ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ja nemám domu, domova,
bo príroda je domom mne,
tá na lone ma odchová
a v ňom aj skryje pokorne.
Jak motýľ sajem rozkoše,
bo slobodný som ako vták.
Nesporím skúpo, pretože
mám dosť, čo nájdem nevdojak.

Ja neznám biedy, nemoce,
čo kvária zväčša občanov,
mne zrak sa hviezdou ligoce,
ľaliou zuby blyšťavou,
ja ohybný som ani bič,
bystrejší nežli jeleni.
Mne bosá noha ako nič
sa brodí v zime po srieni.

Keď usmeje sa slnca lúč
a krásne jaro dovábi,
ten ustelie mi do náruč
na mäkkej tráve hodvábí.
Keď západ ružou zakvitne,
ty, sláviček, ma uspávaš,
a kým spím sladko, bezcitne,
nado mnou hviezdy držia stráž.

Ó, leto, čo máš plný klín
a z neho hádžeš priehršťou,
ty aj mňa robíš bohatým
a sýtiš hrsťou najprvšou!
A keď aj slnce pripeká,
sa rozvaľujem v chládku krov,
kým roľník s kosou uteká
alebo s ťažkou motykou.

A kto vie priľnúť vášnivo,
jak Cigánka vie k šuhaju?
Zrak iskrí, jak keď kladivo
na oceľ trieska žeravú.
Ó, koľko blaha, radosti
mne život skýta z’ všetkých strán!
Nežiadam statky, hodnosti,
nech pokrm len a milú mám.

18. VI. 1913