Zakázané sny
Autor: Tichomír Milkin
Digitalizátori: Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová
Ja som spieval rozžialený,
môj spev bol len vzdychanie:
„Na tom svete nikde neni
potešenia pre mňa, nie!
Moja milá neverná je,
nevernou mi ostala.“
Nad týmito žalospevmi
ty si sa mi usmiala.
Na seba si ukázala,
žes’ to ty tou nevernou,
čos’ ma zradne zanechala
v rumoch mojich krásnych snov.
Kedy skvitne fialôčka,
konvalinka, ruže ker;
či sa toho môj duch dočká?
Ťažko to už čakám ver.
Keď si slávik zaklokoce
v jazmínovom krúžičku,
my s ním, deva, jasné noce
presedíme potíšku.
tvoje pery ruže puk;
tvoje bozky zničia nudu,
zhoja rany dávnych múk.
Musíme byť opatrní,
aspoň mňa vždy strasie strach,
nad nami že osud zhrmí
a nás zdrúzga v rozkošiach.
Nech nik nevie, že sa radi,
že sa radi vidíme;
ľudia zlí sú ako hady,
škodiť chcejú jedine.
Lepšie je ver hasiť smädy,
lepšie, deva, pomaly,
než prúd chlípať tak bez vady,
keď nás vody zaliali.
Už je jaro predo dvermi,
fialka už prekvitá
a už o deň, o dva, ver mi,
Bude ruža bude kvitnúť
bude v našej záhrade,
či zas budeš zdobiť mi hruď
ňou vše v sladkej nálade?
Či ma prídeš budiť vo sne
zase ako dakedy,
či dáš chutnať premilostné
tvojich úsťat jahody?
Vykorisťme, duša moja,
slasti chvíľku kratučkú,
nech sa ústa s ústy spoja,
skloň sa mi sem na rúčku.
K všetkému si privolila,
tisla si sa ku mne tiež
a mnes’ riekla, deva milá:
„Nikomu to nepovieš!“
Nikomu to nevyzradím,
veď by zradil sám seba.
Ach, a duša pre slasť mladým
rada ujde do neba.
Už sme navždy rozlúčení,
krásna deva, život môj,
a náš osud nepremení
ani bôľnych slzí roj.
Zanevrelas’ bola predtým
na mňa, lež keď čulas’ zvesť,
že už od vás preč odletím,
nemohlas’ to bez sĺz zniesť.
Ako si sa tisla ku mne,
ako si sa dala zvrieť,
ľúbala si prelakomne
mojich úst už bledý ret!
Zo záhrady medzi kvieťa
vábiš, deva, mňa ty preč;
ako ti len oči svietia,
jak sa trasie zmäklá reč!
Ako vábi vtáča vtáča,
ako motýľ motýľa;
za tebou mi noha kráča,
Ale vypiť slasť až na dno
nemali sme odvahy.
A to ani nie je radno —
boli by sme neblahí.
* * *
Nuž zbohom, drahá! ja už musím od vás,
ja musím teba navždy opustiť,
za teba majúc v mysli len tvoj obraz,
za sladkú rozkoš — trpkej straty cit.
Ach, koľko razy v slastnom vytržení
som opojil sa vrelou krásou vnád,
som pozabudol, že som neblažený
a neresť žitia zas som znášal rád.
Och, že ťa musím nechať beznádejne
a takto stratiť krásnych slastí kráž,
poď, naposledy v objeme sa chvejme
ty naposledy včuľ ma pobozkáš.
1890 — 1891
