ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boľo bol šťastný. Nové okolnosti, do ktorých sa dostal, celkom ho zaujali. Z dreveného domku, kde vyjmúc potrebného náradia, asi dvoch sliepočiek a jedného prasiatka nebolo nič, prišiel do priestranného kamenného domu. Kam sa obrátil, všade videl hojnosť. On, ktorý doma niekedy i za dva týždne nejedol mäsa, teraz mal ho nazvyš. Keď sa prešiel po širokom dvore, okolo neho všade bol čulý život: tu husi gágali, tam kŕdeľ kačíc sa tmolil, na smetisku sa černeli a jarabeli sliepky, ktoré na povel kohúta sa rýchlo zbili do guče. Šiel ďalej, počul kŕmniky, ako valce okrúhle, krochkať. V stajni zo dvadsať kusov rožného statku, jeden krajší od druhého, čakalo na mladého gazdu. V ovčinci kŕdeľ oviec chrumkal si suché vŕbové vetvičky. To všetko ho zaujalo, k tomu Zuzka milovala ho opravdivo a on tiež bol opojený jej vrúcnosťou. Testiná mu voľkala a tešila sa z úplného dcérinho blaha, a otec, ten pozoroval a uškrnul sa spokojne, keď videl, ako začína ľnúť ku statku. Chodil s ním, ukazoval mu všetko. Poúčal ho, čo ako má robiť, a tešil sa, s akou rozkošou hladká junca po chrbte, ktorý cítiac gazdovu dlaň na sebe, prehol sa a obrátil k nemu hlavu, pozrel naň veľkým okom a šibol ho jemne chvostom, akoby ho chcel objať.

Spokojnosť množila mu tá okolnosť, že Anička odišla z Vážskej. Nemohla vydržať, a preto zobrala si batôžtek a šla si hľadať službu do mesta. Keď ju nevidel, bledli upomienky na ňu a i svedomie mal uspaté. Slovom, všetko šlo ani po masle…

Bol večer, Zuzka sedela s deťmi v izbe. Malého Paľka držala v lone. Chlapec ovinul ruku okolo matkinho hrdla, ktorá sklonila mu hlavu k tvári. Cez deň veľa behal a skákal, nuž ustatý teraz chcel sa trochu pomaznať s mamou, od ktorej, odkedy nový otec prišiel, menej bozkov a pohladkania sa mu dostáva.

Zuzka vycítila, že keď sa oddáva s láskou mužovi, tým ukracuje svoje deti. Aby utíšila hlas svedomia, často, tak nenazdajky, keď deti ani nezbadali, chytila ich, radom pritisla k srdcu a vybozkávala.

Deti vybadali, že utratili niečo z materinskej lásky, čo predtým mali v takej hojnej miere. Najmä dve staršie ostali chúlostivejšími. Janko cítil istú bázeň, ba tajné nepriateľstvo oproti otčimovi, od tých čias, čo videl za pecou utiahnutý (bola mu tam spadla lopta, ktorú mu sluha Jano práve v ten deň urobil z kravskej srsti, nuž šiel si po ňu), ako vošla mať a za ňou otec. Videl, ako sa objali a bozkali. Chcel skočiť a rozdvojiť ich a jemu povedať, že je to „moja mama“, no bál sa, a preto v kútiku čušal. Ale stislo mu srdiečko a od tých čias vyhýbal sa „otcovi“.

Teraz sedel za stolom. Písal na tabuľku. Za každou črtou stúlil ústka, ako čo by si tým chcel pomáhať. Prsty, ktorými držal písadlo, mal prehnuté, čo ho tak tuho držal, a často, keď niečo pochybil, naslinil tabuľku a zotrel. Ťažká vec je i písanie!

Malá Marka na druhej stoličke pri ňom kľačala a obidvoma lakťami opretá o stôl, strapatú hlávku majúc v dlaniach, sa prizerala, čo jej braček robí. Konečne zunovala. Šla k matke a obtierala sa okolo nej ako mačička. Zuzka objala pravou rukou Marku a bozkala ju na hlavu.

Stará Gašparka doniesla na stôl misu, z ktorej para vystupovala, a príjemná vôňa jedla naplnila izbu. Janko rýchle odložil si tabuľku a šiel i on k materi. Za gazdinou prišiel i starý, potom Boľo, naostatok paholok Jano.

Boľo, keď videl Zuzku obklopenú deťmi, sa zachmúril. Videl, že medzi ňou a ním sú deti, pre ktoré ona nepatrí výlučne jemu. Stali sa mu odpornými. Premohol sa, úsmev vysadol mu na tvár a priblížiac sa k nim, pohladkal Paľkovu hlavu. Myslel si pritom: „Príde čas, keď budem hladkať môjmu.“

Stará videla, že Boľo je prívetivý ku Paľkovi, usmiala sa. Bola rada, že zať rád vidí deti.

— Nemaznajte sa už toľko, — hovorí, ale z jej tváre vidno, že sa nemrzí, — a poďte večerať. Ach, ty starý, či si len zaprášený. Ľaľaď, aká ti slama visí na golieri, nemohol si sa trochu oprášiť? — a sňala mu slamku z kabáta.

— To je už tak; keď je človek medzi statkom, nemôže byť ako pán, — a sadol si za vrchstola. Stará sadla si k nemu napravo, Boľo z ľavej strany, Zuzka medzi deti a Jano na koniec stola. Chlapi vypili po sklenke, potom sa prežehnali. Všetci s chuťou jedli. Práca robí chuť. I Gašparovi malé perličky potu vystúpili na čelo. Zložil lyžicu, utrel si tvár veľkým žltým ručníkom. Druhí ešte dojedali.

— Zajtra, keď nachováte statok, budete vyvážať hnoj na Zábrežie. Môže nastať odmäk, potom je už pozde, — dával rozkaz Boľovi i Janovi. — Ty, Jano, musíš včaššie vstávať, lebo ani dnes ti nebol statok očesaný, keď som prišiel do stajne. Kým som ja bol mladý, o takomto čase statok mi bol vždy vyholený ako lasica, a teraz začína len pĺznuť, všade mu trčia chlpy, — a pozrel ma Jana, ale i na Boľa.

Jano sa poškrabal za uchom, chcel niečo povedať, no nechal tak. Boľo sa zahanbil a akoby mu posledné sústo ťažko bolo išlo dolu gágorom, odkašlal si.

— Ty si nikdy nie spokojný, — vraví stará a prívetivo pozrela na Boľa. — Nuž veď nemajú desať rúk. Hľa, včera celý deň vozili drevo až hen z Ráztok, prišli uzimení, nuž nie div, keď i zaspali trocha.

— I čo by si ty vedela! Staraj sa ty do kúdele a do kuchyne, ale nie do chlapskej roboty. Ešte ich budeš zastávať? Veď keď som ja bol mladý, ani som nevedel, čo je ustatosť. Či sa dosť nevyspia? Ľahnú si o deviatej. Ojej! Veď sa teraz nie na dva, ale i na štyri boky môže vyspať. Mňa už mrle jedia od dlhého času v noci, čo sa nemôžem rána dočkať.

— No, veď ty! — zase na to stará, — čože sa ty máš k mladým prirovnávať, keď ti už roky tiahnu k siedmim krížikom. Starí nemôžu tak spávať ako mladí.

Boľovi ťažko padli tesťove slová, ale mlčal. Zuzka cítila spolu s ním, no poznala otca, že v gazdovských veciach je neústupný, preto len pozrela na muža, akoby chcela povedať: „Nechaj tak, veď to prejde.“

Jano vyšiel von.

Starý zašíval si kapec. — Keď sa môže doma, načo by človek s každou maličkosťou bežal k majstrovi. — Boľo si tiež našiel robotu, na stole ležal Hlásnik, nuž ho prezeral.

— Pozriže, — vraví tesť, — či nieto v ňom nejaký liek pre statok a hneď ho i odpíš, tam do písanky. Tam je za zrkadlom. Môžbyť, že sa nám ešte i zíde ako pred piatimi rokmi, keď sa nám to tie dve kravy boli od ďateliny zduli. Nebožký Martin bol v Hlásniku vyčítal ešte za mládenectva liek proti zdutiu. Nuž vravel: „Skúsme ho, apo“. „Ja nedbám, už či tak skapať, lebo inak, reku, môžeš.“ A osožilo. „Taže, Martin, reku, predplať toho Hlásnika, lebo dobrá rada stojí groš.“ Od tých čias nám chodí. Pravda, od Martinovej smrti ho len Zuzka čítava a tá, vieš, viac sa stará o chýrnik ako o osožné veci.

— Nuž a či som sa nenaučila z neho, ako mám sliepky chovať, aby nám čím viac vajec naniesli? — bráni sa Zuzka.

— No veď ja nič, — vraví starý a usmial sa, — veď ja len tak. Ale, dievka moja, sliepka znesie, koľko má zniesť. Keby ti zniesla denne aspoň po dvoje, to by som už veril; ale takto, keď mrzne, až ti v nose stydne — môžeš ich chovať i pirohami, neznesie tá ani jedno.

— Čože by si ty uveril, — vraví jeho prirodzená opozícia, hoci mierna, — ale už dosť… Deti, spať! A ráno vstať, chlieb jesť, aby nesplesnel.

*

Vdova Lasková bola z tých vzácnych starších paní. Ona pri svojom bohatstve nehľadala úkol života v tom, ako vynikať, ako hrať čím väčšiu dámu a obdiv si vydobiť, nie, ona žije jednoduchým životom. A podivné — všetko to, za čím sa iné ženú, ona obsiahla bez ťažkosti: i úctu i vážnosť a čo je hlavné, lásku. Chudobný i bohatý, keď ju navštívil, práve pre túto jej vlastnosť sa dobre cítil. Bohatý preto, lebo videl všade pohodlie, chudobný zase preto, lebo v jej byte nebolo ničoho, čo by jeho mohlo zaraziť, čo by naňho kričalo: — Pozri, aké tu bohatstvo, aký prepych, aký vkus. — Nie, v jej vkuse a pohodlne zariadenom dome nenašiel si drahého, vyrezávaného „altdeutsch“, alebo viac na hračku ako na potrebu súceho secesionistickeho náradia, všade, v každom kúte videl si to dobre známe, „staromódne“, „zdedené“. Mala cit k tým starým pohovkám, divánom, stoličkám, ktoré jej pripomínali celú minulosť, rodičov, vôbec všetko. Nevyhodila ich na pôjd. Ako? Veď, hľa, na tamtej pohovke jej matka pančušky pletávala; keď ona pribehla k nej, tak rada ju po kučeravých vláskoch hladkávala a tak milo na ňu pozerala. Tamten orechový stôl, pri ňom sedával otec a z veľkej penovky fajčiac, písaval. V tamtom zase kúte, takom útulnom, je malá kvetistá kanapa, pri nej malý vyrezávaný stolík. O koľkých nádejach, koľkom blahu by vedel rozprávať! Keď tam sedávali, tam snovali plány do života, on, drahý muž a ona. Často sadla na to miesto, keď sa zmrklo, a snívala, predstavujúc si dni minulosti. Nie, ona nemohla sa odtrhnúť od týchto svedkov svojho života.

