ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudmila. Predošlá.

ĽUDMILA (vstúpi v čiernom aksamietovom jazdeckom obleku, s veľkou vlečkou; na hlave má cylinder, na tvári hustý závoj, v ruke bičík, kúri papirosku): Tu nikoho. (Obzerá sa, zbadá Elenu.) Ach, ba nejaká dáma, azda jeho sestra. (Nahlas.) Dobrý deň!

ELENA (trhne sa, obzre sa a vstane): Čo — dáma v jazdeckom obleku? Iste pacientka. (Utre si oči; Ľudmile vľúdne) Dobrý deň!

ĽUDMILA (stranou): Aká krásavica! (Elene). Ráčte, prosím, láskave odpustiť, že vás z dumania vytrhujem; ale milou náhodou dozvedela som sa, že tu býva pán doktor Ivan —

ELENA (vpadne jej do reči): Áno, áno, tu býva. Ale ho niet teraz doma. Prosím, ráčte — (Podá jej stoličku.) On príde o pár minút. (Stranou.) Pôvabný zjav!

ĽUDMILA: Ďakujem! (Sadne si a odhrnie s tvári závoj.) Ako elegantne býva! (Obzerá sa; stranou.) Len kto je tá dáma? Ona ma zaujíma. Ale iste je to jeho sestra, lebo zdá sa mi, že sa ponáša na neho.

ELENA (stranou): Zdá sa byť akási nepokojná. Možno, zle sa cíti. Aby som hádam poslala pre neho? Opýtam sa jej. (Ľudmile.) Ráčite byť chorá?

ĽUDMILA (zadivene): Ja? (Veselo sa rozosmeje.) Ha-ha-ha! Akživ som sa tak dobre necítila, ako práve dnes, tu pod jeho strechou. Z čoho súdite, že by som bola chorá? Som azda pribledá? Nie div, keď človek dve hodiny koňmo pospiecha, že rozochvením zbledne. (Priloží si ruku na líce.)

ELENA (zadivene): Vy ste prišli na koni? To je u nás zriedkavý úkaz. (Stranou.) Podivná deva! Krásna ani víla, tajomná ani májová noc, a jednako má čosi démonického v sebe.

ĽUDMILA: Môj drahý strýko kúpil tu v blízkych Jedlinách majetok. Z veľmesta sme sa presťahovali predošlý týždeň. Ale ráčite vedieť, že náhoda hrá v živote ľudskom veľký zástoj. Tak i ja šťastnou náhodou dozvedela som sa, že tu býva pán doktor, môj starodávny známy — priateľ z mladých čias.

ELENA (zadivene): Čo?! (Stranou.) Pre Boha, nie je to zosobnený zjav z môjho dnešného sna? (Tisne ruky k srdcu.) Mňa sviera hrozný nepokoj.

ĽUDMILA (pokračuje): Tu nemala som viac miesta, ani pokoja, kým nenaskytla sa mi vhodná príležitosť zaletieť do jeho bydliska, vyhľadať jeho dom a prekvapiť ho šťastným shliadaním, ktoré bude tým milšie, čím bolo neočakávanejšie.

ELENA (chytí sa za hlavu; stranou): Bože, ja dostávam závrat. Kto je to? A čo vlastne chce? (Odhodlane Ľudmile) S kým mám šťastie?

ĽUDMILA: Ráčte láskave prepáčiť moju nešetrnosť, že som sa ešte nepredstavila: ja som Ľudmila Sláviková, operná speváčka, snúbenica doktora Ivana —

ELENA (trhne sebou, zúfale): Bože, buď mi milostivý! To je ona — ona. Ach, môj sen! (Klesne na stoličku.)

ĽUDMILA (priskočí k Elene, chytí ju za ruku): Nebesá, čo vám je? Chvejete sa na celom tele. (Stranou.) To bude iste nervozita. (Elene.) Ste chorá? (Vezme jej ruku.) Chúďa!

ELENA (premôže sa, vytrhne svoju ruku, majestátne sa postaví pred Ľudmilu, opovržlive ju obzerajúc): Netýkajte sa ma, lebo dotknutie vaše páli ma na tele, ako uhryznutie jedovatej zmije.

