ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyjdiže von, moja milá,
obloha sa vyjasnila,
dvojrohatý na nej mesiac
medzi hviezdy pekne bežiac,
na zem biele lúče sype,
poď von, milá, poďme k lipe!

Lipy odev kvetohustý
hrá sa s vánkom, sladko šuští.
Poď von, Lenka, poďže mi von
v pološere tomto sivom,
ty mi budeš spievať vábne,
až kým mesiac nezapadne.

Tvoj spev sladký cez oblohu
preborí sa k Pánu Bohu
a tam k piesňam anjelikov
s krásou tvojou prevelikou
pripojí sa jak brat k bratu.
Poď von stráviť dobu zlatú!

1885

Jeden bozk len, jednulinký
keby mohol ti dať,
okamžíček z polhodinky
ako by som mal rád!

Včera som ťa ostatný raz
videl, krásna vílo,
tvojej tváre jemný výraz
čo ti zakalilo?

Bôľne si sa usmiala mi,
jak bys’ riekla: „Buď zdrav!
Pobyt tvoj bol len lesk slamy,
sprav ma biednou, no sprav!“

Zbohom, vábne hory, lesy,
zbohom ostaň ty tu,
nech raj kvitne, Lenka, kde si,
tam celému svetu!

31. VIII. 1885

Tak je tak, ja nie som pre zem,
ale zem je pre mňa,
po zemi len nohou leziem,
vlasť mi výška hviezdna,
z hrúd sa vymotávam,
vzlietam ta do výše,
v lone svojom ma tam
zjav krás rozkolíše.

Len dve oči, jedny ústa
a dve krásne líčka,
ale sladkých bozkov zhusta,
chyža maličičká,
to je všetko, čo chcem
od teba ja, svete,
kým sa v tebe mocem
v môjho žitia lete.

Krajší svet si stvorím ja sám
a či skrášlim tento,
pokým v tvojej láske jasám,
ó, ty vábna Lenko!
Budem v lone tvojom
písať svoje básne,
ty mi budeš zdrojom
pre myšlienky krásne.

Ty mi budeš šepkať slová,
ja ich iba spíšem,
takto tvoja vnada schová
do nich lásky žízeň.
Každý bude cítiť
rozkoš s túhou veľkou
a ty budeš tiež žiť
s jednou každou znelkou.

27. XII. 1885

Kým v lícach ruže nosíš
a úsmev ako raj,
kým v oku láska tlie ti,
ó, daj sa bozkať, daj!

Kým plnosť hrudi a jej
oslepujúca beľ
mňa vábi jak med včelu,
ach, mne bozk poudeľ!

Kým pery šarlátové
ti trápi, žízni smäd,
poď ku mne, krásna deva,
poď, daj sa pobozkať.

1886

Všetko v prírode sa spája,
zimy chlad a leta páľ,
splýva do mesiaca mája,
keď plášť snehu pokapal.

Tma sa mieša s lúčmi svetla
a to plodí rumeň zôr.
Rosa s ľaliou sa stretla,
tak sa mieša s tvorom tvor.

Vlna vlne v ústret letí
a s ňou splynie v jedinú,
slnko ľúba pestré kvety,
súdení sa neminú.

S morom objíma sa nebo,
more s brehom zeleným,
len ja tebe vyhnem slepo,
božie súdy premením.

Len ja nechcem s tebou splynúť,
Lenka, v bozku objeme…
či sa musíme snáď minúť,
či sa ešte nájdeme?

7. III. 1886

Len primkni k mojim ňadrám
ľad svojich ňadier
a z tohto žiaru, Lenka,
páľ lásky naber.

Sem pritkni svoje pery, sem,
sem k mojim vrelo,
by tvoje srdce láskou
tiež zahorelo.

Var z môjho čela zotri
ty rúčkou milou
a z pahrieb môjho srdca
lúč lásky vylov.

Splyň so mnou v jedno telo
jak s teplom svetlo,
by vrelej lásky jaro
nám obom skvetlo.

8. V. 1886

Keď vezmeš do rúk moje piesne,
tie búrnych vášní výbuchy,
ach, aký cit ti v srdci skriesne,
ach, aký, vravte, predtuchy?!

Len tebe žilo srdce moje
jak v riase kvietka sladký mäd,
čo čaká bzučných včeliek roje,
by prišli ho už pozberať.

A predsa medzi nami stoja
les, rieka, bohov strašný súd,
a márna čelom kropaj znoja
prekážky tieto pretrhnúť.

Och, keby pri čítaní piesní
ti láskou srdce zovrelo
a splnila si mi raz tie sny,
čo srdce túži prevrelo!