Mala i druhú zvláštnosť, tú, že na čeľaď nehľadela ako na zaplatený nástroj, ale ako na človeka. Nepozbavovala svojich ľudí najvzácnejšieho daru, povedomia, ale láskou, dobrotou a svojou vážnosťou vydobila si ich lásku a opravdivú úctu. Hľadela ich poznať a podľa toho potom konala. Pri jej stole hostia nikdy nepočuli tému o slúžkach, ponosy na ne, ale čeľaď sa ani netriasla, nerobila všetko naopak od ľaku a hanby, keď obsluhovala, lež pokojne, povedome, pozorujúc na obodrujúci a odobrujúci panin pohľad a pokyn.

Anička prišla k tejto panej do služby. Prišla s krvácajúcim srdcom, od ľudí ponížená a povláčená. Precítila toľko bôľu od neho a od ľudí, a prečo? Preto, lebo bola chudobná. Bola ona príčinou toho? Ale to je už raz tak, že čím nešťastnejší je človek, tým je i obchádzanejší, skoro možno povedať, opovrženejší. Ľudia zriedkakedy postarajú sa o to, aby hojili rany, radšej ich otvárajú, alebo ponechávajú jatreniu, a taký nešťastník alebo nešťastnica vlečie svoj život medzi ľuďmi, kresťanmi, ako na púšti. Zriedkakde nájdeš sám sústrasti a pomoci a vymiera z teba lepší cit, stvrdne srdce a zanevrie na svet. Šťastný ten, kto svojou silou prebije sa z toho umŕtvujúceho poníženia. Ale koľkí hynú i duševne i telesne.

Marka, kuchárka pani Laskovej, tučná, s rukami ako váľky a na lakťoch jamky, chod mala trochu kačací — bola sama veselosť. Úsmev jej neschádzal z tváre, alebo si húdla pod nos niektorú pesničku.

Hneď ako prišla Anička, spriatelila sa s ňou. Vyrozprávala jej všetko, aký je tu život, aká pani, aká robota.

— Neboj sa nič, — hovorila k nej, — bude ti dobre. Pani je samá dobrota. Pravda, že robiť žiada, nuž ale načo sme? A keď si poriadiš, porobíš, nuž máš svätý pokoj. Nemá ťa kto naháňať z jednej roboty do druhej, že ani nevieš, ktorú začať a ktorú dovŕšiť. Na nedeľu ťa zavediem k mojim kamarátkam. Oboznámiš sa i s Julkou Makovníkovie — vieš, to ti je stonoha. No na tej sa nasmeješ a čo by si hneď polomŕtva bola. Má milého, Miška Drozda… trocha škúli a je trocha pehavý, ale zato poriadny takto šuhaj. Na jeseň sa chce oženiť a na svoju ruku začať remeslo. Uvidíš tam i Jožka Kotlára; som zvedavá, čo povieš naňho, či sa ti bude páčiť. Teraz musím odísť do mesta, kúpiť čo treba; za ten čas môžeš trocha poriadiť.

Anička ostala sama v cudzom dome. Takou opustenou sa cítila. „Čo robí matka?“ myslí si. „Isteže tiež žiali za mnou… Aká je veselá tá Marka, aké nádeje má… Každý, len ona nie, len jej nikto nedožičí.“ I zaplakala.

V tom žiali ani nezbadala, keď sa otvorili dvere a pani vstúpila do čeľadnej. Ako ju zazrela, strhla sa od ľaku, že ju vidí pani bez práce. Chytila rýchlo metlu a už začala zametať a pritom zohla hlavu, aby nebolo vidieť, že plakala.

Pani pristúpila k nej a svojím milým hlasom sa prihovorila: — No, ako, dievka moja, už si sa u mňa oboznámila? Či ti Marka ukázala, kde je čo?

— Áno, — odvetila Anička tichým trasľavým hlasom.

— Veď ty plačeš! Vari sa ma bojíš?

— Nie, ale je mi za mamou ľúto, — vyhŕklo z Aničky.

— Verím, verím, dievka moja. No veď ty privykneš. Len buď poriadna a usilovná, postarám sa o to, aby si nemala príčiny žialiť za domovom, — a pohladkala ju po líci.

Anička prekvapená pozrela na paniu. Jej veľké modré oči vyrážali vďaku a oddanosť. Akoby nie? Pani neštíti sa znížiť, k sirote, slúžke, povypytovať sa, potešiť, ba ešte i pohladkať. I chytila a poľúbila jej ruku.

— Dobre, už je dobre; vidím, že máš dobré srdce. Len veselo a neboj sa nič. Počkaj, aká ty budeš ešte veselá, — a vrátila sa do svojich izieb.

Anička okriala. Pomaly začala sa uspokojovať; pravda, ťažko bolo jej vyhladiť zo srdca minulosť. Ale oddala sa do práce, chcejúc tak zabudnúť na všetko.

V nedeľu popoludní pani Lasková prepustila i Marku i Aničku, aby sa šli niekam zabaviť, pravda tak, že načas budú zase doma. Marka sa vyparádila, i Anička sa poriadne obliekla. Šli po Julku Makovníkovú. Len tak šuchotalo za nimi od vyškrobených sukien. Julku našli sedieť pred zrkadlom. Sviečka pri nej horela a pohodené želiezko svedčilo, že Julka s krčkaním vlasov je už hotová. Bola obrátená chrbtom proti nim a do veľavýznamnej práce tak pohrúžená, že ani nezbadala, kedy prišli. Páperovú štetôčku namáčala do paninho púdru a natierala si tvár. Pritom skúmala si tvár, ako jej lepšie pristane, vše zažmurkala, zas ústa stiahla na šošovičku, tu zase zahryzla si do spodnej pery, aby bola červenšia, ba nezabudla sa ani usmiať, aby tak mohla ukázať rad zdravých bielych zubov.

Marka sa nemohla zdržať smiechu, keď videla, čo jej kamarátka vystrája, i zasmiala sa hlasno. Julka vyskočila, od ľaku i púder mohla prevrhnúť. Ale keď videla Marku, zasmiala sa tiež a privítala ich. Zvedavo pozerala si Aničku, ktorá ostýchavo stála. Ešte sa neboli videli.

— Toto je moja nová priateľka, i ona slúži u panej Laskovej — volá sa Anička.

Julka prívetivo sa usmiala a keď si ju ešte raz skúmavo obzrela, tak sa zdalo, že bola s ňou spokojná. — Sadnite si, kým sa oblečiem. Moji páni šli, chvalabohu, do Závodia navštíviť rodinu. Neprídu len zajtra, nuž myši sú slobodné, keď mačky niet doma, — a významne pozrela na púder, ktorý hneď vzala a odniesla do paninej izby. Keď prichádzala naspäť, bola celá premenená. Hlavu mala trochu nazad nahnutú, na tvári ustarostený výraz. Ruky v lakti zohnuté, dlane ovisnuté, neprimeriavajúc ako macko, keď tancuje; prichádzala malým krokom. — Juli, Juli! — napodobňovala panin tenký hlások. — Kdeže si sa podela!… Ach! To je už nie na vydržanie s tou čeľaďou… koľko sa musí človek s ňou zhrýzať. — Hlas prešiel do žalostného tónu. — Nuž ale kdeže si ty, ty daromník daromný! — dupla nohou. Tvár sa jej premenila, z bolestného výrazu prešla do zlostného a hlások, predtým tenulinký, do dosť hrubého.

Marka sa mala puknúť od smiechu; slzy jej vyhŕkli, keď videla, ako Julka napodobňuje si paniu. Anka sa tiež nemohla zdržať smiechu.

— Aleže sa už obliekaj. Pôjdeme sa kĺzať ma lúku za mestom.

Julka otvorila kufor. Vrchnák bol celkom oblepený rozličnými značkami a obrázkami. Vytiahla navrchu položené a do papierov starostlivo zapakované ohromné medovníkové srdce, dar Miška Drozda, a za ním potrebné šaty.

Konečne sa obliekla. Pozvŕtala sa ešte napravo i naľavo, prešla rukou sukne, či jej niektorá nie je dlhšia ako druhá. Vypytovala sa Marky, zase Aničky, či toto alebo druhé jej sluší; konečne položila si na hlavu svetlý teplý ručník, zapla ho ihlicou, hlávka ktorej mala podobu ruže, a takto vyparádená vyšla i s kamarátkami na ulicu. Tam sa stretli s Miškom Drozdom akoby náhodou, ale nos od zimy očervenený nedal odtajiť, že veru po ulici už dosť dlho chodí a čaká, aby sa mohol zísť s predmetom svojej lásky. Pridružil sa k nim.

Na ľade našli už mnohých. Tam bol i Jožko Kotlár, vysoký, plecnatý šuhaj. Keď ich videl prichádzať, šiel im oproti. Marke, ako ho zazrela, radosťou tvár zažiarila, ale len na okamih, lebo hneď sa pretvárala na vážnu, ba smutnú. Mrzelo ju, že Miško čakal svoju milú a on nie. Len keď sa dozvedela, že ju čakal pred domom, ale ona už bola odišla k Julke, vtedy sa uspokojila.

Bolože to radosti, smiechu, žartov. Šuhajci sa rozbehli napred po ľade a leteli, len tak hvižďalo im popri ušiach. Dievčatá za nimi, od ľaku kričiac, keď tratili rovnováhu, čo obyčajne stáva sa až pri konci kĺzky. Vďačná náhoda vždy tak chcela, že šuhaj priskočil na pomoc a ulapil v nebezpečí sa nachádzajúcu vo zvrchovanom čase: nuž a to nemožno zazliť, že niekedy sa stalo, že ju tuhšie oblapil a privinul. Ruka v ruke ostala i potom, keď už prestalo nebezpečenstvo.

Najveselšia bola Julka. Práve chcela ukázať kamarátkam, ako kujú klince cigáni. Jednou nohou totiž sa kĺzala, druhou opätkom tĺkla o ľad, keď sa zošmykla a spadla.

Anička sprvu bola ostýchavá, áno, i ľúto jej bolo, že je tak opustená a druhé majú sa s kým zabávať. Ale pozdejšie nemohla odolať, kĺzala sa i ona. Raz sa potočila a vtedy Štefan Struhár zachytil ju za rameno. Zostrašene pozrela naňho svojimi veľkými modrými očami, ale potom úsmev vďačnosti preletel jej okolo úst. — Ďakujem, — zašeptala.

