ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predvečerom zašiel si do hostinca zahrať partiu kalábru. Tam ho už čakali notár, učiteľ a Armin Diamant, hostinský. Horeli od zvedavosti, čo nového donesie, lebo sa návšteva vysokého hosťa na fare už po celej dedine rozšírila. Sklamali sa vo svojom očakávaní, lebo farár zahalil sa do tajuplnej mlčanlivosti. Uvítal sa s nimi ako obyčajne priateľsky, no istá blahosklonnosť — pocit jeho povýšenosti — zarážala z neho. Inokedy bol v spoločnosti veselým kompánom, najmä pri kartách a víne, ale teraz sa mu partneri zdali byť takými maličkými, nizučkými…

Všetci traja zbadali na ňom premenu. Nemilo sa ich to dotklo a okrem toho i neuspokojená zvedavosť im nedala pokoja. Hra začala sa len tak nútene.

Diamant, ako by premenu nebol zbadal, zdvojnásobil svoju pozornosť k farárovi a medzitým rozmýšľal, akým spôsobom by bolo možné vytiahnuť tajomstvo z neho.

— Herr Pfarrer! — Vše mu jazyk zabehol do nemeckého žargómu. Maďarčina mu trocha biedne šla, bo len v posledné roky ju začal lámať. — Ich bitte Hochwürden, nechže si zapália z mojich cigaretiel! Kostlich, môžem povedať. Opravdivé egyptské! — a podával mu tobolku cigaretiel!

Farár si zapálil, pár ráz potiahol dym. Žid nespustil z neho oka; chcel vybadať, aký pocit vyvolá v ňom cigareta.

— Čakver fajna? — dodal, keď sa nemohol dočkať pochvaly.

— Dosť dobrá.

Hra šla svojím tokom. Farár vyhrával. Pomaly umele vážne ťahy jeho tváre začali mäknúť, oči začali sa živo pohybovať, keď pri gustírovaní karát zbadal ich dobré zostavenie a pri každej výhre ústa sa mu roztiahli k úsmevu. Neodolal, aby priateľsky nepotešil notára a učiteľa, keď mu títo mrzute platili.

— Renée! — zavolal Diamant na vchádzajúcu peknú, asi osemnásťročnú dcéru. — Poďže sem trocha bližšie…

Ona pristúpila k otcovi, prívetivo pozdraviac hostí.

Pri vide šumnej mladej židovky vyjasnili sa tváre. Každý obrátil sa k nej, aby prehovoril s ňou pár zdvorilých a žartovných viet.

— Donesže, dcéra moja, z pivnice z pravého kúta butelku vína, čo je v piesku zasypané.

Renée vrtko vybehla a o chvíľku doniesla zapečatenú poldruhalitrovku a podala ju otcovi.

Diamant ju vzal, poobzeral, potom obrátil fľašu proti oknu. Cez zelenkavé sklo bolo vidno priezračnú tekutinu. Usmial sa spokojne.

— Dones druhé poháriky, — hovoril svojej dcére. Reč mu znela slávnostne.

Renée doniesla vkusné poháre, aké sa podávajú k šampanskému. Medzitým otec vytiahol zátku z fľaše, čistým uterákom utrel jej hrdlo a potom pozorne ponalieval do pohárov. Naliate víno zaskvelo sa zlatožltou, trochu zelenkavou farbou. Vstal, čašu vzal do ruky. Ešte raz s úľubou pozrel na iskriace víno a potom začal slávnostným hlasom hovoriť:

— Meine Herren! Odpustite, že nemôžem k vám prehovoriť v krásnej maďarskej reči, ako by sa patrilo, aber leider, ja som v nej nie tak mächtig, čo veru i ľutujem, lebo ja som ako viete, dobrý patriot a moju vlasť milujem verne. Maine Herren! Dnes našu obec veľké vyznačenie potkalo, keď nášho vysokováženého a dôstojného pána farára, ako všetkých nás hlavu navštíviť ráčil Seine Excelenz Herr von Rovenský.

— Éljen! — zvolal notár a učiteľ.

Farár sa usmial a uklonil sa trochu.

— Meine Herren! Ja pripíjam jeho dôstojnosti z tohoto desaťročného rizlingu, ktorý som si len na najslávnostnejšie prípadnosti v mojom živote nechal, — a pritom popozeral na prítomných, hlavne na kňaza, či vedia oceniť žertvu, ktorú im obetuje. — Na zdravie! A prajem mu, aby sa skvel medzi nami a aby dosiahol zaslúženej odmeny.

— Éljen!

— Lebo — meine Herren! My, keď nášho pána farára vyznamenajú, my sa tiež cítime byť tým poctení.

— Tak je! — zvolali notár a učiteľ, ale si pritom pomysleli: „Nech ho čerti berú, teraz mu len rohy narastú, nebude sa už pratať do kože.“

— A tak ešte raz éljen!

Trojnásobné éljen zahrmelo izbou.

Štrngli si a vypili.

— Nicht wahr, köstlich! — zvolal blažene Diamant, keď videl, že hostia vypili, prejdúc si blažene po brušku, ako by ho i tam chceli sprevádzať.

