E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Zora

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 134 čitateľov


 

Dejstvo III.

Divo-romantický kraj. Na pravo skalnaté vrchy, na ľavo les. Na prostriedku úzadia skala, na ktorú možno vyjsť. Vľavo popredia koliba. V popredí stromové pníky, na pravej strane klada, na ktorú si možno sadnúť. Noc mesačná.

Výstup 1.

Zora, víly, rusalky a pidimužíci.

ZORA (v ľahkom ružovom, hviezdičkami posiatom šate, na hlave má čo diadem hviezdu, stojí na skale, ruky má vystreté ponad kraj, akoby ho požehnávala. Okolo nej víly v bielych ľahkých šatách s bielymi vencami na hlavách. Rusalky v zelených šatoch, krašlených brečtanom, so zelenými vencami na hlavách — pidimužíci v malebných skupinách rozostavaní po skalách a po javišti, aby celok tvoril rozkošný obraz. Pri vydvihnutej opone hrá hudba tichučko: Kde domov môj?

ZORA (pri sprievode hudby s citom recituje):


Hoj, domov môj, hoj, domov môj!
Krásne lesy, snivé hory,
nad vami ma žalosť morí…
Ach, škoda vás na storáz!
Kedy spadne kliatba s vás?
Po vtáčkoch a po vetríku
posielam vám pozdrav, vzkaz.

Hoj, domov môj, hoj, domov môj!
Krásne lesy, šumné hory,
či zazvučia vaše dvory
spevom hlučným, sad i háj?
Zkvitne znova šťastia máj,
keď vás hodina odklaje,
objavíte skrytý raj.

Hoj, domov môj, hoj, domov môj!
Krásne lesy, zlaté hory,
bohatstvo váš objem tvorí
striebra, zlata skvelý sklad,
dejov slávnych celý rad.
Krajom vaším pretekalo
víno, mlieko, sladký med.

Hoj, domov môj, hoj, domov môj!
Krásne lesy, temné hory,
skalísk hradby, pevné dvory,
svätožertvy otcov zem,
uvedená v biedy plen,
zaklial drak vás zlosti divý
kliatbou hroznou v tuhý sen.

Hoj, domov môj, hoj, domov môj!
Krásne lesy, dumné hory,
za vami mne duša horí
rodoláskou v žiarny plam.
Z tej duše vás rada mám,
vy posvätné predkov háje,
piesní zvučnych svätochrám.

Hoj, domov môj, hoj, domov môj!
Krásne lesy, snivé hory,
Kto vám slobody raj stvorí,
kto odklaje kedy vás,
láskou zlomí pút reťaz?
Hej, ožite dávnou slávou,
hoj, ožite čo skôr zas! — —

(Síde pomaly dolu, po nôte hudby víly, rusalky tancujú balet, pidimužíci ich obídu dľa nôty a odídu poza skaly. — Hudba hrá voždy tichšie, víly, rusalky tancujúc, sprevádzajú Zoru, keď zajdú za kulisne hudba ztíchne.)

Výstup 2.

Kata, neskôr Ondro.

KATA (pekná bielovlasá starena v sedliackom kroji, nesie na chrbte viazanicu dreva, opierajúc sa o palicu, vystúpi s prava): Chvála Pánu Bohu, už som pri kolibe, odpočinem si po neschodnej ceste. (Shodí viazanicu a sadne na kladu, utierajúc si pot s čela.)

ONDRO (príjemný starec čo bača, má krpce, opasok a široký klobúk, vystúpi z ľava): Už ťa dávno vyzerám, chcel som ti ísť odniesť a teraz som ťa prepásol.

KATA: Ty si dobrý človek, Ondro môj. No — no — ako by sa bolo aj stalo. Myslela som, že mi prídeš odniesť, alebo pošleš jedného z tých mladých, preto som si viac naviazala.

ONDRO: Z tých mladých? Dajže si pokoj. Anula išla do rúbane nasbierať jahôd pre kamarátky na večer a ešte sa nevrátila.