Ó, keby zmizli rieka, les, súd
a z tvojich úst sa skĺzlo „hej,
čuj, biedny mladík, nič ty nesmúť,
spi sladko hrudi na mojej!“

Hneď bude zo mňa sypký popol,
tak zhorím v lásky plameni,
jak zúrny vulkán, už som dopol
na plané trosky spálený.

Ó, čítaj, Lenka, moje prosby
a aspoň súcit v srdci maj
a potom moju lutnu rozbi
a obráť v peklo krásny taj.

Keď pôda prežrie moje údy,
ja v spevoch budem večne žiť
a potom osud všetko skrúti —
ty musíš so mnou večne byť.

31. V. 1886

Čo ma viaže k mistríkovskej dedine?
Ty ma viažeš, švárne dievča, jedine;
pri mesiačiku sa ja túlam dedinou,
švárne dievča, perla dievčat, vyjdi von!

Nič to zato, že je na mne panský kroj,
preto, Lenka, môžem byť ja niekdy tvoj,
poďže, Lenka, duša moja, trošička,
nech ťa bozkám na červené na líčka.

Jasná hviezda padla z neba doluka,
moja milá von oblôčkom vykúka
Poďže, milá, duša moja, poďže von,
dávno ťa už čaká milý pod oknom.

1. VII. 1887

Dievča krásne, krásny anjel,
počujže ma ešte raz!
Ach, jak rád by som ti vravel,
že si anjel rajských krás.

Ako mi vše ústa smädné
cupnúť chceli na tvoje —
na ružu tak motýľ sadne,
keď v nej manny mnoho je.

Nikdy som ťa nepobozkal,
neprivinul na srdce.
Nieže by sme boli zo skál,
ó, nie preto naskrze.

Stud jak anjel prísno bráni
v ruke s mečom ohnivým
preskočiť prah rajskej brány,
vystaviť sa zlosti vín.

Žiadne dievča nezvedelo,
že ho ľúbim, z mojich úst —
tebe prvej poviem vrelo:
milujem ťa, ak chceš, skús!

Skús, že môj cit nie je mĺkvy,
že on s časom nehynie,
lásky ohne vo mne vzbĺkli
a nie plameň slamy, nie.

Viem, že povždy neblažený
budem, dievča, pre teba,
bo bez teba blaha neni —
a mne ani netreba.

A len predsa milujem ťa,
krásny anjel, život môj,
a budem ťa ľúbiť, Lenka,
až kým príde smrti boj.

22. VIII. 1887

Pri tom liesku v záhradôčke biely dom,
krásne dievča, sivý holub, býva v ňom,
krásne, jakby bolo z oka vypadlo,
krásna Lenka, rajskej krásy zrkadlo.

Poďže semka, krásna Lenka, poďže sem!
Len ti šiju snehobielu obejmem,
len ti pyštek z ruží pier raz poľúbim
a ty mihneš na mňa okom holubím.

Tvoje oči sú dve čisté jazerá,
kým sa do nich moja duša pozerá,
slasti ruže v mojom srdci vypučia,
lásky ohňom horia moje náručia.

Už sa mrká, krásne dievča, zbohom buď,
odhaľ blúzku, nech ti bozkám bielu hruď;
keď tá blysne, zase bude biely deň
a ja domov za bieleho dňa prídem.

1887

Pozberali sladké hrozná,
už i lístie žltne po ňom,
k nám sa blíži zima hrozná,
ide Martin s bielym koňom.

Zase leto uletelo,
nezažil som jeho vnady.
Nechápal som — sprostý geľo,
Lenka, že sa máme radi.

Ďaleko ja budem v zime
milovanej od dediny,
akože sa dotúžime,
Lenka, poklad môj jediný!

Ja píšem často piesne o tebe,
bo nevýslovne, Lenka, žiadam
ja, aby v celej tvojej velebe
ťa aj svet poznal, nie len ja sám.

Veď ruže púčok kvitne pre ľudí,
veď krásny cieľ je rozkoš slasti,
nech teda v iných takže prebudí
páľ lásky, zázrak rajských krás ti.

A nech svet vidí veľkosť obety,
čo som ja zložil v zaprení seba,
ó, Lenka krásna, šťastná buďže ty
jak tvoj brat, anjel z neba.

18. VIII. 1888

Keď slávik z úsťat ruže červenej
piť bude ráno rosy krupaje
a jeho spev ti ako ľahký vej
na krídlach vône ľalíj doveje:
v ňom počuj moje lkanie,
z úst mojich ten dych vanie,
z úst mojich povzdych vrelý…
Och, mysli o mne,
bár hrozná diaľ nás delí,
veď duch je všade nevidomne!

