ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Peter! — Peter!“ volal starý Kúdelka, sediaci na lavičke pred domom, na svojho syna, idúceho cez dvor chodníkom do zahrady. „A či si hluchý?“ mrzel sa starký a vstanúc, priložil ruky k ústam a zvolal celým hlasom: „Pete-e-er!“

Mladý šuhaj obzrel sa a vidiac otca kývať rukou, dal sa zpiatočnou cestou do behu, i netrvalo, ani čo by si päť načítal, Petrík — šuhaj driečny ani malina, urastený ani tá švihlá jedľa — stál pred otcom, zdvorilo sa pýtajúc: „Čo chcete, tatuľko?“

„Hm, čo chcem, hneď sa dozvieš,“ riekol starý Kúdelka, pozerajúc skúmavo na svojho syna. — „Petrík môj, vieš, že nerád do vetra rozprávam a na ľudské reči tiež veľa nedám, lebo z ľudských rečí planá polievka; ale čo je pravda, mrzí ma to, že už celá dedina o tom krákorí, že sa ženíš, a ja, tvoj otec, o tom dosiaľ ničoho neviem.“

„Ale tatko, čo sa vám robí?“ okúňal sa zahanbený šuhaj.

„No vieš, ja som už zkúsený človek a presvedčený som o tom, že sa lístok bez vetra nepohne; ale čo sa vraví, to sa varí. No, však vieš, ono to nič nerobí, bolo by dobre, čo by si už bol ženatý, lebo nám veru gazdiná treba. Úbohá sestra, tvoja tetka, už nevládze veď je o desať rokov staršia odo mňa! Nuž dobre, žeň sa, ale to ti hovorím, ožeň sa s rozumom. Dobre sa oženiť, nenie ver’ ľahkou vecou. Dievčeniec je síce dosť na svete, takže ich už teraz dvadsať ide do tucta. Máš teda výber hojný, ale daj si pozor, aby si neprebral. Nehlaď len na peknú tvár, ale hľadaj dobré srdce. Krásne ženy kradnú rozum i srdce, dobré ho zošľachťujú. Neber si ani veľmi mladú, ale ani veľmi starú, lebo ako jedna, lak druhá nerobí dobrotu. Vieš, že „mladá koza rada líže, stará bere aj so soľničkou“.

V šťastnom manželstve vládne muž a nie žena, lebo sa hovorí: „Beda tomu dvorovi, kde rozkazuje krava volovi,“ ako i to, že nešťastný ten dom, v ktorom kohút mlčí a sliepka kikiríka. Preto ale muž nikdy nesmie mysleť, že je neobmedzeným pánom v dome a že ženu svoju smie znevažovať, trápiť a mučiť. Bože chráň; veď Pán Boh Evu nestvoril z nohy Adamovej, aby ju tento znevažoval a šliapal, ale z rebra, teda z blízkosti srdca, aby ju ctil a miloval, ako seba samého. Pamätaj si teda všetko dobre, čo som ti hovoril; rozmysli si všetko náležite, a čo za dobré uznáš, dľa toho sa drž. Ožeň sa, nedbám, ale toľko som si predsa len od teba zaslúžil, aby si mi prv, ako cudzím ľuďom, vyjavil, ktorú z okolitých dievčeniec mieniš za ženu pojať,“ vytýkal a vysvetľoval starý Kúdelka, vytrepávajúc fajku, čo bolo jasným dôkazom, že je namrzený.

„Ale otecko môj — nuž — veď — ja,“ koktal trhano Peter.

„Nuž veď ja, čo ja?“ — „Nič ja. Už reč tvoja dokazuje, že chceš predo mnou čosi tajiť. — Hanbi sa za svoj nevďak!“

„Nemajte mi za zlé, tatko môj, už by som vám to bol dávno riekol, ale som sa bál, že sa veľmi nahneváte,“ zahováral Peter.

