SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Von víchor stonie…


Von víchor stonie úzkostlive,
strieborné hviezdy nebo roní
po tichej, pustej bielej nive,
kade sa hrával vánok vonný.

Ja sedím rúče v nemej chyži
a jaknáhle mi oko stokne,
hneď sa mi prudký víchor zblíži
a robí hrmot v jasnom okne.

Len mesiac bledý na nás hľadí
a usmieva sa kmitom smavým,
jak sa ja šuhaj bystrý, mladý,
milenka, teraz s tebou bavím.

V strieborných lúčoch bledom kmite
objímam teba vášnivo ja,
ký oheň blčí v tebe skryte,
ach, jak ma zhrievaš, páliš, moja!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
A moje údy skrahlé chladom
hruď tvoju vrelú objímajú,
krv živšie prúdi v srdci mladom,
keď prilnem k tvojho srdca raju.

Ty verná si mi, a to celkom;
keď ja chcem, chladná si mi ako ľad,
a keď chcem, blčíš v ohni veľkom,
ó, drahá piecka, ako ťa ja rád!

2. XII. 1891