručníčok Zora tu ztratila.

JAGA: A kto iný by ho bol ztratil? Ona ho krmí, ona ho napája, ona k nemu chodí, tu je dôkaz.

ĽUBOŇ: Chôdza na vežu je taká nesnadná, taká nebezpečná, neverím, žeby kňažica Zora odvážila sa na ňu.

KVETOŇA: Mne sa vidí, že kňažica Zora dala tento ručníčok kralevičovi Slavoňovi, vtedy s tou ružou.

JUDIKA: Ona ho mala v tom čase za pásom pri tej ruži, to som videla.

JAGA: No, uvidíme, škoda, že tu kľúčov od veže nemám, možná by sa tam viac dôkazov našlo. No, pôjdeme neskôr s kľúčami sem. (Hruzovidovi.) Chcem, aby tu odo dneška tajná stráž stála, ktorá by vystihla, kto ku veží chodí. A ty, Kvetoňa s Judikou musíte Zoru stále striežiť a jak by jej jednanie len trochu podozrivé bolo, hneď mi to oznámite.

HRUZOVID (ukloní sa): Ešte dnes postavím sem stráž.

KVETOŇA, JUDIKA (uklonia sa): Vôľa tvoja nám je rozkazom.

Pohoň. Predošlí.

POHOŇ (ukloní sa Jage): Slávna kráľovná, rozkaz tvoj som svedomite vyplnil, do vôkola som pozeral, ale nikoho a nič podozrivého som nenašiel.

JAGA: Nuž dobre.

POHOŇ: Novinu však nesiem.

JAGA: Akú novinu? Hovor!

HRUZOVID: Hovor teda!

POHOŇ: Kráľovná Fata ide k nám s veľkým výkupom pre syna.

JAGA (prekvapeno): Kráľovná Fata? Zkadiaľ to vieš?

POHOŇ: Za úskalím na rozcestí stretol som jej posolstvo, ktoré vopred ide k nám do hradu.

JAGA: Ide k nám? Ani vidieť ju nechcem, nie žeby som ju do domu prijala, výkupné od nej vzala, jej syna vypustila. Nie a nie, to sa nikdy nestane.

POHOŇ: Ale i to mi prezradili, že jestli svojho kraleviča výkupom neoslobodia, celá Fatra, Matra, Tatra pôjdu proti nám a zbrojou ho vyslobodia.

HRUZOVID (lapí sa za hlavu, chodí hore dolu zúfale): To som vedel. To som vedel.

JAGA (škodoradostným smiechom): Kým sa tí do zbroja postavia, kde bude ich kralevič. Hahahaha. Môžu si ho vytiahnuť z hladomornej priepasti, na márach niesť triumfálne do svojej vlasti a mŕtvolu posadiť na svoj trón. Pomsta moja sa mi predsa podarila. (Odíde.)

HRUZOVID (zúfale): To som vedel, to som vedel, čo z toho bude? (Ide za Jagou.) Krv krajinou potečie a jedon druhého vraždiť bude. Vojna! — Vojna, na ktorú nie sme pripravení.

VŠETCI (odídu s hlbokým rozruchom).

Slavoň.

SLAVOŇ: Už odišla tá vlčica, čo za krvou žízni, odišla i so svojim sprievodom, ktorý si z nešťastia iných žarty a smiechy robí. Poznať, že ukrutná táto žena nemá ani kvapky slovenskej krvi v sebe, bo nemohla by mať toľko surovej neľudskosti vo svojom srdci. Je to hriešna cudzota, ktorá svojim jedovatým vlivom otravuje celé okolie a pohromu nešťastia, kliatbu doniesla v tieto kraje… Ach — jako je to celkom ináč u nás - kde láska lásku plodí, mier, spokojnosť a šťastie! Ó, požehnaný buď môj rodný kraj, moja drahá matko, moja premilá slovenská rodina! Ach, či vás len ešte uzriem raz, vy krásne lesy, vy dumné hory. Hoj, domov môj! — Ach, domov môj! (V zákulisí hrá hudba pianissimo „Kde domov môj“, jednu sloku.) Ó, melódia dojemná večnej túžby a rodolásky zaznela mi srdcom — Ó, Zora! — Zora, poď, nech sdieľam s tebou tento blažený pocit! Zora — Zora — moja Zorka!