„Prečože by som sa hneval? Vyber si, ktorú chceš, však ja s ňou nažívať nebudem. To je isté, že do ktoréhokoľvek domu zajdeš, všade ťa radi privítajú. — Prečože by som sa teda hneval, keď nám gazdinej treba, ako oka v hlave?“

„Ale keď ona je dievča chudobné,“ vytisol zo seba horko-ťažko Petrík.

„Blázonko, čože sa nazdávaš, že opravdivé šťastie manželské zakladá sa na peniazoch a bohatstve? To sa mýliš, syn môj. Šťastie stavu manželského záleží v svedomitom plnení ťažkých povinností krásneho stavu tohoto, v obapolnej láske a vzájomnej spokojnosti. Rozumieš, Peter môj? — Že je chudobná, nič nerobí, len aby bola poctivá, dobrosrdečná, rozumná, statočná, pracovitá, úprimná a verná.“

„To všetko ani čo by ste z nej vyrectovali, tatuľko môj,“ uisťuje natešený šuhaj.

„No teda si šťastný človek, ak si takú našiel,“ pochvaľoval starý Kúdelka svojho syna.

„Ale však znáte Agnešku Horníkovie, dievča ani ruža. Netreba vám hovoriť, otecko, znáte ju zaiste dobre,“ hovoril už teraz smelo Peter.

„Kýho čerta! Horníkovie Agnesu?!“ skríkol zdesený otec, ktorému náhlym a nenadálym prekvapením hneď fajka z úst vypadla. „Chlapče, pre pána Jána, Čo sa to s tebou robí? Hádam sám ten rohatý ti rozum pomiatol a srdce rozdýmal. Nuž či ty nevieš, že sa my s Horníkovci už desať rokov hneváme?“

„Ale, otecko môj, musíte sa mýliť; Agneska sa na mňa naskrze nehnevá, nuž a ja sa, vidíte, tiež nemám prečo na ňu zlostiť. Ona je taká dobrá ani kus medovníka.“

„Čit! Nezdarená háveď! Teda my starí už desať rokov spolu nevravíme a mladí sa slížu a láskajú ani mačiatka. No, to je už ozaj prevrátený svet. Ale vieš, Peter môj, ja ti to poviem zkrátka: z tej múky nebude jakživ chlebík; kým ja žijem, nevestu od Horníkov do domu mi nedovedieš. Rozumieš?“ horlil nahnevaný Kúdelka vytrepávajúc fajku s takou silou, že div ju krátkym hryzcom nerozmlátil.

„Ale, tatko môj, pre Boha!“

„Čit, ani slova! Nuž, či ty nevieš, čo nám ten starý hriešnik, ten jej otec vykonal? Keď oženil som sa s tvojou nebohou matkou, Boh ju osláv, nemali sme nič viac rolí, ako hen Kopanicu pod Červenou Skalou a on bol prvým gazdom v dedine. Poneváč on prv pýtal tvoju mať nežli ja, a ona k vôli mne zaň ísť nechcela, nahneval sa a ako pomstivý, naničhodný človek chcel sa vyvŕšiť na nás. Toľko šťúral, toľko pichal, až predsa čosi len vypichal. Akési staré hriechy vykrámil, na základe ktorých usiloval sa dokázať, že Kopanica je už dávno predaná. Jeho otec ju vraj kúpil od otca mojej ženy a len tak z grácie bola nechaná prvým majiteľom v úžitku. Za to mali platiť koľkúsi árendu, ale že ani tej neplatia. Prvý raz bol s tým prepadol, ale druhý raz vyhral, poneváč našiel, to jest podplatil falošných svedkov, ktorí za judášsky mešec odprisahali všetko tak, ako sám Horník chcel. Takýmto spôsobom pripravil nás neľudsky o všetko, čo sme mali. My ostali sme holí a on obohatil sa ešte aj tým naším, čo sme dosť málo mali. Hovorí sa však, že jeden nespravedlivý halier sto spravedlivých z vačku vyháňa, a to je aj pravda. To zrejme dokázalo sa na Horníkovi. Ten lakomý boháč, čo bol by chcel sám všetko zhltnúť, prišiel za pár rokov o všetko, o celý svoj veliký majetok, takže mu nič neostalo, iba tá nespravedlivo vysúdená Kopanica pod Červenou Skalou, na ktorej sa potom i vystavil. Nám ale Pán Boh očividome požehnával, takže my, ďakovať Bohu, sme vzrástli a on upadol. Ale tak to býva: „Kto druhému jamu kope, sám do nej padá.“ Neskôr, keď už k práci nezvyknutého Horníka núdza a bieda dobre pritísala, začal sa lapať rozličných zapovedaných vecí a keď už bol na kriminál odsúdený, ztratil sa s parády, odišiel do sveta a posiaľ sa nevrátil. Nuž z takejto rodiny, z takéhoto hadieho hniezda chceš mi ty nevestu do domu doviesť? Hoj, Peter môj, Peter, kam, si to zablúdil?“ nariekal starý Kúdelka.