1888

Hoj, darmo hľadíš do očú mi
tak nežne prenikave!
Hoj, darmo ku mne túliš sa
a pýtaš v sladkej vrave:
„Ó, pravda, už hneď tvojou budem“ —
mne hlava „áno“ nekynie,
len z pŕs sa dvíha povzdych
„Nikdy nie!“

Ach, darmo plačeš žalostive,
ach, darmo ručičkami
ty zalamuješ zničená
i krásne ústočká mi
nadarmo vravia: „Či ma ľúbiš?“ —
mne hlava „áno“ nekynie,
len z pŕs sa dvíha povzdych
„Nikdy nie!“

Ó, darmo ležíš v lone mi
odpoly mŕtva, neme,
ó, darmo pera ružová
v kŕčovom bôli stenie:
„Zabudni teda večne na mňa!“ —
mne „áno“ hlava nekynie,
len z pŕs sa dvíha povzdych
„Nikdy nie!“

Ó, darmo prosíš, aby som
rozdrúzgal „kliatby putá“,
čo teba objímavšia vše
mne ruka včuľ je skutá:
„Ó, sprav to, sprav nás oboch šťastných!“ —
mne „áno“ hlava nekynie,
len z pŕs sa dvíha povzdych
„Nikdy nie!“

31. VIII. 1889

Ty veštíš večný život spevom,
čo v mojom srdci sa vše budia?
Čo hneď by boli aj ľvím revom,
neujdú sudbe zahynutia.

Ja nechcem leskot večných zvestí,
ja nechcem slávu šírej zeme,
v náručie sa ti môj duch zmestí,
tam chce sať sladká rozkoš neme.

Nač mojim piesňam život večný,
či dá to srdcu slasti, blaha,
keď zmiera túžbou, bôľom, pečmi
o teba, duša moja drahá.

Keď nemo v tajnom vytržení
ja tebe na tvár krásnu hľadím,
mne v srdci lásky vír sa pení
a oheň blčí telom mladým.

Stíš bozkom srdca vlnobitia
jak more, keď naň lejú olej.
Has plamy vášne, keď sa chytia,
objemom výbuch búrny zdolej!

Veď každý žije, cíti sebe,
hoc aj by dral sa kvôli iným
a v srdci nosí peklo, nebe.
Tvor v srdci nebo — peklo vyním!

1890

Keď ruža voňavá v záhrade kvitla,
keď slávik klokotal milo;
mne vtedy blaženstva hviezdička svitla,
mne vtedy nebo sa otvorilo.

Ty si mi kropila kvetinky vonné
v priezračnom súmraku milo;
ty si mi sedela zľakaná v lone
a srdce prudšie ti vtedy bilo.

Mráz zráňal motýle, opŕchli kvety,
preč ušli lastovíc roje;
ďaleko ulietlo, dievča, si mne ty
a plače za tebou srdce moje.

27. II. 1895

Spíš, milá moja, spíš?
Sen večný pritlačil ti zrak,
ó, jak je strašná táto tíš,
len v čiernom pekle snáď je tak.

Jak som ťa ľúbil ja,
jak mrelo srdce za tebou,
včuľ piesne zakvília,
jak zneli tvojou velebou.

Pád hrozný! Zvädol kvet
v najplnšom svojom rozkvete;
Ó, Bože, čo ma biješ hneď,
keď scitne srdce omdleté.

2. XI. 1895

Ach, komuže sa teraz zdôverím
v tom svojom hroznom nešťastí,
pre ktoré duša tak mi boľastí,
tak kvíli hlasom nesmelým.
Roň slzy, nebe,
vzdychajte, lesy,
ó, milá, kde si?
žiadam sa k tebe.

Tou krvou srdca kúpil by ťa bol,
budúcnosť krásnu chcel som stvoriť ti;
vo večnej jari, v sviežej pažiti
bol by ti blaha žitia strom kvitol.
Roň slzy, nebe,
vzdychajte, lesy,
ó, milá, kde si?
žiadam sa k tebe.

2. XI. 1895

Nie je to pravda, ľudia čo pletú,
že vraj mi niesli milú umretú
ku hrobitovu —
ona mi žije, žije veruže,
ešte jej kvitnú v líčkach dve ruže
a ja ju uvidím znovu.

Kvitnite, ruže, pučte, ľalie,
nechže sa kvietkov more rozvije
v zelenej tráve;
doleť sem, doleť z juhu, sláviku,
oznámiť chcem ti radosť velikú,
ktorú som teraz čul práve.

Holuby sivé, požičajte mi
krídla, by vzlietol hore od zemi,
k milej ma neste!
Z povetria budem volať hlasite:
„Ľudkovia boží, sem sa pozrite,
k milej som teraz na ceste!“

9. XII. 1895