KATA: Nechajže ju, nechaj. Má síce mlieka, žinčice, syra i masla na dostač, i predplameníkov som napiekla, aby mala čím chasu ponúknuť. No, nechže jej je po vôli aj s tými jahodami, veď mladosť radosť — a Janík čo robí?

ONDRO: Košiar prehrádzal. Robí to ani vo sne. Na čo ten šuhaj myslí, nad čím stále rozmýšľa a húta, neviem.

KATA: Tak, tak, starý môj, veru je to podivný šuhaj. My sme ho k sebe prijali čo opustené jahniatko, sirotu, privinuli k srdcu ako svojho vlastného syna a predsa sa mi pozdáva, že medzi nás nepristane.

ONDRO: Prečo žeby nepristal, veď on nie je zlý šuhaj, ale taký neobyčajný.

KATA: Ach, čože by bol zlý. On má dobré srdce a citu v ňom ani les vône, lenže jemu by lepšie na panskom dvore pristalo, ako u nás na salaši.

ONDRO: No — no — no, zablúdila si, stará moja, na vysoký chodník. Pastiera, akým je Janík, dosiaľ nebolo. Pozri len na jeho stádo.

KATA: Ako by ho ocápal a každá ovca mu dá dojčiak mlieka.

ONDRO: A žiadna z jeho oviec dosiaľ motolíc, ba ani len závratu nemala.

KATA: Ani čary k jeho stádu prístupu nemajú, lebo ich hneď vyvráti, ako by moc a silu všetkých zelín poznal.

ONDRO: Ani vlk mu dosiaľ baranca nelapil, lebo huňatý dunčo poslúcha ho na pohľad.

KATA: A keď na tú fujaru zanôti, vtáci hneď prestanú čikotať a stádo zabudne sa pásť, čo načúva jeho pekné nôty.

ONDRO: Jeho najväčšia chyba je len tá, že o tej zakliatej kňažici, o tej Zore, dňom i nocou sníva.

KATA: Tak — tak. Celé noci pri mesačnom svite tu na tých skalách presedí a na fujare také žiaľne nôty píska, ani čo by ona s ním vyspevovala. O tie ostatné dievčence nedbá. Naša Anula so svojimi kamarátkami len tak okolo neho hrkútajú a on nič.

ONDRO (prisadne ku Kate a obejme ju): Katuško moja, to som ja bol pravda inakší holub. —

KATA: Ach, to je už dávno, Ondro môj, čo sme si mi spolu hrkútali. Kdeže sú tie časy, čo sme ešte mladí boli.

ONDRO: Veru — veru — ostareli sme. Hlavy naše obelely srieňom zimy a síl voždy viac ubýva.

KATA (vstane): Ach — žiaľno spomínať. Poď, starý môj, vezmi drevo, treba večeru chystať.

ONDRO (vezme drevo).

KATA: Však je ťažké?

ONDRO: Čoby bolo. Ťažké je iba zlé svedomie a to my nemáme. Na salaši hriech nestraší, hovorí staré porekadlo a hovorí pravdu. (Odídu v ľavo.)

Výstup 3.

Slavoň sám.

SLAVOŇ (v pustovníckom rúchu, s dlhou bradou): Pusto a divo tu všade. Púť moja bez konca. Hľadám svoj domov, svoju drahú vlasť a nikde ju neviem nájsť. Túžbou mriem za ňou a zomrieť nemôžem. (Odchádzajúc túžobne volá.) Hoj, vlasť moja, ty zem drahá! (Odíde.)

Výstup 4.

Janík.

JANÍK (v slovenskom kroji čo pastier: krpce s návlakami, kožený opasok vybíjaný, na boku koženú kapsu, ligotavými gombičkami povykladanú, cez plece má prevesenú krátku halenku, za pásom fujaru, v ruke valašku. Vystúpi spoza skaly. Sníva): Zora, krásna Zora, ťažkou kliatbou zakliala ťa tvoja macocha a s tebou celý národ do ťažkej poroby klesol. Ako ťa vyslobodiť? Dňom — nocou myslím na teba a keby som ťa mohol oživiť, nešetril by som ničoho, ani vlastného života, veď čože môže byť krajšieho ako za spásu národa život svoj položiť?