„Ale, tatko, nuž Agneska nemôže za starý hriech svojho otca a snáď ani jej matka,“ vyhováral Peter svoju milú.

„No, už som ti povedal a je dosť. Vyber si, ktorú chceš, ale tú mi do domu nevoď,“ riekol starý Kúdelka tak prísno, že úbohý Peter vyrozumel dobre, že proti tomuto rozkazu už sa viac appellovať nedá.

Nahnevaný otec odišiel, vytrepávajúc fajku, do izby a zavrátený mladoženích hodil sa na lavičku, širák vtiahol na oči, lakte oprel o kolená, do mozolovitých dlaní skryl oholenú tvár a hľadiac do zeme, rozmýšľal dlho.

*

Bola tichá pozdná noc, keď Peter Kúdelka kráčal poľom rovno ku Kopanici smerom do domu Horníkovho, hrajúc si cestou na novej zvučnej harmonike svoju obľúbenú pieseň:

Takto vyhrávajúc, priblížil sa k cieľu svojej cesty. Na preddomí čakala ho Agneska opretá o plot malej kvetnice. V mesačnom svetle vyzerala pekná dievčina ešte malebnejšie, nežli v skutočnosti, tak že Petrík, zazrúc ju, sväto sa zaprisahal, že lebo ona musí byť jeho ženou, alebo žiadna iná na svete.

„Boh ťa pozdrav, Agneska moja!“ volal s nútenou veselosťou Petrík.

„Vitaj, Petrík! Čo tak neskoro? Už som ťa nečakala,“ povie smutno dievčina.

„A preto si snáď aj plakala; veď očká tvoje posiaľ sú mokré,“ hovorí Petrík.

„Plakala som, máš pravdu, lebo tu bola tetka Túčková a rozprávala všetko, čo tebe tvoj otec dnes po obede pred domom hovoril. Viem teda všetko. Viem, že starý hriech otcov má nás rozviesť, roztrhať naše sľuby, zničiť lásku našu,“ zavzdychla rozžialená dievčina.

„Akože sa to tetka Túčková dozvedela? Veď tam nebolo živej duše, čo sme sa s tatkom rozprávali.“

„Išla k vám trochu soli požičať, lebo že im práve vyšla, a v nedeľu nedostane kúpiť. Ako prišla bližšie, začula živý rozhovor medzi tebou a tvojím otcom. Nechcela vás mýliť, utiahla sa za uhoľ domu a vypočula všetko, všetko — —“

„A rovno išla s tým k vám, aby to nevystydlo, čo? Hej, tá zlosť ľudská! Nadarmo sa nehovorí, že kde čert nemôže, ta pošle starú babu. Ale však ja tej preperende zasolím, aj vysolím, len aby som sa s ňou sišiel,“ hneval sa Peter.

„Nevyhrážaj sa, duša moja, a nehovor jej nič; veď konečne lepšie je, keď som sa to takto dozvedela, aspoň viem, na čom stojíme. My nemáme byť svoji, Petrík môj, my musíme sa rozísť, aby sme sa nikdy viac nesišli!“ Ďalšie slová uviazly jej v hrdle, nemohla ďalej pre usedavý plač.