Zora. Predošlí.

ZORA (za kulisňou): Už idem — už — (Objaví sa bežiac, zrazu zastaví sa únavou.) Tu som, Slavoň môj — nesiem ti spásu — kľúče — kľúče od veže (otŕča kľúče) slobodný budeš! (Urobí pár krokov, klesne.)

SLAVOŇ: Zora, ty nesieš mi slobodu? Ó, poď, poď duša, drahá, kým ma neopustí sila života.

ZORA: Idem, Slavoň môj — už idem (vstane a opre sa o skalu), len čo si trocha oddýchnem… Bežala som letom vtáka, aby som ťa zachrániť mohla. (Radostne.) Slavoň, tu — tu je ti záchrana (ukazuje kľúče). Ja ju vrelo ľúbam (a bozká kľúče).

SLAVOŇ: Záchrana! Ó, poď, zachráň ma a život môj bude ti odmenou. Ó, zachráň skôr, než zlostná Jaga zbadá ztratu kľúčov.

ZORA: Máš pravdu, ona ich hľadať bude a keď ich nenájde, doletí sem ako šarkan plná zlosti. (Ide hore medzi rečou, v chôdzi badať únavu.)

SLAVOŇ: Zorka, pozor daj! Ty klesáš — pozor! Tam priepasť! Bohovia dobrí, stojte pri nej!

ZORA (drží sa skaly): Nevládzem — Slavoň môj! — Srdce sa mi urve — dych sa mi tají —

SLAVOŇ: Zorka, pamätaj sa, spomeň, že ešte niekoľko krokov a sme si v objatí. Pamätaj sa pre lásku našu, pre naše blaho.

ZORA (zmuži sa): Láska — áno, láska naša dáva mi sily. Už som pevná, Slavoň môj. (Ide hore.) Láska všetko môže, láska divy robí. (Otvorí tri zámky a hodí ich medzi skaly.) Vy pekelné zátvory ľudskej slobody, tam vaše miesto v bezodnej priepasti. (Otvorí dvere na veži.) Slavoň, si voľný!

SLAVOŇ (vystúpi z veže a objíme Zoru): Zora moja, moja spása!

ZORA: Nebav sa, Slavoň môj, choď dolu a bež domov, kým je čas, kým nezvedia, že si na slobode. (Ide dolu.)

SLAVOŇ: Samou radosťou nohy sa mi chvejú, že ťažko mi ísť. (Ide za ňou.)

ZORA: Zoslabol si dlhým väzením, podaj mi ruku.

SLAVOŇ (podá jej ruku): Zorenka, daj pozor!

ZORA (vedie ho): Len sa opri, ešte niekoľko krokov a sme na pevnej pôde. (Sídu dolu.)

SLAVOŇ (objíme Zoru): Ty moja záchrana, ty moja spása, bez teba bol by som zahynul.

ZORA: Už nezahynieš, drahý Slavoň, už nezahynieš. Už si na slobode. Ja ukážem ti cestu, ktorá ťa zavedie na hranice tvojho domova na tej ťa nebudú stíhať tvoji tyrani, o tej nik nevie, tú ukázal mi veštec, ten dobrý veštec, ktorý mi aj skrýšu kľúčov od veže vyzradil. Ach, keby tí vedeli, že si na slobode, tí by nás oboch hrozne zmučili. Preto netrať už času, poď, Slavoň, odprevadím ťa, kým večer sadne na hory.

SLAVOŇ: Odprevadíš? Hoj, nie, ty pôjdeš so mnou. Ja nenechám ťa trápiť zlostnej macoche. Ty pôjdeš so mnou, drahá moja, bez teba by som nevedel žiť. Ja cítim, že ťa milujem celým srdcom, celou dušou. (Vezme jej hlavu do rúk, hľadí jej záľubno do očú, zvolá.) Zora! (Bozká ju.)

