ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ivan. Predošlý.

IVAN (vstúpi prostriedkom v cestovnom plášti, s paličkou v ruke): Servus, amice!

MILOŠ (beží mu v ústrety — radostne): Servus, Ivan! Ale si to ty? (Objíma ho srdečne.)

IVAN: Ja veru, ja, ako vidíš, s telom i dušou. Boh ťa pozdrav!

MILOŠ: Vitaj, brat môj, vitaj! Veru by som skoro vlastným očiam neveril, že si to ty. Kde si sa tu, prosím ťa, vzal? To je veru radostné prekrapenie. (Objíma ho znovu.)

IVAN: Veru, veru, po toľkých rokoch sme sa konečne zasa šťastne sišli.

MILOŠ: No, nechže sa ti páči — odlož (berie mu z rúk klobúk a paličku) a sadni si. (Podá mu stoličku.)

IVAN: Ďakujem. (Odloží stoličku.) Nasedel som sa dosť na železnici. (Stane proti Milošovi, položí mu ruku na plece a hľadí mu dôverne do očú.) Nuž a akože sa máš, kamarát, pod feruľou tej siedmej sviatosti — čo?

MILOŠ: No, ďakujem, dobre. A ty si ešte vždy svobodný ani ten vták?

IVAN: Áno, to vieš, že kto sa raz opáli, ten sa ohňa bojí. Vieš dobre, braček, ako som obstál s mojou prvou láskou. Čo som pretrpel, a všetko márne!

MILOŠ: A čo je ozaj s tvojím ideálom?

IVAN (smutne): To, čo bolo — ako som ti bol písal: zmizla bez stopy, zanechajúc môjmu rozorvanému srdcu večný bôľ a žiaľ.

MILOŠ: Nepodarilo sa ti vypátrať, kde je, čo je?

IVAN: Podnes nič. Písal som na všetky štyri strany sveta, ale nedostal som odnikiaľ odvety. Konečne prichádzaly listy nazpäť s poznámkou, že sa neprijímajú. Ja som zúril, zúfal, ale všetko márne.

MILOŠ: Srdečne ťa ľutujem.

IVAN: Čas bolí, čas hojí. Konečne som sa utíšil a postavil som si za heslo života: „Miluj Boha, národ a vlasť; chráň sa ženy!“ (Pozre, akoby náhodou, na stolík). Ach, ako vidím, ty spisuješ? Sláva!

MILOŠ: Len tu i tu v prázdnych hodinách, ktoré mi môj stav pre vlastnú moju zábavu povoľuje. Ale dnes sa mi veľmi zle darí, už tretí hárok som pokazil. A práve, ako si prišiel, hromžil som nemilosrdne na staré baby, rozmýšľajúc, či i tento druh ľudí Pán Boh stvoril?

IVAN (sa smeje): Ha-ha-ha! akýže súvis majú staré baby s tvojím spisovateľstvom?

MILOŠ: Taký, že len stará baba je tomu na príčine, že sa mi dnes tak zle darí. (Prejde nahnevane hore-dolu.)

IVAN: Tomu ja nerozumiem. A prečo práve stará baba?

MILOŠ: Preto, že ledva sa človek ráno prebudí, prvé, čo vidí, je stará baba, a potom už máš nezdar a mrcha vôľu na celý Boží deň.

IVAN (zadivene): Ako to myslíš? Veď tvoja pani, podľa podobizne, je cele mladá dáma, pravý anjel!

MILOŠ: Áno, máš pravdu, ona je pravý anjel, strežený starým Cerberom, ktorý ruší mier a spokojnosť v našej domácnosti, ktorý ničí naše šťastie a blaho.

IVAN: Nerozumiem ťa, brat môj. Či azda máš v dome — Pán Boh s nami a zlé preč! — (obzerá sa, tajomne) testinú?

MILOŠ: Čože testiná, to je inteligentná osoba, s tou by sa ešte len dalo existovať, ale tu je omnoho horšie indivíduum.

IVAN: Nuž a?

MILOŠ: To je slúžka, kamarát môj drahý, — slúžka stará, umrmľaná baba, a to azda len dostačí! (Chodí nahnevane hore-dolu.)

IVAN (smeje sa): Ha-ha-ha, slúžka? A v tom si nevieš pomôcť? Vyplať a zažeň ledačo, a bude dobre.