„Prečo, Agneska moja, prečo?“ pýtal sa rozčúlený šuhaj, berúc ruku svojej milej do mozolovitej dlane svojej.

„Pre starý hriech otcov. Žiada to sám otec tvoj a robiť proti vôli rodičov je hriech.“

„Nuž ale žiada to i Pán Boh, aby deti pre starý hriech otcov svojich obetovaly šťastie svoje, život svoj? To nemožno!“

Hoj, Petrík môj, i to je možné. Nepočul si neraz, že pre hriechy, pre ťažké zavinenia rodičov musia dakedy trpeť i deti? Pozri, i trest hriechu dedičného prešiel s prvých našich rodičov na nás všetkých.“

„Bože, Bože, či i my máme znášať trest taký ťažký? Či bolo tak veľké previnenie otcov našich?“ nariekal Peter, i oprúc sa o plot naproti Agneske, zatiahol podperený širák na oči a zahľadel sa upreno do zeme.

„Nesťažuj si, Petrík, neobviňuj rodičov; darmo, jestli je nám to súdené, nech stane sa vôľa Božia!“ tešila dievčina šuhaja, ač práve srdce jej pukalo žiaľom pri myšlienke, že by ho mala ztratiť.

„Tak, tak, deti moje, nechajte len všetko na Pána Boha. On, čo tak múdro riadi svet celý, zariadi zaiste najlepšie aj šťastie vaše. On dopustí, ale neopustí,“ ozval sa z okna hlas matky Agneskinej.

„Dobrý večer, mamička!“ pozdravil Peter smutno starú Horníčku.

„Boh ťa pozdrav, Petrík milý. Počúvam vás už dlhší čas a srdce rozrýva mi bôľom myšlienka, že nariekate na nás rodičov.“

„Na vás nie, mamička, drahá, na vás nie. Pán Boh chráň!“ riekol chytro Peter.

„Ale na môjho muža chceš riecť, pravda, Petrík? No ja uznám, on chybil. Čo on s tvojím otcom mal a či s tvojou matkou, to ja neviem, ani tomu celému nerozumiem. Len z toho poznávam, že musel náš gazda chybiť, musel sa veľmi previniť, keď ho Pán Boh tak ťažko navštívil. Mal dosť, viac nežli iní majú a zdalo sa mu ešte vždy málo; pachtil sa za tým, čo mu nepatrilo, až prišiel o všetko a teraz sa túla svetom, Boh vie kde. A nás nechal v chudobe a v trápení. Nuž, či nenie to už dosť veľký trest za jeho previnenie. Bože, smiluj sa nad nami a obráť všetko k dobrému!“ zavzdychla utrápená mať a aby zatajila slzy svoje, zavrela okenicu.

„Pán Boh uslyš!“ zavzdychli mladí zaľúbenci a sadnúc na lavičku i obnoviac sľuby vernosti, snili o láske, o krásnej budúcnosti, nedbajúc na prísny zákaz starého Kúdelku, ktorý v ich malebných snoch tak sa vynímal, ako strašiak v pestre zakvitnutom poli makovom.

*

V celých Maduniciach, a bola to dosť veľká dedina, nerozprávalo sa razom o ničom inom, ako o Kúdelkovom majetku a o biednej chatrči Horníkovej. Starého Kúdelku ľudia si ctili, nie azda preto, že bol najmajetnejším gazdom v obci, ale pre jeho dobré, šľachetné srdce, ktoré ku každému lnulo pravou kresťanskou láskou. Kúdelka bol statočný, poriadny a spravedlivý človek, akého v terajšom čase málokde najdeme. A práve pre tieto jeho dobré vlastnosti bolo to každému v Maduniciach ťažko pochopiť, prečo tento šľachetný muž v tak dlhom hneve sotrváva s Horníkovci, že teraz svojmu synovi nedovolí ani len kuknúť ta, ani len pozreť na Horníkovu Agnesku, ktorú v celej dedine poznali čo statočné, veľmi poriadne dievča.