— Výborné! — zvolal učiteľ.

— Odkiaľ ho máte? — spytuje sa znalecky farár.

— Keď som moju Róziku vydával za Sonnenscheina, vtedy som dostal darom dvadsať fliaš. Mám z nich ešte osem. Dve z nich dnes vypijeme, ostatné na svadbe dcérinej.

Farár spokojne a vďačne pozrel na Diamanta: — Ďakujem, pán Diamant, viem si oceniť tento nový dôkaz vašej oddanosti.

Diamant zasa nalial do pohárikov.

Vypili. Nálada, ktorá bola sprvu mlčanlivosťou Chrástélyiho dusná, teraz sa vyjasnila. Ohnivé vínce ich rozjarilo, začali ho chváliť a pritom pokračovali v hre.

Po piatom poháriku už každému tvár blčala, oči sa blyšťali, hovor bol čoraz plynnejší, živší. Anekdoty sa len tak sypali a za nimi zakaždým vybuchol homérsky smiech. Na toastoch tiež nechýbalo. I notár i učiteľ chceli ukázať svoj rečnícky talent. To sa rozumie, že sa obaja roztápali láskou i oddanosťou k svojmu duchovnému vodcovi, že mu svätosväte sľubovali vernosť a oddanosť a pritom prosili Všemohúceho, aby ho ráčil v zdraví a šťastí udržať až do najkrajších hraníc ľudského života, cirkvi, obci i vlasti k osohu.

Zakaždým povstal štrngot pohárov a zaznelo hromové éljen.

Konečne vstal i farár. Tvár mu horela od návalu krvi, vzbúrenej užitím ťažkého rizlingu.

— Čujme jeho dôstojnosť, — zvolal Diamant na notára a učiteľa, keď títo, nezbadajúc, že farár chce hovoriť, zhovárali sa medzi sebou.

Farár popozeral po prítomných, potom tichým hlasom začal hovoriť. Hovoril pomaly, každé slovo silno akcentujúc.

— Pánovia! — začal. — Pán Diamant dobre poznamenal vo svojom toaste, že návšteva jeho excelencie pána Štefana Rovenského bola veľmi významná nielen pre moju maličkosť, ktorý, ako viete, vždy som stál na čele, kde šlo o dobré meno, záujem obce i cirkvi našej. Chránil som dobrý chýr vlastenecký. (— Tak je, tak je! — volali ostatní. — Éljen!) Zadlho ma zaznávali, moje zásluhy nebadali. — Tu zaslal, zbadal, že zabehol ďaleko. — Ale keď je vlasť v nebezpečí, keď panslavizmus a buričstvo sa šíri, vtedy, pánovia, musíme sa postaviť proti nemu. Musíme ukázať, že v nás bije opravdivé vlastenecké srdce! — a udrel sa pritom na prsia. — Ja, pánovia, vás prosím, aby ste stáli pri mne, aby ste so mnou ruka v ruke pracovali, lebo môžem vám povedať, že pozornosť vysokých kruhov obrátená je na nás. My sme pionieri kultúry medzi národnosťami a preto opravdivú, nepoškvrnenú maďarskú kultúru snažme sa rozširovať. Nepriateľov svätej, maďarskej štátnej idey a práv zvučného maďarského jazyka znemožniť, áno, aj vykynožiť. Teraz vám len toľko poviem, že vážna úloha nás očakáva. Majte na pozore ľud, aby sa doň jed panslavizmu nedostal. Ja vás žiadam o vašu podporu.

— Éljen! Budeme s vami! — zvolali a štrngli si.

Rozjarená spoločnosť ešte zadlho sa zabávala. Už bolo blízo polnoci, keď sa rozchodili.

Chrástélyi zadlho nemohol zaspať. Snuval plány do budúcnosti. Sľub veľkého pána, že ho bude protežovať, výhľady na postup ho celkom zaujali. Už sa videl ako kanonik. „Čo kanonik?“ — hútal ďalej. „Prečo len kanonik? Či Bubič, košický biskup, ktorému mladý židák spisoval pastierske listy, alebo rožňavský Mihálkovič, ktorý za pár rokov blízko milióna prehral, alebo i terajší Párvy, spišský biskup, boli lepšími, ako som ja? Vlastenecké zásluhy a protekcia, to je tá cesta, ktorá vedie k úspechu.“ I pocítil v sebe odhodlanosť a silu ísť touto cestou. Začal kuť plány, ako by podkopal Hladíka a jeho spoločníkov, ako by vzbudil pozornosť na seba ako energický a spoľahlivý človek. Dlho rozmýšľal, plány kuval, až spánok mu zaklopil viečka. Spal sladko. Usmieval sa vo sne. Snívalo sa mu, že uskutočnil svoje túžby. Videl, ako sa mu všetko klania, bozkáva mu biskupským prsteňom ozdobenú pravicu. Áno, viac! Zrazu videl, ako pred ním hmla povstávala, ktorá zase pomaly mizla a on videl jasne mohutné obrysy kupoly velechrámu ostrihomskej baziliky.