ĽUDMILA (zadivene): Prosím!

ELENA (náružive): Kto vám povolil vstup do zátišia našej domácnosti? Kto vám dovolil rušiť mier a tiché šťastie naše? Čo vám dáva právo vtierať sa do raja nášho manželstva?

ĽUDMILA (odhodlane:) Láska, a nič iné, iba vrelá láska, ktorá sa zrodila v kvete našej prvej mladosti.

ELENA: Výmysel, bájka —

ĽUDMILA (hovorí ďalej s citom): Milovali sme sa s celým zápalom mladistvých duší, idealizujúc si raj budúcnosti. Prisahali sme si večne trvajúcu lásku a oddanú vernosť až do hrobu.

ELENA: Nemožná vec! (Stranou.) Veď mňa vzýval ako prvú lásku, prvý svoj ideál.

ĽUDMILA (pokračuje): Krásne, prekrásne prekvitalo jaro lásky našej. Zrazu nastala búra so strany môjho strýka, ktorý ma dal na dráhu umenia. Aby prekazil, zničil našu ľúbosť, pojal ma na cesty do južných krajín, bedlive sledujúc každý môj krok, aby som mu azda tajne neposielala milostných listov svojich. Chodiac z krajiny do krajiny, z mesta do mesta, nemali sme nikde stáleho pobytu, a tak znemožnila sa korešpondencia naša.

ELENA (zdesene): Ja meraviem na celom tele.

ĽUDMILA: Ja jednako po tieto roky dostávala som nabídnutia také skvelé, o akých sa mi akživ ani nesnívalo, no dodržala som sľub svojej vernosti. Ale keď v blízkych Jedlinách strýk kúpil majetok a ja, prijdúc ta na letný byt, dozvedela som sa, že sa môj miláček tu zdržuje, nemohla som odolať tajnej moci lásky.

ELENA (rozčúlene): Dosť toho blúznenia, dosť. Ušetrite mňa i seba. Jestli vám váš priateľ z mladých čias, (pikantne) váš miláček sľuboval, prisahal lásku pri mesiačku, (dôrazne) mne prisahal vernosť pred samým Bohom!

ĽUDMILA (zadivene): Čo?! To nemožno veriť!

ELENA: Ak ste vy jeho milenka, jeho snúbenica, ja som jeho žena.

ĽUDMILA (diví sa): Čo počujem? Je ženatý? (Meria pohrdlive Elenu.)

ELENA: Ženatý veru, už bezmála rok.

ĽUDMILA (ustupuje): Tak tu nemám viac čo hľadať. Odpustite, že som vás znepokojila. Buďte ubezpečená, že vás zo srdca ľutujem; lebo muž, ktorý jednej sľubuje, (významne) prisahá lásku, vernosť, a inú vezme za ženu, nie je charakter, to je ľahtikár — podliak.

ELENA (vpadne jej v reč): Dosť už, dosť; on je predsa mojim mužom.

ĽUDMILA: Nezávidím vám ho. Ale o jedno vás prosím: buďte taká láskavá, oddajte mu túto moju navštívenku a povedzte mu, že vzdychy lásky mojej zmenily sa v slová hroznej kliatby, ktorými v chvíľach zúfania uľavuje si rozorvaná duša nešťastnej jeho Ľudky, hanebne zradenej a zničenej. S Bohom! (Odchádza).

ELENA (chytí sa za hlavu): Bože môj! Čo tu robiť? Jej kliatba padá na účet nášho šťastia. A on predsa zasluhuje trest. (Rozmýšľa.) Už viem. (Vážne Ľudmile.) Slečna prosím vás, neodchádzajte. Vzkaz kliatby môžte mu sami vysloviť. On strhol nás obe do priepasti, on je nám obom dlžen zadosťučinenie. (Otvorí bočné dvere na pravo.) Ráčte, prosím, vstúpiť do bočnej izby a zabavte sa tam, kým príde. Potom vás zavolám.

ĽUDMILA (vráti sa): Znamenitá myšlienka! Tak sa najlepšie pomstím, a pomsta moja — moja spása. (Vstúpi.)