Štefan pri tom pohľade pocítil príjemnú teplotu. Pustil ju, ale pozoroval a prirovnával k druhým. Anička sa mu zapáčila. Jej štíhla, súmerná postava, čistá tvár a pekné črty ho pútali, hoc bola chudobnejšie oblečená ako iné.

Zmrkalo sa, keď sa vracali domov. Marka s Aničkou šli spolu. Jožko sa pridružil k nim i so Štefanom, ktorého tade viedla cesta.

*

Kamarátky, keď si poriadili, ľahli si. Marke sa nechcelo zaspať a bola zvedavá, aký dojem na Aničku urobil Jožko, preto reč vždy obrátila naňho. Anička odpovedala nakrátko, bo jej bolo ťažko okolo srdca, keď videla, akú radosť cíti Marka a u nej už všetko prestalo. Nemohla sa zdržať, zaplakala.

Marka zostrašená skočila z postele a prišla k nej. — Anička, čo ti je? Vari som ťa urazila a či čo, že plačeš?

Anička dusila v sebe plač, slovo nemohlo jej prísť na jazyk.

— Povedz, čo ti je? Bude ti ľahšie na srdci, keď sa vytúžiš.

I neodolala nahováraniu a rozpovedala Marke všetko.

— Už si ty len vinovatá stvora, takto sa trápiť, — hovorila Marka, usádzajúc sa na jej posteľ. — Nuž, ale sa ty máš pre jedného chlapa zmárniť zo sveta? No, to už nie a čo by bol zo zlata! Dajtimibože! Ja by som teraz bola just veselá, aby si nemyslel, že mi srdce puká za ním. Máš ty za kým banovať, radšej ďakuj pánu bohu, že ťa od neho zachránil, keď je taký nestály. Len keby sa mňa opovážil nechať… Pravda, mňa môj Jožko nenechá, lebo on sa bojí, že ho ja ešte nechám. Vieš, keď si chceš milého zadržať, nikdy mu neukáž, ako veľmi ho máš rada, že lipneš za ním. Oj, božechráň. Nech on za tebou chodí, modliká, a ty len skúpo, vše sa usmej, vše zasa pozri naň, ale pri druhom okamihu akoby si oň nestála. Tak, nech im srdce puká! Vtedy sa nestanú nevernými, ale sú vždy ako na tŕní a vzdychajú, sviečku by na štyri kroky zhasili.

— Ozaj, čo povieš na Štefana Struhára? — spytuje sa ďalej.

— Tu neďaleko je u najlepšieho šustera za pomocníka. Je, vieš, takto dosť dobrý šuhaj a nie je ani špatný: ale zato však je nie taký ako Jožko?… A má vraj už i pár stovočiek zgazdovaných. Len, vieš, je taký tichý a akoby hrdý, ešte ani teraz nemá milej…

A hovorila ďalej, kým jej na oči neprišiel spánok.

Anička sa pomaly uspokojila. Nová myšlienka dala jej iný smer. Nesúhlasila vo všetkom s Markou, ale slová: „Ja by som práve teraz bola veselá, aby si nemyslel, že mi srdce puká za ním!“ zuneli jej v ušiach. Nové životné okolnosti a vplyv nových osôb začínali prácu na duševnej premene Aničkinej.

*

Odkedy sa Boľo stal zaťkom u Gašparov, veľmi sa premenil. Držanie mal vážnejšie i veselosť zmizla z tváre. Býval viac zamyslený, len keď sa pozabudol, čo sa zväčša stalo, keď si vykračoval popri juncoch, ktoré len nedávno boli jarmené a kráčali rýchlym krokom, takže ich musel chytiť za retiazku a zadržiavať v behu, vtedy zaleskli sa mu oči dávnym veselým bleskom, obzeral sa opatrne, či ho ľudia videli, a potom pleskol bičom, až tak v ušiach scvendžalo.

Bol už skoro rok ženatý, čo je práve dosť na to, aby okrem lásky k žene, ktorá už ďaleko nebola taká silná ako prvé týždne, mal času pozorovať iné veci a okolnosti, jeho sa týkajúce. Začal badať, že nie je všetko zlato, čo sa blyští, a že bohatstvo je ešte nie všetko; veď k blahu chýbalo mu najväčšie: sloboda. Hneď na začiatku zbadal, že je viazaný, že mládenecká sloboda je tam. Keď počul hlas píšťalky alebo smiechot bujnej mládeže, ktorá večierkom schádzala a rozchádzala sa z priadok alebo z hier, vždy sa ho to dotklo. Ale zase, keď videl ženu, ktorá s takou láskou k nemu ľnula, nuž tieto dojmy sa rozplynuli.

Znepokojovala ho tesťova panovačnosť, ktorá netrpela odporu. On bol gazdom a pánom v dome. Žiadal od všetkých poslušnosť a presné vykonávanie rozkazov. Starý nemohol rozumieť Boľa. On skrz zaťovu pomoc hľadel zveľadiť majetok a chcel ho práve neúnavnou prácou zachrániť pred ľahkomyseľnosťou a korheľstvom, ktoré pokladal za výplod lenivosti.

Ale Boľo bol od malička hýčkaný matkou, vdovou, ktorá dovolila mu mnoho, a tak navykol slobodne si počínať. A teraz má robiť ako stroj, bez myšlienky, bez slobodnej vôle. I ťažko mu bolo znášať toto jarmo. Čím väčšmi sa vzpieral, tým väčšmi ho tlačilo. Najmä bôľne sa ho dotýkalo, že čokoľvek urobil, starý na všetko našiel niečo a potom obyčajne poznamenal: — Nebohý Martin, ten by to takto a takto. — Starý nemyslel to zle, ba práve povzbudzujúco, lebo veru Martin tiež inak nerobil; ale Boľovi čím diaľ, tým ťažšie to padlo, začal cítiť istú nenávisť oproti starému, áno, i proti nebohému Martinovi.

Že nepokoj nevypukol, bolo ďakovať len testinej, ktorá svojou miernou povahou všetko zahladila, starého zahriakla. Boľa sa zastala i pochválila. V taký čas mu ešte i povoľkala tu v jedle alebo v inom, čo rád mal. Zuzka tiež hľadela zahladiť nepríjemný dojem. K tomu sa pričinili aj ľudia, pravda, len z „ľútosti“ nad deťmi, aby bol väčší nepokoj. Meno otčim je nie veľmi lichotivé. A ľudia, práve tí, ktorým by malo záležať na tom, aby bolo dobre, najväčšmi rozduchujú vatru.

Martinova mať často prišla, v čiernom oblečená, do Gašparov pozrieť, čo jej vnúčatá „siroty“ robia. Pohladkala ich, dala im po koláčiku alebo po jabĺčku, zohla sa a pobozkala ich, pritom utrela si oči ručníkom, a zhlboka si vzdychla. Taká návšteva trápne dojímala všetkých, najmä Zuzku. Prijala mať svojho prvého muža, pravda, vďačne i zhovárala sa s ňou prívetivo, ale cítila, že nie je tak, ako bolo, ba že svokra cíti proti nej istú nepriazeň, áno, nepriateľstvo. V jeden deň sa deti hrali pred domom na ulici, hatali po koľaji tečúcu vodu a púšťali dolu vodou triesočky, keď k nim prišla.

— Ach, čože mi robkáte, deti moje, čo?

— Ihráme sa, stará mama, — odvetí Marka, pľačkajúc zablatené rúčky v kalnej vode.

— A malý Paľko, ako sa zamazal a celý je mokrý. Hja, vaša mama nemá času na vás dozrieť… — a vzdychla si.

— Čo robia doma? — spytuje sa Janka.

— Neviem; mama varí, stará mama riadia v komore, a otec…

— Ach, deti moje, — skočí do reči Jankovi, — nemáte vy už otca. Váš otec už umrel; tam ho, hľa, pochovali. Tento, čo prišiel, vám je len otčim, — a slzy ju zaliali.

Deti pozerali na ňu udivene. Janko a Marka, pravda, vedeli, že otec im umrel; nuž ale tento im tiež bol otcom, veď im ho tak kázali volať i stará mama i mama, a teraz zase táto stará mama im vraví, že im je nie otcom.

— Len sa pekne bavte a na Paľka pozor dajte, aby nespadol.

V ten večer, keď Zuzka zobliekala deti, pri modlitbe „pán boh daj dobrú noc starému otcovi, starým matkám, apovi,“ ozval sa malý Paľko. — Ni apovi, apo umiel, tam — a otrčil ručičku, akoby bol chcel ukázať, kde leží pochovaný.

Všetci sa strhli. Boľo zbledol.

— Kto vám to takú hlúposť povedal? — spýtal sa starý.

Voľky-nevoľky Janko vyrozprával všetko.

— Tá tiež nemá rozum, a vy — obrátil sa k deťom, — nechže viac nepočujem takého od vás. Toto je váš otec.

Boľo sa najlepšie cítil na poli, keď bol sám, alebo so sluhom. V taký čas prinavrátila sa mu veselosť.

Bol krásny jarný deň, taký, ako býva, keď sa rodí jar. Na holiach a vyšších alebo tônistých miestach ešte sa belie sneh, ale už nie taký ligotný ako v zime, bez lesku, lízaný lúčmi jarného slnka. V doline na úslní už božie kravičky sa zohrievajú. V kríkoch snehuľka kloní bielu hlávku a na brehu rieky malé žlté a biele kvietky začínajú sa rozvíjať. Liesky kvitnú a trávička tisne bojazlivo svoje tenké lístky. Vtáčky ticho, akoby sa báli, len kde-tu začínajú štebot. Zo stráne hojné potôčky padajú do rozvlnenej mútnej rieky. Nad zemou ako jemný dym, vystupuje para; na slnečnej strane trasie sa povetrie. Obloha je jasnomodrá, po nej drobné obláčky naháňajú sa a vo vzduchu, vysoko, smelo mihoce sa škovránok a spieva, napĺňajúc povetrie svojimi milými trilkami. Chladný vetrík zaduje tu i tu z hôr a v modrine oblohy krúži krahulec.

V takýto deň Boľo oral. Dobre sa mu oralo. Volky šli rovno, pluh rýpal zem len radosť. Na konci brázdy zastal, stykom očistil lemeš, sňal z hlavy klobúk a prešiel si ručníkom čelo, na ktorom sťa drobná rosa vystúpil pot. Tak ľahko mu bolo okolo srdca. Večerilo sa, keď sa vracal domov. Pocit dnešného dňa zrkadlil sa mu na tvári. Veselo stúpal, i vrzgot koliesok mu bol príjemný. Už bol blízko dediny, keď sa stretol s tlupou chlapov, idúcich domov z hory.

— Pán boh daj dobrý večer! — klania sa veselo Boľo.

— Pán boh daj i tebe, — odpovedajú chlapi.

Lačné volky pohli rýchlejšie, Boľo nemal času prihovoriť sa, musel sa ponáhľať za nimi.