ZORA (zmäteno): Slavoň!

SLAVOŇ: Hneváš sa, Zorka?

ZORA: Na teba, Slavoň, neviem sa hnevať. Ja len to viem, že som taká šťastná, jakou som do teraz ešte v živote nikdy nebola. Slavoň môj! (Objíme ho kolo hrdla a bozká, náhle zľakaná.) V šťastí svojom však sa bojím, že ťa iste stíhať budú. Ó, bež, utekaj Slavoň, kým je čas!

SLAVOŇ: Bez teba? Nie, radšej sa vrátim zpät do veže a hodím sa do priepasti, než bez teba žiť. Zorenka, poď so mnou!

ZORA: Dobre, pôjdem s tebou. S tebou chcem žiť a s tebou chcem umrieť. Utečme teda, poď! (Ťahá ho za ruku.) Stmieva sa, bude čo chvíľa noc.

SLAVOŇ: Poďme! Pred nami spása. Za nami záhuba! (Urobia pár krokov a bozkajú sa.)

Jaga.

JAGA (zastane im cestu): Stojte! Ha — tušenie moje ma neklamalo a srdce moje nebúrilo sa nadarmo, keď nenašla som na mieste kľúče od hladomornej veže. Bez dychu bežala som sem a prišla ešte v pravý čas! Biednici! (Zore.) Ty — ty, mátoha falošná, predstihla si ma. Prekliata zmija!

ZORA (prosebne): Nekľaj, nepreklínaj ma, matko! On je nevinný. Krivda jemu činená pohla srdce moje na jeho ochranu.

JAGA: Mlč! Ty nemáš studu. Opovažuješ sa ma z krivdy potvárať. No zahynieš v mukách, ktoré má znášať on.

SLAVOŇ: Poď, poď, Zorka moja, neslúchaj jej bláznivé reči, to krkavčia mať, čo ťa po nej.

JAGA (zastane im cestu): Myslíte, že vás pustím? Mýlite sa! Nie som sama, ostatní idú za mnou, tí vám snadno zahatia cestu.

ZORA: Slavoň môj drahý! (Hladká ho.) Choď sám, choď, duša moja, ja zahyniem tu za teba.

JAGA (Tasí dýku): Ty podvodnica falošná, zhyň!

SLAVOŇ (vytrhne jej dýku): Oho, ty krvožíznivá dračica, či nebojíš sa, že ťa hrom so sveta smetie?

JAGA: To by musel skôr teba hrom zaraziť. Dáš tu dýku? (Chce mu ju brať.)

SLAVOŇ (bráni sa): Daj pokoj! Bo zabudnem sa a vpálim ju do teba, že vydáš svoju čiernu dušu. (Hrmí).

ZORA (prosebne): Slavoň, pamätaj sa!

SLAVOŇ (hodí dýku medzi skaly}: Tam ju máš, choď si pre ňu do priepasti! Poďme, Zorka!

JAGA (zúfale chytí si hlavu, dubčí nohama a volá): Tu sú tí biednici, chcú mi utiecť. Pomoc! Pomoc!

(Hrmí.)

SLAVOŇ: Poď, Zorka poď!

JAGA (zlostne): Nehnite sa! Kliatba, moja ťažká a hrozná kliatba zhamuj váš krok! (Zore.) Preklínam ťa nebom i zemou, vzduchom i vodou, ľuďmi i zvermi a celým peklom, zmeravej ako tá skala a keď mesiac ťa svetlom poleje, staneš sa vílou. Bozkom si zhrešila a preto zo zakliatia môže ťa zase len bozk vyslobodiť a síce bozk muža, ktorého ústa bozkom ženy ešte nikdy poškvrnené neboly. Zomieraj túžbou po ňom, po domove, po vyslobodení, ako on túžil za domovom v hladomornej veži, z ktorej si ho vyslobodila.

ZORA (zmeraveno stojí opretá o skalu).

(Hrmí silnejšie.)