Stará tetka Túčková to síce dosť zreteľne vysvetľovala každému z toho, čo bola počula zpoza uhľa domu, ba vedela i to, že od tých čias nové a dosť príkre srážky opakovaly sa medzi otcom a synom pre Horníkovu driečnu dievku. Ľudia verili jej slepo, trebárs i len každé desiate slovo bolo pravdivé.

No, vyzeralo to vraj tam u tých Kúdelkov čudno. Syn nechce počúvať, otec nechce povoliť a preto vyhýba mladý starému a tento bez tamtoho nemôže byť ani len na chvíľočku. A predsa, keď sa sídu, bočia jeden od druhého.

Ale keď konečne Petrík jednoho dňa oznámil otcovi, že ak mu nedovolí pojať Agnesku za ženu a doviesť ju ako nevestu do domu, že i on vyberie sa do sveta na zárobky a predsa Agnesku tak nenechá, — tu starý tak sa nazlostil, že div ho hneď z domu nevyhodil a od tých čias spolu sa neshovárajú.

Tak to trvalo v dome Kúdelkovom až do pozdnej jasene. Darmo usilovala sa gazdiná, sestra starého Kúdelku, pomeriť otca so synom, nedalo sa.

Otec, aby nemusel rozkazovať neposlušnému a nevďačnému synovi, urobil si radšej sám, čo mu bolo treba. Tak vybral sa v deň po Michale do hory podťať dubca na hriadku do maštale. Išiel sám.

Celou cestou rozmýšľal o ženbe synovej. No nemohol sa vonkoncom spriateliť s tou myšlienkou, žeby jeho jediný syn mal pojať za ženu dcéru jeho najúhlavnejšieho nepriateľa, akého kedy v živote poznal.

Pri živých takýchto myšlienkach ušla mu cesta veľmi chytro; ani sa nenazdal, a bol v hore.

Dal sa hneď do práce, akonáhle našiel súci, už predtým vyznačený dub na hriadku. Už bol peň pekného, rovného stromu nad zemou dovôkola obťatý, len ešte so pár silnejších úderov obuškom a svalí sa obor lesa k nohám majiteľa. Starý Kúdelka, utrúc s tvári pot, obzeral sa dovôkola, odkiaľ vietor ťahá, na ktorú stranu strom padnúť má.

„Shora,“ riekol sám sebe. V tom okamihu zavznel od cesty lesom smutný spev akejsi dievčiny. „Práve musí kohosi parom sem vliecť; bude sa darmo vypytovať, prečo mi syn nepomáha, a ja aby som mu zase celú históriu vyrozprával, ako je známy a ako je cudzí. Musím ešte pre toho lagana na starosť luhať,“ dudral starý Kúdelka, ale hneď sa domyslel. „No pousilujem sa, kým sem príde, aby bol strom na zemi a potom pôjdem ďalej a vyhnem ľudskej zvedavosti.“

Padly tri ťažké rany a dub s prenikavým praskotom rútil sa k zemi. Starý Kúdelka s neobyčajnou rýchlosťou odskočil, lež v tom potknul sa na borovicu a padnul tak nešťastne, že ťažký peň dubový privalil mu nohy. Boľastný výkrik rozniesol sa horou.

Netrvalo dlho, pribehla z húšťavy driečna, štíhla dievčina. Bola to Agneska. Hľadiac pátrave svojimi sivými očima na všetky strany, počúvala, zkade mohol prichádzať boľastný výkrik. Popošla niekoľko krokov a zazrúc sťatý dubec, bežala k nemu; ale div s nôh nespadla od ľaku, vidiac starého Kúdelku zamretého v krvi ležať pod tiažou zoťatého stromu.

„Matička sedmiboľastná! Strýčko, strýčko!“ volala naľakaná deva, ťahajúc zpod stromu nešťastníka; ale ten celkom bez seba ležal vo vlastnej krvi, ktorá cedila sa mu z rany na hlave, sekerou alebo úderom na kameň spôsobenej. „Pre Boha, čo robiť?“ nariekala ustrašená dievčina. Razom, akoby sa bola na niečo rozpamätala, odbehla na blízke úvršie, volajúc plným hrdlom: „Mamička, mamička, poďte chytro sem!“

Za niekoľko minút pribehla staršia už, ale ešte statná žena, matka Agneskina, volajúc z ďaleka: „Čo sa stalo?“

„Nešťastie, mamička, hrozné nešťastie!“ s plačom nariekala Agneska, lomiac rukama.

