ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Elena. Predošlá.

ELENA (vstúpi vážne): Čože je, Baruška? Čo sa ti stalo, keď robíš taký krik ako by si sa s niekým vadila?

BARUŠA (nahnevane): Však sa i vadím, i sa jedujem, že div od jedu sa nepominiem.

ELENA (zadivene): Ale s kým? Na koho? (Obzerá sa.) Veď tu nemáš nikoho.

BARUŠA: Teraz viem, že nemám, ale som mala.

ELENA (zvedave): Koho?

BARUŠA: Pána — nášho pána.

ELENA: A na toho si sa tak rozsŕdila?

BARUŠA (nevrle): Naňho veru, naňho, a to z celej duše.

ELENA: Ale čože ste už zas mali spolu? Ja neviem, že vy takto jeden na druhého nemôžete navyknúť. A môj muž je dobrý človek. (Sadne si a prezerá knižku.)

BARUŠA (pre seba): Aha, dobrý!

ELENA (pokračuje): Taký statočný človek.

BARUŠA (pre seba): Aha, veru statočný!

ELENA: Dušu, srdce by rozdelil s človekom!

BARUŠA (stranou): Aha, rozdelil! Však ho on všetko iným podelí, a tebe ostane z koláča diera!

ELENA: Ach, Baruška, ty ani nevieš, ako vrele ho milujem.

BARUŠA (ironicky): No, on veru i zasluhuje tej vrelej lásky!

ELENA (pokračuje): Celý deň len naňho myslím a celú Božiu noc sníva sa mi len o ňom.

BARUŠA (ironicky): Však i jemu sa sníva, ale (stranou) o iných.

ELENA (s nadšením): Každý tlkot môjho srdca patrí jemu a celou mojou dušou vládne len on — on jediný!

BARUŠA (hodí prachovku): Ale už to ani len počúvať nemôžem, také daromné reči! Veď bolo by to, bolo, keby i on tak smýšľal. Ale on — (Zamlčí sa.) Darmo hovoriť. Však som ja dobre vedela, čo v ňom trčí. (Významne.) Mňa veru neoklame. Ale (utiera si oči zásterou) to majú len starý pán na svedomí. (Plače.) Takúto hanbu a potupu celej famílii!

ELENA (vstane zadivená): Pre Boha! Čo to táraš?

BARUŠA: Netáram nič; ja hovorím pravdu. On je sveták naničhodný — potmehúdol — falošník — nehoden svojej dobrej ženy, ktorú klame. (Plače.) Takáto hanba a potupa pre celú famíliu!

ELENA (náružive): Baruša! Spamätaj sa v svojej zlosti. On je mojím mužom a pánom domu, a ty len jeho slúžka. Akože sa teda opovažuješ niečo takého o ňom tárať, takú lož vymyslieť? To ti nedovolím!

BARUŠA: To je nie lož. Starú Barušu ešte neopúšťajú sily, že by nepočula a nevidela, čo sa v dome robí.

ELENA (zvedave): Nuž a čože sa robí, hovor! Netráp ma.

BARUŠA: Čo sa robí, zle sa robí. Náš milý pán sa kamaráti s ľuďmi čudnými, s ľahtikármi, kadejakými pobehajmi. I dnes ráno bol tu jeden taký vtáčik. Že bol poriadny človek, bolo už z toho poznať, že si ani len nôh neutrel, keď vošiel, a tu kúril, že bolo dymu ani v kasárni.

ELENA: Nuž a čo tu hľadal?

BARUŠA: Čo hľadal? Pokušenie — hriech. Spomínal pánovi akúsi osobu a pýtal pre ňu podporu.

ELENA: Nuž a pán —

BARUŠA (ide k písaciemu stolíku, vytiahne lístok): Tu je ten dobrý, tu je ten statočný človek. (Plače.) Takáto hanba a potupa pre celú famíliu!

ELENA (vytrhne jej list z ruky): Ukáž! (Dychtive číta.) Pripojene posielam 100 korún, slovom sto korún, ako podporu našej drahej Ľudke, privolávajúc jej srdečne: „Mnoho zdaru!“ Už som temer rok ženatý, ale zato som nezabudol a zabudnúť nemôžem na Ľudku našu. Veď ona bola a je ideálom našich snáh. Ja chcem, chcem i naďalej plniť oproti nej svoje sväté povinnosti, ku ktorým ma viaže mužská česť a prísaha, a zotrvám jej do smrti verným priateľom. Dr. Miloš Ivanov.

BARUŠA (krúti hlavou): Škandál na tomto svete!

ELENA (pustí list na stôl): Bože, buď mi milostivý! Ja nešťastná žena! (Plače.)

BARUŠA: To je tak: kto mužovi verí, ten už najlepšie pochodí!

ELENA (zúfale): Baruška, keby som tak mohla umrieť! To by bolo najväčšie šťastie pre mňa nešťastná, úbohú ženu! (Plače.)

BARUŠA: Ach, ba! Ešteže čo! To by sa veru vyplatilo. Však stará pani spravia poriadok!

ELENA (bôľne): Ach, mamička moja drahá, keby si ty vedela!

BARUŠA (vpadne jej do reči): Oj, vie už, vie. Však som ja hneď po žemliarovi poslala „depešu“, a čo chvíľa budú už tu.

ELENA (lichotive Baruši): Baruška moja, ty si hodnejšia od zlata! Keby som teba nemala, čo by som si len počala v mojom žiali a trápení! (Utiera si oči.)

BARUŠA: No len, no! (Hladká Elenu.) Len neplačme. Škoda by bolo našich krásnych očú, kúpať ich v horkých slzách. Nič to neškodí, že sme mu došly na špiky. Veď už s ním nebolo možno vydržať. Teraz skrotne! (Škodoradostne.) Od dnešného dňa my rozkazujeme v dome, a nie on. Však on skrotne. I musí, a keď nie, nuž dáme mu každú chvíľu malú porciu toho pod nos ovoňať.

ELENA: Ach, ale to len predsa bolí! (Tisne ruku k srdcu.)

BARUŠA: No len, no! Však sa to zahojí. (Stranou.) Jeho bude ešte ináč bolieť, nech len stará pani príde. (Elene.) Len sa pekne-krásne upokojme. Ja idem do kuchyne pripraviť obed, lebo čo chvíľa sú tu naši čakaní hostia.

ELENA: Choď, len choď. Mne samota uľaví. (Chodí zamyslená hore-dolu.)

BARUŠA (odchádzajúc): Len aby stará pani prišla, však mu my dáme! (Smeje sa.) Ha-ha-ha, uvidíme, kto má pravdu, či on a či stará Bara! Škandál! Takáto hanba a potupa pre celú famíliu!