Výstup 5.

Anička. Predošlý.

ANIČKA (v slovenskom kroji s malovaným krčiaškom v ruke vystúpi z prava, ostane v úzadí stáť a očúva): Ej — ej, Janíčko, už zasa tým skalám nôtiš, ako by si svojou dojímavou piesňou nový život v nich vyčariť mienil. Či azda povestnú Zoru z jej kamenného kráľovstva k životu vzkriesiť chceš?

JANÍK: Skoro by si uhádla, Anička moja.

ANIČKA: Povedzže mi, povedz, čo máš pekného na tých skalách? Prečo neideš radšej medzi mládež? Obveselil by si sám seba i ostatných. Prečo len voždy samotu vyhľadávaš?

JANÍK: Počuj, Anulka, veď i slávik v temnote hája o samote svoju milú pieseň vyspevuje, nuž i ja samotu vyhľadávam, bo ona mi je svetom.

ANIČKA (vyčítave): Samota ti milšia než my všetci, ktorí ťa tak radi máme.

JANÍK: To nie, ale v nej som vyriastol, v nej žil, nuž navykol som na ňu.

ANIČKA: Ako to myslíš?

JANKO: Otca ani matku som nepoznal, čo nevoľná sirota blúdil som svetom. Odstrčený, odháňaný ľuďmi utiahol som sa do osamelého kútika, ktorý mi bol domovom a samota bola mi vlasťou.

ANIČKA: A moji rodičia si to tak ľútajú, že od nich bočíš.

JANÍK: Ja ctím si tvojich dobrých rodičov a povďačným som im za ich veľké dobrodenie. Teba, Anička, ľúbim čo vlastnú sestru ba viac, viac ako sestru — mohol by ti Paľko rozprávať, ako o tebe smýšľam.

ANIČKA: Naozaj?

JANÍK: Neraz som mu povedal, že šťastný, prešťastný bude ten, kto ťa dostane, bo máš srdiečko holubičie a dušu čistú ako ľalija.

ANIČKA: Ďakujem ti, Janko. (Šelmovsky.) Ale i ja som Helenke všetky tvoje dobré vlastnosti vyzradila.

JANÍK: Helenke? To si nemala.

ANIČKA: Prečo? Či sa ti Helenka nepozdáva?

JANÍK: Helenka je pekné dievča, dobré, milé stvorenie, ale mojou nebude.

ANIČKA: A prečo ju nechceš? Je to gazdovská dcéra, má aj pekný dom po rodičoch.

JANÍK: Dom? Holub sa nepytá svojej holubienky, či má holubník a predsa hrkúta okolo nej. Milujú sa a bozkom lásky dokazujú svoje šťastie.

ANIČKA: A tvoja holubienka je ktorá?

JANÍK: Žiadna.

ANIČKA: Žiadna? A či chceš byť pustovníkom alebo nemáš srdca ani citu?

JANÍK: Srdce mám i citu v ňom priveľa a milujem viac, hoj, viac ako vy všetci spolu.

ANIČKA: Koho, Janíčko, povedz mi, prosím ťa pekne, koho?

JANÍK: Vysmiala by si ma.

ANIČKA: Nevysmejem, neboj sa.

JANÍK: Nuž, teba — ale (zamyslí sa).

Výstup 6.

Kata. Predošlí.

KATA (vystúpi nepozorovano k sebe): Prichádzam práve k najlepšiemu. (stane za skalu) Šťastná, prešťastná by som bola, keby ju pojal za ženu, a tak by k sebe pristali ako dva holuby.

ANIČKA: No, Janíčko, ty akosi dlho rozmýšľaš.

KATA (zticha): On chudák nevie, ako jej to povedať. Tak by som mu pomohla.

JANÍK: Počula si ty tú povesť o zakliatej Zore?

ANIČKA: Očula. Nuž a?