„Aké, pre Boha!?“

„Petríkovho tatka dorazilo. Ľa, tu leží v krvi pod dubom.“

„Ježiš, Maria, svätý Jozef! Čo si počneme? Strom neodvälíme! Nože probujme!“ Začaly odtísať strom; oprely sa celou silou doň, ale márne.

„Počkaj, tu dolu som videla akýsi kôl;“ riekla stará Horníčka a bežala preň.

„Poď, podvážime kolom strom; možno, že sa nám podarí odvaliť ho,“ hovorila matka, nesúc ťažký dubový kôl.

Daly sa hneď do práce, ale prvý pokus sa nezdaril. Zoťatý dub ostal nepohnutý na svojom mieste.

„Čo, keby som snáď zabehla pre Petra?“ hovorí Agneska úzkostlivým hlasom.

„Ach, to je márne; kým by Peter prišiel, mohol by zahynúť; už i tak akosi slabo dýcha. Ale nájde li nás tu dakto pri ňom, ešte povie, že sme my ho zmárnily zo zlosti, že nechce synovi dovoliť teba pojať za ženu.“

„Ale mamko, však by snáď len, pre Boha, nebol ten svet taký zlý, aby mohol čo takého vymysleť.“

„Hoj, dievka moja, neznáš ty svet, neznáš ohavnosť jeho. No ale, čo máme robiť? Takto len nemôžeme odísť. Ešte sprobujme, možno, Pán Boh nám len predsa pomôže.“

Napnuly ešte raz všetky svoje sily a konečne podarilo sa im strom podvážiť a s tela nešťastného odšmyknúť.

Teraz začaly kriesiť svojho najúhlavnejšieho nepriateľa. Agneska svojím vyšívaným ručníčkom zaviazala ranu na čele, aby krv zastavila, a kým matka trela celou silou sluchy zamretého, za ten čas doniesla Agneska v okrúhlom širáku starého Kúdelku čerstvej vody.

Po dlhom namáhaní, kriesení, otvoril konečne starý Kúdelka oči, skúmavo hľadiac vôkol seba, ako by sa pohľadom tým chcel spýtať: „Kde som, čo som?“ Chcel sa obrátiť, ale nemohol; v nohách cítil strašné boľasti a hlava mu bola následkom vykrvácania ťažká, bezvládna.

Konečne Agneska doviezla z domu káru a horko-ťažko naložiac ho na ňu, zaviezly ho do svojho domu, kde ho do postele uložily a s najväčšou kresťanskou láskou ošetrovaly.

Nad hrozným nešťastím otca zronený, ba celý zúfalý Petrík zavolal hneď na pomoc lekára z mesta, ktorý nariadil, že nemocný musí mať úplný pokoj a za pár dní musí ostať tu, kde je, lebo prevážkou a prenáškou mohlo by sa mu len viac uškodiť.

Horníčka s najväčšou ochotou privolila na slová lekárove a všetky jeho rozkazy sama s dcérou prísne, svedomite plnila, bez toho, žeby im kedy bolo prišlo na um, že ošetrujú najväčšieho svojho nepriateľa.

Čo si však myslel starý Kúdelka, vidiac okolo seba tie, ktorým cez celý život vyhýbal, ktorým nechcel dať vo vlastnom dome prístrešia a ktoré ho v nešťastí tak láskave prijaly pod strechu svoju?

Tak hľa, i nešťastím podáva Pán Boh ľuďom smierenie.

*

Starý Kúdelka nešťastnou náhodou, ktorá ho tak nepredvídane zastihla, v svojich zaťatých náhľadoch oproti rodine Horníkovej úplne sa zmenil.

