ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ivan. Predošlá.

IVAN (v salónnom obleku, vstúpi prostriedkom): Odpusť, prosím ťa, ale ešte len slovíčko. (Zbadá Barušu — obzerá sa prekvapene.) Ach, pardon! (Stranou.) To je iste ten starý šarkan. No, nič to, aspoň sa poznáme.

BARUŠA (prísne a nevrle): No, čože, je tu krčma a či nejaká kasáreň? K nám keď príde poriadny človek, nuž najprv klope, a kto nemá toľko móresu, môže za dvermi ostať, kým sa mu otvorí.

IVAN (smeje sa — stranou): Ha-ha-ha! Krásne privítanie. No, počkaj len, ty stará harmonika, však sa vyrovnáme. (Nahlas.) Ráčte, prosím, láskave prepáčiť, však ja to napravím. (Ide za dvere a silne klope.)

BARUŠA (zdesene): Ameň, ten človek sa blaznie!

IVAN (vstrčí hlavu): No? U nás keď kto vonku klope, tak ten, čo je vnútri, povie pekne, hlasne: „Voľno!“. A keď je ten vnútri natoľko hlúpy, že nevie ani len toľko móresu, nuž vtedy človek celkom svobodne vstúpi (vojde do izby) a pomyslí si o ňom, že iste pochádza ten pán alebo (významne ukáže na Barušu) pani z tej dediny, čo to tam rozum na rífy merajú a móres na holby predávajú.

BARUŠA (zlostne): Čo? Ach, táto drzosť! (K obecenstvu, opovržlive pozerajúc na Ivana.) No, to je iste z tej samej dieže postruheň, čo tu i ten ráno bol. Krásna čeliadka! Ba čo zas tento chce? Iste zas od druhej dámy posolstvo. (Ivanovi.) No, čože je? Čo chceme a koho hľadáme?

IVAN (komicky sa ukloní): Moja úcta! Mám azda šťastie s domácou paňou? (Stranou.) Zalichotím jej.

BARUŠA (upravuje si vlasy i šaty; k obecenstvu): Ten človek nezdá sa byť zlým; musí mať celkom dobré srdce. Veď on ma za viac má, ako všetci ostatní. (Ivanovi.) Nech sa páči sadnúť. (Podá mu stoličku.)

IVAN (sebe): Aha, to účinkovalo. (Baruši.) Ďakujem. (Sadne si.) Mám tedy česť s domácou paňou, alebo azda príbuznou domu?

BARUŠA: No, čo mu poviem? (Rozpačite.) Áno, to jest — áno, príbuzná — rodina. Prečože sa ráčite pýtať?

IVAN: No, len tak, lebo ste taká láskavá, taká milá, taká dôstojná, taká rozšafná, taká dobrotivá, že by som si sám takú tetušku žiadal. (Stranou.) To pôjde do živého.

BARUŠA (rozpačite): Ale ozaj? Azda si ráčite zo mňa žarty robiť. (Sebe.) Zdá sa byť celkom poriadnym pánom.

IVAN: Ach, ešteže čo! (Sebe.) Zdá sa, že takto dôjdem cieľa. (Baruši.) Taká osoba, ako ste vy, je nenahraditeľný, neoceniteľný poklad v dome. Lenže si ho všade nevedia dosť vážiť, nevedia hodnotu jeho oceniť.

BARUŠA (sebe): Ako by mi z duše čítal. (Ivanovi.) Veru je to svätá pravda. (Sebe.) Škoda, že som ho tak zle prijala, teraz mi je už ľúto.

IVAN: Veď ja to viem, moja drahá, všetko, (stranou) že si pokušenie celého domu, stará pokuta celej rodiny a diabol v ľudskej košeli.

BARUŠA (sebe): To je človiečik ani anjel, samá dobrota, a rozpráva, ani čo by zlata ukrajoval. Ba kto je a čo hľadá? Azda sa ho opýtam. (Ivanovi, veľmi milo.) Ale, prosím, ak smiem sa spýtať, s kýmže mám šťastie?

IVAN (sebe): Čo jej poviem? (Rozmýšľa.) Ja — ja som — ja som doktor. Ale si nemyslite, že hádam taký obyčajný doktor, akých je celý regiment; ja som (dôrazne) divotvorný, t. j. zázračný doktor a liečim najviac bolesti srdca ľudského, nešťastnou láskou zapríčinené.

BARUŠA (žiaľne zavzdychne, chytí si rukou srdce): Ach, škoda, že neprišiel prvej!

IVAN (s patozom): Ja zaplácam rany boľavého srdca, ja posošívam rozpuklé žiaľom srdcia, ja rozdúcham plameň lásky už dávno vyhasnutý, a to všetko podľa najnovšieho systému, to jest bez bolesti.