JANÍK: No, vidíš, Anička, ja neviem, čo je to so mnou, ale na túto úbohú Zoru dňom i nocou myslím. Ona mi k duši pririastla. Ja neviem, čo sa so mnou robí, mne je tak, akoby jej vzdušná bytosť bola do mňa vošla a moju myseľ, moju vôľu, moje city spájala v jedno s ňou. Ja cítim, že teba milujem viac, ako kvietok rosu, ako jeleň čistý prameň a predsa ma čosi ťahá k nej ju vyslobodiť a s ňou celý národ.

KATA (objaví sa, dôrazne): A miluješ, syn môj nešťastne.

JANÍK (prekvapene): Ach, tetka.

ANIČKA: Ľaľa, — stará mamička, vy tu?

KATA: Tu. Počula som celý váš rozhovor a ľutujem ťa, že sa ťaháš ku takej dievčine, ku ktorej žiadon smrteľník prístupu nemá.

JANÍK: Prečo by nemal?

KATA: Preto, že Zora je zakliata a môže ju len taký šuhaj bozkom svojím z kliatby vyslobodiť, ktorého ešte žiadna žena v živote nebozkala.

ANIČKA: Nuž a taký sa posiaľ nenašiel?

KATA: Dosiaľ sa nenašiel, lebo každá matka svojho syna hneď bozkom na svet privíta. Hoj, koľko driečnych mladých šuhajov probovalo nešťastnú Zoru odkliať — oslobodiť — i kráľovskí synovia, mocní páni boli medzi nimi, a všetcia našli hrob medzi skalami, zahynuli. (Prihráža Janíkovi.) Maj pokoj so zakliatou Zorou, bo zahubíš sám seba a nám žiaľ spôsobíš.

ANIČKA: Stará mamka, nuž a prečo museli zahynúť?

KATA: Lebo čeliadka zakliatej Zory, usmiate víly a vodné panny pochytily každého do tancu a tak dlho s ním tancovali, kým dušu nevypustil. (Temno.) Mŕtvoly nešťastníkov požrala divá zver, alebo draví vtáci roznosili v pazúroch po svete.

ANIČKA (strasie sa): Jaj, strach očúvať. Počuj, Janík, aby si sa neodvážil na niečo takého. Mne je síce nešťastnej Zory veľmi ľúto, ale teba ešte viac, bo — bo — bo ťa ľúbim. (Hodí sa mu na prsia.)

JANÍK: Neboj sa, Anička, čo jednému hrob, to druhému spásu donáša. Raz sa predsa len hrdina nájde, ktorý Zoru z kliatby vyslobodí a tým z celého národa poroba sa ztratí a kraj náš zrumení sa jasom červánkov rána a precitne v nový šťastný život. (Odíde v pravo.)

KATA (hrozí Jankovi): No, len, no! Komu nie je rady, tomu nie je pomoci.

Výstup 7.

Helena, Dorka, dievčatá. Predošlí.

HELENA, DORKA, DIEVČATÁ (vbehnú veselým smiechom z ľava, nezbadajú prítomných).

HELENKA: Ale sme ich len previedli cez lavičku, tých našich mladých pánov hi — hi — hi.

DORKA: Ale im už teraz namastíme chrbáty hi — hi — hi (ukazuje paste).

DIEVČATÁ (radostne): Ej, veru namastíme.

HELENA (zbadá Katu a Aničku): Ach, ľaľa a vy tu? Ani sme vás nezbadaly. Dobrý večer, krstná mamko. Vítaj, Anička. (Podá obom ruku.)

DORKA (tiež tak): Dobrý večer tetka, i tebe, Anička.

DIEVČATÁ: Dobrý večer.

KATA: Vítajte, dievčence, vítajte. Čo vás vlk naháňal, keď ste také rozdychčané?

HELENKA: Hej, pred vlkom by sme my so smiechom neutekaly krstná mamka.

DIEVČATÁ: To veru nie. (Smejú sa.)

DORA: To skôr s plačom.

Výstup 8.

Paľko, Štefko, mládenci. Predošlé.

PAĽKO, ŠTEFKO, MLÁDENCI (vystúpia tíško z ľava úzadím, po prstoch idú za skalu na javište. Prví dvaja vylezú na skalu).

ANIČKA: Čo sa vám teda porobilo, keď sa toľko smejete? Našli ste želiezko?

