Diabol v raji manželskom

Elena, Lazarovič, Karolína.

LAZAROVIČ (vedie Elenu, ktorá, je v tmavých šatách): No-no-no, už je do-do-dobre!

KAROLÍNA: Chvála Pánu Bohu! Aké si mi bledé, úbohé dieťa! (Hladká Elenu.) Sadni si. (Podá jej stoličku.)

ELENA: Ďakujem, mama. Už mi je dobre, keď som sa ti mohla vyžalovať. Dobre, že ste prišli.

KAROLÍNA: Dobre, veru dobre; sama som rada. Aspoň urobím poriadok, dieťa moje.

ELENA: Aký poriadok, mamička?

KAROLÍNA: Veľmi dobrý, dieťa moje. Ty pôjdeš domov — domov s nami. (Rázne.) Punktum!

ELENA (naivne): I Miloš, mamička?

KAROLÍNA (trhne sebou): Na, tu máš! Čo sa ti robí? Ešteže čo! Ten musí byť potrestaný za svoju nevernosť. Nech sa potrápi, alebo nech si vezme svoju Ľudku, a je po paráde. Punktum!

ELENA (rozmýšľa): Ale — ja myslím, že by sme mali predsa jeho vziať na otázku — s ním prvej hovoriť.

LAZAROVIČ: Ta-ta-tak je.

KAROLÍNA (nahnevane): A prečo?

ELENA (zdráhave): A ak by predsa len nebol vinný?

KAROLÍNA (zloste sa rozosmeje): Ha-ha-ha, moja milá nevinnosť! A ten list? A tá stovka? A tá dáma v dome, čo ho čaká? (Ukazuje v stranu, kde je Ľudmila skrytá.) To je čo? To je nevinnosť? Krásna nevinnosť!

ELENA (smutne): Ach, pravdu máš, tá dáma — tá dáma…

LAZAROVIČ: A-a-ale, to môže byť jeho se-se-sestra.

KAROLÍNA (pohrdlive): Aha, sestra! Pekná sestra! Veď vy mužovia ste všetci rovnakí: jeden ako druhý, ako by vás z jedného kusa ušil.

LAZAROVIČ (v komickom zadivení): A-a-ale, Ka-Karolínka!

KAROLÍNA: Kakaka, nekakaka, už som povedala. Elenka pôjde domov. Baruša najme dva vozy: jeden pre batožinu, druhý pre nás, a je po paráde — punktum!