Počas pobytu u nich poznal statočnú, šľachetnú ženu Horníkovu i dobrosrdečnú, zbožnú jej dcéru náležite, takže mu dosť ťažko padlo rozlúčiť sa s týmito dobrými dušami, keď lekár dovolil, že môže sa už previezť do vlastného domu.

Ozdraviac natoľko, že mohol o barlách chodiť, bo ako sám hovoril: „Tie staré nosidlá nechcú ho viac nosiť,“ náhlil Petríkovi s veselím, lebo bolo mu clivo za veselou, štebotavou Agneskou.

Keď na deň Všechsvätých prvý raz ohlásil madunický pán farár v kostole poctivého mládenca Petríka Kúdelku s poctivou pannou Agneskou Horníkovou, začalo sa všeličo rozprávať, klebetiť, ako to už pri ohláškach býva. Ale keď zlé jazyky nemohly ničoho nájsť, čím mohly by štastným snúbencom uškodiť, dohodly sa na tom, že Horníčky musely ako starému, tak mladému Kúdelkovi porobiť.

To však neškodilo. Petrík s Agneskou boli predsa šťastní manželia a tak im to spolu pristalo, že radosť bolo na nich pozreť.

Veselie slávilo sa veľké a skvostné, bo veď starý Kúdelka ženil svojho jediného syna. Madunice takého veselia už roky a roky nevidely.

Horníkovie chalúpka na Kopanici osirela, zostala prázdna, lebo stará Horníčka musela sa presťahovať za dcérou do domu Kúdelkovho. Tak to chcel starý Kúdelka. U Kúdelkov — rozumie sa — s mladou gazdinou nastal nový, pekný a veselý život. Ona obveseľovala celý dom a starík k zdarnému synovi dostal i dobrú nevestu, ktorá bola by mu láskou a vďačnosťou odúchala i to miesto, na ktoré si má sadnúť alebo vkročiť. On sám hovorieval, že takej nevesty, ako je Agneska, niet druhej na svete.

*

Pominula tuhá zima a nové jaro oznamovalo teplými lúčami slnečnými, veselým spevom vtákov svoj slávnostný príchod.

U Kúdelkov chystali sa práve na prvú oračku, keď razom stal sa v dedine poplach. Ľudia vybehúvali z izieb na ulicu, hľadiac na tárny voz, idúci pomaly hore dedinou. Vo zvedavých skupinách poberali sa za vozom.

Čo obdivovali? Či snáď ten pekný pár šúrov vo voze zapriahnutý? Hoj, nie; každý zo zvedavých divákov hľadel priamo do voza, kde na trochu slame ležal starý, otrhaný žobrák, šupár Horník, otec Agneskin. Voz ťahá rovno k domu Kúdelkovmu. Na nádvorí zastal. Všetci od Kúdelkov bežali k vozu.

„Pre Kristove umučenie, Jano!“ skríkla Horníčka, zazrúc svojho muža, a klesla od zdesenia bezmála na zem.

„Tatko!“ zvolala na smrť bľadá Agneska.

„Prišiel — som — k vám — zomreť!“ riekol slabým hlasom starý hriešnik.

„Odkiaľ?“ pýta sa žena, trasúc sa na celom tele.

„Z väzenia. — Zomreť som nemohol, kým — sa nesmierim — s vami“ — sipel trhano nemocný a zlomený pohľad svoj upieral na okolostojacich. Vydýchajúc sa trochu, sopäl trasúce sa vyschlé ruky svoje a riekol namáhave: „Pre Boha vás — prosím, od-pu-stite mi!“

„Nech ti len Pán Boh odpustí!“ volal starý Kúdelka a podajúc mu ruku, chcel mu ešte čosi riecť, ale Horník v tom dokonal.

*

Vystretý ležal Horník v dome toho, ktorému v živote najväčšiu krivdu robil, a ten ho ešte i po kresťansky pochoval.

Tak bol starý hriech vyrovnaný smierením sa dvoch nepriateľov a šťastím mladých manželov.

Hoj, podivným spôsobom riadi, spravuje Pán Boh svet tento!