JAGA (Slavoňovi): Bozkom si roznietil v Zore lásku, zato pri prvom bozku, ktorý daktorá žena vtiskne ti na ústa, zabudneš Zoru úplne. Čo pustovník blúdiť budeš horami a skalami tvojho kráľovstva na postrach ľuďom, ktorí ti vyhýbať budú ako zlovestnému kuvikovi. Zem tvoju nech stihne poroba a ľud tvoj stonať bude pod jej ťažkým jarmom, kým nepríde ten, čo Zoru a teba vyslobodí. To je moja kliatba na vás a lásku vašu. Kliatba vám! (Odíde.)

{Zableskne sa, udre hrom a zotmie sa.)

Predošlí bez Jagy.

SLAVOŇ (pozerá za Jagou): Hanebná je tvoja zlosť, ukrutné sú tvoje slová. (K Zore.) Neboj sa Zorka, sila lásky prevýši silu zlosti — Zorka čo ti je?

ZORA (nehne sa).

SLAVOŇ: Zorka, Zorka! (Lapí ju za ruku, zľaknuto.) Bohovia dobrí! Ona je ztuhnutá ako tá skala a studená, že až mrazí. (Lapí sa zúfale za hlavu.) Zorka moja, Zorka! Kliatba sa splnila, ona zmeravela. (Hladká jej tvár.) Zorka, preriekni len slovíčko, pozri na mňa! Ach, tie krásne oči hľadia jedným smerom a ústa jej onemely na veky. Hoj, prečo, prečo si ma vyslobodila? Či nebolo by lepšie, aby som bol zahynul v hladomornej veži, ako vidieť tvoje zahynutie? Ó Zorka moja! Já nehnem sa od teba, ja dokonám tu pri tvojich nohách. Ja zomriem s tebou! (Klesne k jej nohám.)

Fata, Radko, Zbrojnoši. Predošlí.

FATA (vystúpiac obzerá sa): Tu by mal byť. Začula som jeho ľúbezný hlas.

RADKO: Možno volal o pomoc zo svojho hrozného zajatia.

FATA: Úbohý! Kdeže je to jeho väzenie?

RADKO (ukazuje na vežu): Tam na vysokých skalách vypína sa hrozná hladomorná veža, čo strašidlo večné na postrach celému kraju. Tam zavierajú tých najväčších zločincov a zlostná kráľovná Jaga dala tam aj nášho kraleviča Slavoňa uväzniť.

FATA: Bohovia veční, potrestajte na mojom synovi učinenú krivdu. (Bôľne.) Ach, syn môj drahý! Slavoň! Slavoň môj! (Zakryje si tvár.)

SLAVOŇ (dvihne hlavu): Čo to? Snívam? Taký známy, milý hlas — —

RADKO (radostne): Tu je! Slávna pani naša, tu ho máš. Ach, Slavoň, náš drahý kralevič! (Pomáha mu vstať.)

FATA (zbadá ho radostne): Slavoň môj! Žiješ mi ešte, synáčik môj zlatý? (Beží k nemu a objíme ho.)

SLAVOŇ (natešený): Mama, mamička moja! (Objíma matku.)

FATA: Syn môj drahý, teraz si ťa vybozkávam, veď som strachom mrela, že ťa už viac živého neuvidím. (Vezme mu do rúk hlavu a bozká ho.) A ty žiješ! Hoj, žiješ, Slavoň môj drahý!

RADKO: Radosťou zaplesá celý národ, keď zvie, že žiješ.

SLAVOŇ: Áno, žijem. Bohovia dobrí ma zachránili a láska k tebe, matko, láska k milej svojeti, a ku drahému národu, dodávala mi sily žitia.

FATA: Láska divy robí, láska všetko znáša, ona je trpelivá. A či si už slobodný, syn môj? Ja doniesla som veľké výkupné, že by som ťa na slobodu a domov dostať mohla.

SLAVOŇ: Už netreba výkupného. Už som slobodný, už som voľný jako vták a môžem sa domov navrátiť. (Túli sa k matke a bozkáva jej ruky.)

FATA: Vďaka bohom našim!