— Ľaľaď! — počul za sebou Kudrov hlas, — aký ti mi je hrdý, ako čo by už celý majetok Gašparovie bol jeho a on je tam len ako sluha.

„Ako sluha! Tak je, ako sluha,“ dumá Boľo bôľne dotknutý. Zdá sa mu, že vidí jasne svoje položenie u Gašparov. „Nie, nie, príde čas, keď i ja budem mať právo, keď sa i ja zakotvím, i ja budem mať potomka.“

*

Anička už skoro dva roky slúžila u pani Laskovej. Marka sa už dávno vydala za Jožka. Anička nastúpila na jej miesto. Smútok prešiel, stala sa veselou, čo jej veľmi pristalo. Mala príčiny byť veselou. Štefan Struhár čím diaľ tým viac sa obšmietal okolo nej. Sprvu len tak akoby náhodou, pozdejšie schodili sa zo zvyku, tu na ulici, tam zase na prechádzke v nedeľu. Niekedy, keď ho nevidela, tak jej to bolo čudné, a on pri prvej príležitosti sa vyhováral, že nemohol vtedy prísť pre súrnu robotu. Ona sa usmiala, on tiež a oba cítili spokojnosť.

Tak ani nepobadali, už boli svoji, spojení mocným citom.

Vo Vážskej vdova Ondrášová, Aničkina mať, oprávala si domček. Šindľový pokrov dala obnoviť; keď slnce naň svietilo, len sa tak jarabel. Predok bol pekne obielený, obloky zväčšené a na konci nová stajňa. Ľudia, najmä pani sestry, veľmi vážne krútili hlavou. — Len ako môže, kde vzala toľké peniaze? Anička, pravda, slúži, ale za dva roky toľko len nemohla si zgazdovať. Hm, hm!

O Ondrášku sa najväčšmi zaujímala Kohútka. Tá tiež videla, že je to nie s kostolným riadom, takto si obnoviť dom. Hádam len nenašla poklad? Zmoka tiež nevideli letieť od Ondrášov. Jedným slovom, nebolo jej do strpenia, išla teda skúmať vec. Bolo jej trocha otupne, lebo mala Aničku na svedomí; trocha neistým krokom blížila sa k Ondráškinmu domu. Pozrela do dvora a tu vidí Ondrášku, ako umýva okná.

— Pán boh pomáhaj! — pozdravuje Kohútka.

— Pán boh uslyš! — odpovie Ondráška a umýva ďalej.

— Hádam si bielila, že umývaš obloky.

— Áno.

— Hm, pekný čas si si vybrala, dobre sa ti vysuší.

— Chvalabohu!

— No, ale si sa len obnovila. Všetko veru veľmi pekné. Ach, i nám by bolo treba oprávať, toť, keď ten veľký dážď pršal, celé mláky mi stáli na pôjde, ba i do chyže mi tieklo. Ja práve najlepšie spím, vieš, človek sa cez deň dosť umolestuje, keď mi kvapne niečo na nos a o chvíľu zase. Strhla som sa, prejdem rukou po tvári a tu mokrô. Môžeš si predstaviť, ako som sa zľakla. Nazdala som sa, že mi to krv z nosa. Zažnem, a tu ti voda. Reku, kde sa vzala? Len ti tu zase kvap, kvap! Vtedy som ja zvedela, že čo je to. Vybehnem na pôjd a tu hup temer po členky do vody. Dobre som z nôh nespadla. Letím po koryto, aby som podložila, aj skĺzla som sa. Celá som sa zamazala. Ale čo má chudobný človek robiť, keď nedochodí! — a pozrela na Ondrášku. — Z toho, čo môj starý zarobí, len-len že máme na chlebíček, omastu a tie hábočky, nie ešte na oprávanie domu. Nuž a zadĺžiť sa nechceme, lebo kedy a ako splatiť? Ani nezvie človek, len keď na bubon udrú.

Ondráška len robila svoje, neberúc si veľmi k srdcu Kohútkine reči. Na jej tvári nebolo badať ani starosť ani zármutok. Kohútka bola jej teraz taká malicherná, áno, cítila isté zadosťučinenie a pýchu, že ľudia začínajú sa o ňu zaujímať. „Čakajte len,“ myslí si, „veď vy ešte inak budete na nás pozerať.“

— Ako sa čas míňa, — vzdychne si Kohútka, začínajúc sa nevoľne cítiť, že jej Ondráška len tak z pleca odpovedá. — Musím už domov… mám ešte ísť do Matejašov pre…

Obrátila sa, lebo počula za sebou kroky. Zdúpnela. Anička prichádzala, a to nie samotná, ale s mladým človekom, pekným, mestsky oblečeným.

— To ste vy, deti moje? — skríkne Ondráška, nechá všetko tak a beží oproti nim, utierajúc si idúcky ruky do zásterky. — Nečakala som ťa, len napozajtra, a tak reku vyriadim za ten čas, aby všetko bolo v poriadku, keď prídeš, a tu hľa…

— Veď som len vtedy mala prísť, ale pani veľmožná dostali už druhú na moje miesto, nuž ma prepustili, aby som pomáhala aj vám i aby som si mohla došiť, čo mi načim, keď Štefan tak náhli. — A pozrela s výčitkou naň. V tvári, pravda, nebolo možno badať veľký hnev. — Prišiel ma odprevadiť. Dostal od majstra dovolenie na dnes popoludnie.

— Chcel som si i obzrieť, ako je porobené, aby mohlo byť všetko hotové. A mám i na fare robotu.

Ondráška žiarila radosťou.

Kohútka bola prekvapená, že tu stála ako Lótova žena.

— Ani som vás nezbadala, že ste i vy tu, pani strynká. Hádam pomáhate mame? — prihovárala sa Anička Kohútke a z jej hlasu vybadať, že nezabudla, ako jej priala táto žena.

— Ach, nie, — trhla sa — len tak… šla som do Matejašov, tak reku cestou… Jaj, musím sa ponáhľať. Zbohom! — a odbehla.

Boľo, nemajúc doma takej roboty, zabehol vidieť matku. Nemala narúbaného dreva, tak zobliekol kabát, vysúkal rukávy a dal sa schuti do práce, aby aspoň na pár dní narúbal. Matka zbierala polienka a ukladala ich pod stenu.

Práve sa trápil s hrčou, keď Kohútka vpálila.

Mať i syn sa začudovali, lebo k nim nechodila. Nemohla im zabudnúť, že ju nezavolali na svadbu.

— Ani by ste nemysleli, čo za novinu vám nesiem. Čo myslíte? Ondráškina dievka prišla a ani nie samotná.

Boľo sa strhol, ale zato sa pretvaroval, akoby ho to nič nezaujímalo. Miklúška zvedavo pozrela ma Kohútku, potom potajme na Boľa, aký dojem to na neho urobí.

— Keď prišla nech prišla, prečože by si nenavštívila matku!

— Jaj, veď vám ona len tak neprišla, ale naozaj. Veď som hádam na moje vlastné uši počula, keď si materi rozprávala, že už tu zostane, že si musí dohotoviť, lebo že je Štefan, ten ktorý s ňou prišiel, už veľmi netrpezlivý. To sa vám takto stalo: Chcela som do Matejašov požičať si nácesty, chcem zajtra chleba piecť, nuž šla som popri Ondráške. Tá čistí, riadi o milých päť, ako pred sviatky. Zastala som na dve reči. Ale ani by ste nemysleli, aká vám je nadutá od nejakého času; ako čo by len prednedávnom nebola si požičala za slamienku zemiakov, čo nemala už čo do úst strčiť. Len tak, cez zuby mi hodila niekedy: „áno“, „nie“ ako čo by bohviečo!

— No veď vám i mala za čo, — ozval sa Boľo a hlas znel mu horko, — keď ste sa jej tak pousilovali dcéru zaopatriť. Hlas sa mu čím diaľ väčšmi triasol a červeň vstupovala mu do tváre.

— Ach, nuž, veď čože, vari ja? Pre mňa nemusela ísť, mohla sa pre mňa zahrdúsiť za kohokoľvek. Či som ja vari od seba sama?

— Nuž a od kohože? Ktože vás prosil, aby ste nos pchali tam, kde vám netreba?

— Boľo! Syn môj, daj pokoj, čo hovoríš?!

Kohútka vybadala Boľovu horkosť. „Aha,“ myslela si, „už je i tam nie všetko v poriadku. Tak sa zdá, že stará láska… Čakajte, ešte vám pridám.“ Sladký úsmev sadol jej na tvár a s naivným výrazom vravela: — Ach, nuž veď sa ty, Boľo náš, nemáš za čo hnevať na mňa. Veď si ty teraz gazdom, máš všetkého dosť, a Aničke pán boh tiež požehnal, a to majstra, a akého majstra!… Keby si videl, má striebornú retiazku a prsteň — nech sa stadeto nehnem, ak je nie zlatý, s veľkým červeným očkom. A chlapina ti je, no, vieš, len odmaľovať. On ti dal i s Aničkou na oprávanie domu peniaze. Na vlastné uši som počula, keď vravel, že chce vidieť, ako je porobené. A teraz ide na faru, pravdaže o ohlášky. A keby si videl Aničku!…

— Pakujte sa, straťte sa! Vy čertova mať z pekla vyšibaná! — kričí Boľo a pritom sa trasie od hrozného rozčúlenia. Žily mu nabehli na sluchoch a na šiji ako prsty, oči horeli nenávisťou.

— Boľo! — vykríkla matka zdesená. — Čo je to?

Kohútka nerozhodne stála. — Ale veď ja…

— Čuš, ty jašterica jedovatá! Strať sa mi z očí, lebo hneď… — a dvíhal sekeru.

— Jaj, božemôj, ľudia, chce ma zabiť! — a utiekla.

Matka triasla sa od ľaku. — Čo ti je, syn môj? Veď som ťa ja takto nikdy nevidela?

— Dajte mi pokoj! — Slzy vyhŕkli mu z očí.

Utlmená láska k Aničke pri Kohútkinej zvesti v ňom vybúšila a všetka horkosť pocítená u Gašparov sa zdvojnásobila.

— Ach, božemôj drahý, čo je to? Čo to bude? — bedákala Miklúška. — Boľo, syn môj, upokoj sa, už je i tak všetkému koniec.

— Áno, všetkému… a kto je toho príčina? — zlostne zazrel na matku.

Stála pred ním zblednutá, zostrašená. Oči mala červené a slzami nabehnuté.

Keď ju videl takú utrápenú, utíšil sa. — Veď ja nič. Čo sa trápite? Už prešlo…

Ako prišiel domov, Zuzka zbadala, že sa mu muselo niečo nepríjemného stať.

— Čo ti je? — spýtala sa ho a skúmavo naňho pozrela.

Boľo sa od nej odvrátil. — Nič… Daj mi pokoj. Čo sa vždy trápiš o mňa, čo mi je? Vždy sliediš za mnou očami. Som ako pod dozorom. Človek nemôže nikdy nič urobiť, aby nebol pozorovaný.

