ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Baruša. Predošlí.

BARUŠA (nesie ešte plno batožiny, koľko len môže uniesť): Vozy sú už tu! (Odloží batožinu, zbadá Miloša.) Aha, už sedí vrabec v pasci!

MILOŠ (obzerá batožinu): Čo to znamená? (Baruši.) Čože to snášaš?

BARUŠA (hodí plecom a odvráti sa).

MILOŠ: No, tomuto nerozumiem. (Stane v stred javišťa, pozerá skúmave s jedného na druhého.) Prosím vás, ľudia drahí, čo sa vám robí? Povedzte mi, čo je? Čo máte proti mne?

KAROLÍNA (stane proti nemu, jednu ruku opre o pás, druhou opiera sa o stôl a pohrdlive meria Miloša): Pán zať robí sa cele nevinným. Ako by nemal na svedomí tajných hriechov.

MILOŠ (zadivene): Aké tajné hriechy? Nerozumiem.

BARUŠA (pre seba): Aký svätý! Nevídali!

KAROLÍNA (pikantne): Ťažko verejne porozumieť tomu, čo sa verejnosti bojí. Ale načo sa pretvárať? Už je pozde. Šťastnou náhodou a prozreteľnosťou Božou odokrytá je tajnosť vášho románu, pane. To by sme si veru neboli mysleli. Preto sme sa tak zdesili. Už to viete; punktum!

BARUŠA (tiež tak): Škandál a potupa pre celú famíliu. Punktum!

MILOŠ (zadivene): Môj román, nad ktorým ste sa zdesili? Nechápem veru. Neprežil som nijakého románu v svojom živote.

KAROLÍNA (pichľavo): Tak sa zdá, že pán zať je pravým umelcom v pretvárke. S tou samou líčenou zbožnosťou, ako tají svoje poklesky teraz, vyznával pred rokom lásku našej jedinej dcére a prisahal sa, že ona jediná je kráľovnou jeho srdca a zostane ňou až do smrti. No, teraz sme sa presvedčili, že tie slová boly podvod, klam a faloš.

ELENA (zúfale): Ja nešťastná žena!

LAZAROVIČ (Elene): Ne — neplač, Elenka moja. Ne-ne-plač!

MILOŠ: Ako vidím, nejaká podlá klebeta pobúrila vás proti mne.

ELENA: Oj, keby to bola klebeta! (Plače.)

KAROLÍNA: Klebetám by človek neveril, keby nemal zrejmých dôkazov v rukách. Ale našli sme list na jednu dámu, ktorá má iste väčšie nároky na vás, nežli —

ELENA (vpadne jej do reči): Tvoja pred Bohom sprisahaná nešťastná žena.

MILOŠ: Aký list? Akej dáme? Ja som nijakej dáme nepísal.

BARUŠA (rázne): Písal! Videla som na vlastné oči, a posielal jej peniaze, a sľuboval, že ju neopustí. To som počula na vlastné uši. Škandál, posmech pre celú famíliu!

MILOŠ (opovržlive meria Barušu): Tak teda už viem, zkade vietor duje. Nejaká hlúpa intriga tejto jedovatej zmije. V tomto prípade som prihrdý ospravedlňovať sa. (Berie klobúk a palicu.)

ELENA (podráždene, Milošovi): Choď len, choď! Ty pôjdeš vľavo, my pôjdeme vpravo, aby sa cesty naše nikdy viac nesišly. Ale vezmi so sebou i to, čo nás na veky rozviedlo, zničilo. (Podá mu list na Ľudku.) Tu je ten list, i s peniazmi. (Hodí ho opovržlive.)

KAROLÍNA: To je ten pravý dôkaz. Čierno na bielom. Punktum!

BARUŠA: Však písmo nepustí.

LAZAROVIČ (chodí hore-dolu, krúti povážlive hlavou): Ach — ach — ach!

MILOŠ (zodvihne list, pozre naň a hlasite sa rozosmeje): Ha-ha-ha! A toto vás pobúrilo?

KAROLÍNA (pichľavo): A toho nie dosť?

ELENA: Aby človeku srdce puklo!

BARUŠA: Škandál pre celú famíliu!

MILOŠ: Nuž veď ten list nie je dáme, ako ste sa mýlne domnievali, ale dobročinnému spolku „Ľudmila“. Tento spolok sme my ešte ako študenti v našom hlavnom meste založili a podnes zdarne účinkuje. Zaviazali sme sa každoročne hmotnou podporou prispievať. A keďže som posledné roky nič nedal na túto podporu, posielam teraz razom sto korún.

KAROLÍNA: Podarilo sa vám to, pán zať, obrátiť strašnú vec na nevinný spolok, a my by sme vám uverili veľmi vďačne, keby tu nebol ešte i druhý dokument, dokument živý!

ELENA: Ktorý vie hovoriť a svedčí proti tebe.

BARUŠA (sa zhrozí): Ešte i čosi živého? Ameň, celá Sodoma a Gomora!

LAZAROVIČ (Milošovi): Ta — tak, pán zať.

MILOŠ: Ja vám nerozumiem. Aký dôkaz?

ELENA (pichľavo): Dáma, elegantná dáma, ktorá na vrchovom koni chodí za svojím miláčkom, ktorej si ty, prvej než mne lásku, vernosť prisahal, a tak má ona prioritou právo na teba. (Ide k dverám, kde je Ľudmila; otvorí a volá.) Prosím, nech sa páči. Už vás čaká.

BARUŠA (pre seba): Ameň — už ho majú!