DORKA (veselo): Ba stávku sme vyhrály.

ANIČKA: Akú stávku? S kým ste sa stavily?

DIEVČATÁ: S mládenci. (Smejú sa.)

KATA: Ahá, preto ste vy také veselé. Už teraz rozumiem. Dievčaťu mládenec ako ruži slnko.

HELENKA: Na úpati vrchu sme sa stavily, kto tu skôr bude, či my a či oni.

DORKA: Ak tú oni skôr budú ako my, musíme ich každá bozkať, jestli my ich predbehneme, nuž dostanú po buchnáte. (Radosťou.) Ej, ale mu prilepím po chuti.

DIEVČATÁ: Ej aj ja, aj ja veru.

ANIČKA: Aj ja vám pomôžem.

KATA: No, len ich, dievčence! Dobre ich ha — ha — ha (Odchádza v ľavo.)

HELENKA: Aspoň raz sa na nich vyvŕšime za všetky tie pletky, čo s nami stvárajú.

KATA (so smiechom): Len ich, len. (Odíde.)

Výstup 9.

Predošlí bez Katy.

DORKA: My sme už od kedy tu a oni sa kdesi len hore vrchom driapu. Ale nám sadli na lep.

MLÁDENCI: Alebo vy nám. (Smejú sa a mrkvičku škriabu.)

DIEVČENCE (zkriknú): Tu sú (sbehnú sa do kopy).

HELENKA (zadiveno): Ale kde ste sa vy tu vzali?

MLÁDENCI: Prišli sme, ako aj vy.

PAĽKO: Lenže o dobrú chvíľku skôr, ako vy.

DORKA: To nie je pravda, my sme tu boly skôr než vy.

MLÁDENCI: Akože — — hm —

ŠTEFKO: Hoj, my sme tu boli skôr.

DIEVČATÁ: My — my — my.

MLÁDENCI: My — my — my.

HELENKA: Však keď sme my sem prišly, vás tu nebolo, moji milí páni.

DIEVČATÁ: Ja veru nebolo, nebolo.

PAĽKO: Ale — ale, to musíte mať vlčialku, keď ste nás nevidely.

ŠTEFKO: My sme si hen na skale dobre vydýchli a odpočinuli, kým ste vy tu boly.

HELENKA (k dievčatám): Ale kade tí išli?

DORKA: To parom vie. Nadarmo ten rohatý nepatrí do chlapského plemena drží s nimi a pomáha im, ako môže.

PAĽKO: No už či rohatý a či bradatý, to je všetko jedno. My sme vyhrali, nuž, moje milé panenky, sem sádzku, každá každého musí bozkať.

MLÁDENCI: Tak je — tak je (poberajú sa k dievčatám.)

DIEVČATÁ (s krikom bežia poza skaly, ukrývajú sa).

MLÁDENCI (bežia za nimi s výskaním).

Výstup 10.

Slavoň sám.

SLAVOŇ (obzerá sa): Ľudia utekajú predo mnou. Prečo? Boja sa ma? Neublížil som ešte nikomu na svete. Ani im by som neublížil. Chcel som sa len spýtať, kade cesta do mojej vlasti? Pamätám sa ako vo sne na tie báječné hory, lesy, háje, polia, lúčiny. V nich samý spev, radosť a dobrá vôľa. Hoj, vlasť moja — hoj, vlasť moja. (Odíde.)

Výstup 11.

Ondro. Predošlá mládež.

MLÁDENCI, DIEVČATÁ: (nahaňajú sa po javisku).

ONDRO (vystúpi z ľava, nesie v oboch rukách črpáky so žinčicou, vydvihne ich do výšky proti naháňajúcim sa): Ho — ho — hoo! Dobré s nami a zlé preč! Čo sa to robí?

PAĽKO: Vítajte, strýčko! Čo sa robí? Hentie samopašnice nás chcú nasilu bozkávať a my sa nedáme.

HELENA: Neverte, strýčko, ba naopak.

DORKA: Oni nedajú pokoja.