Zuzka bola prekvapená. Takej reči od neho ešte nepočula.

— Čo sa ti robí, že si taký. Čo som ti urobila? — Hlas sa jej začal triasť, bola blízko plaču.

— Veď vy, — riekol s odporom, — len pokúšate a potom sa len sopliť viete, — a zlostne na ňu pozrel.

V tomto okamžení ju nenávidel, ba zhnusila sa mu. „Hľa,“ myslel si, „kúpila si ma, stará…“ a odpľul.

Ten istý odpor cítil proti nej, čo pri sobáši.

Boľova láska k Zuzke, najmä odkedy počul od Kudru, že je len sluhom, a odkedy bledla jeho nádej na dieťa, ochladla. Teraz, pri zvesti o Aničkinom vydaji, vypukla v ňom nenávisť.

Dvere sa otvorili a vošla testiná, nesúc šechtár mlieka.

Boľo bez slova vyšiel von.

— Podajže mi, Zuzka, ten mliečnik, — a pozrela na ňu. Videla, že plače.

— Čo ti je?

— Nič, mamička.

— Nič, ako nič. Pre nič neplačeme. Vari Boľo niečo?

— Naozaj nič, len tak mi prišlo.

„Môžbyť sa trocha poharkali,“ myslí si mať. „Veď to tak býva. Muž a žena sú ako deti, v jeden okamih sa povadia a v druhý sú už zase dobre,“ a spokojne preciedzala mlieko.

Boľo vyšiel na priedomie. Bol rozhnevaný sám ma seba. Mrzelo ho veľmi, že sa pred Kohútkou tak prezradil. „Bude to teraz rečí,“ myslel si. Na Zuzku sa tiež hneval a v duchu jej výčitky robil, že ho zvádzala.“ Teraz by som mohol byť šťastný s Aničkou, keby nie ženy. A keby aspoň chlapec bol, aby sa mal o čo oprieť, — ale takto… A starý, či ten na človeka pomyslí? Uňho je človek hovädo, áno, hovädo,“ opakuje, ako keď nájdeme príhodný výraz na vec, o ktorej sme už dávno rozmýšľali. „Ten by len vyžmýkal z poslednej kvapky… A tá,“ myslel na Aničku, „tá tiež skoro zabudla. Hľa, teraz sa už s druhým vodí, inému sa dá objať, bozkať. Eh, nemáš ty nič.“ A cítil žiaľ, hnev a závisť, že na Aničku teraz má právo iný. „Dajsamibože, mala si koho vybrať. Na trojnohe sedieť, dratvy súkať — a čiriš… Veď si ty vina; čože si sa dal zviesť, prečo si sa bál života? Či ti strýc Tomáš dobre nevravel?“ začalo mu svedomie hovoriť. „Eh, čo!“ vyhováral sám seba. „Ako? Či som dosť nebojoval, keď som šiel i do hory? I po Hlaváňovej smrti… pravda, ma trocha mrzelo, ale by som bol ešte, keby nie tá bosorka. Ale tá prišla, natrúbila mi plnú hlavu. K tomu i mať mi vždy húdla… A keby sa bola vtedy aspoň obzrela; ale nie! Darmo je, ona ma nikdy opravdivo rada nevidela.“

Ako tak rozmýšľal, počuje zďaleka hlas muziky, rozliejúci sa večierkom z krčmy. Vše zatíchla, zas zrejme bolo počuť tidlikanie husieľ a basa, akoby prisviedčala, hučala hrubým hlasom.

„Či je im len dobre! Ako si vyvádzajú. A ja, zaťko bohatého Gašpara, nemôžem ani len nazrieť. Či dá do vrecka pár grošov? Na, zabav sa, dosť si sa narobil, zaži…“

— Dobrý večer, Boľo! Čože si taký samotný? — prihovára sa mu mimoidúci Kudro. — Či si hrdý, či čo ti je, že si taký, vyzeráš, ako čo by si mal umývať hrniec z prihorenej kaše.

— Daj pokoj, kamarát. Horká moja hrdoba. Každý to máme svoje…

— No, to som si nemyslel. Ale takto, či by si nešiel medzi nás, na polhodinku a na jednu sklenku? Sme všetko ani vyberaní. Vieš, dostali sme teraz groše za robotu. Tak, reku, nezaškodí vypiť si. A tu ti tá háveď cigánska, len keď ti začne brnkať. Nuž, či by v človeku žilky nezahrali? — Oči sa mu ligocú, ako hovorí, i líca mu už horia a smelý hlas tiež prezrádza, že veru už nepočúval naprázdno.

— Veď by som šiel, — vyhovára sa Boľo, — ale zajtra treba zavčasu vstať, i statok treba ešte opatriť a pripraviť, čo načim na zajtra.

— Ih, čo! Veď hádam nebudeš do rána? A čo len robota? Tú môžeš ešte zvŕšiť. Ojej, dosť času. A naspať? Čo len to! Ja môžem i tri noci halaškovať a predsa mi je nič. Nie je to to, ale ťa mrzí, všakver, tých pár grajciarov? Chudák, hádam nemáš. Na, požičiam ti.

— Čože by si mi ty mal požičiavať, mám ja dosť, čo mi treba, ešte i tebe, — chlapí sa Boľo.

— No, keď máš, tak poď. Či si vari takto k sukni prišitý? Čo? Ej, Boľo, no si mi ty za chlapa!

— Ale ja k sukni, k akej sukni? No, keď je tak, poďme, aby si videl, že som nie taký, ako sa nazdávaš.

— Ale sa var’ najprv budeš pýtať, čo? Choď, počkám ťa, — žartuje Kudro.

— Poďme, a nehovor už viac a nedopaľuj ma, lebo si zlizneš, ak sa ešte budeš posmievať. — Boľa prijala kompánia v krčme s jasotom. On, už i tak rozličnými dojmami rozrušený, teraz aspoň na okamih chcel zabudnúť na všetko a tak sa oddal s celou náruživosťou huľaniu.

— Bohuprisahám, predsa som sa zmýlil, — hovorí Kudro, keď dal Boľo doniesť nový liter, — predsa si ty len chlap. Ja reku, že ty si už len na to stvorený, aby si kužeľ nosil za ženou a šupáky presúšal, aby nesplesneli; a tu aký chlap. Ej, škoda ťa, Boľo náš, ži si nie medzi nami! Darmo je, hora je hora, čo niekedy i mrzneš i hladuješ, ale si slobodný. Nedudre ti ani žena, nevreštia ti poza uši deti, robíš, ako vieš — a žiješ.

*

Ráno sa vrátil Boľo mámorný, nevyspatý do Gašparov. Čo ako sa chlapil, bolo mu mrkotno, ba cítil i nepokoj, aký obyčajne pociťujeme pred očakávanou nepríjemnou vecou.

Nešiel do izby, ale do stajne, tam sa okúňal. V stajni nebolo nikoho, vôbec dom vyzeral ako vymretý. Bolo mu otupno. „Eh, čo!“ pomyslel si. „Veď som nikomu nič nekradol, a keď som sa i zabavil, nik nebude za mňa platiť; dosť som sa tu narobil. Čo by som mal tu okolkovať?“ a šiel do izby.

Starý sedel za stolom, tvár mal prísnu. Boľo zbadal, že keď vchodil, on ho neobzrel. Zuzka niečo upratovala, oči mala vyplakané, stará tiež bola ustarostená; vôbec pocítil, že nastal vážny okamih. Vystrel sa. — Dobré ráno! — riekol trochu zachrípnutým hlasom.

Nik neodpovedal ani slova.

Boľovi bolo otupno v tejto tichosti. Obrátil sa a chcel vyjsť z izby.

— Počkajže trocha, synak, — vraví starý.

Boľom to trhlo, ale akoby nič, obrátil sa. — Čo by ste chceli?

— Kdeže si bol tej noci? — opytuje sa starý tichým hlasom.

— Bol som v krčme s Kudrom a inými. A prečo? Či som niekomu prepil niečo, či čo?

Starému na túto odpoveď očervenela tvár, no zdržal sa, len po chvení pravej ruky, ktorú mal vystretú na stole, bolo poznať, že v ňom búri hnev.

— Nech sa to viac nestane, počuješ, lebo — a pravicou sa mu pohrozil, — zle bude. A to pekné veci počujem o tebe. Na Kohútku chceš sekeru, že vraj pre Aničku. Pekná história! To je vďaka, že sme ťa vzali k sebe, do poriadneho domu. Čože ti chybí, nemáš sa čoho najesť? Máš v niečom chybu?

— Áno. Ja som za vami nebehal, vy ste posielali za mnou Kohútku. Vy ste sa starali do nás. Tá, — ukázal rukou na Zuzku, — chcela mať muža, a vy chceli ste mať sluhu. A ja, nešťastník, dal som sa nahovoriť! — kričal Boľo červený od hnevu a od nápoja.

— Čo to hovoríš Boľo? — vykríkla Zuzka a slzy ju zaliali.

— Kto chodil za tebou? — kričí starý. — Ako sa opovážiš v mojom dome to povedať, ty niktoš!

— Ja som nie niktoš a keď som niktoš, prečo ste ma brali?

— Neodvrkuj, Boľo, a ty, starý, nevaď sa; čo sa stalo, stalo sa, a nech je už pokoj svätý! — zamiešala sa mať.

— Akoby som sa nie, keď taký niktoš, čo môže byť rád, že sa k nám dostal… a tu ti bude ešte on odvrkovať. A ešte aký ti je pán! Ide do krčmy, dá si cigánom vyhúdať. Nazdáš sa, synku, že s mojím majetkom budeš len tak frčky metať? Mýliš sa, synku, veľmi, keď vieme, aký si vtáčik… to ti hovorím.

— Ja, s vaším majetkom frčky? Hahaha! S akým majetkom? Sluhom som vám bol, ničím iným, i to zadarmo.

Starý skočil, akoby ho had uštipol. Triasol sa na celom tele. Vytiahol kľúč, otvoril kasňu, vyňal závitok bankoviek a hodil Boľovi.

— Na, tu máš, aby si nepovedal, že si darmo robil u mňa. A teraz sa mi prac, ale už! — A ukázal rukou na dvere!

— Otec! Muž môj!

— Ticho, ani slova! Keď sa mu nepáči, nech ide. Toho sa nedožije, aby som sa mu ja prosil.

— Ani sa nemusíte a vyháňať vám ma netreba. Podržte si peniaze. Nechcem z nich ani grajciara. Zbohom!

Zuzka urobila posunok, akoby bola chcela ísť za ním. Boľo bol už preč.