MILOŠ: Áno, keby sa to dalo tak ľahko vykonať, ako sa to povie; ale ono to nejde, naskrze nie.

IVAN: Že nie!? Nuž a prečo? (Tajomne.) Či azda nejaký priestupok z predošlých čias? (Obzerá sa, tichšie.) Či nejaký veselý žartík za svobodna bráni ti konať energicky?

MILOŠ: Ach, ešteže čo! Ako si len môžeš niečo takého myslieť?

IVAN: Čo teda viaže tú slúžku k vášmu domu?

MILOŠ: (rozpráva): Vec je takto: Táto stará baba vypestovala moju testinú, a preto jej ju matka dala ako prídavok do vena. Neskôr varovala zasa moju ženu, a testiná zo samej vďaky za dobre vykonanú službu priložila starú babu inventárne do výbavy mojej žienke.

IVAN (vpadne mu do reči): Ako nádejnú varovkyňu zasa pre vaše deti?

MILOŠ: Ba ako inventár rodiny Lazarovičovskej, ktorého sa pozbaviť nemožno, lebo žena moja ľne k nej s úctou a láskou detinskou, pokladá ju viac za rodinnú relikviu, nežli za slúžku.

IVAN: Teda starý rodinný inventár, ktorý z piety prechádza s matky na dcéru. No, nezávidím ti, kamarát! Taký starý ošúchaný „šifonér“ býva dosť nepríležitým náradím domácnosti mladomanželov.

MILOŠ (podráždene): Je to, vidíš, pravý hriech domu. Je to mrákava, ktorá zatemňuje žiaru prekvitajúceho nášho šťastia a spokojnosti. Je to diabol v raji manželskom. (Chodí nahnevane.)

IVAN (krúti hlavou): Hm-hm, nuž a či ozaj niet pomoci?

MILOŠ (krčí ramenami): Ja aspoň neviem, a takto existovať je do zblaznenia. Ona ti vrčí od rána do večera, execíruje nás podľa svojej ľubovôle. A najviac má so mnou roboty. Raz sa jej pozdáva, že som si vraj vonku dostatočne topánky nepoobtieral, a tu chodí všade za mnou s handrou v ruke, utierajúc na dlážke moje stopy. Druhý raz sa jej zas pozdáva, že mnoho kúrim, od čoho vraj záclony zachodia.

IVAN (sa smeje): Ha-ha-ha, no to je ozaj do popuku!

MILOŠ (pokračuje): Ale ja nemôžem ani vypočítať, koľko protivne mám.

IVAN: Ja by som sa predsa len sprostil takej pliagy.

MILOŠ: Nuž a ako? Poraď.

IVAN: Vydaj ju.

MILOŠ (rozosmeje sa): Ha-ha-ha! No, to je rada!

IVAN: Nuž a či nie dobrá?

MILOŠ: Prosím ťa, kamarát, či sa ozaj nazdávaš, že by sa ešte i v devätnástom storočí mohol najsť taký blázon, ktorý by ju za ženu pojal? To ja netrúfam.

IVAN: Hovorí sa, že na každé vrece nájde sa i záplata, a „de gustibus non est disputandum“.

MILOŠ: No, ja by som si to nevzal na svedomie, že by som ju niekomu odporúčal, ani svojmu najúhlavnejšiemu nepriateľovi. Konečne nechajme to na vôľu Božiu a tešme sa blahou nádejou, že všetko trvá len do času.

IVAN: Pravdu máš!

MILOŠ: Poshovárajme sa radšej o tých našich dobrých, starodávnych časoch. Nech sa ti páči, sadni si! (Podáva mu stoličku.)

IVAN: Ďakujem! (Sadne si.) Veru, veru tak sa to minulo!

MILOŠ: A po malej chvíli minieme sa i my. (Núka Ivana papiroskami.) Nezapáliš si?

IVAN: Ďakujem. (Vezme a zapáli si.)

MILOŠ: Teraz ti predovšetkým musím moju žienku predstaviť, aby si sa presvedčil, že je pravý anjel. (Odchádza vľavo.)

IVAN (zadrží ho): Odpusť, brat môj, teraz ešte nie. Akýže dojem urobím na tú nežnú bytnosť v tomto svojom cestovnom habite? Ak dovolíš, urobím po tieto dni zvláštnu poklonu tvojej panej.

MILOŠ (vráti sa): Prosím, bude nás tešiť. (Zapáli si papirosku)