ONDRO: Už či je tak, alebo tak. Bozk je nebezpečný tovar. Či neviete rozprávku o zakliatej Zore? Čo sa tam pre bozky nešťastia premlelo. Zoru zakliala macocha preto, že Slavoňa bozkala, zakliala ju tak, že zasa ju bozkom len vyslobodí šuhaj, ktorého ešte žiadne ženské stvorenie nebozkalo. Tisíc tŕňov sa tej do päty páralo, nuž a či sa nájde na svete taký chlap, keď ženy lipnú za tými bozky ako muchy za mliekom. Koľkí pekní chlapi už pre ten Zorin bozk zahynuli. — Nechajte vy bozky tak, bozk je nebezpečná ihračka.

MLÁDENCI, DIEVČATÁ (obstanú Ondra a spievajú):


Starý náš, starý náš,
šedivú hlavu máš;
dovtedy je dobre s nami;
zakiaľ si ty medzi nami,
žinčice nám dáš.

ONDRO: Už vám ju nesiem a pri kolibe jej máte, koľko len chcete a to či sladkej a či kyslej. (Podá jednu nádobu dievčencom a druhú mládencom.)

DIEVČATÁ, MLÁDENCI: Na vaše zdravie, strýčko! (Zavdávajú si.)

ONDRO: Nech vám slúži na zdravie!

HELENKA (Ondrovi): Hej, krstný tatko, a kdeže máte tie vaše gajdence, veď ste nám sľúbili, že keď na Vajana prídeme na salaš, že nám zahráte.

DORKA: Ozaj, strýčko, zahrajte nám!

VŠETCI: Nože, strýčko!

ŠTEFKO: Alebo nám zaspievajte voľajakú z tých vašich.

ONDRO: Ach, dnes mi nie je ver’ do spevu.

HELENKA: Prečo, krstný tatko?

DORKA: Chýba vám azda dačo?

ONDRO: Chýba — nechýba, dievka moja, ako starému človekovi. A mal som tej noci mrcha sen a celý deň naň myslím.

PAĽKO: A čo takého sa vám prisnilo?

ONDRO: O týchto skalách sa mi snívalo, že v nich čosi duňalo, fučalo a hvižďalo, až strach bolo očúvať, zrazu zpomedzi nich vyblkol oheň a jeho červená žiara poliala celý kraj. Už čo bude, deti moje, to bude, ale čosi neobyčajného sa prihodí.

(Na javišti sa stmieva.)

ŠTEFKO: Či nám strýčko naozaj nezagajdujete?

VŠETCI (stanú si okolo Ondru).

ONDRO: Radšej si zaspievajme! (Spieva.)


Hej, ovečky moje milé,
dini — dini — dom.
Nastanú nám smutné chvíle,
dini — dini — dom.
Ja som bača starý,
nevládzam za vami,
nebudem viac kráčať
hore dolinami.
(Dini — dini — dom.)

Smutno bude na poľane,
dini — dini — dom,
starý bača keď nevstane
dini — dini — dom.
Hej, ovečky, smutno
budete sa dívať,
keď budem v kolibe
večným sníčkom snívať.
(Dini — dini — dom.)

Nezbudí ma kukulienka,
dini — dini — dom.
Nezbudí viac moja žienka,
dini — dini — dom.
Smutno bude v hore,
smutno aj v košiari…
zanemely gajdy,
zomrel bača starý
(dini — dini — dom).

Výstup 12.

Janík. Predošlí.

JANÍK (vbehne z prava): Ej, čo ste si to za akú pohrebnú vytiahli. Dnes na Jána Vajana treba veselo spievať, aby celý rok radosťou plesal.

MLÁDENCI, DIEVČATÁ: Tak je — tak je!

JANÍK: Vítajteže všetci vospolok?

VŠETCI: Vítaj aj ty medzi nami. —

JANÍK: No, kdeže máte vatru? Čože nerozkladáte oheň? Na hradiskách už podožali Vajana.

ONDRO: Ej ha, tí vás toho roku predstihnuli.

VŠETCI (pozerajú v pravo): Tam už horí.

PAĽKO: Dievčatá, čo stojíte, čo nenosíte drevo?