*

Na druhý deň ráno bolo pri jatke živšie ako obyčajne. Pri kláte stála hostinská a niečo veľmi vážne musela rozprávať, lebo ženičky okolo nej stáli pri otvore stúlené, počúvajúc pani Slaničkovú, manželku árendátora familiárneho hostinca. Bola chudá, nízka osôbka, jemného držania, lebo ona bola na ercíhungu za jeden rok v Spiši a k tomu za onoho času pán ablegát, keď ešte bol mladým človekom, tancoval s ňou raz čardáš. Všetko toto dostačovalo k tomu, aby istú duševnú vyvýšenosť cítila nad inými. Jej jemnosť, pravda, tiež mala svoje hranice, lebo keď bolo treba, jej hlások bolo počuť až naprostred dediny a páni bratia viac sa báli pani hostinskej ako jej muža. I hovorilo sa, že pán manžel je pod akurátnou papučou. Stáva sa, pravda, že i najmizernejší tvor niekedy chce sa zbaviť jarma; preto nemôžeme ani pánu Slaničkovi mať za zlé, že chcel kedy-tedy (najmä keď bol trochu „obťažený“) strhnúť putá a dupnúť tak ozaj po chlapsky, že „ja som pánom v dome!“ Ale to bolo málo hodno, lebo pani manželka, vedela ešte inak dupnúť, pričom jej množstvo kľúčov, pripätých na drieku, zaštrkalo práve tak ako retiazka. Môžbyť, že ho to ešte väčšmi rozľútilo, takže bývalo v taký čas, dostalo sa jej i zopár nie práve najjemnejších pohladkaní. Pani manželka niekedy veru do týždňa nosila zrejmý znak manželskej lásky. Pravda, pán manžel to zakaždým horko obanoval. Ona po takom nenežnom výstupe trestávala ho mlčanlivosťou dvoj — i trojtýždňovou. A za ten čas on utratil na váhe dve kilá, lebo jedlo bývalo prismudnuté, zas nedovarené, chlieb zákalistý, kapusta neomastená. Všetko svedčilo, že veru „dom rozdvojený padá“. Tak čo bolo inšie urobiť, ako dať sa na pokánie a niesť jarmo i naďalej s pokorou.

— Veru, pani Vážska (nezeman zemana vždy oslovil rodinným menom), to je už tak. Štefan Struhár vezme si Aničku a osadí sa v našej dedine.

— Nuž a či by mu nebolo lepšie, keby ostal v meste? Tam viac pánov, úradníkov, viac roboty, — hovorila jedna.

— Ja som tiež tak myslela. Včera, keď bol tu o ohlášky, bola som večerom na stanici. Dcéru som si vyprevadila, šla k sestre. Nuž ta prišiel i s Aničkou a matkou, vyprevádzali ho. Dali sme sa do reči s Ondráškou, a medzi rečou som sa ho opýtala, s kým mám šťastie. On mi pekne odpovedal, kto je. Ja si veru ľudí dobre viem obzrieť, a hneď si pomyslím svoje. Ale tento je veľmi poriadny, solídny mladý človek. Maniery má mestské, vzdelané. Môžem povedať, Anička sa dobre modlila. Tak medzi rečou som sa ho spýtala, či by reku nebolo lepšie, keby sa bol v meste osadil. Tam býva predsa veľa úradníkov, pánov, viac roboty by mal. On mi na to, že je pravda, tak by malo byť; ale keď teraz páni vraj len fabričnú robotu chcú. To je teraz taká móda. Nebol by ani na dačo súci kupecký pomocník, ktorý by nenosil viedenské alebo karlsbádske topánky. A len nedávno osadil sa dákysi Rosenstock a otvoril sklep na obuv. Dáva odpoly zadarmo fabričnú robotu, preto takýto človek že nemôže vyžiť. On vraj skúsi tu. Anička má domček, nebude mu treba platiť drahý byt. Život na dedine že je tiež lacnejší. Keď sa obznámi, úfa sa, že bude môcť robiť i na okolité dediny.

— Ale čo sa to len s tým Boľom stalo? — spytuje sa jedna zo žien. Vedela, pravda, už všeličo, ale chcela počuť i druhé. — Ja som počula, že sa dákosi premenil.

— Pravdaže. Hja, nebude zo psa slanina, — vraví druhá, ktorá dakedy tiež držala svoju dcéru potajme za Boľa. — Vedela som ja to dobre, že tak bude. Ja neviem, čo ľudia len na ňom mali. Ale si len dali s ním Gašparovci.

— Božia spravodlivosť, ako vravím, božia spravodlivosť! — vzdychá tretia. — To je zato, že opustil Aničku… Ešte i Kohútku len-len že nezabil. I sekeru hodil za ňou. A ak ju trafí, už by bola božia. Vraj len na piaď jej letela od hlavy, tam sa zabodla na vrátnom stĺpe.

— Ja len toľko hovorím, — prevzala reč Slaničková, — ale nechcela by som, aby to išlo ďalej, lebo mne sú všetci rovnako dobrí, že veru to nebude mať dobrý koniec. Lebo ten Boľo sa mi vonkoncom nepáči. Celú noc bol u nás. Raz bol veselý, len tak hrmelo, druhý raz vzdychal, ba keď sa už podnapil, Kudrovi hodil sa okolo krku a plakal. Bohvie, čo sa mu stalo. Tak okolo polnoci i mať bola poňho. Ale či šiel s ňou? Len tak odvrkol, že kto ju poslal, že je on už nie chlapec, že prečo by si nevypil! Nebude vraj za mňa nik platiť, ani tesť, tak povedal. Zuzka stála vraj pod oblokom na ulici.

— Hja, vyšlo šidlo z vreca! — zase jedna zo žien, ale zasekla sa, lebo videla prichádzať Zuzkinu svokru, Martinovu mať. Zažmurkla a zakašlala.

— Prišla som si kúpiť pol kila mäsa, — začala mať nebohého Martina, keď sa pozdravila. — Už neviem, čo mám variť. Tak reku, kúsok toho mäsa postavím a k tomu pár zemiačikov nastrúham, nuž bude… O čomže bola reč? Len nie o tom mojom slávnom zaťovi? — a pozrela na ženy. — Hja, ja som to dobre vedela už vopred, že to dobrý koniec nevezme. Chudák Martin! — a smrkla, oči i nos utierajúc. — Teraz vedia, kto bol. Prstom by ho zo zeme vyhrabali! Nazdali sa, že keď si vezmú chudobného, bude im ruky bozkávať, a tu hľa, čo nevykoná. I starému nadal a nechal ich tam všetkých, šiel k materi.

— Čo nepovieš? — zhíkne jedna zadivene. — Nuž ale naozaj?

*

Starý Tomáš podvečer sedel v izbe ma lavici a vnúčatá boli okolo neho a prosili ho, aby rozprával nejakú rozprávku.

— Ale dajte mi už pokoj! — a nachmúril si tvár, akoby sa mrzel, ale pritom bokom žartovne pozrel na deti.

— Len nám rozprávajte, starý otec! Hľa, aký ste vy, onehda ste nám sľúbili, že nám budete, a teraz zase nechcete.

— No keď je už tak, nuž počúvajte. Ale si musím najprv fajku zapáliť.

Vytiahol mechúr. Žltým šparákom očistil si náležite fajku. Potom do ľavej dlane nabral z mechúra dohánu, priložil ústie fajky k nemu a ukazovákom pravej ruky napchával do nej. Potom potriasol a zakrútil mechúr a pichol do vrecka. Vytiahol z prusliaka plechovú švíbalníčku a zapálil si. Širokým nechtom palca pritláčal si horiaci dohán. Tak začal si bezstarostne bafkať.

Deti báli netrpezlivé, začali sa hniezdiť, ukazovať nespokojnosť.

— Čože chcete? — spytuje sa ich, akoby nevedel o ničom.

— Nuž a či ste zabudli, starý otec? Veď ste nám sľúbili, že nám budete rozprávať.

— No dobre, teda počúvajte.

Deti začúchli, muchu by bolo počuť, tak ostalo ticho.

Starý pozrel po všetkých dookola, jemný úsmev mu preletel okolo úst, a začal:

— Kde bolo, tam bolo, za drevenou skalou a za skleným vrchom, býval vám tam jeden bohatý mäsiar. Tento mäsiar mal veľa oviec a tento ovce vám on chcel cez jednu úzku lavicu…

— Ach neprekabátite nás. Tej nechceme; to je nie rozprávka. Len nám vy rozprávajte niečo pekného.

Starý videl, že sa už nevymoce, a preto začal: — No, počúvajte, deti moje, budem vám rozprávať nie poviedku, ale ozajstný príbeh.

— Keď som bol malý chlapec, to už dávno, veľmi dávno bolo, vtedy chodievali po horách, po salašoch hôrni chlapci, zbojníci. Na moje vlastné oči som videl, keď jedného na Hradišti stínali.

Zostrašené deti dovedna sa stúlili a dychtivo pozerali na starého.

— Ako šestnásťročného šuhaja poslal ma otec so soľou ovciam na hoľu, ktorá hraničila s Hronom, a mal som doniesť v cedile hrudu syra, ktorá sa nám mala dostať. Idem vám ja, idem hore dolinou, vtedy ešte všade sa hory černeli a zveriny bolo dosť, takže hockedy zachrapšťalo raždie. Ja som sa vždy strhol a obrátil, či to už nevyskočí dáky chlap v zelenej košeli, s pištoľami za opaskom a s valaškou v ruke, lebo vtedy na Hrone a v Gemeri šarapatil chýrny zbojník; volal sa Vdovčík.

Konečne som sa dostal do koliby. Bača ma prijal vďačne. Podal mi za črpák žinčice, syra tiež dal ani ovčí pysk. Ujedám si ja tam a upíjam a bača si pripeká z dohánu, čo mu otec poslal na zavďačenie — pravda, nie z trafiky, ešte vtedy nebolo financov — keď tu bolo počuť tri razy zahvizdnúť.

— Bohuprisahám, zle je! — hovorí bača. — To idú zbojníci, tí tak hvízdajú.

Ako som to počul, už som bol pod lavicou. Onedlho prídu štyria. Klobúky mali široké, na nich plno gombíkov a mušlí. Valašky im boli ani zo striebra vyleštené, poriská mosadzným drôtom vybíjané, kapsy tiež samé mosadzné pliešky a gombíky. Za červeným opaskom černelo sa pár hlavní pištolí.

— Daj boh šťastia, bača!

— Daj boh i vám! — odpovie bača.

— Čo nového u vás?

— Nič takého sme nepočuli.

— Máš trocha kyslej?

— Akože by som nemal. — A už bral črpáky a načieral z neďalekého súdka, podávajúc im.

— No, bača, dnes budeme u teba na hostine. Zarežeš nám jednu tučnú jalovku na večeru. A či takto nemáš nejakej trcuľky, aby sme si vypili?

— Voľačo ešte len jesto, — odvetí bača.