BARUŠA (natešená): Ale naozaj? (Stranou). No, to je už ozaj majster nad všetkých majstrov.

IVAN (sebe): Začína byť zaujímavé. Ona tomu verí. Poďme ďalej. (Baruši.) Slúži mi i tá dobrá vlastnosť, že ako pozrem na človeka, zaraz viem, koľko bilo. Ako, na príklad, vás vidím prvý raz v živote, a už viem, že ste i vy, chúďa, raz milovali, a milovali nešťastne. No, či nemám pravdu?

BARUŠA (utiera si oči zásterou): Ameň — a to tri razy.

IVAN: No, hľa, nehovorím? A ja dobre viem, že všetci traja boli ľudia mužského pohlavia. Pravda?

BARUŠA: Ba veru je tak. Jeden, ten prvý, bol pernikárom; druhý bol človek poctivého remesla, a Martin Slanina, ten posledný, bol kaprál pri vojsku.

IVAN (sebe): Už viem všetko; viac mi netreba. (Baruši.) No, a ja vám i to poviem, že vy ste už len toho posledného najradšej mali. Či nehovorím pravdu?

BARUŠA: Bože, veď to bol i človek! Ani ten tulipán! (Utiera si oči.)

IVAN: Vec nie je ešte ztratená. Môžete ho ešte mať. Veď i on za vami banuje. (S komickou vážnosťou.) Vy ešte môžte byť svoji!

BARUŠA (radostne): Ozaj? Bola by to možná vec?

IVAN: Celkom iste. Ak vás vezmem pod moju kúru, nuž za dvadsaťštyri hodiny máte od neho zvesť v rukách.

BARUŠA (so šialenou radosťou): Ó, svätá Dorota! (Ivanovi.) Čokoľvek budete žiadať, pán doktor, všetko, všetko rada obetujem. (Utiera si oči.) Ja síce peňazí nemám pri ruke, som služobné stvorenie; ale — ale modliť sa chcem za vás celý svoj život.

IVAN (stranou): Starý blázon! (Baruši.) To nech vám nerobí nijakých starostí; ja od chudobných neberiem honoráru. Mne postačí povedomie, že som dvoch nešťastných ľudí urobil šťastnými. Tak chcete sa podrobiť mojej kúre?

BARUŠA (natešená): Ale áno, s najväčšou radosťou.

IVAN (vážne; dá si cviker na nos): Ukážte ruku, ako vám ide puls? (Vezme jej ruku.)

BARUŠA: Ako hodiny, pán doktor, ako hodiny.

IVAN (vážne): No, transit! (Stranou.) Ha-ha-ha, ani neviem, kde sa to skúma! Škandál! (Baruši.) A čo srdce?

BARUŠA: Bije tak zčerstva, veselo, prosím ponížene, ako by malo len šestnásť rokov. (Tisne ruky k srdcu.)

IVAN (smeje sa): Ha-ha-ha! No, dobre, teda sa dá ešte pomôcť. (Stranou.) Vysvobodím aspoň priateľa z večných múk starej strigy. (Baruši.) Teraz pozor! Odpovedajte na otázky, ale čistú pravdu, lebo od toho veľmi mnoho závisí. (Vytiahne notes a ceruzu.) Ako sa volal ten posledný — ten najmilší?

BARUŠA: Martin Slanina.

IVAN (píše): Zamestnanie?

BARUŠA: Vtedy bol kaprálom pri vojsku…

IVAN: Ešte jedno. Potreboval by som nejaký znak z vás; kúsok vláskov alebo —

BARUŠA (ochotne): Vďačne poslúžim, vďačne. Kdeže sú nožnice? (Behá po javišti.) Aha, v druhej izbe. Zaraz, prosím, zaraz. (Odbehne vpravo.)

IVAN (smeje sa): Ha-ha-ha! Tak sadajú vrany na lep a ryby na udicu!

BARUŠA (vráti sa a nesie v papieri celý vrkoč.): Prosím, pán doktor, to hádam postačí?

IVAN (smeje sa): Ha-ha-ha, ona donesie celý vrkoč! To je škandál! (Ukazuje vrkoč.)

BARUŠA: Keď má byť, nechže je. Lepšie viac, ako málo, pre dobrý a istý účinok. (Zakrúti do papiera a dá ho Ivanovi.)

IVAN: Ach, účinok bude skvelý, a ja vám už vopred gratulujem. Načo by ste sa vy tu trápili, ba hádam si to za milosť pokladali, že vás tu trpia. Vy môžete byť svojou paňou, môžete mať sami slúžku. Môžete im všetkým ukázať, že ich nepotrebujete, že ste vy sami sebe pani, pani Slaninová. S Bohom! (Odíde.)

BARUŠA: S Bohom, pán doktor, s Bohom! (Posiela za ním bozky.)