HELENKA: Nuž a vy ste od čoho?

ŠTEFKO (rozkazuje): Drevo nosiť — drevo nosiť, zčertsva, chytro! —

DORKA: No, ľaľa, rozkáž pán, urob sám.

ANIČKA: Prosím ťa pekne, čo pán, to pán.

ŠTEFKO: Veď aj ja idem. Poďme — poďme!

VŠETCI: Poďme teda! (Rozbehnú sa všetci veselosťou poza kulisne.)

Výstup 13.

Kata, Ondro, Janík.

KATA: (vstúpi, obzerá sa): Kdeže sú? Kam sa podeli?

ONDRO: Rozbehnuli sa na ráždie, chcú Vajana podežať.

JANÍK: Oni hneď prídu.

KATA: A ty čo si nešiel s mládežou?

JANÍK: Načo, veď ja aj tu dreva nasbieram (sbiera drevo a ukladá na stred javišťa).

KATA: Si ty len nezvyčajný mládenec. Tie dievčatá len tak po ňom očima hádžu a on si ani jednej nepovšimne. Počuj, syn môj, čo dneská zameškáš, zajtra nedohoníš.

ONDRO: Ani som nespozoroval, že si ty neišiel, že si tu. Nuž a čo ty bočíš od mládeže? Ty sa akosi tých sukieň bojíš, ale uver, že čoho sa človek najviac odrieka, toho sa najskôr dopustí.

KATA: Čoho sa kto bojí, o tom sa mu najskôr sníva. I ty sa dievčat bojíš a predsa o Zore snívaš.

ONDRO: O kom? O Zore? Syn môj, daj si pokoj s takými vecami. Kto nad sebou rube, iveria mu do očú padá. Koľkí zahynuli, čo ju vyslobodiť chceli, nuž ani tebe sa to nepodarí. Vyhoď si to z hlavy.

KATA: Kto čo hľadá, to nájde. I ty hľadáš nešťastie, aj ho nájdeš, keď nebudeš mať pokoj s takými vecami (odíde.)

Výstup 14.

Anička, Helenka, Dorka, Paľko, Štefko, dievčatá, mládenci. Predošlí.

VŠETCI (donesú drevo).

PAĽKO: Už je tu dreva aj na tri ohništia!

VŠETCI (lámu a kladú drevo na malú hŕbku, za ktorú je lampa obtiahnutá červeným papierom.)

ONDRO: No, mládenci teraz rúče zapaľujte, komu podarí sa vatru najprv zapáliť, ten sa najskôr ožení.

MLÁDENCI (stanú si okolo vatry): Dobre.

PAĽKO: Pekne v poriadku, keď vyčítam tri, treba zažať… Raz… tva tri.

MLÁDENCI (prižnú).

VŠETCI (volajú): Janík… Janík.

ONDRO (Jankovi): No, chlapče, už na tak rok nebudeme spolu jarky dojiť. Ty sa oženíš a ja… (hodí rukou a odíde).

Výstup 15.

Predošlí bez Ondra.

PAĽKO (Janíkovi}: Ej, ale že ma na veselie pozveš! (Ku dievčatám.) Dievčence, ktorej že srdiečko radosťou búcha, že príde pod čepiec?

ŠTEFKO: Helenka, po čom farbička?

ANIČKA: Po dukáte, ak máš, kúp si.

DORKA: Dosť zle, že si taký nekaľavný a neprižal si oheň prvý. Hanbi sa!

ŠTEFKO (sa smeje): Ha — ha — ha, naša Dorka by sa už tiež rada vydať.

DORKA: Hádam veru za teba?

ŠTEFKO (postaví sa k nej): Nuž a čo, azda by sme jeden ku druhému nepristali?

DORKA: Ako báleš k mesiacu.

VŠETCI (sa smejú): Ha — ha — ha, ale si dostal!

PAĽKO: Ale čo po pletkách, radšej si zaspievajme.

VŠETCI: Máš pravdu. (Mládenci posadajú na zem okolo ohňa, dievčatá obďalač v malebných skupinách, spievajú.)


