ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jazero vody v hroznom spáde dolu
sa v tisíc lúčoch dúhy z výšky rúti
ta do priepastných krútňav, do výmolu
a mumle, hučí ani v bájkach žrúti;
kým utíšených bublín peny spľasnú
v zrkadle hladkom, zelenom,
by teplé slnce z neba v ňom
si zhliadlo rúče tú tvár svoju jasnú.

Nad mojou hlavou svieža zeleň listov
dráždená tknutím voľných vánkov šuští
a šuchot spája s piesňou nežnou, čistou,
čo šveholí si slávik v skvetlej húšti.
Z hlbočín pod mnou víla vychádza von
jak z hája mesiac jasavý,
keď na nebi sa objaví,
by rozžal svetlo v svete mŕtvom, tmavom.

Jej jasné oči ako hviezdy svietia
po zlatých vlasoch, čo jej telo kryjú,
po ňadrách bujných kvitne vonné kvieťa,
je lúčom slnca padlým na ľaliu.
Jaj, koľko slastí v tých jej vnadách skvetá!
Jaj, koľká rozkoš bola by
zobjímať tie jej pôvaby,
snáď ožila by s ňou mi duša zmretá!

„Poď dolu ku mne, veď tu tak je pekne,
čo máš tam? V noci mäkkom na vankúši
sen sladký tebe tisíc mátoh ruší,
keď nával krvi do hlavy ti vstrekne.
V posteli prázdnej darmo hľadáš úpne
anjela slasti, nemáš ho —
poď ďo náručia do nášho,
ach, koľkokrát nám v bozku ret vše cupne!“

Tak spieva deva v žiari perál z vody,
mne posledný lúč slnca ľúba čelo,
už moja túžba vodami sa brodí,
keď odrazu mi v hlave prísne zznelo:
„Zem šíra a znoj pracný je tvoj podiel,
slasť pravú v práci nájsť sa uč
a nezužuj že do náruč
víl krásnych svoj svet, nehľadaj v nich svoj cieľ!“

3. IV. 1891