RADKO: A bohom predkov našich. Po celej krajine klásť budeme obete smierenie lásky a vďaky.

FATA: Môj úbohý syn, veľa si vytrpeť musel. Na tvári ti poznať, že ťa museli hladom a smädom trápiť a mučiť. (Hladká ho.)

RADKO: Dobre len, že to tak dlho vydržal.

SLAVOŇ: Nebol by som to vydržal, ale akási biela holubica donášala mi pokrm a nápoj.

FATA, RADKO (zadiveno): Biela holubica?

SLAVOŇ (lapí si hlavu, premýšľa): Nie — nie, holubica, akási deva — áno dievčina.

FATA: Ktorá, syn môj? Já nechcem byť nevďačnou, zlatom ju obsypem za to, že zachránila mi syna. Nevieš, ktorá deva to bola a ako sa volá?

SLAVOŇ: Neviem, mamička. (Premýšľa.) Vskutku neviem. — Nepamätám sa viac.

FATA: Chudáčik, od samej radosti, že je už zase na slobode, nevie sa rozpamätať na to, čo mu bolo najbližším v jeho ťažkom a smutnom stave. (Túli sa k nemu, hladká ho.)

RADKO: Sloboda je slnko života. — Človek bez slobody — sťa ryba bez vody.

FATA: Ako a kto ťa vyslobodil, kto ťa uviedol na slobodu môj drahý syn?

RADKO: Pamiatku toho celý národ svätiť bude. A meno jeho v celej vlasti našej bude oslavované.

FATA: To bude. Hovor, syn môj, kto to bol? Koho máme blahoslaviť?

SLAVOŇ: Ja neviem — raz neviem, kto ma z väzenia vyviedol. Len toľko viem, že zrazu otvorily sa dvere na hladomornej veži, nastalo svetlo — svieži vonný vzduch ma oblial a predo mnou vznášala sa akási vzdušná bytosť, jasný stĺp, ani dobrý duch a volal ma za sebou. Ja išiel som za ním ako vo sne, až zrazu octnul som sa tu na slobode. Ó, zlatá sloboda!

RADKO: Len ten ju vie najlepšie oceniť, kto ju už bol ztratil! Či nie, kraleviču!

SLAVOŇ (robí boľastnú tvár. Lapí si hlavu a druhú ruku položí na srdce.)

FATA: Čo ti je, syn môj? — Ako si oblednul.

SLAVOŇ: Pri srdci ma bodlo a hlava mi bôľom obťažela.

FATA: Od slabosti, syn môj! — Poď, poď domov! Doma sa mi skoro zotavíš. (Zbadá Zorku.) A toto je tu čo?

SLAVOŇ: Neviem, čo je to.

FATA (omakáva Zorku): To kameň — akási socha — azda dajaká bohyňa.

SLAVOŇ: Možno. — Neznám ju.

RADKO (dlhšie obziera Zorku): Bohovia dobrí, veď je to tá dievčina, čo ma na cestu dopravila, keď som teba, kralevič, hľadal.

SLAVOŇ: Neviem. — Neznám ju. Nepamätám sa, že by som ju bol kedy videl.

RADKO: Ako že by si ju neznal — to pastorkyňa zlostnej kráľovnej Jagy, ktorá za teba o milosť prosila, to je Zora, kraleviču. —

SLAVOŇ: Zora? (Premýšľa.) To meno som dosiaľ nikedy neočul — nepamätám sa.

FATA: Čože? Toto je kráľovská dcéra, pastorkyňa Zora, zkamenelá? To iste nové dielo zlostnej Jagy. Hoj, poďme preč z tohoto hadieho hniedza, kde samá zlosť panuje a kliatbou otrávený je vzduch. Poďme domov, kde láska lásku rodí, kde v jasnom oku ľudu zrkadlí sa čistota duše a veselým spevom prúdi dobrota srdca. Poď, syn môj drahý, domov!

SLAVOŇ (nadšene): Hoj, domov! Domov môj! Drahá vlasť moja!

(Všetcia odchádzajú.)

Opona padne.