— Hop, tisíc hrmených! Koho to máš pod tou lavicou? — povie jeden nízky územčistý chlap. — Poď von, lebo ťa hneď valaškou pošteklím!

Vytiahol som sa. Môžete vedieť, že mi nebolo najľahšie okolo srdca. Zbojníci si ma obzreli.

— To je z Vážskej, jeho otec tu má pár oviec; doniesol soli pre ne a prišiel si po syr, — vraví bača.

— Tak? Je on teda zemiansky synak?

— Sme chudobní a zaoberáme sa gazdovstvom.

— No, neboj sa nič, — a pritom ma buchol po chrbte, len tak zduňalo a mal som nosom zaryť do zeme. — Dnes ty počastuješ Vdovčíka… Bača, z urodzeného pánových jaloviek jednu. A ty, neboj sa nič, nebudeš o hlade.

Bača voľky-nevoľky — pravda neviem, psia mu mať, či i do jedného mecha nedul s nimi — zarezal z našich jaloviek najtučnejšiu. Pekne-krásne ju i uvaril a ja musel som s nimi večerať.

Ešte ani dobre nedopovedal, keď tu dopálila Miklúška: — Jaj, strýčko Tomáš, zle je, prosím vás, k nám!

— Čože sa stalo? Deti, choďte sa baviť von.

Deti voľky-nevoľky šli. — A teraz rozprávaj!

— Ach, keby som vás len bola počúvala, bolo by dobre bývalo; ale nazdala som sa, že bohvie ako dobre spravím, a tuhľa, Boľo je u mňa.

— Čože? Teda je už nie u Gašparov?

— Veru nie. Dnes ráno len keď sa mi so všetkým činom dostaví. Mala som z nôh spadnúť.

— Nuž a prečo?

— A bohvie. Všetko bolo dobre, len keď sa Anička vydáva, tak už neviem, či mu je porobenô a či čo; zase tá stará láska skočila doňho.

— Hľa, vidíš, dievka moja, či som vám nevravel? Ale vy na to, že čo by, starý… Skúseného nepočúvate, ale idete voslep. Čože ti ja teraz môžem? Už je pozde.

— Ach, už len poďte, prosím vás, a poraďte.

— A čože chce Boľo?

— Chce ísť na pltnicu. Že on vraj na svetský posmech nebude u mňa zaháľať, že chce Gašparovi ukázať, že je on nie niktoš, že si on vie zaslúžiť groša.

— Nuž pošli ho.

— Veď… ale či by sa nemohlo tak spraviť nejako, aby zase bolo, ako bolo, aby sa vrátil ku žene. Poraďte, prosím vás, ak máte len trocha milosrdenstva nado mnou.

— Pošli ho, nech i to skúsi. Veď on ochladne, neboj sa nič. A starý, ten tiež časom odmäkne. Príde mu všeličo na um, že bol dobrý, že pre jeden priestupok ho bolo škoda odpudiť. Robota mu nepôjde, ako by chcel, ženy mu tiež nedajú pokoja. Teraz nech ide v mene božom, nech skúsi. Darmo by si teraz človek prsty medzi nich pchal.

Miklúška sa poďakovala a odobrala, pravda, nie uspokojená, lebo strýčko jej po vôli neurobil a ona sama sa ani neopovážila do Gašparov.

Boľo šiel na pltnicu v hrubých bielych súkenných nohaviciach a v halene. Sekeru a dosku z vesla mal pod pazuchou, húžvu prehodenú cez plece. Ľudia za ním zvedavo pozerali a šepkali si. Vyšiel z dediny a blížil sa ku studničke, skade dedinci naberali vodu. I zazrel tam zohnutú ženskú načierať vody do krčiažka. „Eh, idem si pýtať trochu vody,“ pomyslel si, „i tak som smädný a takej vody sa hocikde nenapijem.“

Odbočil od cesty a blížil sa ku studničke. Zohnutá postava sa vzpriamila a obrátila sa — a tu len pár krokov vzdialená Anička stála pred ním. On ju hneď poznal. Zarazil sa. Chcel sa vrátiť, ale pýcha mu nedovolila, aby pred ňou utekal a tak len pokročil vopred.

Anička ho v prvom okamihu nepoznala, tak bol premenený, a k tomu veci, ktorými bol zaopatrený, ani najmenej neukazovali na Boľa; až keď už bol celkom blízko, poznala ho. Zbledla. Neočakávala, že sa s ním stretne. V prekvapení sa zohla po krčah a chcela odísť.

— Dobré ráno, Anička, — prihovoril sa Boľo a pozrel na ňu.

Anička stála pred ním v celej vyvinutej kráse. Tá štíhla postava, tvár, všetko bolo to isté, čo predtým, a predsa nie. Boľo, ktorý si prv dodával smelosti, stál pred ňou ako pred nejakou vznešenou osobou.

Ona pozrela naň a až ľúto jej prišlo, keď videla, aký je zúbožený, premenený. Bystrosť premenila sa najmä v tomto vystrojení na neforemnosť. Tvár, predtým taká čerstvá, bola mu schudnutá, áno, i vrásky začali sa mu ukazovať na tvári. Fúziky, niekedy pestované, teraz v neporiadku viseli mu do úst.

— Smädný som, nedala by si mi trochu vody, Anička? — oslovil ju po zvyčajnom poklonení.

— Prečo nie? Tu máš, — a podala mu krčah.

Bolo vzal ho z jej ruky, priložil k ústam a dlho ho držal pri nich. Zdalo sa, že chce všetko vypiť; konečne zložil.

— A ty si už prišla? — spýtal sa len tak; len hlas mu trochu suchý bol.

— Prišla, — odpovedala ona. — A ty kde ideš?

— Idem na pltnicu. Teraz budú spúšťať plte, tak i ja idem. — Hovoril, akoby to bola jeho každodenná robota.

— Ako?… Od Gašparov len nechodia na pltnicu? — spytuje sa zadivene Anička, a akoby bola pocítila nepokoj.

— Od Gašparov nie, ale od Miklúšov áno.

— Ja ťa nerozumiem, — vravela, ale tvár jej prezradzovala, že veru niečo šípi.

— Veď ty ľahko porozumieš, keď ti poviem, že ja som už nie u Gašparov.

— A kde?

— Pri materi.

— A žena?

— Tá je doma.

— Tá-ák? A prečo? — spytuje sa v rozpakoch Anička a pritom cíti úzkosť, ba bázeň.

— Len tak, — odvetí Boľo. — A ty, počujem, že sa vydávaš. Je to pravda? — Hlas sa mu trocha triasol. Oči uprel na ňu.

— Pravda.

— Si šťastná? — Tvár mal červenú od napnutia a oči mu boli navlhlé.

— Som, — odpovedala tichým hlasom. — Ale čo sa ma to spytuješ, veď…

— Len tak, — skočil jej Boľo do reči.

Anička vzala krčah a pustila sa k dedine. Šla popri ňom. Striasol sa; len-len že sa zdržal objatia. Len raz ju objať, poľúbiť, len raz… tak sa mu žiadalo.

Anička, akoby bola zbadala, pozrela naň vážne. — Zbohom! — povedala ticho a prešla popri ňom.

Boľo bol ako prikovaný, neodvážil sa k nej priblížiť. Už bola pár krokov vzdialená, keď ju oslovil: — Anička!

— Čo chceš Boľo?

— Zbohom! Buď šťastná!

— Ďakujem, a ty, Boľo, — a hlas znel jej tak milo, tak vlnisto, ako ešte vtedy, keď k nej chodieval, — i ty buď šťastný a vráť sa k svojej žene. Je dobrá a zaslúži, aby si ju miloval; i matka sa ti usužuje.

— Nikdy, Anička, nikdy! Hej, zle oni so mnou porobili. Zbohom!

Boľo sa od nej odvrátil a rýchlym krokom kráčal napred, ale hlavu mal sklonenú.

*

Čože je pltníčiť na celej plti! To je len radosť. Sú dvaja na nej. Plť je ako dlažka, voda cez ňu neprebije, máš si i kde hlavu skloniť. A potom jeden napredku, druhý na zadnej časti plti kermenuje. Len tak, kedy-tedy pohne veslom na širokej rieke, ako rybka chvostom, keď odpočíva na tichej vode ohrievanej slncom. Je pravda, že i tam treba opatrnosti, ba sa i kečka parí pri zákrutách alebo úžinách, ako je Besná. Veru, vtedy klobúk dolu, i prežehná sa pltník i pomodlí sa, len aby prešiel cez takéto nebezpečné miesto bez nehody; ale potom zase si letí vystretý a kúri si bezstarostne svoju zapekačku.

Ale nech sa páči pol plte zháňať, po hôrnych úzkych, plytkých a k tomu hadivých a dravých riekach. To je už voľačo. Zbije si na tenšom konci prevŕtané brvná medzi dve hriadky drevenými klincami. Prostredný nechá hore trčať, na ten položí veslo. Hrubšie konce voľne sa hompáľajú, len dve krajné spojí dovedna drevenou húžvou, aby sa nerozchádzali, a už je plť hotová. Takúto kermeniť, spúšťať, to je voľačo!

Pltník stojí rozkročený na dvoch brvnách, pomedzi ktoré voľne tečie voda, a nejedna vlnka preleje sa mu cez krpce. Musí pozorovať, aby šiel po hlbine, aby sa neudrel o breh, o melčinu, aby sa v zákrutách obrátil. To všetko potrebuje zručnosti a sily. Veru nejedna krupaj potu vystúpi pri takejto ceste, kým doplaví si plť na miesto. Ak pochybil, že nevyhol načas, už mu predok vyskočí na melčinu, alebo udrie o breh a zadnú časť berie voda napred. Môžeš už potom robiť, už si len hračkou vody, ktorá ti plť alebo dodrúzga, alebo zanesie na melčinu, kde musíš skočiť i po pás do vody, studenej ani ľad, a dvíhať plť kolom niekedy hodinu i viac, kým sa ti podarí ďalej pošinúť na hlbšiu vodu.

Boľo takto pltníčil. Jeho kamaráti, keď prišiel, s radosťou ho prijali, ba, na počesť Gašparovie zaťovi, dvanástku mu dali plaviť (dvanásť siah dlhú). Boľo statne pracoval. Keď stál na plti, zase bol ten starý Boľo. Oči sa mu zaleskli, tvár zarumenila. Keď tak rozkročený stál a bystro pozeral na hladinu rieky, mal v sebe niečo junáckeho. A keď mu prišlo veslom narábať, aby bez úrazu preletel cez zákruty, vtedy očervenala mu tvár, žily mu nabehli, svaly sa napli a na drevenom kline napchnuté veslo bôľne zvržďalo.