Na polane ohník horí…
Čo ťa, šuhaj, čo ťa bolí?
Bolí, bolí ma srdiečko,
ej, za tebou, frajerečko.

Hora, hora bukovy láz
škoda milej na tisíc ráz.
Ej, tak sme sa radi mali,
ľudia nám to nedopriali.

Horu bych nechal posvätiť,
tvrdé skaly v nej pozlátiť,
keby mojemu srdienku
chcela vrátiť frajerenku.

JANÍK: Čo ste si to takú smutnú začali, človek by sa skoro rozplakal. —

ANIČKA: Pravdu máš. Vatra zblčí a my sme si ani nezatancovali, poďte, dievčence! (Pojme Helenku a Dorku za ruku, tieto zas iné dievčatá a tak ďalej a všetky točia sa tvoriac kruh okolo ohňa v pravo spievajúc.)

DIEVČATÁ:


Sem, dievčatá, na Jana, hoja Ďunďa, hoja!
uvítajme Vajana, hoja Ďunďa, hoja!

MLÁDENCI (urobia kolo, tak že dievčatá sú vnútri, spievajúc, idú veselo v ľavo):


Sem, sa chlapci, na Jána, hoja Ďunďa, hoja!
Upečeme barana, hoja Ďunďa, hoja!

DIEVČATÁ (idúc v kruhu v ľavo):


Sem, dievčatá, do kola, hoja Ďunďa, hoja!
vije vence Dunďola, hoja Ďunďa, hoja!

MLÁDENCI (idú v pravo):


Sem, sa chlapi, do kola, hoja Ďunďa, hoja!
Ulapíme sokola, hoja Ďunďa, hoja!

MLÁDENCI, DIEVČATÁ (pochytia sa, párom tancujú a spievajú rezko):


Svätý Jáne, vzácny pane,
čo si žiadam, nech sa stane.
Potom vítaj a vítaj,
rozmarinkom prekvitaj.
Hoja Ďunďa, hoja! —
Hoja Dunďa. hoja!

(Pustia sa a stanú si úzadím v polkruh.)

Výstup 16.

Ondro, Kata. Predošlí.

ONDRO (vystúpi s guľasmi): Očúvam, že tancujete, idem sa s vami rozveseliť.

PAĽKO: Sláva vám, strýčko!

VŠETCI: Sláva!

ŠTEFKO: Však oni, strýčko dobre vedia, čo nám treba.

KATA (nesie na misy krájané osúchy): Nuž a osúcha vám netreba? Či nie ste ešte hladní?

PAĽKO: Ďakujeme vám, krstná mamička, najprv si ešte zaskočíme.

KATA: Čakala som vás, že prídete do našej koliby, ale vy ste toho roku pyšní akísi.

ŠTEFKO: Nebojte sa, veď my ešte prídeme a všetko vám pojieme, však do rána času dosť.

KATA: No, len prídite, čo máme, tým vás pohostíme. Čo máme, to dáme, hoci aj málo, ale zo srdca.

PAĽKO: Nože, strýčko tú našu! (Predstúpi, dupne nohou, v povetrí zatočí valaškou a cifruje k tancu.)

VŠETCI (spievajú a rukami tlieskajú):


Štyri kozy, piaty cap,
kto vyskočí, bude chlap,
ja by som bol vyskočil,
ale som sa potočil.

(Hvizdnutie.)

DORKA (pridrží sa ku Paľkovi, cifruje pred ním vyzývavým tancom celú prvú sloku, pri druhej tancuje s ním odzemok):


Poza bučky od zeme,
kto tie kozy požene?
Ja by som bol kozy hnal,
ale som sa vlka bál.

Poza bučky poza, poza peň,
ožením sa kedy chcem,
vezmem si ja Ančicu,
čo vie variť žinčicu.

Ej, cic kozy kozina,
daj nám syra gazdiná,
jak nám žinčice nedáš,
slabých synov vychováš.

(Pomedzi každou slokou hrá hudba, napodoňuje gajdy. Ku koncu sa všetcia veselo točia a výskajú.)

Opona padne.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.