ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto ešte lepšie má sa na svete,
jak ja sa mám?
Hľa, príroda jagá sa v rozkvete
sťa boží chrám.
Kráv zvučné zvonce, spiežovce
cengajú až to milá vec,
potôčik špliecha, žblnkoce,
drozd hvízda, píska krahulec.

Keď stádo sa mi grúňom rozpasie,
stráž drží pes,
píšťala skvíli v citnom otrase
a za ňou les.
Van načúvať mu doletí,
drozd v húští hvízdať prestane,
háj skláňa vetvy v ústrety,
včiel roje bzučia v poľane.

Keď slnce zájde za les oblažiť
zas iný kraj,
so žienkou sadnem k vatre na pažiť
i svitne raj.
Tej zľúbam sladké úsťatá,
zobjímam plnú, vonnú hruď,
až v mojom lone ustatá
si skloní hlávku spočinúť.

Ja nečarujem s nikým na zemi,
ej, veru nie!
Veď ja som ozaj šťastný, blažený,
ktože to vie?
Ja bez starosti, trápenia
si žijem sťa brúk na ruži,
kým iných biedy bremenia
a škvrna im lpí na duši.