Za ním asi na sto siah letel Kudro, za ním druhý, tretí. Kmitali sa pomedzi kvitnúcu vrbinu, ktorou bola lemovaná rieka. Všetko išlo dobre, len keď prichádzal k mostu, ktorý tvoril dosť ostrý uhol so smerom doteraz tečúcej rieky, popod ktorého piliere bolo veľmi ťažko utrafiť, lebo do rieky práve pred ním vlievala sa Bystrá — tu bohvie ako, ako nie, najskôr silne udrel veslom o skalu, doska pribitá na konci vesla sa odlomila a namiesto vesla ostal mu v ruke len drúk. Mohol už potom kermeniť, koľko chcel, ostal bezvládny oproti toku rieky. Predok plte udrel sa o pilier a zastavil sa, zadok sa obrátil vpred — a už bola cesta zahataná. Za ním letiaci Kudro nestačil si pribiť niekde k brehu plť, buchol sa o Boľovu a už boli obe plte na jednej hŕbe. Druhí zbadali po daných im znakoch skôr, pristavili, ktorí kde mohli.

Teraz nastala robota. Voľky-nevoľky skočili do vody, studenej ani ľad, bo veď tiekla z hôľ, na ktorých sa teraz topil sneh. Po pás, ba i po prsia museli sa zamočiť a tak dvíhať, tískať plť, kým zase mohli napred. Konečne sa podarilo. Boľo vyškriabal sa ani myš mokrý, aby sa plavil ďalej, za ním Kudro a tak ďalej ako nasledovali.

Ostrý vietor dul. Boľo sa triasol ani osika, áno, i zima ho vysekala, ale predsa zohnal plť na miesto. Potom tak, ako bol, vrátil sa domov pešo i s druhými.

Matka, keď ho videla takého preziabnutého naľakala sa: no skoro nazháňala suchých šiat. Len čo sa preobliekol a niečo zjedol, cítil ustatosť a zimu. Začalo sa mu zívať, vyťahovalo ho; všetko ho bolelo. Ľahol si. V tú noc ešte upadol do veľkej horúčky.

*

Zuzka po Boľovom odchode bola veľmi zronená. Cítila sa hriešnou, veľmi hriešnou, že sa dala zviesť náruživosti i nahováraniu Kohútkinmu a pomáhala prekaziť Boľov pomer s Aničkou. Ona opravdivo a vrúcne milovala Boľa, preto tým väčší žiaľ rozrýval jej srdce. Sedela obyčajne doma, nevychodiac ani na ulicu. Mrzelo ju ukázať sa na oči ľuďom. Počula, že je Boľo chorý, veľmi chorý. Tak by ho bola rada vidieť, opatriť — neodvážila sa… „Ak ma nebude chcieť, ak ma vyženie!“

Raz, ako tak sedela a rozmýšľala, prešiel ju podivný pocit, ako keď sa začína nový, tajomný život. — Božemôj, je to možné? — Ruky zložila a ďakovala bohu. Boľo bol jej, mala právo opatrovať ho, pri ňom stáť. Už viac sa nebála, že ju odpudí.

Ešte v ten istý večer povedala svojim rodičom, že ide si muža opatriť, lebo že nemá dostatočnej opatery.

— Čo pôjdeš? — dudral starý. — Ty sa mu ešte budeš natískať? Ani na krok!

— Ja som mu prisahala vernosť v dobrom i v zlom, som jeho ženou. Tam je moje miesto, — odpovedala Zuzka rozhodne.

Starý Gašpar pozrel na ňu zadivene. Nebol navyknutý na taký odpor.

— Máš pravdu, dievka moja, — hovorí jej mať, — choď! Ako boh dá! Ty povinnosť svoju vykonáš a aspoň ťa ľudia v reč nevezmú, že si si muža nedoopatrovala, ak by ho pán boh povolal. A ty nebuď už taký krutý, — obrátila sa k mužovi. — Vidíš, že tvojou prílišnou prísnosťou sa len zle narobí.

Starý niečo zašomral a odišiel.

Zuzka ešte v ten večer sa presťahovala do Miklúšov.

*

Boľo ležal na posteli bez seba. Červené fľaky na tvári prezrádzali, že je vo veľkej horúčke. Ťažko dýchal, často sa strhával a nesúvisle hovoril.

Matka sedela mu skonča nôh; vychudnutá, bledá ani smrť. Oči mala hlboko vpadnuté od mnohého bdenia a plaču. Pri nej boli tri ženičky z rodiny, ktoré prišli vidieť chorého. Hútajú, radia. Miklúška len počúva, počúva. Vše prikývne. — Veď som už i to i onô probovala, čo ľudia poradili, a všetko nič neosoží.

— Veru musíš byť pripravená i na najhoršie. Veľmi ľahko ti aj umrie. Pravda, nohy mu ešte nepuchnú, ale oči sú mu veľmi vpadnuté a ako zo skla. Nechty sa mi tiež dákosi nepáčia, ako čo by trocha osvetlievali.

— Poruč sa pánu bohu a priprav sa. Či máš, čo ti načim do truhly? Aby si potom nemala starosti.

Chuderka Miklúška. Každé slovo jej rezalo srdce ako britva. Plakať už neplakala, ale z jej utrápenej tvári zračil sa zožierajúci bôľ.

— Čo som to vykonala? Čo som to vykonala! Ja hriešna stvora! — vzdychala a kryla si tvár do dlaní.

— Už ako je, tak je, ale predsa je to len nie pekne, že ho žena nepríde navštíviť. Tam už nieto ani srdca, ani svedomia.

— Môžbyť, je rada, že sa ho strasie. Veď si ona zase niekoho nájde. Čože, bohatá je, zase sa niekto ulakomí.

Vrzgli dvere. Ako tôňa, bez hluku a kriku, prišla Zuzka.

Všetky sa začudovali nad je príchodom. Ona, akoby nič, zložila si veľký ručník. Pozdravila prítomné.

— Mama, prišla som si muža opatrovať, — a pristúpila k posteli. Keď videla ho takého bezvládneho, vyhŕkli jej slzy. Rýchlo si ich utrela. Vankúše napravila. Rukou pohladkala mu tvár. Potom posadila sa na stoličku ku hlave.

Ženičky sa potratili.

— Teraz si vy ľahnite a oddýchnite; veď ste len ako tôňa. Ja budem pri ňom bdieť a opatrovať ho. Pán boh dá, že sa uzdraví.

Miklúška sa veľmi zaradovala, keď videla Zuzku. „Ako ho rada má,“ myslela si. „Nechal ju a ona prišla k nemu.“ Cítila poľahobu, keď videla, že jesto ešte i druhá bytosť okrem nej, ktorá spolucíti s ňou a trasie sa o jeho život ako ona. Začala dúfať. Poslúchla Zuzku ako malé dieťa.

Zuzka sedela celú noc pri chorom. Uprene pozerala naň. Počula jeho stony, nesúvislé slová, ktorým len ona zdala sa rozumieť a ktoré jej taký zármutok robili. Dlhá, ťažká smutná noc to bola. Strachovala sa o jeho život, i nádej prechovávala. A nádej neutúchala, dodávala jej sily. Prečo práve teraz by mal umrieť? Teraz, keď ona sladkú nádej prechováva, keď už na jazyku má tajnosť, ktorou by chcela obživiť drahého muža a pripútať ho k sebe, k životu novému, blaženému…

Ráno dala zavolať doktora.

Ešte mnoho dní a nocí bolo jej treba prebdieť, pretŕpnuť, keď život bojoval so smrťou a len na vlase visel. No ona vydržala.

Jedno popoludnie otvoril oči. Pozrel dookola, zadivene. Uprel zrak na matku, potom na Zuzku.

Stŕpala, aký dojem naň urobí. Bolo ticho. Srdce jej tĺklo tuho, že sa nazdala, že ho počuje. Zažmúrila oči. Vystrel ruku, akoby jej ruku hľadal. Chytila mu ju. A dávno tlmený žiaľ vybuchol v hojný prúd sĺz.

— Neplač, — vravel jej tichým, mdlým hlasom.

Zdržala sa. Mať pristúpila k posteli a spytuje sa ho chvejúcim hlasom: — Syn môj drahý, poznáš ma?

Pokýval hlavou.

Od tých čias Boľo zo dňa na deň sa lepšie cítil. Bol von z nebezpečenstva.

*

O pár dní pozdejšie Boľo sedel na posteli, obložený vankúšmi Zuzka sedela pri ňom. Niečo mu rozprávala. Vtom bolo počuť zvuky diaľnej muziky. Zuzka sa trhla, bála sa, aký dojem urobí na Boľa. Počúval, nepovedal ani slova, len zrak uprel do okna. Nastala trápna neistota.

— Kde to hudú?

— Ale, nuž, bezpochyby v hostinci. Môžbyť, tak sa niekto zabáva, — skočila matka do reči.

Boľo sa usmial. — Čo ma klamete? Prečo mi nepoviete pravdu? Veď ja viem, že to na Aničkinej svadbe, — a pozrel tichým, milým pohľadom na Zuzku.

Zuzka sa tiež usmiala a slzy radosti sperlili sa jej v očiach. Nahla sa k nemu a niečo mu pošepla do ucha.

Boľo pozrel jej vďačne do očí, objal ju vychudnutou rukou a bozkal.

*

Keď Boľo vyzdravel natoľko, že mohol prejsť do Gašparov, Zuzka odviedla si ho domov. Starý — snáď posledné dojmy účinkovali tak na neho — zostarel sa viditeľne a zmäkol. Utratil svoju ostrosť, ostal viac ľahostajným. Onedlho Boľo viedol celé gazdovstvo, nezabudnúc pri ničom poradiť sa s tesťom. Chuti ku gazdovstvu mu dodalo, že Zuzka na rukách držala malého Boľa, silného a buclatého chlapca. Teraz už mal komu pracovať. Cítil sa i on tu pánom a gazdom, bo veď začínal i on púšťať korene. Janka poslali do gymnázia: nech je „niečo“ z neho. O Marku nemala starosť, tá sa vydá. Paľko, ten už druhý šlabikár derie, ťažko mu dákosi ide do hlavy, to literné umenie. Ale kto by si myslel, že už všetko išlo hladko, veľmi by sa mýlil, lebo veru Boľo ešte mnoho ráz Zuzke narobil horké chvíle, ale spojivko, ktoré viazalo jedného k druhému, vždy ich zasa vymerilo a oni zase žili do vôle božej. Boľova matka ešte požila pár rôčkov a navarovala sa malého vnuka.

Štefanovi Struhárovi a jeho žene tiež šla dobre hodina. Skoro sa oboznámili v dedine a okolí. Po farách, školách a druhých vidieckych domoch ešte nepachtili tak za módou, pritom, ako to už býva, o deti nebola núdza, nuž obuv sa drala, a keď sa drala, musela i nová byť. Pán majster počúval svoje stránky: — Pán majster, len čím mocnejšie! — preto mal roboty dosť a v ich dome bývala spokojnosť. Kohútke, ktorá sa tak bála reparácie domu, predali ho, lebo bez práce ani koláče.