ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V korisť padol som ja kráse,
tvojej kráse, dievčatko;
spamätávam sa však zase,
bolo to len nakrátko.

Z tvojich vrelých perí pýru
pil som s vášňou bozku mäd;
objímal som zem ja šíru,
začnúc hruď ti objímať.

Pominuli moje sny sa,
strpčila sa slasť mi v blen;
a mne smutno hlava zvísa,
keď si na to spomeniem.

V chládku révy ležal ja som,
na mňa smial sa vína zdroj
pozlátený slnca jasom,
keď ma vzbudil príchod tvoj.

Tvoj prst zmaril život kvietka,
bys’ ním sny mi zahnala,
krásna bolas’, krásna všetka;
mnes’ však život zlámala.

Sladkú šťavu zlatých hrozien
sali sme jak motýľ mäd;
do tvojich sa očú pozriem
a ty dáš sa pobozkať.

Mnoho razy som ja zdriemol
v tieni révy v záhrade,
v mojom srdci precit však bol,
teba čakal zniekade.

Mnoho razy sedeli sme
ruka v ruke, objatí,
jak sa k dubu brečtan tisne,
sprela si sa o mňa ty.

Opadali z révy listy,
schladol slnca teplý lúč,
schladla láska, spadlas’ mi ty
zo skrehnutých preč náruč’.

Prečo ľúbim ešte vždy ťa
a tak veľmi vášnivo,
jak bys’ bola môjho žitia
reťaz, spojné ohnivo?

Rád by som ťa vyrvať teraz
z duše mojej bolestnej;
pretrhne sa žitia reťaz,
ak ty budeš chýbať z nej.

A čo stojí láska moja,
keď v nej nieto ozveny,
keď sa túžby neukoja,
keď je môj cieľ zmýlený?!

Ľúbim — kto to srdcu zbráni? —
ľúbim devu potajme,
lež tá láska medzi hrami
ledva bozk si ukradne.

Dobre, že ma čosi hatí
v požívaní lásky vnád,
lebo ináč vek môj zlatý
by mi večne spŕchol snáď.

Avšak ty sa neostýchaj,
hľadaj vhodný lásky čas —
neskoro je tvoriť už máj,
jesenný keď príde mráz.

Celý svet ja ľúbim vrelo,
ľúbim ako život svoj;
a on trápi dušu, telo,
vedie so mnou večný boj.

Za pokojom sa ja zháňam,
a som našiel nepokoj,
bežal som ja k blaha stráňam,
a mrie v mukách život môj.

Sám som toho príčinou si,
sám som začal tento boj;
preto slza oko rosí,
preto tento nepokoj.

Koľko dní sme presedeli
v rozhovore premilom,
nám sa oči smiali, skveli
ako hviezdy obidvom.

Naše oči, úsmev tváre
lásku našu zrádzali,
ktorej pláli v srdciach žiare
žhavo, aj keď pomaly.

Tys’ sa dotkla môjho tela,
nebol, pravda, zločin v tom;
tys’ o moju ruku sprela
prsia v ohni vášnivom.

Čistá bola láska naša,
s ňou sme smäd si kojili
ako včielkam kvetná paša
ľaliovej na byli.

Netúžil som. Boh mi svedok,
po rozkošiach tvojich vnád,
spokojný som bol ver celkom,
keď som smel ti v kruhu stáť.

Keď bozk prvý cupol na ret,
nestrhol sa vášní zráz;
bol to bozk, čo sype na kvet
májového slnca jas.

Darmo čakám na tvoj návrat
s náruživým objemom;
darmo volám: „Deva, nahraď
bôle v bozku túženom!“

Roztopia sa snehy, sriene,
keď sa minie zimy čas,
vzprúdi sila, tá, čo drieme,
keď lúč teplý zhreje zas.

Tebe by len v chladnom mraze
srdce skrehlo naveky?
Či ti srdcom nezatrasie
môj žiaľ, moje náreky?!

Neprosím ja, neprosím už
lásku, bozky, objemy;
len ty zasa iným poslúž,
hlúpostí už dosť je mi.

Vidíš, aj ja chladný som tiež
ako vulkán zaniklý,
moje city nietiť nevieš,
na tvoj chlad už navykli.

Kto vie, či by ožil teraz
ešte dávnej lásky páľ,
keby v tvojom srdci ten mráz
hneď sa ohňom lásky stal?

Čo je sladšie, bratia moji,
od dievčiných milostí! —
Tých sa srdce stráni, bojí,
ale sa ich nesprostí.

Prečos’ dala ľúbať smelo
ňadrá láskou rozžatá,
objať, stískať biele telo,
ľúbať sladké úsťatá?!

Prečo si ma bozkávala,
prečo skoro každý deň,
keďs’ mi, deva, strhať mala
tak nanáhlo krásny sen?!

Keď som sa ja topil v slasti
ako v ohni mäkký vosk,
keď hruď tvoju bielu častý
zľúbal, zranil vášne bozk,

vravievala ty si vtedy:
„Čo si myslíš o mne, zraď,
nedržíš ma naposledy
za necudný žitia slad?“

Bozkom som dal odpoveď ja,
náruživým objemom —
srdcia cítia, srdcia vedia,
čo je v bozku nadšenom.

Chladno je von, sneh sa mece,
pod snehom sa zhýňa strom,
zhýňa sa už aj mne plece
pod nesmiernym útrapom.

Zafúkané cesty stoja
pod snehovým závejom.
Zaviata je duša moja
a z múk nieto cesty von.

Slnce jasné sliepňa smutne
za snehovým oblokom,
predsa kde-tu z chmáry kukne,
len ja večne v chmárach som.

Ticho vo mne, ticho zas je
ako v lete pred víchrom,
skoro už hrom srdcom strasie,
vzbúri desný pokoj v ňom.

Kam sa skryjem v hroznej pľušti,
kto ma schráni pred víchrom?
Každý kryt sa zo mňa zlúšti,
pre mňa nieto mieru v ňom.

Spočinúť: daj v svojom lone,
bezpečne daj usnúť v ňom,
keď múk búrka vo mne stonie
na jazere vášnivom.